back to article list

K téme konferencie „Miesta spomienok v stredovýchodnej Európe – skúsenosti minulosti a perspektívy“

  • Print

366px-czerniowice_synagogueBukowina bola od roku 1849 jednou z takzvaných „korunných krajín“ multinárodnej Habsburskej monarchie. Tradičným hlavným mestom Bukowiny bolo moldavsko-rumunské mesto Černovice založené v druhej polovici 12. storočia - mesto, ktoré sa po nemecky volá Czernowitz alebo Tschernowitz, po ukrajinsky Černivci, po rusky Černovcy, po rumunsky Cernăuţi a po poľsky Czerniowce. Dnes je toto mesto centrom ukrajinskej oblasti Oblast Černivci.

Černovice znamenajú mnohoraké spomienky: pre jedných je to najvýchodnejšie centrum rakúsko-nemeckej kultúry, „pestré mesto, v ktorom bol germánsky vplyv preniknutý slovanským, latinským a židovským kultúrnym bohatstvom“, ako to napísala Rose Ausländerová, pre iných to je zase mesto „Fúgy smrti“ od Paula Celana. A zase pre ďalších sú Černovice centrom Bukowinských Nemcov, ktorého sa vzdali z dôvodu presídlenia, prípadne - stratené - centrum rumunského duchovného života. Pre väčšinu dnešných obyvateľov sú Černovice metropolou Ukrajiny, ktorá po ťaživých rokoch sovietskej nadvlády opäť začína ožívať.

 

Pre mnohých sú Černovice taktiež miestom spomienky na spolužitie Ukrajincov, Rumunov, Nemcov, Poliakov a Židov. Pamätajú si na časy vzájomnej tolerancie rôznych náboženstiev a kultúr v európskom duchu, v ktorom - ako to formuloval Georg Drozdowski - sa dobre žilo „v oných dňoch, v ktorých ešte žiadny satan nenakazil neznášanlivosťou a nikto nebol kvôli svojmu jazyku alebo svojej rase menejcenným“; spomínajú si teda na mesto, do ktorého sa túžia vrátiť, ba čo viac, ktoré si túžobne želajú získať späť. Z tohto pohľadu môže spomienka na dejisko Černovice emblematicky zastupovať tému medzinárodnej odbornej konferencie „Miesta spomienok v stredovýchodnej Európe - skúsenosti minulosti a perspektívy“, ktorá sa konala v dňoch od 11. do 13. januára 2008 vo Varšavskom kráľovskom paláci.

Svojím zlúčením do Európskej únie dosiahli štáty Európy už v mnohých zásadných otázkach konsenzus, aj keď mnohé detaily budúceho spolupôsobenia sú ešte otvorené. Politickým zjednotením kontinentu sa zvýšili šance, že ľudia vo východnej i západnej časti Európy navzájom o sebe nielen vedia, ale že si sami môžu vytvoriť úsudok a týmto spôsobom sa navzájom viac zbližujú. Teraz si nielen stavajú otázku, ako si spoločne môžu vytvárať svoju budúcnosť, ale pozerajú sa aj naspäť a pýtajú sa, ktoré fázy minulosti vyžadujú spoločné spomínanie. Spomienka je vždy subjektívna, týka sa jednotlivých ľudí alebo skupín, ktoré istú udalosť bezprostredne zažili – ako napríklad ukrutnosti vojny alebo násilné roztrieštenie jestvujúcich štruktúr a identít až po holokaust. Diskusie v spoločnostiach a medzi spoločnosťami ukazujú, že v Európe jestvuje rastúci záujem o určitú kultúru spomínania, ktorá porovnáva, odhaľuje analógie a tým dokáže spájať aj cez hranice štátov.

Dnes sa stavia otázka, akým spôsobom by mohla prebiehať bilaterálna prípadne multilaterálna spomienka v Európe. Ako sa ale predovšetkým na pozadí skúseností 20. storočia, na pozadí singulárnych zločinov a zo strany Nemcov predovšetkým vo východnej Európe a v Poľsku spáchaných zločinov nacizmu dá nájsť spoločný jazyk, v ktorom si napríklad susedia môžu vzájomne rozprávať svoje príbehy a vymieňať si svoje skúsenosti? Kde sú tie spoločné miesta spomienok? Jestvujú vôbec?

V stredovýchodnej Európe je mnoho miest, ktoré sú - podobne ako Bukowina so svojím hlavným mestom Černovice - ovplyvnené rozmanitosťou vzájomných vzťahov etník a konfesií. Prekríženie a viacnásobné kódovanie jedného a toho istého miesta spomienok sú pre stredovýchodnú Európu charakteristické. Tak napríklad spájajú Poliaci, Ukrajinci, Židia, Slováci, Nemci a Rusíni s mestami ako Pressburg/Bratislava/Pozsony alebo Lemberg/Lwów/Ľvov celkom rozličné asociácie a spomienky. Mnohé regióny získali v priebehu storočí následkom zmien vládnucej vrstvy, (nútených) migrácií obyvateľstva a konfesijných zmien dvojitú alebo dokonca viacnásobnú historickú a politicko-kultúrnu identitu. Aj historické udalosti a prevraty ako aj príslušné dátumy majú v každej krajine strednej a stredovýchodnej Európy iné významy a obsahy a prediskutovávajú sa v rozličných kontextoch. Historické vzťahy etnických skupín sa manifestujú v kolektívnej pamäti národov okrem iného vo forme rozličných spomienok na čiastočne jedno a to isté miesto spomienok.

Pojem „miesto spomienok“, tak ako sa používa tu, zahŕňa spomienku na konkrétne, topograficky pomenované miesto, teda na určité mesto, región, rieku alebo na ináč geograficky stanovené miesto. Aj pamätné miesta, koncentračné tábory, náhrobné miesta alebo pomníky sú miestami, ktoré môžu byť mimoriadnym spôsobom zakotvené v spomienke. Termín „miesto spomienok“ sa však používa ešte aj v jednej ďalej siahajúcej, prenesenej dimenzii ako metafora. Francúzsky historik Pierre Nora vytvoril nato pojem lieu de mémoire a myslí tým, že aj historické udalosti, osobnosti, inštitúcie, knihy, umelecké diela a iné kultúrne artefakty, historické dátumy alebo pojmy sú - v prenesenom význame - miestami spomienok. Práve takéto miesta spomienok v prenesenom význame sú často „dlhoveké, celé generácie pretrvávajúce kryštalizačné body kolektívnej spomienky a identity“, ako to popisuje Étienne François a Hagen Schulze vo svojom diele „Nemecké miesta spomienok“. Ako príklady môžu slúžiť „Bitka pri Tannenbergu/Grunwalde“, „Nikolaus Kopernikus“ alebo miesta spomienok „Katyň“ alebo „Rok 1945“, s ktorými sa zaoberá predložená dokumentácia.

Tým, že konferencia stavia do stredobodu práve aj takéto spoločné, metaforické „miesta spomienok“, stoja konkrétne historické udalosti alebo určité situácie menej v centre záujmu. Nejde tu o to, nanovo preskúmať a rekonštruovať priebeh dejín a potom sa dohodnúť na objektívnom výsledku. V centre záujmu stoja skôr spomienky ako fenomén, ktorý podlieha permanentnej konštrukcii, a teda aj prežívanie a zmeny individuálnej spomienky a kolektívnej pamäte na historické udalosti a situácie ako aj diskuksia o tom, prečo spomienky u európskych národov získali také rozdielne prejavy. Práve 20. storočie viedlo následkom totalitárnych systémov, dvoch svetových vojen, nútených migrácií a určením nových hraníc k tomu, že mnohé miesta spomienok dnes dostali iný zmysel a získali iný význam. Niektoré miesta jestvujú takmer už len v spomienke, v „muzealizovanej forme“. Prostredie spomienok v stredovýchodnej Európe si môžeme predstaviť ako mozaiku zloženú z ostrovov spomienok, ktoré sa v období nacionalizmu dostali do vzájomnej konkurencie.

Prostredníctvom diskusie o spoločných miestach spomienok sa má podnietiť rozšírenie ich vnímania a ich osvojenia tým, že sa šance nadnárodných miest spomienok konštruktívne využijú a ďalej rozvinú. Pretože spolu zdieľané miesta spomienok nemusia byť nevyhnutne antagonistické, ale môžu prispieť k prekonaniu protikladov tkvejúcich v nich.

Treba sa chrániť pred tým, aby sa z nesprávne pochopenej political correctness produkovali (nové) stereotypy. Demokratické spoločnosti vytvárajú svoje obrazy o minulosti medzi iným vo vzájomnom zvažovaní všetkých „pre a proti“ v spoločenských diskusiách; preto ani nie je potrebné vynájsť jednotný a normovaný obraz dejín. V dnešnej Európe, ktorá sa konečne chystá aj mentálne spracovať neprirodzene deliacu líniu „Železnej opony“, ide skôr o porovnávanie rozličných historických obrazov a spomienok a tým o vzbudenie vzájomného porozumenia a empatie pre spomienky jednotlivých susediacich spoločností.

Zaobchádzanie so spoločnou minulosťou sa dostalo za posledných približne pätnásť rokov aj vo vedeckom výskume silnejšie do stredobodu. Pritom sa kladie dôraz na vnímanie miest spomienok - najprv sa to dialo v národnom rámci a od istého času sa záujem orientuje na nadnárodné, európske miesta spomienok. V tejto súvislosti treba vidieť aj túto dokumentáciu o miestach spomienok v stredovýchodnej Európe. Zaoberá sa dvomi podstatnými aspektami, ktoré sa dajú zhrnúť v oboch nasledujúcich otázkach: v akom pomere stoja dejiny 20. storočia, tak ako ich dnes popisuje vedecký výskum, k spomienke národných spoločenstiev na práve tieto dejiny a ako sa dajú zlúčiť a medzi sebou pospájať rozličné spomienky ľudí a národov?

V nasledovnom sa tematizujú materiálne miesta spomienok a miesta spomienok v prenesenom význame. Členenie na: 1. Mestá ako nadnárodné miesta spomienok, 2. Miesta spomienok na totalitárne systémy a 3. Historické prevraty v rozdelenej pamäti - 1944/45, 1956, 1968, 1980/81, 1989, sa orientuje podľa sekcií konferencie.

Prostredníctvom zaoberania sa s touto tematikou sa môžu vypracovať rôzne významy materiálnych a nemateriálnych miest spomienok v stredovýchodnej Európe a ozrejmiť spoločné znaky ako aj rozdiely, aby sa vytvorilo porozumenie pre kultúru spomínania druhých. Národ ako klasické spomienkové spoločenstvo sa môže problematizovať a môže sa napomôcť vzájomnému osvojeniu nadnárodných miest spomienok. Prostredníctvom multi-etnickej perspektívy sa majú zviditeľniť ohraničenia a prekríženia a má sa prispieť k dialógovej spomienkovej kultúre v Európe.

© ENRS 2011-2018 | Design: m.jurko | Code: feb