K maďarskej kapitole čítanky o Pressburgu

Na úvod by som sa chcel krátko zmieniť o dejinách Pressburského korunovačného pahorku, ktorý mal svoje pevné miesto pri korunovačných rituáloch maďarských kráľov. Novo zvolený kráľ vyšiel na koni na korunovačný pahorok a udrel mečom na všetky štyri svetové strany na znak obrany krajiny. V roku 1897 tu bol odkrytý mramorový pamätník venovaný pamiatke Márie Terézie, majstrovské dielo pressburského sochára Jánosa Fadrusza. V roku 1920 však českí vojaci tento pamätník vyhodili do vzduchu. Po založení Československej republiky bol na tomto mieste umiestnený pamätník venovaný Milanovi Rastislavovi Štefánikovi s obrovským levom. V období takzvaného „Slovenského štátu” (1938–1944) sa stal tento lev prebytočným a počas socialistického Československa bol odstránený aj pamätník generála Štefánika. Dnes sa na tomto mieste nachádzajú pamätníky triumvirátu slovenského národného obrodenia z rokov 1848/49: Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu.

Toto mesto má viaceré mená, čo v Európe, predovšetkým v stredovýchodnej Európe, nie je žiadnou zriedkavosťou. Názvy mesta Pressburg, Bratislava a Pozsony vyjadrujú nielen politické premeny a multi-etnicitu mesta na Dunaji, ale poukazujú aj na rozličné vlastné spomienky na mesto. Dokonca v používaní týchto názvov v 19. a 20. storočí sa dajú nájsť charakteristické znaky stredoeurópskych národných štátov – znaky moderného a tolerantného národa. Elena Mannová píše v nedávno uverejnenom zborníku o historiografii mesta nasledovné: „Na prvý pohľad sa dá povedať, že jestvujú viaceré dejiny mesta, ktoré vznikli v závislosti od politických a spoločenských premien ako aj zmien panovníkov národnostných skupín žijúcich v meste.”[1] Hoci sa tento príspevok zaoberá maďarskou kapitolou a maďarskou tradíciou, chcem zdôrazniť, že som angažovaným prívržencom spoločnej nadnárodnej čítanky o Pressburgu.

V piatich bodoch majú byť zhrnuté najdôležitejšie aspekty maďarského podielu na tomto meste: Pressburg ako korunovačné mesto, centrum takzvaného „Hungarus-Patriotismus”, mesto maďarských ríšskych snemov, „maďarská múza v Pressburgu” a „Kraxelhuberovci“.

V semiotike mesta majú pre maďarské spomienky nasledovné elementy veľký význam: štvorvežový hrad, v ktorom bola uložená svätá Štefanská koruna, Dóm svätého Martina, v ktorom boli korunovaní králi a palác katolíckeho primasa, v ktorom Ferdinand V. v roku 1848 v rámci novej ústavy odsúhlasil občianske reformy. V maďarskej tradícii dostal Pressburg atribút korunovačného mesta. V decembri 1526 tu bol vo františkánskom kláštore Ferdinand I. Habsburský zvolený za maďarského kráľa a bol korunovaný (ešte) v Stoličnom Belehrade (Stuhlweissenburg/Székesfehérvar). Od polovice 16. storočia bol Pressburg prakticky až do roku 1848 hlavným mestom kráľovstva. Blízkosť k Viedni hrala pri tomto rozhodnutí dôležitú úlohu. Maďarský názov Pozsony je podľa etymologického výskumu uskutočneného v Maďarsku odvodený z osobného mena istého hradného správcu z obdobia raného stredoveku.

V maďarskej pamäti bol stredoveký Pressburg dôležitým hraničným opevnením. V populárnej epickej básni „Potápač Kund” z roku 1829 rozpráva slávny básnik maďarského romantizmu Mihály Vörösmarty (1800–1855) príbeh potápača Kunda, ktorému sa v roku 1052 pri Pressburgu podarilo potopiť dunajskú flotilu cisára Heinricha III. Z maďarského pohľadu bolo toto „zastupujúce” hlavné mesto vždy mestom na západe, na okraji krajiny, nielen kvôli svojmu po nemecky hovoriacemu obyvateľstvu a svojmu civilizačnému pokroku, ale aj z dôvodu svojho politického postavenia spolu so svojou tu sídliacou aristokraciou a mešťianstvom.

Pojem „Hungarus-Patriotismus” používam v zmysle spôsobu uvažovania, predchádzajúcemu modernej národnej identite a ktorého východiskovým bodom bola lojalita voči celému maďarskému kráľovstvu, nezávisle od stavovskej príslušnosti a od rodného jazyka dotyčného človeka. Emblémovou postavou pojmu „Hungarus-Patriotismus” bol mnohostranný vedec a profesor Evanjelického lýcea v Pressburgu Matthias/Matej/ Mátyás Bél (1684–1749).

K zázemiu mesta patrila na severe slovenská jazyková oblasť, na juhu maďarská a na západe nemecko-rakúska jazyková oblasť. Čo sa týka konfesie, žila tu katolícka väčšina, relatívne silne zastúpená evanjelicko-luterská menšina a židovská diaspóra. Matej Bel bol vo svojom diele formovaný jazykovou a konfesionálnou toleranciou a vážil si akýkoľvek materinský jazyk krajiny. V latinskom jazyku redigoval veľké encyklopedické dielo o maďarskom kráľovstve so všetkými jeho historickými, politickými, ekonomickými a etnografickými stránkami.

V Pressburgu má mnohojazyčnosť dlhú tradíciu. Pressburskí občania alebo intelektuáli sa dokázali dohovoriť minimálne v troch jazykoch. Národné dejepisné líčenia zaobchádzajú s touto tradíciou spravidla macošsky. Bolo by hodné námahy dôkladnejšie vyšetriť činnosť niektorých publicistov a učiteľov, ako napríklad Karla Gottlieba von Windischa (1725–1793), zakladateľa novín „Pressburger Zeitung“, Tobiasa Gottfrieda Schröera (1791–1850), ktorý sa označoval ako „Hungarus” a ktorý zároveň písal o javoch tak maďarskej ako aj slovenskej kultúry alebo Lajosa/Ĺudovíta Szeberényiho (1820–1875), profesora a farára slovenského pôvodu a prekladateľa slovenských ľudových piesní do maďarčiny.

Od roku 1825 do roku 1848 zasadal maďarský ríšsky snem v Pressburgu celkovo deväťkrát. S ľahkou nadsádzkou by sa dalo tvrdiť, že moderný maďarský národ vznikol práve tu. Medzi poslancami vtedajšieho parlamentu nájdeme také mimoriadne osobnosti maďarských dejín ako grófa Istvána Széchenyiho, Ferenca Kölcseya, básnika a autora štátnej hymny Miklósa Wesselényiho, Lajosa Kossutha, Ferenca Deáka a v neposlednom rade Lajosa Batthányho (1807–1849), rodeného pressburčana a neskôr prvého ministerského predsedu maďarskej liberálnej vlády a mučeníka revolúcie z rokov 1848/49.

O týchto rokoch napísal Mór Jókai, klasik spomedzi maďarských autorov románov, vo svojom diele „Uhorský nabob”: „Veľké idey, ďaleko siahajúce reformy sa vynárajú pred verejnosťou, v kaviarňach sa čítajú noviny (...) cez deň navštevuje publikum so záujmom a zvedavosťou galériu Ríšskeho snemu ako divadelné predstavenia.”

V tomto korunovačnom meste žili a pracovali protagonisti maďarskej literatúry ako Mór Jókai (1825–1904) a Sándor Petőfi (1823–1849). Jókai študoval tri roky na tunajšom Evanjelickom lýceu ako „výmenný študent”. V bývalom maďarskom kráľovstve bolo bežné, že v jazykovo zmiešaných oblastiach sa posielali deti na istý čas do rodiny hovoriacej iným jazykom, aby sa naučili horoviť jazykom svojich susedov. Petőfi prišiel po prvýkrát do Pressburgu ako vojak peši, neskôr si vyskúšal svoj herecký talent v letnom divadle na druhom brehu Dunaja.

Pressburg si vyslúžil aj pomenovanie ako mesto škôl. V roku 1465 tu založil kráľ Matthias Corvinus univerzitu „Academiu Istropolitanu”. Rok 1606 je rokom založenia Evanjelického lýcea, vzdelávacej inštitúcie, ktorá hrala po stáročia mimoriadne dôležitú úlohu v rozvoji nemeckej, slovenskej a maďarskej kultúry. Od roku 1714 existuje v Pressburgu katolícke gymnázium. Medzi jeho profesormi nájdeme napríklad jezuitu György Káldiho (1572–1634), prekladateľa katolíckej biblie. Okrem toho mala pre maďarskú a slovenskú kultúru veľký význam aj kráľovská Právnická akadémia, ktorá bola založená v roku 1784.

Pressburg môžeme označiť aj za miesto zrodenia uhorskej tlače. Noviny „Pressburger Zeitung“ tu po prvýkrát vyšli v roku 1764, v roku 1780 vyšlo prvé číslo maďarského vydania „Magyar Hírmondó” (maďarský kuriér) a v roku 1783 prvé číslo vydania „Prešpurských novín”.

Kto ale boli Kraxelhuberovci? V maďarskom ponímaní boli Pressburčania lojálnymi poddanými Habsburskej monarchie a boli silne preniknutí Viedenskou kultúrou. Za Kraxelhuberovcov označovali maďari s istou iróniou pressburských občanov. Pôvodne sa jednalo o narážky na prácu vo vinohradoch. V roku 1890 patrilo takmer 60 percent mestského obyvateľstva k nemeckej národnostnej skupine. Kraxelhuber bol konzervatívnym občanom s uhorskou identitou. Začal hovoriť po maďarsky, pričom vzbudzoval pozornosť svojím akcentom a tým sa trochu zosmiešňoval. Kraxelhuber bol stálou postavou maďarských humoristických novín v poslednej tretine 19. storočia. Počas éry maďarských národno-štátnych ilúzií na začiatku 20. storočia dostal Pressburg maďaskú tvár spolu s maďarskými názvami ulíc a maďarskými nápismi, v roku 1914 bola založená Alžbetina univerzita. Po ukončení vlády Habsburskej monarchie sa Pressburg/Bratislava/Pozsony stala hlavným mestom Slovenska v novo založenom Československu. V medzivojnovom období sa toto mesto stalo centrom kultúrneho života maďarskej menšiny v prvej Československej republike.

1. Mannová, Elena: Pozsony historiográfiája (Egy multietnikus város múltjának differenciált bemutatása a 19. és 20. század politikai fordulatai után) [Historiografia Pressburgu. Diferencovaný náhľad na dejiny multietnického mesta na základe politických zmien v 19. a 20. storočí] V: Fejezetek Pozsony történetébol magyar és szlovák szemmel. Szerk. Czoch Gábor, továbbá Kocsis Aranka, Tóth Árpád [Obrazy z dejín Pressburgu z maďarského a slovenského pohľadu, vydal G. Czoch, v spolupráci s A. Kocsisom a Á. Tóthom]. Kalligram, Pozsony 2005. Str. 47–48.