Rok „1945“ ako európske miesto spomienok?

Podľa slávneho výroku Waltera Benjamina „písať dejiny znamená […] dávať rokom ich fyziognómiu.“[1] Údaje tohto druhu však nie sú len mnemotechnické interpretačné pomôcky, ale znázorňujú predovšetkým vysoko abstraktné vyostrenia, prevraty a zlomy. Preto dokážu nadobudnúť kvalitu toho, čo Pierre Nora definoval ako miesto spomienok v metaforickom zmysle. Lipský historik Dan Diner ale nedávno poukázal na to, že roky ako napríklad rok „1945“ môžu zastupovať celkom rozdielne, ba dokonca protichodné lieux de mémoire a exemplifikoval viacnásobný význam dátumu 8. mája 1945 pomocou troch šifier „Reims, Karlshorst, Sétif“ z perspektívy západných spojencov ako aj zo sovietskej a mimoeurópskej perspektívy.[2]

„Reims“ a „Karlshorst“ majú pritom prirodzene na mysli obe ceremónie bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka v hlavných stanoch amerických prípadne sovietskych ozbrojených síl, zatiaľ čo „Sétif“ myslí na koloniálny zločin v ten istý deň, na zmasakrovanie niekoľkých tisícok moslimov zo strany francúzskych ozbrojených síl v Alžírsku.

To, čo Diner vyhrotil ako „ikonu pamäte 8. máj 1945“ a jej rozličný západný, východný a koloniálny význam, platí pre rok „1945“ ako ďalej presahujúce miesto spomienok v ešte väčšom rozsahu. Atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki ako aj kapitulácia Japonska v lete 1945 tu zastupujú jeho ázijskú komponentu. Miesta spomienok spomínaného druhu sú národne konotované – s tým dôsledkom, že sa môžu stať predmetom, ba dokonca spúšťacím mechanizmom konfliktov medzi národnými spomienkovými kolektívmi. To ale znamená, že rok „1945“ pravdepodobne ako fundament budúcej paneurópskej spomienkovej kultúry nie je vhodný. Prečo to tak je, má byť v nasledujúcom texte doložené prostredníctvom desiatich téz k rôznym celoeurópskym a národným rovinám významu, konsenzu a konfliktov roka „1945“ ako miesta spomienok.

I. Rok „1945“ je bezpochyby centrálnym európskym lieu de mémoire, ak nie dokonca miestom spomienok dnes žijúcich Európanov. Pritom je, ako už bolo spomenuté, nanajvýš diskutabilný, pretože sa v rôznych častiach Európy interpretuje celkom odlišne. Spolkový prezident Richard von Weizsäcker uviedol v roku 1985 vo svojom známom prejave pri príležitosti 40. výročia ukončenia vojny: „Víťazstvo alebo porážka, oslobodenie od bezprávia a cudzovlády alebo prechod k novej závislosti, rozdelenie, nové zväzky, násilné presúvanie moci - 8. máj 1945 je dátumom s rozhodujúcim historickým významom v Európe.“[3]

II. Pri mapovaní rozchádzajúcich sa interpretácií roka „1945“ je veľmi užitočné rozdelenie Európy od Oskara Haleckeho podľa kultúrnych a nábožensko-historických kritérií na tri veľké historické regióny – „západná Európa“, „stredná Európa“ a „východná Európa“ (pri ďalšom členení strednej Európy na „stredozápadnú“ a „stredovýchodnú Európu“).[4] Nehľadiac na Haleckeho makrohistorickú dlhodobú perspektívu to nie je žiadna náhoda, pretože sa táto časť jeho historicko-vedeckého diela pri presnejšom pohľade prejaví ako bezprostredný produkt Druhej svetovej vojny a začínajúcej sa Studenej vojny.

III. Pre spomienku na rok 1945 je ešte stále charakteristická „spojenecká“ prípadne transatlantická komponenta, teda tá z mocností antihitlerovskej koalície, podľa ktorej rok „1945“ ako lieu de mémoire znamená „oslobodenie Európy“, „víťazstvo nad hitlerovským fašizmom“, ba dokonca „triumf demokracie“. Táto interpretácia je dominujúca v Haleckeho „západnej Európe“, teda predovšetkým vo Veľkej Británii a Francúzsku (vrátane USA), ako aj vo „východnej Európe“, to znamená v Spoločenstve nezávislých štátov, tu primárne v post-sovietskej Ruskej federácii.

IV. V Haleckeho „stredozápadnej Európe“, teda v Nemecku a Rakúsku, vykazuje rok „1945“ ako miesto spomienok ambivalentný charakter: znamená koniec vražednej diktatúry, ale zároveň znamenal na dlhý čas aj „porážku“, „rozvrat, ba dokonca „katastrofu“, „okupáciu“, „justíciu víťaza“ a „rozdelenie“, vo východnej časti Nemecka okrem toho aj začiatok novej diktatúry. „8. máj nie je pre nás Nemcov dňom osláv“, ako to povedal Richard von Weizsäcker vo svojom spomínanom prejave dňa 8. mája 1985, „[…] a predsa […] platí: 8. máj bol dňom oslobodenia.“[5]

V. V Haleckeho „východnej Európe“, teda predovšetkým v Poľsku a v troch pobaltských krajinách, má šifra „1945“ jednoznačne negatívny význam, pretože je takmer identická s iným miestom spomienok, a síce s „Jaltou“. „Jalta“ tu pritom znamená zradu zo strany vlastných anglo-amerických spojencov prostredníctvom vydania Stalinovi a kontinuálny prechod od jedného diktátorského, cudzieho etnického režimu k druhému.

VI. Pluralita spomienok na rok „1945“, umožnená epochálnym rokom 1989, nadobudla v politickom priestore formu silných konfliktov pamäte. To platí primárne pre strohý protiklad medzi „stredovýchodnou Európou“ a „východnou Európou“. Z balticko-poľského pohľadu znamená rok „1945“ prechod od jednej, nacistickej cudzovlády k ďalšej, a síce k sovietskej cudzovláde, naproti tomu z ruskej perspektívy znamená rok „1945“ „rozbitie hitlerovského fašizmu“ a „oslobodenie národov Európy“ – vrátanie Estónska, Lotyšska, Litvy a Poľska.

VII. Na rozdiel od roztrpčených konfliktov kultúry spomínania medzi „stredovýchodnou“ a „východnou Európou“ sa protiklad medzi bývalými protivníkmi svetovej vojny takmer vytratil. To platí nielen pre medzičasom už konsenzuálnu interpretáciu roka „1945“ medzi „západnou Európou“ spojencov a nacionálno-socialistickou „stredozápadnou Európou“ – ako začiatok denacifikácie, demokratizácie a hospodárskeho zázraku – ale aj pre interpretátorskú zhodu medzi „stredozápadnou“ a „východnou Európou“, teda medzi znovuzjednoteným Nemeckom a Rakúskom a postsovietskymi spoločnosťami, ohľadne zločineckého charakteru nacionálno-socialistickej útočnej vojny a kriminálnej nemeckej okupačnej a likvidačnej politiky.

VIII. Taktiež prevažne konsenzuálna je medzičasom spomienka na rok „1945“ v „stredozápadnej“ a „stredovýchodnej Európe“, teda medzi Nemeckom a Rakúskom na jednej strane a Poľskom a Českou republikou na strane druhej. Avšak rok „1945“ ako miesto spomienok je čiastočne prekryté „vyhnaním“ Nemcov ako iným miestom spomienok, čím je „stredoeurópsky“ spomienkový konsenzus oslabený. Naproti „stredovýchodoeurópskej“ argumentácii post hoc, ergo propter hoc jestvuje v niektorých častiach spoločností „stredozápadnej Európy“ názor, že takáto kauzalita nie je daná. Tomu zodpovedajúc je „vyhnanie“ Nemcov interpretované ako zločin sui generis, nie ako dôsledok nacistickej okupačnej politiky spolu so svojimi komponentami núteného presídlenia a likvidácie.

IX. Ešte viac konfliktný ako pomer medzi oboma lieux de mémoire, teda rokom „1945“ a „vyhnaním“ Nemcov je pomer medzi rokom „1945“ a „holokaustom“: v „stredovýchodnej Európe“ sa postulát celoeurópskej spomienky na holokaust poníma ako bezprostredná konkurencia k vlastnej interpretácii „Jalty“, ako nežiadúce napomenutie, ba dokonca ako podvedomá výčitka antisemitizmu. A aj v postsovietskej „východnej Európe“ sa „holokaust“ vníma ako cudzí fenomén, pretože je vnímaný ako vrodený nemecký fenomén, ktorý nie je spojený s vlastnými národnými a imperiálnymi dejinami.

X. Úzke spojenie „holokaustu“ a roku „1945“ ako miest spomienok zo „západoeurópskej“ ako aj „stredozápadoeurópskej“ perspektívy vrátane celoeurópskeho normujúceho nároku naráža v „stredovýchodnej Európe“ ako aj čiastočne vo „východnej Európe“ ešte aj z iného dôvodu na rozpor: sovietska komunistická diktatúra sa tu v kultúre spomínania stavia s nacionálno-socialistickou diktatúrou na jeden hierarchický stupeň, tomu zodpovedajúc sa oproti západnej pamäti na holokaust stavia ako rovnocenná apostrofovaná východná spomienka na Gulag. To zase vyvolalo napríklad v Nemecku alebo v USA silný protest vrátane obviňovania z antisemitizmu, bez toho, že by sa tematizovala základná otázka ohľadne ambivalnecií roka „1945“ ako miesta spomienok.

Vo vzťahu na negatívne severoafrické razenie roka „1945“ ako miesta spomienok Dan Diner označil za sporné, „či bude pamiatke 8. mája 1945 ako pozitívnej udalosti západného razenia doprianá ničím nerušená budúcnosť“.[6]To isté platí pre 8. (prípadne podľa sovietskeho zvyku pre 9.) máj 1945 ako pozitívnu udalosť „východného razenia“ na základe spomínanej stredovýchodoeurópskej „jaltskej“ antitézy. Tak ako „Sétif“ z mimoeurópskej perspektívy spochybňuje rok „1945“ ako európsku spomienkovú ikonu, tak to zase robí „Jalta“ z vnútroeurópskeho pohľadu. Preto bola na začiatku spomenutá domnienka, že epochálnym rokom 1989 umožnené otvorené riešenie kontroverzií ohľadne roka „1945“ ako centrálneho miesta spomienok bude nielen naďalej pretrvávať, ale že sa ešte viac priostrí. Spomienka na koniec vojny a na zriadenie povojnového poriadku je momentálne príliš protichodná – a aj čiastočne príliš traumatická, – aby mohla slúžiť ako fundament európskej kultúry spomínania.

[1] Walter Benjamin, Pasážové dielo. Vydal Rolf Tiedemann. zväzok 1, Frankfurt nad M. 1983, str. 595.