Rok 1989 – koniec komunizmu v Polsku
Vlna štrajkov v lete roku 1980 a následne v ich dôsledku vznik NSZZ (Nezávislý samostatný odborový zväz) „Solidarność” zahájili novú, najhlbšiu fázu krízy komunistického štátu v Poľsku. Ekonomická kríza narastajúca od roku 1976 spôsobila v roku 1980 destabilizáciu politického systému založeného na hegemónnom postavení PZRS (Poľská zjednotená robotnícka strana, poľská skratka „PZPR“). Vznik, a viac ako rok trvajúce obdobie legálnej činnosti NSZZ „Solidarność” spôsobili zásadné zmeny v sociálnom povedomí, ktoré už politika tzv. normalizácie iniciovaná po zavedení výnimočného stavu v decembri 1981 nebola schopná zmeniť. Zničenie „Solidarności”, a následná pacifikácia spoločenských protestov, apogeum ktorých nastalo 31. augusta 1982, keď došlo k demonštrácii stúpencov zväzu v 66 mestách nezastavilo hospodárske, spoločenské a politické procesy, ktoré predurčili, že zriadenie PĽR sa dostalo do stavu chronickej krízy, a následne – po zmene medzinárodnej situácii – viedli k jeho pádu. Ďalej sa pokúsim uviesť najdôležitejšie faktory, ktoré podľa mňa spôsobili narastanie krízy, a v jej dôsledku úpadok systému v roku 1989
1. Zmeny v ZSSR. Tento faktor sa vyskytol najneskôr zo všetkých, pretože až po tom, keď v roku 1986 Michail Gorbačov proklamoval politiku perestrojky. Je treba ho však uviesť na prvom mieste, pretože zohral rozhodujúcu rolu v tom, že sa dosiahol, aby kabinet gen. Wojciecha Jaruzelského, ktorý vládol v Poľsku sa rozhodol zahájiť reformy štátneho zriadenia, ktoré vo svojom dôsledku spôsobili úplný úpadok systému. Gorbačov sa na zasadnutí Politického byra ÚV KSSZ v júli 1986 vyjadril o štátoch strednej a východnej Európy, že už dlhšie „nie je už možné si ich brať na svoj krk. Hlavným dôvodom je hospodárstvo”. Znamenalo to, že v Kremli zvíťazilo presvedčenie, že zmenu si vyžaduje model hospodárskej spolupráce v rámci RVHP, základom ktorého bol transferový rubeľ. Dodávky ropy a zemného plynu – hlavných exportných artiklov ZSSR – do štátov RVHP za stále ceny neboli pre sovietske hospodárstvo výhodné. Nebola to tiež otázka náhody, že jedným z najdôležitejších postulátov Moskvy voči orgánom vo Varšave už po sformovaní sa vlády Tadeusza Mazowieckého bol čo najrýchlejší prechod k vyúčtovaniu vzájomnej obchodnej výmeny v dolároch USA.
Napriek tomu, že naše znalosti ohľadne plánov sovietskeho vedenia v druhej polovici 80-tych rokov sú ešte stále obmedzené, je možné uznať, že hodnotenie Andrzeja Paczkowského: “Gorbačov spravil niečo ako čiastočnú amputáciu >doktríny Brežneva<, ktorá stratila svoj ideologický zmysel stávajúc sa stále viac zásadou geopolitického charakteru“ bolo správne. Najneskôr v rokoch 1987-1988 ustúpil dávny nátlak Moskvy na Varšavu, ktorý bol nahradený ďalekosiahlou zhodnosťou intencií a činností”. Kabinet gen. Wojciecha Jaruzelskiego mal teda ruky rozviazané čo sa týka reforiem zriadenia. Neprekážalo mu to však takmer do konca svojho vládnutia využívať sovietskeho “strašiaka” v kontaktoch so Západom, opozíciou a cirkvou. Francúzsky vedec Jacques Levesque hodnotí priamo, že Jaruzelski dlho nevyužíval slobodu možnosti jednania akú dostal od Gorbačova.
2. Stav hospodárstva. Síce bol v roku 1983 v Poľsku prvýkrát po piatich rokoch zaznamenaný nárast HDP, nebol to však výsledok skutočných zmien ekonomického systému, ale iba návrat hospodárstva do starých koľají, z ktorých bolo vyhodené najprv kvôli chybám generálneho tajomníka Gierka, následne z dôvodu štrajkov v rokov 1980-1981, a na konci kvôli militarizácii mnohých závodov a ekonomickým sankciám, aké voči PĽR uplatnili západné štáty. Už v roku 1985 bolo tempo hospodárskeho rastu pribrzdené, pretože – ako sa uvádzalo v jednej straníckej analýze – „mimoriadne silne bolo cítiť materiálnu a surovinovú bariéru (...) vyplývajúca z nedostatku poľských zdrojov a slabých možností importu”.
Deklarácie, ktoré opakoval kabinet Jaruzelskiego po zavedení výnimočného stavu, že je nutné pokračovať v ekonomických reformách, ktorých zahájenie bolo ohlásené v roku 1981 sa rýchlo ukázali byť propagačnou fikciou. Ako výstižne povedal vo februári 1982 gen. Jaruzelski: “Existuje paradoxný jav sprevádzajúci reformu: na jednej strane liberalizácia zásad riadenia hospodárstva, a na druhej strane obmedzenia vyplývajúce z výnimočného stavu”. Obmedzenia výnimočného stavu však neboli hlavnou príčinou, ktorá spôsobila, že sa nepodarilo zaviesť skutočnú reformu v nefunkčnom systéme hospodárstva PĽR. Fakticky to bola nereformovateľnosť systému, prejavujúca sa v podobe odporu, ktorý kládli kádre riadiace hospodárstvo a ktorý sa nedal prelomiť. Dobre to ilustruje príklad 106 štátnych podnikov tzv. zjednotení (zjednoczenia przedsiębiorstwa państwowe) zlikvidovaných v roku 1982 v rámci reformy namiesto ktorých vzniklo 103 združení (zrzeszenia), líšiacich sa od svojich predchodcov hlavne názvom. “Prakticky neexistuje žiadna inštitucionalizovaná sila zaoberajúca sa komplexne zavádzaním reformy do hospodárskej praxe, chýba prístup k reforme ako ku politicko-hospodárskemu komplexu” – bolo konštatované v obšírnej spoločensko-politickej analýze situácie vyhotovenej v Ministerstve vnútra (MSW) na objednávku gen. Czesława Kiszczaka v máji 1984.
Podľa Władysława Baku, ktorý bol vo funkcii zmocnenca vlády pre. reformu boli na zasadnutiach Rady Ministrov v júli 1983 a v júni 1984 . presadzované projekty smerujúce k otvorenému “zadláveniu reformy”. Jedným z hlavných orodovníkov mal byť podpredseda vlády Zbigniew Messner, argumentujúci tým, že “model spoločensko-hospodárskej reformy, ktorý načrtol minister Władysław Baka, dovedený do konca znamená v podstate zmenu spoločenského a politického zriadenia” čiže úpadok socializmu. Heslo o pokračovaní reformy podľa Baku bránil Jaruzelski, ale o rok neskôr na Celoštátnej straníckej a hospodárskej porade (Krajowa Narada Partyjno-Gospodarcza) v Poznani zmenil názor a podporil konzervatívne heslá, ktoré hlásal Messner. Po niekoľkých mesiacoch -v novembri 1985 - sa Messner stal premiérom, a Úrad zmocnenca vlády pre otázky reformy bol zrušený. K zavádzaniu skutočných reforiem pristúpil kabinet Mieczysława Rakowského až na prelome rokov 1988 a 1989, ktorý začal zavádzať skutočné reformy, okrem iného, na základe predpisov garantujúcich slobodu hospodárskeho podnikania a liberalizujúcich zásady hospodárskeho obratu so zahraničím. Keby zakrátko potom nedošlo k zrúteniu sa vtedajšieho politického systému, reformy Rakowského mohli viesť k realizácii tzv. čínskeho modelu transformácie, čiže zavedenia trhového hospodárstva pri zachovaní autoritatívneho politického systému.
3. Javy privatizácie štátu. Významným javom na pozadí celkového ekonomického rozkladu 80-tych rokov bol rozvoj súkromného sektora v hospodárstve. V rokoch 1981-1985 zvýšil úroveň produkcie o takmer 14 percent., zatiaľ čo v tom istom čase sa výroba v štátnom sektore zmenšila o 0,2 perc. Súkromné podnikanie však bolo naďalej dosť obmedzované a mnoho členov vedenia PZRS kriticky hodnotilo prejavy “neodôvodneného obohacovania sa určitých kruhov”. Postupne však, zvlášť na strednej úrovni aparátu štátnej moci, sa stále silnejšie presadzovalo presvedčenie, že bez rozšírenia súkromného sektora sa nepodarí uspokojiť deficit na spotrebnom trhu.
V rámci súkromného sektora zvláštne postavenie malo niekoľko sto tzv. Polonijných spoločností (Polonia sú to krajania žijúci na Západe a USA), zakladaných s účasťou cudzincov poľského pôvodu na základe zákona z júla 1982. Polonijné firmy odčerpávali zo štátneho sektora vysoko kvalifikované kádre. Časť pracovníkov prechádzajúcich z Podnikov zahraničného obchodu (Ccentraly Handlu Zagranicznego) má informácie, ktoré sú služobným alebo štátnym tajomstvom. (...) Nie sú zriedkavé prípady neformálnych kontaktov s pracovníkmi rezortov kontrolujúcich polonijné firmy” – bubnovali na poplach v Ministerstve vnútra v máji 1984.”
Polonijné spoločnosti sa stali pre štátne orgány, a zvlášť pre príslušníkov špeciálnych služieb (a to ako pre štátne (SB), tak aj pre vojenské) istým druhom skúšobného cvičného pola. Boli v nich testované chovania subjektov pôsobiacich na základe trhových mechanizmov, ktoré boli využívané pre operačné činnosti. Za tým nasledovalo postupné osvojovanie sa časti vládnucej elity s myšlienkou o nutnosti radikálneho rozídenia sa s hospodárskym systémom ustanoveným v 40-tych rokoch, základom ktorého bolo vlastníctvo štátu. Týmto spôsobom sa tvorila vhodná klíma pre už spomenuté reformy vlády Rakowského, ktorých vedľajším rezultátom bol proces tzv. prerozdelenia práv k vlastníctvu v prospech nomenklatúry(uwłaszczenie).
4. Deregulácia politického systému. Jej hlavným prejavom sa stalo oslabenie postavenia strany PZRS, ktorá doteraz zohrávala hegemonickú rolu v politickom systéme PĽR. V dôsledku krízy v rokoch 1980-1981, a následne výnimočného stavu odišlo z PZRS okolo milión členov. Až v polovici dekády sa strana prestala početne zmenšovať, a jej počet sa ustabilizoval na úrovni 2,1 mil. členov. Nepodarilo sa však zastaviť proces starnutia strany, v ktorej počet členov do 29 roku života klesol z 15 perc. v roku 1981 na 6,9 perc. roku 1986., a priemerný vek člena PZRS sa zvýšil na 46 rokov. Podobný proces začal tiež ohrozovať rady straníckeho aparátu, ktorý mal viac ako 12 tisíc funkcionárov. Kádrový prehľad funkcionárov ÚV PZRS vykonaný na konci roku 1984 ukázal, že v rokoch 1985-1986 až 23 perc. jeho pracovníkov dosiahne dôchodkový vek. V tej istej dobe sotva 6 perc. z viac ako šesť sto politických pracovníkov Ústredného výboru (Komitet Centralny) malo menej ako 35 lat.
Komunistická strana zostarla a súčasne tratila vplyvy, stávajúc sa v stále väčšej miere ani nie tak subjektom politického systému, ako skôr nástrojom v rukách rôznych skupín nátlaku pôsobiacich vo vnútri vládnuceho aparátu. Najdôležitejšou z nich bola časť dôstojníckeho zboru Poľskej armády. V prvom roku výnimočného stavu bolo do vedúcich funkcií v straníckom aparáte delegovaných 32 dôstojníkov Poľskej armády (Wojsko Polskie) a do štátnej administratívy ďalších 88. Medzi nimi, okrem iných, bolo 11 ministrov a námestníkov ministrov, 13 vojvodov a zástupcov vojvodov a 9 tajomníkov Vojvodského výboru (Komitet Wojewódzki) PZRS. Do práce v prokuratúre a civilnom súdnictve bolo delegovaných 108 “právnikov vo vojenských uniformách”.
Okrem vojenských príslušníkov sa v 80-tých rokoch významne zvýšila rola vyšších funkcionárov ZNB (Służba Bezpieczeństwa) a ľudí pracujúcich v hospodárskom aparáte. Všetci boli samozrejme členmi PZRS, ale v skutočnosti veľmi často boli v opozícií voči rôznym rozhodnutiam a riešeniam, ktoré presadzovali funkcionári aparátu PZRS. V komunistickej strane bolo tiež vedenie Celoštátneho porozumenia odborových zväzov (Ogólnopolskie Porozumienie Związków Zawodowych OPZZ), ktoré malo podľa plánu štátnej moci zaujať v spoločenskom povedomí miesto „Solidarity”. Aby však k tomu došlo, vedenie PZRS uznalo, že predáci OPZZ musia disponovať značne väčšou autonómiou akú doteraz mali všetky spoločensko-politické organizácie vrátane spojeneckých strán Ľudovej strany (ZSL) a Demokratickej strany (SD). „My musíme do nášho (systému) vbudovať elementy opozície rôzneho druhu v samotnej strane (…) ktoré budú z pozícií nášho zriadenia vykonávať činnosti nás kontrolujúce, niečo ako stále pripínače pichajúce nás do zadnej časti tela” – hovoril o OPZZ v decembri 1986 gen. Jaruzelski. Avšak odborový zväz OPZZ – grupujúci takmer 7 mil. členov – sa neskôr stal silou, ktorá sa zvlášť na konci 80-tých rokov významne pričinila k obmedzeniu miery v akej strana PZRS kontrolovala štátny aparát a zvlášť tú jeho časť, ktorá sa zaoberala riadením hospodárstva.
5. Evolúcia nálad spoločenstva. Po vyhlásení výnimočného stavu sa nálada verejnosti relatívne stabilizovala. V roku 1983 takmer 40 perc. skúmaných verilo, že sa hospodárska situácia zlepší, 8 perc. malo opačný názor, zatiaľ čo ostatní –čiže viac ako polovica – si mysleli, že sa nezmení alebo nemali názor. Ten stav istého vyčakávania sa začal meniť v polovici dekády a síce smerom výrazne nevýhodným pre štátnu moc. Zatiaľ čo hospodársku situáciu v decembri 1985 hodnotilo ako zlú 46 perc. skúmaných, v nasledujúcich mesiacoch ten ukazovateľ systematicky rástol: 55 perc. v apríli, 58,5 perc. v decembri 1986. a až 69,1 perc. v apríli 1987. V nasledujúcich mesiacoch to bolo stále horšie a to významne ovplyvňovalo stav vedomia vládnucej elity. Skupina troch poradcov gen. Jaruzelského, ktorú tvorili tajomník KC PZPR Stanisław Ciosek, námestník ministra vnútra Władysław Pożoga a hovorca vlády Jerzy Urban písali v memoriáli z januára 1988, že “Nálada klesá pod červenú čiaru, čiže bol prekročený (...) kritický bod výbuchu. Nedochádza k nemu len preto, že sklony k výbuchu sú v spoločnosti tlmené rôznymi stabilizátormi (historické skúsenosti, z toho hlavne 13. december 1981 (vyhlásenie výnimočného stavu), rola cirkvi, pokles vplyvu opozície, apatia)”. Hodnotilo sa, že tento stav vplýva negatívne na aparát moci, ktorého časť „ako vždy v období na sklonku začína spochybňovať vodcov a vedenie, intrigovať, projektovať budúce personálne konfigurácie. Zanedlho začnú robiť úklady. V súvislosti s tým sa navrhovalo „vykonanie dramatického zvratu, v ktorom by malo byť málo slov a mnoho činov”. K takému zvratu v podobe okrúhleho stola definitívne došlo o rok neskôr.
Príčinami zhoršovania sa nálad boli podľa Mirosławy Marody „tri typy skúseností majúce najširší spoločenský dosah”. Prvou bola postupujúca inflácia, devalvujúca „výsledky práce jednotiek a ich rodín”. Druhou v poradí „pocit disproporcie medzi úsilím vkladaným do dosiahnutia a ochrany slušnej životnej úrovne a jej efektmi”. Jej hlavným zdrojom boli stále trvajúce problémy so zásobovaním (zvlášť priemyslovým tovarom), čo nápadne kontrastovalo nielen so situáciou v západných štátoch, ale aj v často navštevovaných štátoch východného bloku. Treťou skúsenosťou generujúcou frustráciu bolo podľa Marody „pretrvávajúce presvedčenie, že spôsoby činnosti systémovo dostupné pre jednotky nikam nevedú”. Týkalo sa to zvlášť mladých ľudí a široko chápanej vrstvy inteligencie, ktoré boli najciteľnejšie dotknutí marazmom narastajúcim behom osemdesiatych rokov.
6. Pôsobenie cirkvi a politickej opozície. V 80-tych rokoch sa katolícka cirkev zmenila pred očami orgánov PĽR, a síce z ich hlavného protivníka sa stala dôležitým faktorom stabilizácie nálad verejnosti. Preto nerezignujúc úplne na rôzne zákulisné kroky namierené proti duchovným, čoho symbolom sa stal únos a zabitie kňaza Jerzeho Popiełuszka funkcionármi SB, sa vedenie PZRS v praxi zmierilo s bezprecedentným nárastom potenciálu cirkvi aký nastal v 80-tých rokoch. Prejavovalo sa to rekordným počtom kňazských povolaní a budovaných kostolov (podľa vládnych údajov bolo v roku 1986 postavených viac ako tri tisíce sakrálnych objektov), ako aj v rýchlom rozvoji tlače a vydávaní katolíckych publikácií. V polovici dekády bolo vydávaných 89 katolíckych časopisov, ktorých jednorazový náklad mal poldruha milióna výtlačkov. Bola liberalizovaná tiež politika štátnych orgánov čo sa týka stavania nových cirkevných objektov či tvorenia Klubov katolíckej inteligencie (Klub Inteligencji Katolickiej). Cirkevné štruktúry zohrávali tiež dominujúcu rolu v distribúcii charitatívnej pomoci plynúcej zo Západu, ktorej rozmery budili neustály nepokoj vládnych orgánov.
Tieto orgány očakávali, že liberálny kurz prinesie to, že úroveň akceptácie systému duchovnými sa postupne zvýši. Avšak dvojitá hra cirkevnej hierarchie vypočítaná tak, že súčasne budú viesť dialóg s orgánmi a diskrétne podporovať miernejšiu časť opozície, spôsobovala dezorientáciu kabinetu Jaruzelského. Uvedomovali si, že podpora cirkvi bude nutná pre plány reforiem zriadenia dozrievajúcich od polovice dekády, ale nedokázali určiť v akej miere biskupi budú ochotní to„žirovať“, ani tiež v akom rozsahu sa stotožňujú s cieľmi, ktoré formulovala opozícia.
Medzitým sa opozícia, napriek oslabeniu viditeľnému v polovici dekády, stala stálym faktorom generujúcim odpor proti systému. Na konci roku 1985 sa v Ministerstve vnútra (MSW) odhadovalo, že na území Poľska existuje okolo 350 rôznych opozičných štruktúr, z ktorých viac ako polovica pôsobila na území piatich zo 49 vtedajších vojvodstiev: varšavského, vroclavského, gdanského, krakovského a lodžského. Ich aktív, podľa hodnotenia Służby Bezpieczeństwa, tvorilo okolo 1,5 tis. ľudí, a viac ako 10 tis. bolo kolportérmi, spojkami a tlačiarmi. Počet “aktívnych sympatizantov” sa odhadoval na 22 tis. ľudí, čo spolu bolo “okolo 34 tis. osôb priamo - v menšej alebo väčšej miere - zaangažovaných do nelegálnej činnosti”. Opozícia bola rozdelená na rôzne vetve, ktoré mali rôzne názory, ale všeobecne boli zoskupené v dvoch hlavných prúdoch líšiacich sa svojim vzťahom voči orgánom PĽR. Zatiaľ čo radikálny prúd, v ktorom najväčším potenciálom disponovala Bojujúca Solidarita „Solidarność Walcząca”, ktorú založil v roku 1982 Kornel Morawiecki, sa snažil zorganizovať generálny štrajk a zvrhnúť režim revolučnou cestou, umiernený prúd sústredený okolo Lecha Wałęsu pôsobiaci do roku 1986 v konšpirácii Dočasnej koordinačnej komisii (Tymczasowa Komisja Koordynacyjna) NSZZ „Solidarność” predpokladal, že zhoršujúca sa ekonomická situácia a tlak Západu nakoniec prinútia kabinet Jaruzelského začať jednať s opozíciou. Podstatný význam z hľadiska vládnucich orgánov mala skutočnosť, že umiernený prúd opozície bol silnejší ako radikálny a keď sa v roku 1988 vedenie PZRS konečne rozhodlo jednať s Wałęsom a jeho vtedajšími spolupracovníkmi, opoziční radikáli sa ukázali byť príliš slabí, aby mohli spôsobiť paralýzu jednania pri okrúhlom stole, a následne bojkotovať tzv. kontraktové voľby do parlamentu v júni 1989.