Rok 1956 – cezúra dejín stredovýchodnej Európy

Osudové roky, prevratné roky európskych, všeobecných dejín sú témou, ktorá je mimoriadne zaujímavá nielen pre historikov, ale samozrejme aj pre politikov, pedagógov a taktiež pre ťažko ponímateľnú ale všade prítomnú všeobecnú kultúru spomínania. Rok 1956 je bezpochyby takým rokom, ktorý má byť v nasledujúcom texte na základe niekoľkých tézobjasnený.

1. Priama cesta od roku 1956 až po rok 1991?

Základným problémom kolektívnej pamäte na rok 1956 je okolnosť, že tento dátum bol v rokoch politického prevratu 1989–91 symbolom antisovietskeho a antikomunistického odporu. Maďarsko a Poľsko v roku 1956, Československo v roku 1968, Poľsko v rokoch 1980–81 ako aj udalosti v NDR, v pobaltských republikách Sovietskeho zväzu, v Československu, Bulharsku, Rumunsku, Maďarsku a Juhoslávii boli v roku 1989 vnímané ako časti teleologického procesu a ako prehistória rozpadu Sovietskeho zväzu. Predstava nezvrátiteľného vývoja (od diktatúry k demokracii, od jednej štátnej strany k systému viacerých strán, od centralizovaného riadeného hospodárstva k liberálnemu trhovému hospodrástvu) bola pre zúčastnených bezpochyby inšpirujúca. Po krátkom čase eufórie sa však ukázali zásadné rozdiely medzi jednotlivými prevratmi v týchto krajinách, čo zase minimalizuje cezhraničné skúsenosti a sťažuje porozumenie určitých udalostí.

V súvislosti s interpretáciami roka 1956 sú podstatné predovšetkým elementárne rozdiely medzi Maďarskom a Poľskom. V Poľsku sa Chruščovov „tajný prejav“ na XX. Straníckom sneme Komunistickej strany Sovietskeho zväzu oficiálne rozšíril a hral v procese destalinizácie inšpirujúcu rolu. Reformný komunista Władysław Gomułka, ktorého v roku 1954 po viac než trojročnej väzbe prepustili na slobodu, sa na jeseň v roku 1956 stal mimoriadne populárnym. Napriek tomu, že poľskú spoločnosť čoskoro sklamal, dokázal sa Gomułka v rokoch 1956–57 prezentovať ako záchranca národných záujmov v situácii, v ktorej Sovietsky zväz stál krátko pred vpádom do krajiny. Maďarský predseda vlády Imre Nágy naproti tomu nedokázal trvale ovplyvniť priebeh udalostí. Jeho imidž hrdinu nie je primárne spojený s jeho činnosťou v revolučnom roku 1956 ale skôr s jeho mučeníckou smrťou. Keby on a iné osoby neboli popravené, nikdy by sa nestali symbolmi túžby po slobode jedného malého stredoeurópskeho národa v sovietskej mocenskej oblasti.

2. Patriotizmus a komunizmus

Druhý základný problém sa týka pomeru patriotizmu a komunizmu. Môže sa komunista správať vlastenecky? Alebo naopak je definične vylúčené, aby bol patriot komunistom? György Litván rozlišuje medzi dvomi ľavicovo zmýšľajúcimi (reformní socialisti a národní demokrati) a dvomi pravicovo zmýšľajúcimi (národní konzervatívci a radikálne pravicoví) tábormi, ktoré boli voči Sovietskemu zväzu nedôverčivé a ktoré žiadali čo najrýchlejší odchod sovietskych vojsk z Maďarska. V tomto krátkom priaznivom momente maďarských dejín zdieľali komunisti a antikomunisti – napriek všetkým interným prúdeniam – spoločne kritiku sovietskeho imperializmu. V boji o spomienky na rok 1956 sa snažia mnohí antikomunisti označiť všetkých komunistov ako prisluhovačov sovietskych záujmov. Istá skupina poľských a maďarských komunistov považuje rok 1956 na druhej strane za reformno-komunistický pokus národného razenia o zachovanie socialistických hodnôt oslobodených od stalinistickej svojvôle. V tom istom boji nazývajú iní maďarskí komunisti rok 1956 „kontrarevolúciou” pre znovunastolenie arcikonzervatívneho režimu z rokov 1919-1944. V oficiálnych maďarských zdrojoch sa až do roku 1989 naproti tomu hovorí o občianskej vojne odvrátenej pomocou sovietskych vojsk.

Po roku 1972 sa Janos Kádár pokúšal nahradiť pojem „kontrarevolúcia” pojmom „národná tragédia”, avšak pojem kontrarevolúcie zostal časťou oficiálnej straníckej slovnej zásoby až do 28. januára 1989. V tento deň hovoril Imre Pozsgay v politickom byre po prvýkrát o udalostiach v roku 1956 ako o oprávnenom ľudovom povstaní. Tento prejav bol o to významnejší, keďže začlenenie do línie pozitívnych maďarských tradícií sa stalo jadrom „protispomienky” a tým historickej delegitimácie Kádárovho režimu. Toto dôkladné prehodnotenie roku 1956 sa zároveň stalo spomienkovo-politickým predpokladom pre rokovania medzi zástupcami opozičných skupín a držiteľmi moci. Týmto spôsobom došlo k rade symbolických udalostí: Imre Nágy, ktorý bol 16. júna 1958 popravený, bol spolu s ostatnými obeťami dňa 16. júna 1989 slávnostne pochovaný. Dňa 23. októbra 1989, v deň 33. výročia vypuknutia revolúcie bola „Ľudová republika” Maďarsko vyhlásená za republiku a tým bola začlenená do demokratickej tradície Maďarska. O mnoho rokov neskôr, keď Imre Mécs ako účastník rokovaní na strane opozície na otázku, kto tieto rokovania umožnil a kto vybral jeho účastníkov, odpovedal krátko a jednoznačne: masy na Námestí hrdinov v Budapešti dňa 16. júna 1989.

3. Rok 1956 a reputácia Sovietskeho zväzu

Tretí problém sa týka roly roku 1956 pre svetovo-politickú reputáciu Sovietskeho zväzu. Z perspektívy roku 1989 bol rok 1956 často znázorňovaný ako začiatok konca Sovietskeho zväzu, pričom sa berie ohľad na reťazec udalostí počnúc Československom v roku 1968 cez Poľsko v roku 1980 až do rozpadu Sovietskeho zväzu dňa 25. decembra 1991. Historický význam tohto roku sa naproti tomu v neposlednom rade týka tretieho sveta. Postoj veľmocí Veľkej Británie, Francúzska, Sovietskeho zväzu a Spojených štátov amerických v priebehu krízovej situácie v roku 1956 (Poľsko, Maďarsko, Suez) bol na pozadí ich pozícií ako koloniálnych mocností prípadne ako globálnych hráčov určujúci. Podpora rozvojovej krajiny Egypta naproti britskému a francúzskemu imperializmu zvýšila hodnovernosť Sovietskeho zväzu nielen medzi krajinami „tretieho sveta“.

USA v záujme oslobodenia „captive nations” neurobili veľa, zobrali vážne len zamedzenie komunistickej expanzie (containment). Sovietsky zväz sa prejavil nie bezúspešne ako priateľ antikoloniálnych, hlavne afrických krajín. Až do konca šesťdesiatych rokov dosiahlo 31 afrických štátov svoju nezávislosť. Tento proces dopomohol Sovietskemu zväzu k celosvetovému uznaniu, naproti tomu jeho obraz utlačovateľa maďarského boja za slobodu vybledol. Tento dekolonizačný proces bol vojnovou líniou Studenej vojny, na ktorej boli zmeny možné, avšak v sovietskej mocenskej sfére v stredovýchodnej Európe v tom čase o tom nemohlo byť ani reči.

4. Rok 1956 ako kultúrna cezúra

Rok 1956 predstavoval kultúrnu cezúru. Ináč než v politickej sfére sa sovietska kontrola v oblasti kultúry v stredovýchodnej Európe všade postupne uvoľňovala. Brutálne potlačenie maďarskej revolúcie veľmi uškodilo komunistickým a sociálnodemokratickým stranám v západnej Európe. Menej známe je sklamanie z postoja Ameriky ako potenciálneho podporovateľa “zajatých národov”. Pre takzvanú generáciu roku 1968 viedlo toto sklamanie medzi iným k prehodnoteniu pojmu “západ” v prospech silnejšej kultúrnej konotácie. Skúsenosti z roku 1956 ukázali, že v politicky bipolárnom svete a bez možnosti presadiť zásadné politické zmeny dokáže kultúra napriek silne stráženým hraniciam udržať otvorené mosty.

Pre generácie stredovýchodnej Európy, ktoré vyrástli po roku 1956, boli symbolmi západu menej IBM, de Gaulle alebo Kennedy než skôr Hemingway, Sartre, Pasolini, ale aj Brigitte Bardot a Salingerov román „Kto chytá v žite“. K tým, ktorí sa podieľali na otváraní kultúrnych mostov medzi východom a západom, patrili významné osobnosti kultúrneho života, okrem iného napríklad Šostakovič, Wajda, Gombrowicz, Örkény, Heym alebo Kundera. Po tomto uvoľňovaní už návrat k ohraničovaniu alebo dokonca k „socialisticko-realistickým“ vzorom nebol len tak jednoducho možný.

5. Závery

Rok 1956 bol cezúrou pre všetky spoločnosti sovietskeho bloku: udalosti v Poľsku a Maďarsku ovplyvňovali krajiny stredovýchodnej Európy a podnecovali k odporu. Spomienka na rok 1956 priniesla poznanie, že zmeny a modifikácie sovietskeho systému sú možné tak v mocenskom centre ako aj v satelitných štátoch, ale že pokus o násilné oslobodenie sa od sovietskej nadvlády nevyhnutne naproti tomu privodil násilie a že dvojpólovosť sveta s príslušnými sférami záujmov oboch superveľmocí sa síce politicky, nie však kultúrne upevnila. Spomienka na rok 1956 mala na programy refomných a protestných hnutí „Pražskej jari“ alebo Solidárnosti len malý vplyv, stala sa skôr výstrahou pre moskovské vedenie a jeho lokálnych držiteľov moci s ohľadom na ich rozsiahle nároky na vládnutie. Rok 1956 bol bezpochyby cezúrou, ktorá presiahla hranice stredovýchodnej Európy, avšak len do istej miery prispela ku konštituovaniu kolektívnej európskej pamäte. Príliš rôznorodé boli tieto udalosti a príliš rozdielne boli skúsenosti na východe a na západe.