KATYŃ v pamäti Európanov
Katyń – od okamihu, keď sa názov tohto neveľkého mestečka, nachádzajúceho sa cca 15 km od Smolenska objavil vo verejnej mienke v roku 1943 stal sa symbolom jedného z najohavnejších a najkrutejších zločinov spáchaným sovietskym režimom na takmer 22 tisícoch obyvateľoch Poľska – bezbranných vojnových zajatcov, a taktiež sprevádzajúceho ho perfídneho klamstva.
Iniciátori tej strašnej vraždy – najvyššie orgány štátu a stranícka vláda Sovietskeho zväzu – sa od začiatku snažili skryť pravdu o nej pred celým svetom. Ešte v čase vojnových aktivít a potom celé desaťročia komunistickej nadvlády v tejto časti Európy, sovietske služby – pri spolupráci so službami iných európskych štátov, ostávajúcich pod sovietskym vplyvom – úporne a konzekventne likvidovali, a všetkými prostriedkami bojovali so svedkami toho zločinu- vraždy ako aj s osobami hlásajúcimi pravdu o tých okolnostiach. Čiže robilo sa všetko, aby Katyń navždy vymazali nielen z historického povedomia Poliakov, ale aby sa tiež nedostala do širšieho povedomia spoločenstiev štátov slobodného sveta.
Katyń – to je len jedno z viacerých miest sovietskych zločinov. Stal sa jednak symbolom. Na základe rozhodnutia najvyšších štátnych a straníckych orgánov Sovietskeho zväzu zo dňa 5. marca 1940 bolo zabitých 21 857 poľských obyvateľov, ktorých dôsledne vybrala NKWD. Nezomreli v boji, ale ani neboli odsúdení v právoplatnom procese. Rozhodnutím Politickej centrály ÚV VKS(b), ktorého text sme poznali až 15 rokov neskôr sovietska vláda doslova zmasakrovala elitu poľského národa – a možno práve to bolo podkladom pre také rozhodnutie. Väčšina dôstojníkov a policajtov vtedy zavraždených NKWD nebola profesionálnymi vojakmi. Postavili sa v septembri 1939 ako zmobilizovaní občania na obranu štátu napadnutého dvoma susednými mocnosťami. V každodennom živote boli profesormi vysokých škôl, advokátmi, sudcami, lekármi, podnikateľmi, hospodármi, žurnalistami, spisovateľmi a pod. Všetci zomreli, lebo ako bolo napísané v „odôvodnení zločinného rozhodnutia, boli „zarytými, nereformovateľnými nepriateľmi sovietskej moci”(.zatwardziałymi, niepoprawnymi wrogami władzy sowieckiej”)
Dokument o likvidácii tisícov vojnových zajatcov – obyvateľov iného štátu, s ktorým Sovietsky zväz nebol vo vojnovom konflikte – ostáva výnimočným, jednoznačným a nevyvolávajúcim pochybnosti svedectvom obviňujúcim komunistický systém, ktorý ignorujúc medzinárodné právo, neváhal spáchať najťažší zločin – vojnový zločin a zločin proti ľudskosti. Tento zločin bol vykonaný výlučne z politických dôvodov. Ako jedna z mála masových vrážd z obdobia II svetovej vojny nebola doteraz odsúdená a stigmatizovaná medzinárodnou spoločnosťou, keďže jej neodlučiteľnou zložkou bolo klamstvo a uprednostňovanie politických záujmov nad najvyššie hodnoty – pravdu a spravodlivosť. Dominujúcim javom „katynského prípadu” sa stal tiež boj Poliakov o to, aby bola pravda o osudoch krajanov, ktorí padli za obeť sovietskeho režimu a o jeho vraždiacej podobe odkázaná do slobodného sveta.
Odhalenie hrobov v Katynskom lese a najmä exhumácia obetí zločinu vraždy, ktorú vykonala na jar 1943 nemecká komisia a Technická komisia Poľského červeného kríža, ukázali – nakoľko to bolo v tej dobe možné – rozsah a krutosť vraždy, ktorú Sovieti spáchali. Prehlásenie Medzinárodnej lekárskej komisie nachádzajúcej sa v apríli roku 1943 v Katyni ako skupiny zloženej zo svetovo uznávaných autorít v oblasti antropológie a súdnej medicíny bolo vlastne prvým – a dlho jediným – tak jednoznačným a vierohodným hlasom, ukazujúcim bezpochyby, kto bol skutočným vykonávateľom vraždy. Závery Lekárskej komisie a výsledky exhumačných prác Technickej komisie Poľského červeného kríža boli nadmieru presvedčivé, hoci pre spojencov veľmi nepohodlné. Obvinenie spojenca z klamstva v situácii, keď znášal hlavnú ťarchu vojnových akcií nebolo v možnostiach západných mocností. Ponechalo to sovietskej moci slobodný priestor a možnosť vykonať kroky, ktorých cieľom bola diskreditácia záverov členov Medzinárodnej komisie. Takmer okamžite po dobytí Smolenska z nemeckých rúk menovala vláda sovietsku komisiu, ktorej predsedal člen Sovietskej akadémie vied Nikolaj N. Burdenko. Komisia pripravila komuniké – široko publikované v sovietskej a zahraničnej tlači a tiež vydané v samostatnej brožúrke v náklade niekoľko tisíc výtlačkov, hovoriace o vine nacistického Nemecka. Závery sovietskej komisie boli záväzné v štátoch sovietskeho bloku až do roku 1990, do okamihu, keď sa sovietska vláda priznala k zodpovednosti za Katyň.
V roku 1943 prešla európskou tlačou vydávanou pod nemeckou okupáciou, ale aj v neokupovaných krajinách, taktiež v USA a na celom americkom kontinente vlna publikácií hovoriacich o odhalení hrobov v Katynskom lese. Väčšina z nich poukazovala na Sovietsky zväz ako subjekt zodpovedný za zločin vraždy, spáchaný na poľských dôstojníkoch. Informácie americkej a anglickej rozviedky tiež neponechávali pochybnosti o pravých páchateľoch. Britská a americká vláda mali úplné a dobre zdokumentované poznatky, a zároveň viaceré vierohodné a kompetentné expertízy, o. i. správu veľvyslanca Owena O’Malleya utajenú Britmi až do roku 1972; expertízu admirála George’a Howarda Erle’a (v tej súvislosti vyslaného do exilu na ostrov Samoa), blízkeho priateľa Prezidenta USA či správu plukovníka Johna Van Vlieta, priameho svedka, ktorého Nemci priviezli v roku 1943 zo zajateckého tábora do Katyne. Napriek tomu vodcovia obidvoch mocností sa snažili– dokonca veľmi úspešné – vec vyčistiť. Poľská vláda, ktorá pôsobila na emigrácii usilujúca sa vysvetliť osud svojich občanov bola vystavená nátlaku z Londýna a Washingtonu. Vo veci Katyne Poľsko ostalo osamotené; Európa a svet radšej mlčali.
Emigračná vláda Poľskej republiky bola za to, že sa snažila vysvetliť okolnosti smrti tisícov poľských občanov obvinená vládou Sovietskeho zväzu zo spolupráce s Treťou ríšou. Cenou, akú zaplatilo Poľsko za pokus vysvetlenia a ukázania pravdy o tom zločine vražde, bolo to, že Sovietsky zväz zrušil diplomatické kontakty s Poľskou vládou a Poľsko bolo prakticky eliminované ako suverénny subjekt medzi spojencami. Pokrytectvo predstaviteľov Veľkej Británie a USA, ktorí akceptovali postup sovietskej moci a zároveň vyvíjali nátlak na vládu Poľskej republiky, aby v mene vyšších vojenských cieľov zanechala zisťovanie pravdy o tragickom osude svojich občanov tiež prispelo k eliminácii poznatkov o zločinoch sovietskeho totalitného systému v spoločnostiach západných demokracii.
Americký úrad vojenskej informácie (OWI) viedol intenzívnu propagačnú kampaň, ktorá mala za cieľ podporu Sovietskeho zväzu ako vojenského spojenca USA, a zároveň ukázanie Stalina ako verného a múdreho spojenca. Na stránkach popredných amerických novín sa sovietsky diktátor ukazoval ako jemný, takmer svätuškársky človek s výnimočným vojenským zmyslom a „mimoriadnou vôľou odporu”. Úvahy amerických publicistov išli tak ďaleko, že napr. „Life” venoval cele číslo Sovietskemu zväzu, popisujúc ho ako krajinu veľmi podobnú Spojeným štátom, hladko vysvetľujúc krutosti Stalina úspešnosťou v realizácii napr. kolektivizácie. Podľa „Life”, NKVD – tajná sovietska politická polícia, bola jednoducho „národnou políciou podobnou ako FBI”, ktorej úlohou bolo „pátranie po zradcoch”. Čo je zaujímavé, v roku 1943, keď boli odhalené hroby obetí NKWD v Katynskom lese, Stalin bol zvolený človekom roku časopisov „Time” a „Life”.
Samozrejme, nie všetky americké noviny a nie všetci americkí novinári sa pripojili k tomuto zboru, ktorý sa snažil Sovietsky zväz a Stalina prirovnávať k západoeurópskym demokraciám. Medzi takými novinami sa nachádzal o. i. „Christian Science Monitor” (korešpondent v Moskve Wiliam Henry Chamberlin), ktorý upozorňoval na ignorovanie samozrejmých skutočností z dejín Sovietskeho zväzu a očisťovanie človeka, „ktorého register zločinov voči krajanom je dlhší ako Hitlera”.
V USA vládla dokonca móda na chválenie a ukazovanie v pozitívnom svetle Sovietskeho zväzu a jeho úspechov, ako aj samotného Stalina. Vplyv ľavicových kruhov a šikovná propaganda administratívy Roosevelta spôsobili dokonca to, že najväčšie filmové spoločnosti točili celovečerné filmy oslavujúce sovietsku realitu. Roosevelt a jeho vláda sa dosť úspešne snažili skryť brutalitu a krutosť Sovietov voči Poliakom a spoločenstvám ovládnutých krajín.
Nebolo to inak vo Veľkej Británii, kde tlaky Churchilla spôsobili výrazné rozšírenie pôsobenia britskej vojenskej cenzúry, eliminujúcej takmer všetky prejavy kritiky sovietskeho spojenca. Energická vládna kampaň rýchlym tempom posilňovala v britskej spoločnosti všeobecnú úctu voči Sovietskemu zväzu a Stalinovi. Neboli tolerované akékoľvek snahy znevažovania obrazu sovietskeho spojenca. Keď v roku 1943 predložil najvýznamnejší britský politický spisovateľ George Orwell vydavateľom Zvieraciu farmu, ostrú satiru sovietskeho totalitarizmu, takmer všetci ju odmietli. Orwell, bojujúci socialista, a zároveň nekompromisný bojovník za slobodu a práva jedinca už predtým vyčítal britským ľavicovým intelektualistom a tlači očisťovanie sovietskych totalitných metód.
Atmosféra všeobecnej akceptácie a podpory Sovietskeho zväzu v spoločnostiach európskych štátov posilnená víťazstvom nad Treťou ríšou spôsobila, že katynský prípad vlastne zmizol zo stránok tlače voľného sveta, čo umožnilo sovietskym prokurátorom vystúpiť s tým behom procesu s vodcami Tretej ríše pred medzinárodným vojenským tribunálom v Norimbergu. Obvinili Nemcov zo zločinu vraždy tisícov poľských dôstojníkov, kvalifikujúc tento fakt ako zločin proti ľudskosti. Rozsudok Norimberského tribunálu vyhlásený 30. septembra a 1. októbra roku 1946, nerozhodol o zodpovednosti Nemcov za vraždu v Katyni a sovietska strana nevzniesla proti tomu námietky.
V tom istom čase, využívajúc svoj vplyv v Európe, Sovieti vykonali niekoľko nátlakov – pomocou ľavicových kruhov – na osoby angažované pri odhalení pravdy o Katynskej masakre. Neobyčajne ostro zaútočili na členov Medzinárodnej lekárskej komisie, ktorí sa vďaka svojej prítomnosti v roku 1943 v Katynskom lese stali nositeľmi tej strašnej pravdy o sovietskej vražde. Niektorí z nich boli prenasledovaní alebo stigmatizovaní ako spolupracovníci fašistov. Samozrejme, že osudy členov MLK boli rôzne v krajinách nachádzajúcich sa pod priamym vplyvom ZSSR, kde boli vystavení otvorenému nátlaku, avšak chápadlá sovietskych vplyvov zároveň siahali aj do krajín tzv. slobodného sveta. Príkladom môže byť osud talianskeho profesora Vincenza Palmieriho. Napriek nátlakom a špinavým obvineniam ľavicového prostredia neupustil od svojho názoru o sovietskej zodpovednosti za Katynsku vraždu. Neobyčajne dôležitou etapou boja za katynskú pravdu bolo zvolanie Snemovne reprezentantov Kongresu USA v roku 1951. Komisia pod vedením Raya S. Maddena zozbierala obrovský počet dokumentov a vypočula desiatky svedkov. Výsledkom týchto krokov bola správa predložená Kongresu 12. júla 1952, ktorá bezpochybne dokázala vinu Sovietskeho zväzu za masakru v Katyni. Nahromadený dôkazový materiál bol predložený Valnému zhromaždeniu OSN s cieľom zahájenia procesu pred Medzinárodným tribunálom spravodlivosti. Žiadosť však zostala bez ďalšieho konania. Svet, a skôr jeho vládnuci, ostali chladní voči pravde.
Dialo sa tak behom niekoľkých desiatok rokov. Snahy vysvetlenia okolností Katynskej vraždy a ukázanie jej svetovej verejnej mienke začínali tiež, veľa riskujúc, niekoľkí členovia opozície v komunistickom bloku. A len niekoľko málo publicistov a historikov slobodného sveta. Našťastie nie všetko boli zničené sovietskymi službami.
Ak sa pozrieme na vec reálne, v povojnovom období neexistovala katynská vražda vo vedomí spoločnosti slobodného sveta. Písali o tom len poľskí autori. V roku 1948 sa na Západe ukázala Zbrodnia Katyńska w świetle dokumentów (Katynska vražda vo svetle dokumentov), ktorá predstavovala istú „bielu knihu” týkajúcu sa tohto zločinu. V roku 1949 bola v Zürichu v nemeckom jazyku vydaná kniha Józefa Mackiewicza (bol v roku 1943 v Katynskom lese) Katyń – ungesühntes Verbrechen (Katyň neodpykaný zločin), , a v roku 1962 – kniha Janusza Zawodného Heath in the forest, (Vresovisko v lese) vydaná v USA.
Boli to veľmi dôležité publikácie, ale krúžili skôr len v poľských emigračných kruhoch alebo len v úzkom okruhu odborníkov na západe Európy a v Amerike, zaoberajúcich sa a bádajúcich sovietske reálie alebo zločiny komunistického systému. Charakteristické je, že ešte v roku 1964 sa vo Francúzsku ukázal v tlači román francúzskej komunistky, dokonca bývalej príslušníčky Sovietskej Armády, pod názvom Jaskółki wiosny 1943 (Lastovičky jari 1943), a potom tiež článok v čitateľsky úspešnom historickom periodiku. Autorka v obidvoch týchto publikáciách pripísala katynskú vraždu Nemcom. Ešte dlho po vojne publikácie tohto typu bolo možné vydávať a stretávali sa s dobrým ohlasom vo francúzskej spoločnosti, vo veľkej miere formovanej mienkou ľavicových intelektuálnych prostredí a Francúzskou komunistickou stranou.
K pozitívnym výnimkám patril francúzsky historik a právnik, a zároveň spisovateľ a publicista, zaoberajúci sa poľskými dejinami a kultúrou, Henri de Montfort. Veľa rokov svojej tvorivej práce venoval zbieraniu materiálov dokumentujúcim katynskú masakru. Až po jeho smrti v roku 1966 bola vo Francúzsku vydaná jeho kniha Masakra Katyńska (Katynská masakra), prvá tak obsiahla monografia katynskej vraždy, ktorú spracoval cudzinec a vydal na západe Európy. Józef Czapski – väzeň táboru NKVD v Starobieľsku, jeden z najdôležitejších svedkov katynskej tragédie o nej napísal: „Žiadalo by sa povedať – prvá kniha o Katyni tohto typu, tak významná a súčasne tak zrozumiteľná pre cudzincov).
Kniha H. de Montforta sa stala udalosťou, keďže bola prvou vydanou na západe monografiou prípadu Katyne, obviňujúcou Sovietov, ktorú napísal autor nemajúci poľký pôvod ani korene. Montfort vystupoval proti väčšine európskej verejnej mienky, ktorá nebola celé desaťročia presvedčená o sovietskej vine a zodpovednosti za Masaker v Katyni.
Západná verejná mienka ochotne prijala verziu, že zločin v Katyni spáchali Nemci, a takmer nikomu sa nechcelo pátrať po pravde. Dôkazom takého stavu veci bola skutočnosť, že neexistujú nielen vedecké, ale dokonca ani publicistické štúdie tohto prípadu, ktorý sa radšej nemal ukazovať na stránkach európskych časopisov a denníkov s vysokým nákladom. Toto smutné konštatovanie poukazuje na to, že mienkotvorné prostredie v štátoch západnej Európy vlastne eliminovalo túto problematiku z vedomia Európanov. Len vďaka odhodlanosti a dôslednosti publicistov a ľudí, ktorí majú reálne vedomosti o tomto prípade, sa na prípad nezabudlo. Udalosti v Poľsku v rokoch 1980 a 1981, a najmä pociťovaný už začiatok konca komunizmu spôsobili, že katynský prípad sa častejšie ukazoval v tlačových publikáciách. Zároveň bolo novinou, že Sovietsky zväz bol označený ako páchateľ zločinu na viac ako 20 tisícoch poľských občanov.
Katyň sa pre nás Poliakov stala symbolom zločinu, ktorý spáchal sovietsky totalitarizmus. Stala sa zároveň symbolom boja za pravdu. Pravda vždy bola a ostane základom každého slobodného a demokratického štátu. Jej poznanie a smerovanie ku nej je nielen výzvou, ale aj morálnym imperatívom pre každého z nás.