Spomienka na komunistické zločiny: "Dom teroru" a Centrálny cintorín

20. storočie bolo epochou totalitárnych režimov, ktoré sa navzájom legitimovali prostredníctvom nebezpečenstva, ktoré vychádzalo od druhého. Pustošenie, masové vraždy, deportácie sa vykonávali väčšinou s poukazom na preventívne opatrenia. V tomto ohľade jestvujú medzi zločinmi komunistov a nacistov vzájomné a úzke kauzálne prepojenia. Kultúra spomínania, ktorá sa zaoberá len zločinmi jedného totalitárneho systému, podstupuje riziko, že bude nepriamo slúžiť druhému totalitárnemu systému a jeho zločinom alebo že ho bude bagatelizovať. Dve miesta spomienok, ktorým sa venujem v mojom príspevku, sú pre to exemplárnymi príkladmi.

„Dom teroru”

Dom na Andrássyho ulici číslo 60 bol priam predurčený pre zriadenie múzea, pretože tu až do roku 1945 mali svoju stranícku centrálu maďarskí nacionalisti a po nich až do roku 1989 komunistická politická polícia. Národná konzervatívna vláda Viktora Orbána nešetrila žiadne náklady a vytvorila tu v roku 2002 najimpozantnejšie maďarské múzeum za posledných 15 rokov. Na nádvorí múzea sú vystavené fotoinštalácie vo forme „Steny páchateľov” ako aj „Steny obetí”. Na troch podlažiach boli vytvorené veľkolepo zariadené priestory, v ktorých sa prezentujú vybrané aspekty dvoch diktatúr, diktatúry Šípových krížov ako aj diktatúry komunistov.

Politici z tábora socialistov a liberálov od začiatku kritizovali ideu zriadenia múzea v tomto dome. Minister zahraničných vecí László Kovács žiadal, aby sa namiesto „Domu teroru” zriadil na nejakom inom mieste „Dom spomienok a zmierenia”. Zmierenie však predpokladá primerané uznanie viny. A k tomu zo strany páchateľov nikdy nedošlo.

V prvej výstavnej miestnosti sa tematizuje „dvojitá okupácia". Táto výstava síce nemá vedome zobrazovať cestu k holokaustu – zvláštnym spôsobom panoval medzi stranami len v tom ohľade konsenzus, že táto téma má byť odsunutá do separátneho a na vzdialenejšom mieste nachádzajúceho sa múzea – avšak v skrátenom znázornení sa pristúpilo na neslýchané kompromisy. Návštevníkovi sa výstava pokúša vsugerovať, že za prechmaty voči Židom je zodpovedných len niekoľko málo ľudí, hoci to v skutočnosti bolo presne naopak. Vzhľadom na priťažujúcu skutočnosť, že z lúpeží židovského majetku profitovalo niekoľko stotisíc Maďarov a že vládne strany sa vo svojej nevraživosti voči Židom pred rokom 1944 sotva odlišovali od strany Šípových krížov, je hore uvedená informácia absolútne zavádzajúca. Síce politika Miklósa Horthyho pribrzďovala radikálnosť maďarských antisemitistov, avšak tieto jeho zásluhy nesmú prekryť zodpovednosť za prenasledovanie Židov pred rokom 1944.

V miestnosti, v ktorej sa prezentuje prezliekanie, zlyháva symbolické znázornenie najzreteľnejšie. Na točiacom sa pódiu sú umiestnené dve, chrbtom k sebe postavené postavy, ktoré majú oblečenú uniformu Šípových krížov a komunistickej politickej polície. Na inštalovanej obrazovke sú okrem toho viditeľné dva prezliekajúce sa tiene. Keďže v roku 1945 si ani jediný člen strany Šípových krížov neobliekol uniformu politickej polície, možno túto prezentáciu označiť len ako falšovanie dejín. Keby autori výstavy chceli ukázať spoločné znaky medzi oboma týmito totalitárnymi stranami, tak by museli poukázať na kontinuitu u prívržencov oboch týchto strán.

Koncept autorov výstavy, ktorý sa snaží poukázať na kontinuitu na príklade členov politickej polície, poukazuje zároveň na problém tejto výstavy: výstava sa vyhýba tematizovaniu národnej zodpovednosti. O členoch politickej polície je možné nájsť len jednu polovetu: „organizácia pozostávajúca z ľavicovo-radikálnych elementov, kriminálnikov a bývalých prisluhovačov Šípových krížov”. V skutočnosti však vo vedení politickej polície, teda medzi tými osobami, ktorých portréty sú na výstave prezentované, nebol ani jeden „prisluhovač Šípových krížov” a taktiež žiadny obyčajný kriminálnik. Mnohí boli skutočne presvedčení komunisti. U veľkej väčšiny z nich ale mohla byť motiváciou pre vstup do politickej polície aj túžba po pomste, pretože medzi prvými členmi politickej polície boli prevažne Židia, ktorí okúsili utláčanie počas režimu Miklósa Horthyho (1.3.1920–16.10.1944) najprv ako členovia židovskej pracovnej služby (špeciálna jednotka pre nútené práce v maďarskej armáde), teda ako obete. Len niekoľko málo prišlo z emigrácie. Táto výstava prezentuje o komunistoch predovšetkým kompromitujúci materiál. Pre antifašizmus je preto v múzeu „Domu teroru“ sotva vytvorený priestor.

V miestnosti venovanej antikomunistickému odporu si môžete prečítať nasledujúci text: "Viaceré desaťtisíce sa hlásili k organizáciam ozbrojeného odporu (...). Mená mnohých sú neznáme. O iných sa ešte stále rozširujú komunistické klamstvá, hoci sú ozajstnými hrdinami". Je ťažké chápať tieto vety inak než tak, že tým všetky antikomunistické hnutia, teda aj tie pravicovo-radikálne a rasistické hnutia, majú byť chápané a velebené ako hrdinské, čo znamená, že motívy antikomunizmu sa neprešetrujú a nediferencujú.

Takáto nediferencovaná prezentácia jednotlivých osudov vedie k zámene páchateľov a obetí. Mimoriadne dobre badateľné je to v zrekonštruovanej mučiarni. Vedľa žiadneho z portrétov vystavených v celách nie je uvedené, z čoho presne tieto vyobrazené osoby boli obvinené a prečo sa stali obeťami teroru. Obete, pri ktorých by mala byť vysvetlená aj biografia páchateľa, sú vynechané alebo patria výlučne do antikomunistického tábora. Takéto stvárnenie poukazuje na aktuálne politické úvahy autorov výstavy, že síce sa odvážili zobraziť sporné osobnosti antikomunistického tábora ako obete, avšak nepoužili to isté meradlo v prípade komunistov.

Pri analýze niekdajších otváracích prejavov a komentárov sú účelné zámery v maďarskej politike spomínania nepochybné. Predseda vlády Viktor Orbán povedal vo svojom otváracom prejave vo februári 2002, že diktatúry v Maďarsku sa k moci mohli dostať vždy len prostredníctvom pomoci zvonka. To však neplatí v prípade Republiky rád (19.3.–2.8.1919). A počas obdobia vlády Dömeho Sztójaya (22.3.–29.9.1944) boli deportácie Židov realizované z najväčšej časti prostredníctvom maďarských štátnych úradníkov.

Centrálny cintorín

Obete všetkých dôležitých politických procesov medzi rokmi 1945 a 1962 sú pochované na dvoch parcelách Centrálneho cintorína. Na parcele 298 odpočívajú tí, ktorí boli medzi rokmi 1945 a 1956 popravení kvôli údajným alebo skutočným „vojnovým zločinom” a „zločinom proti ľudskosti”, ale aj tí, ktorí sa stali obeťami ukážkových procesov. Členovia Šípových krížov, vojnoví zločinci, demokrati, socialisti tu ležia bok po boku. Na susednej parcele 301 sú pochované aj obete ukážkových procesov spred roka 1956 ako aj účastníci revolúcie v roku 1956.

Tento terén sa po prevrate osvedčil ako miesto spomienok, na ktorom na seba narážajú rôzne interpretácie minulosti. Alternatívna skupina umelcov „Inconnu” inštalovala už v roku 1989 na parcele 298 početné takzvané „Kopjafa” (drevené trámy v štýle zvyku pochovávania u starých Maďarov pred kristianizáciou). Ako reakcia na modernosť tohto pomníka vznikol ešte v tom istom roku štilizovaný vchod do maďarského sedliackeho dvora s nápisom: „Pútnik, ktorý prídeš sem, môžeš cez túto bránu prejsť len s maďarskou dušou.” Za ním bola upevnená mramorová tabuľa s nasledovným nápisom: „Skonali mučeníckou smrťou pre svoju vlasť”. Tieto vety exemplárne reprezentujú postoj, podľa ktorého majú byť tu pochované osoby považované za obete špeciálneho a proti Maďarom nasmerovaného prenasledovania. Skutočnosť, že páchatelia (sudcovia, policajti, dôstojníci, politici atď.) považovali bez výnimky aj seba samých za Maďarov, iniciátori týchto náhrobných nápisov pritom nepriamo popierajú.

Okolnosť, že na parcele 298 odpočívajú nielen nevinné obete, ale aj masoví zločinci, prípadne že dokonca niektorí masoví zločinci neboli popravení za svoje činy ale za vymyslené delikty, sa vyše 15 rokov netematizovala. „Čistka” tejto parcely od takýchto problematických osôb sa sotva dá presadiť, pretože by to ich pozostalí považovali za zneuctenie hrobu. Pri mnohých obetiach sa dá konštatovať kombinácia zo skutočnej a vymyslenej viny. V prípade dôsledného rozdelenia by na tejto parcele mohlo ostať pochovaných len málo osôb. Táto situácia je sťažená tým, že na tejto parcele úplne chýba jedna skupina osôb: komunisti, ktorí boli zabití počas ukážkových procesov. Buď tu vôbec neboli pochovaní, alebo boli ešte v roku 1956 exhumovaní a slávnostne opäť niekde inde pochovaní. Tak pre pravicový politický tábor ani nejestvuje žiadny dôvod vyvíjať kritiku ohľadne tu pochovaných osôb. Eventualite, vymeniť pamätné tabule a prostredníctvom nových textov zohľadniť komplexitu oboch spomienkových miest, sa politickí predstavitelia s rozhodovacími právomocami očividne až dodnes vyhýbajú.