Rok 1989 – Európske miesto spomienok

Rok 1989 – jeseň národov stredovýchodnej Európy – síce európsky kontitent fundamentálne zmenil, avšak v našom vedomí symbolizuje jeseň tohto roka skôr koniec predchádzajúcej než začiatok novej epochy.

Dňa 6. júla 1989 predniesol Michail Gorbačov pred Radou Európy v Štrasburgu prejav, v ktorom svojím poslucháčom oznámil, že Sovietsky zväz nebude stáť v ceste reformám vo východnej Európe. Po tom, ako metropola tohto impéria takto verejne prehlásila, že nebude, že nemôže nástojiť na udržaní okrajových oblastí svojej sféry vplyvu – a po tom, ako to celý svet privítal – bolo už len otázkou krátkeho času, kedy padnú miestodržitelia impérií vo Varšave, Budapešti, východnom Berlíne, Prahe a Bukurešti.

Otvorené však ostalo, ako a kam asi padnú. Taktiež ostalo nejasné, či Jaruzelski, Honecker, Jakeš, Ceauşescu a Kádár použijú svoje mocenské prostriedky, ktorými ešte v tom čase bezpochyby disponovali. Aké následky by mohol mať scenár v prípade použitia násilia, sa obyvateľom stredovýchodnej Európy zreteľne ukázalo dňa 4. júna 1989, kedy čínsky komunistický držitelia moci nechali postrieľať stovky mierových demonštrantov na „Námestí nebeského pokoja“. Presne v ten deň, kedy sa v Poľsku konali prvé poloslobodné voľby. Aj z dôvodu tohto odstrašujúceho príkladu z Námestia nebeského pokoja sa predstavitelia opozície v roku 1989 na európskom javisku celkom vedome vyhýbali násiliu. V priebehu desaťročí svojej vlády premárnili komunistické režimy svojím vyhrážaním ako aj uplatňovaním násilia svoju dôveru. Napriek všetkým zbraniam, ktoré tieto režimy vlastnili, naučili nedobrovoľne svojich občanov, aké neúčinné je použitie násilia.

Komunistické štátne strany v stredovýchodnej Európe disponovali síce v roku 1989 ešte mocenskými prostriedkami, avšak chýbali im silné vodcovské schopnosti. Len taká strana, ktorá sa nebála prelievať krv, mohla použiť tieto mocenské prostriedky. V roku 1989 si však vedenia komunistických strán „východného bloku“ svojimi straníckymi základňami, svojimi záležitosťami a predovšetkým sami sebou už neboli dostatočne istí, aby sa revolučnému búreniu svojho obyvateľstva mohli ešte postaviť na odpor. Odpor voči násiliu bolo všetko, čo mali mnohí revolucionári v roku 1989 spoločné. Boli neobyčajne zmiešanou skupinou. Skladali sa nezriedka z reformných komunistov, sociálnych demokratov, liberálnych intelektuálov, nacionalistov, zástancov trhového hospodárstva, cirkevných aktivistov, odborárov, pacifistov, niekoľkých tradičných trockistov a mnohých iných. Táto veľká rôznorodosť bola časťou ich sily a bola jedom pre štát s vládou jednej strany. [1]

Ďalekosiahla ideologická podobnosť krajín v sovietskej mocenskej oblasti viedla k tomu, že ohrozenie alebo zvrhnutie komunistického vedenia v jednej krajine nevyhnutne oslabilo legitimitu ostatných krajín. Podstatným znakom revolúcií asi je, že rozvracajú legitimitu vládnucej moci svojím kumulatívnym príkladom. To nové na roku 1989 bolo tempo tohto procesu. K urýchleniu a k nezvrátiteľnosti tohto vývoja prispeli masmédiá. Predovšetkým Maďari a Česi mali možnosť pozerať každý večer svoju vlastnú revolúciu v televíznych správach. Východných Nemcov už neprepadla pri každovečernej konzumácii západonemeckej televízie túžba emigrovať, ale mali skôr pocit, že sa stali subjektom diania. Či už to boli zábery exhuminácie a prenesenia telesných pozostatkov Imre Nágyho dňa 16. júna 1989 alebo zábery z Lipskej pondeľňajšej demonštrácie dňa 9. októbra 1989 alebo zábery demonštrujúcich pražských študentov dňa 17. novembra 1989.

Tento povznášajúci pocit opätovného nadobudnutia vlastnej dôstojnosti, ktorý si Poliaci v roku 1980 vybojovali a entuziasticky slávili, dokázali teraz Česi, Slováci, Maďari a mimoriadnym spôsobom aj východní Nemci sami precítiť. V priebehu niekoľkých dní stratili komunistické režimy to, na čo veľmi úzkostlivo a aj s pomocou neustále sa opakujúcich reštrikcií dbali – svoj informačný monopol. Obava z osamotenia, ktorá robila z opozičnej angažovanosti práve v NDR a v Československu neistú a vyčerpávajúcu záležitosť, sa navždy vytratila.

V Poľsku sa však zmeny roka 1989 nestali dôvodom pre prekypujúcu radosť a emocionálnu uchvátenosť. V rozhovoroch za „okrúhlym stolom“ medzi veľkou časťou opozície a mocenskou elitou už nešlo o to, či doterajší držitelia moci svoju moc odovzdajú prípadne sa o ňu podelia, ale išlo predovšetkým o to, akým spôsobom sa to vzhľadom na katastrofálnu hospodársku situáciu udeje. Vecnosť a šikovnosť pri jednaniach tu boli viac žiadané, než revolučná búrlivosť.

U opozičných skupín v NDR sa „okrúhly stôl“ ako originárny poľský vynález stretol s veľkým záujmom a bol vnímaný a praktizovaný ako napodobeniahodný príklad. Táto okolnosť sa v Poľsku v silnej miere prehliada. V súvislosti s „okrúhlym stolom“ v Poľsku jestvovali a jestvujú kontroverzie. Zástupcovia radikálnej opozície kritizovali, že za okrúhlym stolom sa prejavovala neprípustná zhoda s nepriateľom. Táto kritika sa neustále obnovuje, v posledných rokoch dokonca so zosilnenou vehemenciou.

Rok 1989 by ale nebol dostatočne popísaný bez zmienky o nemeckom znovuzjednotení a o zaužívaných medzinárodných vnímaniach a zvykoch, ktoré boli v tomto revolučnom roku masívne spochybnené a v žiadnom prípade nespôsobovali radosť niektorým európskym vládam. Čo sa stalo? Až do roku 1989 bolo v západnej Európe všeobecným konsenzom, že nemecká otázka bude nastolená až vtedy, keď budú splnené politické predpokaldy, čiže keď bude vytvorený európsky mierový poriadok. Realita však vyzerala úplne ináč.

Francúzsko a Veľká Británia boli pri predstave vytvorenia nekontrolovanej 80 miliónovej mocnosti alarmované. Pre čerstvo zvolenú vládu Mazovieckeho sa prostredníctvom nemeckého znovuzjednotenia naskytla šanca obozretne nahradiť staré záväzky vo Varšavskom pakte suverénnymi vzťahmi a novými partnerstvami so západom. Sympatie novej poľskej vlády voči demokratickej Spolkovej republike boli kvôli desaťbodovému plánu Helmuta Kohla ohľadne znovuzjednotenia Nemecka v decembri 1989 podrobené ťažkej skúške, pretože sa v nich Kohl vyhol hranici na riekach Odra a Nisa. Zmluva z roku 1970 platila len pre starú Spolkovú republiku, avšak nie pre znovuzjednotené Nemecko.

Gorbačovov súhlas so znovuzjednotením Nemecka a jeho príslušnosťou k NATO rezultoval hlavne z úvahy, že bolo nutné vzdať sa NDR a strednej Európy, aby sa o to viac mohla sústrediť pozornosť na ozdravenie Sovietskeho zväzu a aby pre tento účel získal pomoc západu. Čo ostáva, je jeho odvaha a jeho strategický výkon.

Dodnes sa prevrat epôch počas jesene národov nestal zakladateľským mýtosom – ani v prípade zjednoteného Nemecka, ani v prípade III. Poľskej republiky a ani v prípade rozšírenej Európy. Jürgen Habermas interpretoval kedysi udalosti roka 1989 ako „dodatočnú revolúciu“, teda ako pokus dobehnúť napojenie na civilizačný a ústavnoprávny vývoj, ktorý bol na západe už dávno ukončený. Tento inštitucionálny pohľad často nedoceňuje odlišné spomienky, skúsenosti a socializácie vo východnej a západnej Európe, tie originárne emancipátorské výkony od ľudového povstania dňa 17. júna 1953 až po Solidárnosť v rokoch 1980/81, ale aj nespočetné svedectvá jednotlivých ľudí a malých skupín – ktoré sú príkladmi sebauplatňovania, vynútenej slobody svedomia a vybojovaných ľudských a občianskych práv ako aj výkonov spoločenskej sebaorganizácie mimo stranícko-štátnych mocenských štruktúr.

Aj keď európsky kontinent už politicky prekonal „jaltský poriadok“, čiže rozdelenie na diktátorský východ a demokratický západ ako následok Druhej svetovej vojny, pôsobia aj tak kultúry spomínania východnej a západnej Európy aj naďalej vedľa seba, nezriedka proti sebe, ako keby sa nepriaznivé životné okolnosti za Železnou oponou vryli hlbšie do pamäte nasledujúce obyvateľov stredovýchodnej Európy, než to bolo v predstavách ľudí v západoeurópkych hlavných mestách možné. Podľa názoru Ralfa Dahrendorfa neznamená rok „1989“ v nemeckom intelektuálnom vedomí významný zlom tak ako vo vedomí zvyšku Európy a nie je ani momentom odľahčeného vydýchnutia nad dosiahnutým triumfom otvorenej spoločnosti. Na rozdiel od tohto ponímania vidí Dahrendorf rok „1989“ nielen ako globálnu cezúru, ale verí tiež, že rok „1989“ je pre novú Európu vhodný ako zakladateľský mýtos. [2]

Spätný pohľad na pôsobenie mužov a žien v stredovýchodnej Európe v roku 1989 je mimoriadnym spôsobom vhodný pre jeho chápanie ako príklad dávajúci zmysel pre sebarealizáciu civilnej spoločnosti v európskych dejinách slobody. Rok „1989“ by mal byť popri iným udalostiam v európskej kultúre spomínania zakotvený ako pevné miesto spomienok. Rok „1989“ predstavoval revolučné ľudové hnutie za demokratický ústavný štát, ktoré sa snažilo o prekonanie hraníc a dokázalo, že sa vždy a všade vypláca presadzovať a obhajovať dôstojnosť a slobodu jednotlivca. Rok 1989 je európskym miestom spomienok, pretože vôbec umožnil vytvorenie Európy v jej dnešnej podobe.

[1] Porovnanie Peter Bender, Návrat Nemecka. Nerozdelené povojnové dejiny 1945–1990, Štutgart 2007, str. 229 a nasledujúce.

[2] Ralf Dahrendorf, Opätovný začiatok dejín. Od pádu múru až po vojnu v Iraku. Prejavy a články, Mníchov 2004, str. 213.