Komu „patrí” Auschwitz?

Čím je Auschwitz? To je otázka, ktorú je treba položiť na začiatku, aby bolo vôbec možné sa zaoberať témou prináležitosti. Bývalí väzni, ktorí tvorili to miesto pamäti po vojne, nazvali svoj projekt „múzeum”. Pretože, tak ako múzeum malo zvečniť, vzdelávať, umožniť, aby pamäť pretrvala. Ale v múzeu ľudia väčšinou neplačú. Neskôr, v 60-tých rokoch bol postavený ešte jeden pomník. Tak akoby samtná skutočnosť Birkenau pre zvečnenie nestačila… Následne sa vyskytla koncepcia, že je to cintorín. S tým, že na tom cintoríne nie sú hroby, a obete tam boli privážané živé. Až nakoniec sa objavila koncepcia miesta pamäti. To označenie je nový výtvor, ktorý snáď najlepšie vyjadruje neschopnosť nazývať vec priamo. Zo všetkých podobných miest v Európe je len toto jedno zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Zápis znamená, že to miesto má byť reprezentatívne pre iné objekty tohto typu, a že iné nebudú už zapisované.

Neviem, čo znamená objekty tohto typu. Jedná sa o iné Vernichtungslager?(vyhladzovacie tábory) Či o celý systém koncentračných táborov? Či GULAG do toho patrí? Neviem, ale je to tak uvedené: iné objekty tohto typu. To sa snáď viac vzťahuje na dedičstvo človeka, a nie na samotné miesto. Taktiež to komu patrí. Je možné to prejednávať na veľmi rôznych rovinách, ktoré sa navzájom nevylučujú: historická, faktografická a na to položiť hlavný dôraz. Môžeme o tom pojednávať z hľadiska empatie, zvečnenia, a tiež morálneho aspektu či ako úlohy. A celá tá zložitosť tej prináležitosti tvorí istý subjektivizmus, ktorý je na tom mieste úplne normálny a naturálny. Pred tým subjektivizmom nemôžeme v tom mieste utiecť, pretože ľudia majú právo sa cítiť s tým miestom viac alebo menej spojení. V Auschwitz sa bezpochyby dnes križujú rôzne pamäte. Niečo iné bola genocída židovského národa, a niečo iného história koncentračného tábora .Tento rozdiel tu nie je treba vysvetľovať. Sú to veľmi podstatné psychospoločenské rozdiely. Jeden zachránený Žid pamätá 40, 50 osôb zo svojej rodiny, ktorých život sa tam skončil a nezachránili sa. A medzi inými obeťami 40 alebo 50 žijúcich osôb spomína toho jedného či tých dvoch, ktorí tam zahynuli. To je úplne iná spoločenská situácia. Sú tiež politické, ideové rozdiely. To miesto plní tiež rôzne, prepáčte to slovo, spoločenské, ideové funkcie, občas tiež, žiaľ, aj politické. Sú štáty, kde edukácia je prvým faktorom   vyskytujúcim sa v súvislosti s tou politikou. Sú spoločenstvá, pre ktoré to plní veľmi dôležitú rolu totožnosti. Mám na mysli diaspóru. V Poľsku je to symbol vo veľkej miere prežitia nezávislosti, hoci v komunistickej dobe to bývalo úplne inak predstavované. Ale Poľsko tiež malo rôzne histórie čo sa týka Auschwitz. Pretože niečím iným je pre elitu, ktorú tvorila väčšina väzňov v prvom období. Niečím iným pre obyvateľov okolia mesta Zamość, (na juhovýchode Poľska),ktorí tam boli posielaní za účelom exterminácie. A ešte niečím iným pre obyvateľov Varšavy po Varšavskom povstaní. Alebo pre ľudí braných z razií v električkách, ktorí vôbec nevedeli prečo sa tam dostali, keď neboli zaangažovaní do žiadneho odboja. Samozrejme., že to miesto veľmi prežívajú Nemci. Ich prítomnosť tam, často veľmi pomocná, tvorí hlboké inter personálne vzťahy s tým miestom. Pre katolíkov, kresťanov je to naviac istý vzťažný bod voči svetu hodnôt, sviatosti, ktorá je v tom mieste, čo sa tiež nedá odmietnuť. 90-té roky po páde múru boli rokmi veľkých konfliktov. Náhle sa v tom mieste tie všetky pamäte stretli a začali si seba všímať. Tie roky sú už minulosťou. Dúfam, že sme sa stali múdrejší. O obetiach sa dá veľa hovoriť. Pamäť a prináležitosť dedičov obetí je tou prvou pamäťou a tou prvou prináležitosťou, predovšetkým samozrejme sveta Židov. Je to svet väzňov, viac menej z polovice Židov, z polovice Nie- Židov, tých ktorí boli selekcionovaní do otrockej práce. 150 tisíc z nich boli Poliaci. Polovica zahynula. Je to svet Rómov, svet zajatcov Červenej armády, svet tých všetkých ľudí, ktorí tam neboli hneď zavraždení, ale ktorí hynuli pomaly, behom týždňov, mesiacov…….Bývalí väzni zorganizovali to miesto po vojne, a o tom tiež treba pamätať, že uplynuli dva roky keď nátlak tých, ktorí prežili, spôsobil, že tie miesta boli ustanovené ako múzeá či miesta pamäte. Auschwitz je samozrejme symbolom záhuby, najväčší koncentračný tábor - skupiny, ktoré dnes prichádzajú stále častejšie s tým miestom identifikujú tiež aj iné histórie, ktoré sa v tom mieste nediali tak často ako niekde inde. Kňazi hynuli hlavne v Dachau, ale spomínajú sa v tomto mieste. Ženy boli v Ravensbrucku. Homosexuáli či svedkovia Jehovovi tiež v iných táboroch – v Dachau, Sachsenhausen. Postihnutí, ktorí vôbec nehynuli v táboroch, ale často v akýchsi konštrukciách pri nemocniciach či spalinových náklaďákoch sú tiež v tomto mieste spomínaní. A na ten svet, ktorý býval po vojne sa často zabúda. Ten svet, do ktorého sa nevracalo. Samotní väzni často neumiestňovali ten svet na prvých povojnových výstavách. V Osvienčime, v Auschwitz bolo okolo osem tisíc slobodných osôb - SS, Gestapo, ktorí tam boli zamestnaní. Historici odhadujú, že v celom systéme okolo 70 tisíc., z čoho 1600-1700 bolo po vojne súdených. Drvivá väčšina dostala rádovo tresty 3 rokov, 5 rokov, často podmienečne. To si treba tiež uvedomiť. Ich zloženie bolo veľmi zvláštne. Hoci samotná inštitúcia koncentračného tábora bola inštitúciou III. ríše, v Auschwitz pracovalo viac Rakúšanov ako Nemcov. A boli tiež aj iní, Volksdeutsche, ľudia zo Sliezska, z Rumunska, rôzne zahraničné formácie SS. A keď už hovoríme o páchateľoch, zostáva veľmi delikátny problém emočnej prináležitosti. Obeť, väzeň v svojej skúsenosti tábora mohol prežiť skúsenosť byť páchateľom, pretože systém bol tak skonštruovaný. Kápo, Blockältester, kolega z prične mohol byť v určitom momente páchateľom, lebo mu ukradol chlieb, lebo ho niekde udal, lebo mu nepomohol atď. A tu sa dotýkame už esencie človečenstva, niečoho s čím sa každý z nás môže vo vlastnom živote stretnúť. Že niekto nie je výlučne tým bezúhonným človekom, že má rôzne tváre. To tiež veľmi oslovuje ľudí, to tiež spojuje ľudí s tým miestom. Máme aj takých, ktorí sa spojujú s tým miestom spôsobom hmatateľným, ktorí chcú byť prítomní. V období 60. výročia oslobodenia tábora bola presadzovaná téza, že to už prechádza do histórie Európy, že to už bolo, že sa už všetko povedalo, že sa už nič iného povedať nedá… Ale podľa tých stĺpcov vidíme, že ľudia naďalej hľadajú odpoveď. Behom posledných piatich rokov sa v priebehu roka počet navštevujúcich osôb zdvojnásobil. Minulý rok sme dosiahli najvyšší počet návštevníkov po II. svetovej vojne. Viac ako 60% sú to mladí ľudia, ktorí si kladú konkrétne otázky, prichádzajú hľadať konkrétne odpovede. Stĺpiky poľskej návštevnosti sú samozrejme veľmi vysoké. Blízkosť, fakt zapísania sa do histórie poľského štátu spôsobujú, že to miesto je výnimočne silne prítomné. Pred niekoľkými rokmi sa náhle objavila Južná Kórea - okolo 40 tis. návštevníkov ročne. Takmer toľko ako Francúzov alebo obyvateľov Izraela. Úplne iný svet, úplne iná história. Mandžúria, Čína, Japonsko, Kórea majú svoje drámy II. svetovej vojny, veľmi ťažké drámy. Prichádzajú sem … Masovo. Mnoho rokov sme v Európe hovorili, že Auschwitz je svetový symbol. Nie je to pravda. V 90-tých rokoch Auschwitz bol symbolom pre Európu, Izrael a Severnú Ameriku. To bolo prakticky všetko. Od teraz začína pred nami fungovať ako symbol svetový. Druhá položka sa týka oblastí, ktoré necítia väzbu s Auschwitz alebo to nechcú manifestovať. Predovšetkým by som tu chcel poukázať na Rakúsko, ktoré je určitým problémom. Tri tisíce osôb v minulom roku v porovnaní so 60 tis. Nemcami či 56 tis. Talianmi … To, že z Rakúska prichádza 3 tis. osôb, a z Čiech takmer 25 tis. ukazuje, že problém vzdelávania., formovania nebol zvládnutý a musíme sa nad tým spoločne zamyslieť. Zdôrazňujem, že Afrika a arabské zeme nie sú takmer vôbec prítomné. Je to problém v kontexte dnešných výziev. Kolonizácia nebola edukačným dielom. Dnes vidíme rezultáty toho zanedbania. A tretím elementom čo sa týka prichádzajúcich: je evidentný nárast tendencie navštevovania niektorých sociálnych skupín napr. lekárov z rôznych štátov, právnikov, vojakov. V dnešnej Európe determinanta národnosti prestáva byť jediným vzťažným bodom pre vlastnú totožnosť. Tie skupiny sa chcú identifikovať iným spôsobom - ako lekár, ako právnik, či ako vojak. Iné determinanty subjektívnej prináležitosti - udržanie miesta. Vidíme tu čísla z rozpočtu - sivú časť, ktorá je vkladom poľskej vlády. Hnedú časť vypracováva múzeum, žltá časť znamená zahraničnú pomoc. Zaujímavé je, že zo zahraničia prichádzajú často dobré rady či požiadavky, omnoho menej konkrétna pomoc. A prináležitosť je problémom morálnym. Príklad týkajúci sa pozostatkov, kedy treba rozhodovať o konzervácii je príkladom veľmi brutálnym. Poľsko to vyriešilo jediným možným spôsobom - ustanovilo Medzinárodnú osvienčimskú radu (Międzynarodowa Rada Oświęcimska), ktorá rozhoduje o najťažších otázkach. Ale sú tiež otázky, o ktorých žiadna Rada nerozhodne – vlasy, dve tony vlasov. Konzervácia znamená nahradzovanie úbytkov umelou látkou. Na piatykrát sa nám podarilo získať ideál parochne, ktorú by sme exponovali, čo však nie je možné. Takže čo? Zakopať alebo nechať? Osvienčimská rada premýšľala o tejto otázke mnoho hodín a nenašla riešenie. Konečne prišla k záveru, že nikto nie je v stave sa cítiť natoľko vlastníkom, aby určil, komu prináležia tie vlasy. Na záver sa chcem dotknúť otázky participácie. Toto je fotografia z druhého dňa po oslobodení tábora , a to je fotografia z Ruandy. A padá otázka nie ohľadne týchto dvoch udalostí, ale o našej pasivite. Podľa idei spoločenskej participácie človek je spojený s tým, čo spolutvorí, s tým čo buduje, do čoho sa angažuje, s tým čoho ciele splňuje. Prináležitosť k tomu miestu či prináležitosť tohto miesta ku konkrétnemu človeku by teda bola vyplnením cieľa, ktorý znie nikdy viac. A medzitým milióny osôb navštevujú toto miesto a iné miesta tohto typu – Yad Vashem, Memorial Holocaust vo Washingtone, berlínske centrum Imperial War Museum. V ročnom meradle je to osem miliónov. . Tie osoby sedia potom pred televízormi, sledujú správy z Darfuru a nevidia súvislosť. Vôbec nevidia súvislosť. Žijúc v slobodných štátoch, kritizujúc tých, ktorí vtedy nič nerobili. V tom istom miesiaci kedy tam plakali, nespravili po návrate domov vôbec nič. Na koniec, na tejto akoby úrovni prináležitosti by som povedal, že Auschwitz ako miesto pamäti je dramatickým spôsobom spoločné, dramatickým spôsobom nie je nikoho. Naďalej, žiaľ.