Ľvov ako miesto pamäti Poliakov

Na začiatku 20. storočia spisovateľ Tadeusz Boy-Żeleński zaradil Ľvov medzi najdôležitejšie poľské mesta. Písal:                              

„Krakov, Varšava i náš Ľvov prastarý,

Ten benjamínok všetkých poľských sŕdc,

Nášho ducha sú to predsa tri piliere,

Našej kultúry toľko statočných tvŕdz”[1].

V čase, keď vznikala pieseň Boya, Ľvov bol prvým mestom Poliakov. Tu mali sídlo hlavné poľské strediská politického, vedeckého a kultúrneho života. Univerzita, ktorá bola pomenovaná ešte podľa cisára Františka I. sa už výrazne odvolávala na akt založenia, ktorý vydal kráľ Jan Kazimierz v januári 1661, ale – čo je najdôležitejšie – jej vedecké postavenie nebolo ani trochu horšia ako starej, váženej univerzity „Wszechnicy Jagiellońskej, a v niektorých oblastiach bola dokonca výrazne lepšia.

Podobná situácia bola s divadelným životom - prekrásna budova divadla postavená podľa projektu Zygmunta Gorgolewského susedila s ľvovskou riečkou Pełtew; ďalej s literatúrou, ktorú vo vtedajšom „hlavnom meste poľskosti” tvorili o. i. Gabriela Zapolska, Władysław Bełza a Maria Konopnicka, o pred nimi Aleksander Fredro, Jan Lam, Józef Ignacy Kraszewski, Walery a Władysław Łozińscy a Seweryn Goszczyński, či s umením. S Ľvovom sa predsa na dlhé roky zviazali tak významní maliari ako Juliusz Kossak, Henryk Rodakowski, Jan Styka, alebo Artur Grottger. Ten posledný hovorieval „milujem to svoje Ľvovisko a nič zlé o ňom nedovolím povedať“ („kocham to moje Lwowisko i nič o nim złego powiedzieć nie pozwolę”[2]). Spomedzi znamenitých sochárov spomenieme len mená: Julian Markowski, Antoni Popiel, Tadeusz Barącza, a spomedzi vynikajúcich architektov Julian a Alfred Zachariewicz.

Už v skorších storočiach sa písalo o Ľvove, že je „terčom a múrom”, „najvynikajúcejšou tvrdzou Poľskej republiky”, „najlepším mestom ruského vojvodstva”, „Poľskej šľachtickej republiky proti nepriateľom ochranou”, a pod. („tarczą i murem”, „najznakomitszą warownią Rzeczypospolitej”, „miastem najprzedniejszym województwa ruskiego”, „Rzeczpospolitej przeciw wrogom osłoną”, etc).[3]   Neskôr, dňa 22. novembra 1920 náčelník štátu Józef Piłsudski vyznamenal mesto Ľvov strieborným krížom. Vyznamenanie Virtuti Militari – za vynikajúci vklad do obrodenia Poľska a za poľsko-boľševickú vojnu z rokov 1919-1920. Je možné na takéto mesto zabudnúť? Dá sa odstrániť z poľského vedomia, z poľskej pamäti? Predsa šesťsto rokov bol dominantným strediskom s poľským živlom, bol jedným z poľských hlavných miest – nebolo snáď Kráľovstvo Haliče a Lodomerie od šesťdesiatych rokov 19. storočia poľskou krajinou? Predsa nie je možné spochybniť, že poľský jazyk, kultúra a spoločnosť boli dominujúce, hoci zároveň sa rozvíjal ukrajinský jazyk a kultúra.

Pamäť, ako vieme, je prchavá. Nie všetko, čo sa udialo v našom živote, si pamätáme. Nie všetko si chceme pamätať. Niekedy sa hovorí, že pamäť je selektívna. Jednou z najdôležitejších charakteristík individuálnej pamäte je subjektívnosť. Dokonca tá istá udalosť sa rôznym spôsobom zapisuje v pamäti jej účastníkov. Okrem individuálnej pamäte sa hovorí tiež o kolektívnej – bezpochyby závislej na individuálnej pamäti, a taktiež o národnej, o štátnej pamäti, o pamäti generácie a pod.. Aká je táto pamäť vo vzťahu k takým miestam ako Ľvov? Či môžeme dnes hovoriť o poľskej pamäti o Ľvove, keď generácia tých, ktorí pamätajú „poľský Ľvov”, odchádza[4]. Predsa Ľvov v pamäti tých, ktorí ho videli po období 1939/1946 bude iný ako Ľvov tých, ktorí si ho pamätajú spred 2. svetovej vojny. Napriek tomu pamäť o meste ostane. Generácia pamätajúcich si poľský Ľvov sa postarala napriek zákazom v období PĽR (Poľská ľudová republika) o to, aby prenechala obraz toho mesta. Často to bol obraz strateného raja, clivoty za rodným mestom, čo vyvolávalo hnev, a zároveň idealizovalo mesto. Preto Ľvov bude vo vedomí jednotlivých generácii Poliakov iným mestom. Vždy však výnimočným, ktorého výnimočnosť sa možno nachádza v „tieni hraníc”[5], alebo tiež vedomí „kultúrneho víru”, aký tam kedysi panoval.

Pre generáciu pamätajúcu si poľský Ľvov mesto už navždy ostane predmetom silných citov a túžby, niečím najdrahším, odobratým nepriateľskou silou[6]. Zároveň to bude dôležité alebo najdôležitejšie vedecké a kultúrne stredisko (univerzita, vysoká škola technická, rozhlas, divadlo) a miesto hrdinského činu mladých poľských „Orląt” (Orlíčat). O takom Ľvove písali, okrem iných, Zbigniew Herbert a Marian Hemar. Taký Ľvov existuje v ich vedomí.

Generácia vychovávaná v PĽR vníma hlavné mesto východného Małopolska ako baštu poľskosti na „magických” východných (kresowych) hraniciach, „mesto vždy verné Poľsku”, (semper fidelis) významné vedecké a kultúrne stredisko. Zároveň si pamätajú, že bolo silným centrom ukrajinského nacionalizmu. Pre tú generáciu, na počudovanie, je Ľvov tiež „mystický stratený raj” a najdôležitejšie mesto v medzivojnovom Poľsku, poznačené dvomi okupantmi. Také nazeranie na Ľvov predstaviteľmi „nakazenej” generácie vychovanej v PĽR dokazuje, že snaha ukázať Ľvov ako ruské, ukrajinské mesto čo sa prejavovalo v zákaze skúmať jeho dejiny (ako aj iných miest pripojených do ZSSR) nepriniesla efekt.

Úplné iný pohľad na Ľvov prezentuje najmladšia generácia, vychovaná už v slobodnom Poľsku. Väčšina stotožňuje Ľvov s cintorínom Orląt Lwowskich (Ľvovské orlíčatá), k čomu prispel aj v médiách široko popisovaný konflikt spojený s otvorením cintorína[7]. Niektorí vedia o začiatkoch poľského skautingu, o prvých poľských športových kluboch a Kazimierzovi Górskom (legendárnom poľskom futbalovom trénerovi, narodenom vo Ľvove). Pre časť tejto generácie sa Ľvov spája s Ukrajinou, pre iných s „poľskosťou hraníc najvýchodnejšej časti Poľska” (tzv. Kresy).

Ako sa mení kolektívna pamäť, budú sa meniť aj miesta pamäti. Pokiaľ existuje národ, musí existovať aj kolektívna pamäť, avšak taká pamäť nie je stála. Pamäť o Ľvove ako o pamätnom mieste sa rozvíja a mení. Historické konflikty budú zastreté a nahradia ich prvky, ktoré zbližujú. Ľvov môže spájať, a nie deliť. Má pre to vynikajúce historické podmienky. Potrebuje však múdru historickú politiku a uplynutie času. Je možné si predstaviť, že o niekoľko desiatok rokov bude miesto, akým je cintorín Orląt spojovať poľský a ukrajinský národ ako miesto pamäti boja mladých ľudí proti zlu, ktorým bol bojujúci boľševizmus.

Na záver sa zamyslime na tým, aké miesto mal by mať Ľvov vo vedomí Poliakov? Či sa na Ľvov máme pozerať z perspektívy Łyczakowského cintorína a cintorína Orląt Lwowskich? Určite áno, ale nielen to. Lebo Ľvov je na jednej stane mestom národného konfliktu, ale na druhej – dnes dôležitejšej a potrebnej čo treba podčiarknuť – je „veľmi príjemné mesto” podľa titulu diela Stanisława Wasylewského[8], „altánok uprostred raju”, pochádzajúci zo správy Marcina Grünewega z prelomu šestnásteho a sedemnásteho storočia[9], „mesto, ktoré sa vždy usmieva” podľa listov spisovateľa Kornela Makuszynského[10]. Dokonca v tridsiatych rokoch 20. storočia ako mesto príjemné a tolerantné videl Ľvov cudzinec – korešpondent „National Geografic”. Čo dodať – „mesto ako briliant”.

Mali by sme viac upriamiť pozornosť na Ľvov ako stredisko, v ktorom spolunažívali rôzne etniká, náboženstvá a kultúry[11]: Poliaci, Židia, Ukrajinci, Arméni, Nemci, Česi, Maďari, Rusi a iní; ako v období Druhej Poľskej republiky najsilnejšie stredisko vedy s vynikajúcou Univerzitou Jana Kazimierza, na ktorej sa formovali rôzne vedecké školy: matematická (Hugo Steinhaus, Stefan Banach), filozofická (Kazimierz Twardowski), historická (napr. Ksawery Liske, Szymon Askenazy, Stanisław Zakrzewski), právnická (o. i.: ľvovská škola trestného práva Juliusza Makarewicza, ľvovská škola súkromného práva Ernesta Tilla, škola histórie kánonického práva Władysława Abrahama, škola histórie poľského práva Oswalda Balzera). Nemôžme vynechať Ľvovskú techniku (Politechnika Lwowska), ktorej profesormi boli vynikajúci vedci a zároveň politici ako napr. Ignacy Mościcki (v rokoch 1926-1939 prezident Poľskej Republiky) a Kazimierz Bartel (trojnásobný premiér vlády Poľskej republiky: 1926, 1928-1929, 1929-1930), a taktiež iných ľvovských vysokých škôl, napríklad Akadémia veterinárnej medicíny (Akademia Medycyny Weterynaryjnej), Akadémia zahraničného obchodu (Akademia Handlu Zagranicznego)[12].

Ľvov by mal byť tiež predstavený ako stredisko kultúry, ktoré malo vynikajúce divadlo, rozhlas (vysielajúce v čase vojny najpopulárnejšiu poľskú reláciu – „Veselá ľvovská vlna” („Wesoła Lwowska Fala”) s textami Wiktora Budzyńského a s vynikajúcimi komikmi: duom Kazimierza Wajdu ako „Szczepko” a Henryka Vogelfängera ako „Tońko”), športové organizácie, vrátane najstarších športových klubov („Czarni Lwów” – 1903 a „Pogoń Lwów” – 1904), a bohatý umelecký a literárny život, ktorého vynikajúcim moderátorom a kritikom bol nezabudnuteľný Ostap Ortwin, a spolutvorili ho spisovatelia Jan Kasprowicz, Henryk Zbierzchowski, Leopold Staff, Kornel Makuszyński, alebo spojená s ľvovským strediskom vynikajúca osobnosť Bruna Schulza pôvodom z mesta Drohobycz. Vo Ľvove vznikol tiež poľský skauting (harcerstwo), ktorý založili v roku 1911 Andrzej a Olga Małkowskí. Nedá sa tiež prehliadnuť fakt, že Ľvov bol dôležitým miestom v dejinách naftového priemyslu (vo Ľvove bol vykonaný proces destilácie nafty a bola vynájdená naftová lampa – Ignacy Łukasiewicz, Jan Zeh), obchodného života[13], a zároveň najdôležitejším poľským právnickým strediskom[14].

Ľvov by sa mal stať „altánkom uprostred raju” nielen pre Ukrajincov; nielen pre Poliakov, ale pre každého, kto sa nejakým spôsobom cíti spojený s mestom tak, ako ten ktorý píše tieto slová, ktorý nemá žiadne rodinné spojenie s Ľvovom, nepozná mesto z rozprávania prarodiča, ale z vlastného niekoľko mesačného pobytu vo Ľvove a spoznávania tohto nevšedného mesta.

1 T. Boy-Żeleński, Pieśń o naszych stolicach i jak je opatrzność obdzieliła, 1907.

2 Za S. Wasylewski, Bardzo przyjemne miasto, [reprint], Katowice 1990, s. 2.

3 Pozri K. Grodziska, Miasto jak brylant… Księga cytatów o Lwowie, Kraków: Universitas 2007.

4 K. Karolczak, Polska pamięć o Lwowie…, „Palestra” 2006, nr 9-10, s. 153-154.

5 Porovnaj s zaujimavymi uvahami Mariana Mudrego – Historie Lwowa, czyli miasto w cieniu granic, „Palestra” 2006, nr 9-10, s. 166-174.

6 Na temu posledných rokov polskeho Lvova pozri o. i. G. Mazur, J. Skwara, J. Węgierski, Kronika. 2350 dni wojny i okupacji Lwowa, 1 IX 1939 – 5 II 1946, Katowice 2007.

7 Na temu cintorina Orląt pozri o.i.: S. Nieciaja, Cmentarz Obrońców Lwowa, Wrocław 1990; J. W. Wingralek, Tam, gdzie lwowskie śpią Orlęta, Warszawa 2001; M. Gałęzowski, „Tu leży żołnierz polski poległy za Ojczyznę…”, „Palestra 2007, nr 11-12, s. 163-167.

8 Pozri S. Wasylewski, Bardzo przyjemne miasto, Poznań [b.r.w.]; reprint, Katowice 1990.

9 Pozri M. Mudryj, Historie Lwowa, czyli miasto w cieniu granic, s. 174.

10 Za K. Grodziska, Miasto jak brylant…, s. 193.

11 Pozri. napr. J. Tomaszewski, Vlasť nie len pre Poliakov (Ojczyzna nie tylko Polaków), Varšava 1985 – Ľvov objavuje sa na stránkach spracovania ako stredisko poľskej, ukrajinskej a arménskej kultúry.

12 Pozri A. Redzik, Szkic z dziejów szkolnictwa wyższego we Lwowie, „Niepodległość i Pamięć”, č. 24, 2006, s. 93-109.

13 Významnú úlohu v živote Lvova zohrávali, od konca 19. storočia, národné výstavy, alebo tiež v období II Poľskej republiky Medzinárodné východné trhy (Międzynarodowe Targi Wschodnie)

14 V období haličskej autonómie a II RP Ľvov mal najväčší v krajine počet advokátov, niekoľko vynikajúcich právnych časopisov, predovšetkým vynikajúca Fakulta práva Univerzity Jana Kazimierza (Wydział Prawa Uniwersytetu Jana Kazimierza), na ktorom tvorili vynikajúco vzdelaní vedci poľskej právnej vedy, ako Juliusz Makarewicz, Ernest Till, Roman Longchamps de Berier, Aleksander Doliński, Stanisław Starzyński, Ludwik Ehrlich, Kamil Stefko, Kazimierz Przybyłowski, Oswald Balzer, Władysław Abraham, Leon Piniński a iní. Pozri. o.i. A. Redzik: Wydział Prawa Uniwersytetu Lwowskiego w latach 1939-1946, Lublin 2006; Z dejín ľvovskej advokácie (Z dziejów adwokatury lwowskiej), „Palestra” 2006, č 9-10, s. 157-165.