Hnutie Solidarity – sloboda pre Európu

Vznik „Solidarity” bol veľkou výzvou pre celú politickú konštrukciu jaltskej Európy. V povojnových desaťročiach spoločenstvá, ktoré sa túžili oslobodiť zo závislosti na ZSSR a konzekvencii tej závislosti – komunistického systému, podrobili túto konštrukciu niekoľkým testom.

1. V roku 1956 – kríza v Poľsku, a zvlášť v Maďarsku obnažila prázdnotu stratégie „oslobodzovania”; Západ zachoval pasivitu voči oslobodzovacím snahám za „železnou oponou”.

2. V roku 1968 – liberalizácia „Pražskej jari” nevyvolala významnú podporu Západu, a ozbrojená intervencia nenarušila klíčiaci proces „detente”;

3. Politika uvoľnenia (detente) z jednej strany znamenala akceptáciu existujúceho rozdelenia v Európe, ale z druhej strany mohla obmedzovať/zväzovať slobodu radikálneho pôsobenia režimov na našej strane železnej opony;

4. Politika obrany ľudských práv spojená s detente, ktorú exponovali Carter (a Brzeziński) tvorila dodatočné putá a záväzky voči otvorenému cynizmu;

5. Pontifikát Jána Pavla II. mal od samého počiatku vplyv na zvýšenie sebavedomia nielen Poliakov, ale aj iných národov Východnej Európy.

Postoj veľmocí voči kríze v Poľsku v období 1980-81 si vyžaduje prehĺbený výskum, ale v súčasnosti je možné konštatovať, že ani Východ ani Západ nebol pripravený na revíziu platného status quo. Poľsko malo zostať časťou východného bloku, ktorého ďalšiu existenciu nikto nespochybňoval. Avšak:

1. Zo strany veľmocí Západu bolo zdôrazňované právo Poliakov na organizovanie svojich záležitostí bez ingerencie z vonku, v praxi to znamenalo – bez intervencie sovietskej;

2. Zvlášť neoceniteľná bola iniciatíva Spojených štátov v decembri 1980 vystríhajúca ZSSR pred intervenciou v Poľsku.

3. Súčasne so zdôrazňovaním zásady nezasahovania do vnútorných vecí Poľska bolo však upozorňované na potrebu dialógu medzi Poliakmi a uznania „S” ako trvalého prvku poľskej skutočnosti,

4. Zároveň však – v súvislosti so známymi obrovskými ekonomickými problémami - Západ nemal víziu ani politickú odvahu, aby naplánoval významnejší plán ekonomickej pomoci.

5. Nedošlo – pokiaľ vieme – k žiadnemu pokusu jednania signatárov z Jalty o Poľsku, čo by snáď aj tak nebolo možné vzhľadom na stanovisko ZSSR.

Zhrnutím tohto prehľadu môže byť, predpokladám, výstižné hodnotenie americkej politiky námestníkom ministra PĽR Józefa Wiejacza na začiatku decembra 1981: „Zdemokratizované Poľsko, s uznaným politickým pluralizmom (hoci bez slobodnej hry síl), socialistická krajina a člen Varšavskej zmluvy je vytúženým cieľom pre USA. Také Poľsko by vyžarovalo svoj vplyv na iné socialistické štáty, nevylučujúc ZSSR. Pôsobenie by bolo silnejšie, keby bolo podporené sanáciou hospodárstva.” Wiejacz dodal, že obmedzenie ekonomickej pomoci pre PĽR vyplýva z neistoty ďalšieho vnútropolitického rozvoja v Poľsku (nie je jasné kto by na koniec tú pomoc dostal). Na počiatku roku 1981 bola prosba vlády PĽR o finančnú pomoc vo výške 3 mld. dol. (a zo západných hlavných miest ďalších 5 mld.) odmietnutá. Pripravenosť zaangažovania zo strany iných veľmocí Západu bola výrazne menšia, napr. vláda SRN zachovala zdržanlivosť, a v decembri 1980 a na jeseň 1981 informovala orgány vo Varšave, že nemôžu počítať s ďalšou, tak ďaleko idúcou finančnou pomocou.

Vodcovia a poradcovia „Solidarności” boli vo svojom hlavnom prúde realistami, správne hodnotili obmedzenosť možných zmien v štatúte Poľska. Volili politiku „malých krokov”. „Solidarność” deklarovala sebaobmedzenie a rešpektovanie rozdelenia Európy, vyhýbala sa vyjadrovaniu o veciach iných štátov, akcentovala vôľu budovania subjektivity poľskej spoločnosti v štáte naďalej kontrolovanom komunistami, prinajmenšom v oblasti spojencov, dispozície armádou a zahraničnej politiky. Taktickosť tých uistení bola samozrejmá pre všetkých. Odchýlkou od tejto schémy bolo ustanovenie osobitnej koľaje v kontaktoch s lídrami západného sveta, hlavne odborovými zväzmi, ale nielen. Behom návštev vodcov „Solidarności” v Ríme, Paríži a na jeseň 1981 v SRN nebol dodržovaný obyčaj odsúhlasenia stretnutí a výpovedí z diplomatickými službami PĽR. Odchýlkou zvlášť ďaleko idúcou bol Manifest adresovaný pracujúcim východnej Európy („Posłanie do ludzi pracy Europy Wschodniej”), ktorý prijal zjazd „Solidarności” v septembri 1981, a hoci nemal slúžiť politickej kalkulácii, zohral v ďalšej perspektíve morálnu rolu, prispievajúc k pozitívnym vzťahom Poliakov s ich susedmi.

Zvrat udalostí 13 decembra prerušil „poľský experiment” a bol pokusom návratu do status quo ante. Morálne záväzky, ktoré v epoche detente a v období „S” si predsavzali západné veľmoci však nedovolili, aby došlo k návratu politiky cynizmu. Skúsenosti z útoku na „Solidarność” boli dôležitým, možno nevyhnutným faktorom urýchľujúcim a vyznačujúcim politiku prezidenta Regana voči ZSSR. Zamrazenie medzinárodnej klímy a zaostrenie pretekov v zbrojení v podmienkach technologickej revolúcie bolo takými výzvami, na ktoré už ZSSR nemohol reagovať.

Poľská kríza trvajúca ďalej po roku 1982, bola jedným z podstatných faktorov erózie systému vytvorenom po Jalte. Pričiňovala sa tiež k oslabeniu sovietskeho bloku v dôsledku intenzity odporu trvajúceho celý čas v Poľsku, k existencii zorganizovanej opozície, ktorá udržovala kontakty s organizáciami, a dokonca aj s vládami západného sveta.

„S” bola prítomná na horizonte predstáv ľudí zo Západu, čo pomáhala udržovať tlač, ale tiež rozsiahla humanitárna akcia, ktorú zvlášť intenzívne realizovali Nemci. Zdá sa, že tá akcia sa v rozhodnej miere pričinila k prelomeniu nedôvery medzi Poliakmi a Nemcami, čo bolo kľúčovou podmienkou úspechu a zmien roku 1989.

Prekonanie zvykov a bariér prirodzených vo svete politiky si však vyžadovalo mnohé konkrétne a občas veľmi náročné snaženie. Bronisław Geremek písal v polovici roku 1985 v liste ukrývajúcemu sa Zbigniewovi Bujakovi: „V medzinárodnej verejnej mienke sa udržuje presvedčenie, že sa muselo stať tak, ako sa stalo 13. decembra, a že situácia v Poľsku sa už vrátila do východoeurópskej normy. A práve to je funkciou interview, ktoré poskytujem: že mohlo byť inak, že <S> existuje, že <S> môže byť politickým partnerom, že Poľsko je a zostane iné ako ostatní.”

Budovanie takého presvedčenia bolo výsledkom mnohých faktorov, jedným z nich bolo pôsobenie Jána Pavla II. Zdá sa, že s jeho aktivitou je treba spájať prelom 1986. Spája sa s tým to, že vláda USA zruší ekonomické sankcie zavedené po 13. XII., ak budú prepustení politickí väzni (včítane Bujaka uväzneného v polovici toho roku) ako aj to, že pápež Ján Pavol II. príjme Jaruzelského vo Vatikáne , ak budú oslobodení politickí väzni. Amnestia v septembri 1986 otvorila možnosť otvoreného/verejného, hoci naďalej nelegálneho pôsobenia opozície. Jaruzelski bol v januári 1987 prijatý vo Vatikáne, čo odblokovalo diplomatické kontakty PĽR na vysokej úrovni , a tiež sa pričinilo k zrušeniu spomínaných sankcií. Ján Pavol II. mohol v júni 1987 znovu navštíviť Poľsko, čo malo veľký význam pre oživenie aktivity „Solidarności”. Početné návštevy Poľsk osobností zo Západu v roku 1987 zohľadňovali už odvtedy stretnutia s Wałęsom a jeho poradcami.

Riešenie poľskej krízy vyjednávaním a kompromisom bolo v súlade s predstavami a prioritami veľmocí Západu utvorenými ešte v roku 1981. Čo najmenej do jeseni roku 1989 sa nepredpokladal rozpad východného bloku, len jeho pluralizácia a evolúcia. Poľsko by malo ísť cestou postupných demokratických reforiem založených na čo možno širokom konsenze. Západ nebol tiež pripravený uniesť tiahu rôznorodých problémov, s ekonomickými na čele, aké by určite vznikli z rýchleho rozpadu východného bloku. Taký proces musel byť časovo rozložený. To, čo bolo hore uvedené vedie k záveru, že chovanie a postoje vodcov „S” v roku 1989 boli maximálne racionálne a dobre harmonizovali s predstavami a očakávaniami vodcov Západu, a súčasne neprovokovali k protiútoku tie sily, ktoré by boli ochotné brániť sovietske impérium. Model poľskej transformácie sa stal impulzom pre povzbudenie hnutí za slobodu v NDR a v Československu, hoci nie všetci to chcú dnes priznať. Príklad rebélie a samoorganizácie spoločnosti voči monolitickému štátu s jeho pokračujúcou eróziou registrovali iné spoločenstvá. Predsa na  celom svete boli zverejnené tisíce článkov o „Solidarności”. Taktiež o tom , že postuláty sú obmedzované a musia byť stupňované. Známa bola mierová metóda protestu a nátlaku v pokojnom, ale zdeterminovanom vystúpení budovaním pomocou mobilizácie más. Podobné vlastnosti samo organizovania a protestu prijali na konci 80-tych rokoch napr. Sajudis, demokratické hnutie v NDR a Československu. Bola to náuka „S” či vlastné skúsenosti – vec potrebuje ďalšie skúmanie a analýzu. Občiansky výbor (Komitet Obywatelski) „Solidarność” prijal ešte pred voľbami v júni v roku 1989 prehlásenie ohľadne medzinárodných záležitostí, kde sa uvádzalo: „Deklarujeme, že sme pripravení spolupracovať so všetkými silami pôsobiacimi v prospech pluralizmu a demokracie v Československu, Maďarsku a ZSSR. Vyjadrujeme svoje sympatie s národmi ZSSR bojujúcimi za svoje práva,  zvlášť Bielorusmi, Ukrajincami a Litovcami. (...) Súčasne prehlasujeme, že podporujeme to, čo slúži posilneniu jednoty Európy a šíreniu európskej idei. Poľsko nemôže existovať bez Európy, ale tiež mierová Európa nebude bez Poľska..” Opcia, ktorú prijala „S” v roku 1989, a zvlášť v období formovania a po sformovaní sa vlády Mazowieckého bola jednoznačne prozápadná, smerujúca k stanoveniu rovnoprávnych vzťahov s ZSSR a otvoreniu cesty k integrácii so západnou Európou. Politika „malých krokov”, ktorá bola podstatou postupu hlavného prúdu „Solidarności” sa ukázala byť cestou nesmierne účinnou nie len pre Poliakov, ale tiež pre susedné národy.