Ľvov – multi-etnické mesto

Multi-etnický Ľvov?

Už od založenia mesta žijú v Ľvove spoločne príslušníci rôznych etník a náboženstiev. Mierová koexistencia a vzájomné kultúrne obohacovanie ako aj ostré a niekedy až násilné konflikty sú dve strany jeho histórie.

Už po celé stáročia bolo vyvažovanie záujmových protikladov v tomto meste viac než dosť ťažké. Avšak Ľvov mal ešte jeden ďalší problém, ktorý v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia sťažoval mierové riešenie konfliktov.

Toto mesto ležalo na priesečníku imperiálnych a národných snáh. Ani Poliaci a ani západní Ukrajinci si svoj národný štát bez Ľvova nevedeli predstaviť. Rakúsko-Uhorsko sa nechcelo vzdať hlavného mesta svojej korunnej krajiny, ruský cár videl v tomto výbežku Kyjevskej Rusi svoje patrimónium, nacistické Nemecko chcelo počas Druhej svetovej vojny vybudovať z Ľvova germánsku baštu na slovanskom východe a Stalin prehlásil toto mesto a okolitý región za sovietsku Ukrajinu.

V 20. storočí ovládali všetci jeho nárokovatelia toto mesto minimálne jedenkrát. A ktokoľvek bol práve pri moci, každý začal zaberať verejný priestor svojimi vlastnými symbolmi. Ulice dostali nové mená, predchádzajúe pamätníky boli zbúrané a nové boli postavené, zriadené boli nové cintoríny, ktoré boli neskôr zase zničené. Ľvov bol imperiálne a národne predekorovaný a prelakovaný. Toto mesto dostalo aj nové dejiny, na ktoré si každý legitimoval svoj nárok a ktoré vytláčali život iných skupín a ich podiel na kultúre a histórii mesta na okraj.

Ľvov ako miesto spomienok „dobrej“ Habsburskej monarchie

Boj o pamätníky a názvy ulíc začal ešte dlho pred Prvou svetovou vojnou. Poľské elity využili po roku 1867 svoje možnosti, aby si vybudovali svoju dominanciu. Univerzita v meste bola polonizovaná a zriaďovali sa poľské školy. Zakladali sa banky a družstvá, slávnostne sa sprístupňovali pamätníky na pamiatku poľských básnikov, politikov, kráľov a hrdinov a ulice dostávali poľské názvy. Židovské sebavedomie sa prejavovalo v stavbách pôsobivých synagóg, ktoré nacisti neskôr takmer všetky zničili. Dnes už len plakety pripomínajú význam tejto židovskej obce. Všetko ukrajinské – s výnimkou grécko-katolíckych kostolov a budov ukrajinských organizácií – bolo čo najviac vytlačené z verejného priestoru.

Dnešná habsburská nostalgia je čiastočne oprávnená. Pri všetkej „haličskej chudobe“ boli posledné desaťročia pred Prvou svetovou vojnou neporovnateľne lepšie ako všetko to, čo nasledovalo neskôr. Zatiaľ čo na vidieku – predovšetkým počas volebných bojov a roľníckych štrajkov – tiekla krv, sa konflikty v Ľvove spravidla riešili mierovo. Avšak ani tmavé stránky rakúskeho panstva počas Prvej svetovej vojny nesmú upadnúť do zabudnutia, kedy rakúske úrady nechali popraviť tisícky Ukrajincov ako domnelých ruských špiónov a desaťtisíce ďalších uväznili v internačných táboroch.

To však doteraz neuškodilo habsburskej renesancii. Rakúske dedičstvo sa tu dá dobre využiť aj v turizme. Reštaurácie sú vyzdobené podľa vzoru cisárskej a kráľovskej habsburskej monarchie, portréty cisára Františka Jozefa visia na stenách a kaviarne sa všade pokúšajú naviazať na rakúske tradície.

Obrana Ľvova – „Novembrový čin“ – pogrom

V populárnej poľskej predstave o Ľvove ako Antemurale Christianitatis, teda ako bašty Poľska a kresťanstva, tu bola Európa chránená nielen proti Mongolom, Turkom a Tatárom ale aj proti Kozákom, neskôr proti Rusom a bolševikom. V poľsko-ukrajinskej vojne o východný Halič v rokoch 1918/19 bol tento vzor uplatnený aj na ukrajinské vojenské oddiely. Západoukrajinskí politici však mali pocit, že sa nachádzajú na nesprávnej strane múru a interpretovali zánik Kyjevskej Rusi pod náporom Mongolov a rozbitie ukrajinskej štátnosti pod údermi Červenej armády ako tragickú obeť, ktorú priniesol ukrajinský národ pre záchranu Európy. Tieto predstavy o Antemurale ako bašte by síce mohli slúžiť ako spoločné poľsko-ukrajinské miesto spomienok, avšak vzhľadom na protiruské a kultúrno-bojové konotácie to nie je nevyhnutne žiadúce.

November 1918 je kľúčom k porozumeniu konfliktov v Ľvove a vo východnom Haliči v medzivojnovom období. Pre Židov bol tento november nerozlučne spojený so spomienkou na pogrom, ktorému nebolo nijako možné pripísať pozitívny význam. Ľvovskí Židia tým boli v centrálnom bode – v obrane Ľvova – vylúčení z poľského spomienkového spoločenstva. Naproti tomu vytvorili Ukrajinci celkom vedome svoje vlastné spomienkové spoločenstvo a vytvorili si za nepriaznivých rámcových podmienok miesta spomienok, ktoré mali povzbudzovať ukrajinský patriotizmus. Pokusy umiernených politikov na oboch stranách o nájdenie mierového riešenia ešte v novembri 1918 boli v rozpálenej atmosfére medzivojnového obdobia vnímané takmer ako vlastizrada. Nemohlo by bližšie zaoberanie sa s týmito vyrovnávacími snahami poukázať na jestvujúce civilné alternatívy, ktoré boli neskôr prekryté hrozivou metaforikou hrdinov a obetí?

Poľsko-ukrajinská konkurencia interpretácie dodnes prejavuje svoje účinky, zatiaľ čo židovská spomienka na pogrom v dňoch 22. až 24. novembra 1918 je úplne prekrytá zavraždením Ľvovských Židov počas Druhej svetovej vojny. Pri príležitosti 80. výročia tak zvaného „novembrového činu“ (Lystopadovyj čyn) – prevzatia moci vo východnom Haliči a založenia Západoukrajinskej ľudovej republiky – sa v Ľvove konali nákladné spomienkové akcie.

Druhá svetová vojna

Keď sa dnes tematizujú interetnické vzťahy v Ľvove počas Druhej svetovej vojny, odlišujú sa tieto interpretácie navzájom od seba takisto intenzívne ako sa počas medzivojnového obdobia odlišovali interpretácie novembra 1918: po nejakom nadnárodnom spomienkovom mieste nie je ani stopy. Ukrajinskí autori sa otázke o účasti Ukrajincov na pogromoch a o role ukrajinskej pomocnej polície radi vyhýbajú alebo poukazujú na údajnú kolaboráciu Židov so sovietskou mocnosťou. Židovskí autori memoárov naproti tomu robia Poliakom a Ukrajincom silné výčitky a obviňujú ich, že nepomohli alebo že sa dokonca na genocíde zúčastnili. Tieto rôzne skúsenosti mali aj dôsledky na spomienky. Vo vzťahu k Druhej svetovej vojne preto nejestvuje len dvojitá, ale dokonca trojitá spomienka na vojnu.

Po dosiahnutí nezávislosti v roku 1991 sa západní Ukrajinci snažili o odstránenie aspoň tých najnápadnejších symbolov ich príslušnosti k Sovietskemu zväzu. Leninov pamätník zmizol okamžite a aj iné symboly sovietskeho panstva boli rýchlo odstránené. Neporušené ostali momumenty, ktoré pripomínali víťazstvo Červenej armády ako aj pohrebné pole Červenej armády. Zároveň si mestské úrady nenechali ujsť príležitosť, aby pohnevali svojho veľkého suseda a pomenovali jednu ulicu v centre mesta po Džocharovi Dudajevovi, ktorý podporoval odtrhnutie Čečenska od Ruskej federácie.

Resumé

Ľvov sa má z miesta konfliktov v poľsko-ukrajinských vzťahoch premeniť na miesto poľsko-ukrajinského zmierenia a kooperácie. Symbolom tohto úsilia tu je poľský vojenský cintorín pre padlých v poľsko-ukrajinskej vojne v rokoch 1918/19. Na jeho obnovení sa dohodli prezidenti Poľska a Ukrajiny bez vyžiadania súhlasu Ľvovských úradov alebo jeho obyvateľstva. Jeho verná originálna rekonštrukcia však stroskotala na lokálnom odpore a dokonca boli potrebné isté dodatočné úpravy, aby bol tento projekt pre Ľvovských Ukrajincov vôbec znesiteľný. Ako kontrapunkt bol pred spomínaným poľským vojenským cintorínom umiestnený ukrajinský pamätník a vybudovaný spomienkový komplex, ktorý obsahuje niekoľko problematických elementov národnej mytológie obetí.

Rekonštrukcia poľského vojenského cintorína je na jednej strane nádejným znamením, na strane druhej však spor ohľadne jeho podoby ukazuje, aké ťažké je vytvoriť z Ľvova nadnárodné miesto spomienok. Príliš dôležité je toto mesto pre národné sebachápanie západných Ukrajincov a ich umiestnenie v ukrajinskom národnom štáte.

Šanca, urobiť z Ľvova miesto zmierenia, by tu bola. Na to je ale potrebné, aby predchádzajúce konflikty v meste a okolo mesta, holokaust a vzájomné vraždenie Poliakov a Ukrajincov počas Druhej svetovej vojny neupadli do zabudnutia.

Dnes tu predstavujú Rusi najväčšiu národnostnú menšinu. Tak, ako kedysi medzi Poliakmi a Ukrajincami sa aj hranice medzi Rusmi a Ukrajincami prelínajú. Časté sú zmiešané manželstvá a je zakaždým neisté, pre ktorú kultúru sa deti z takýchto manželstiev rozhodnú. Bolo by však naivné popierať jestvujúci konfliktný potenciál.

V Ľvove koexistujú, konkurujú a prelínajú sa stopy a symboly rôznych vládnych mocí ako aj rôznych etnických a náboženských skupín. Nad všetkým akoby ležal ukrajinský plášť, cez ktorý však prenikajú aj všetky iné vplyvy, ktoré sa dnes dokonca aj vedome odkrývajú. Začalo to habsburskou vlnou, teraz možno pozorovať renesanciu židovskej a poľskej minulosti Ľvova. Prekryté hebrejské a poľské nápisy sa zase odkrývajú, aspoň jedna reštaurácia dekorovala svoje priestory s poľskými exponátmi a synagóga Zlatej ruže má byť opäť vybudovaná. Znak novej pospolitosti?