Spor o dedičstvo „Pražskej jari“

Pri spätnom pohľade na rok 1968 sa vynára zvláštna skutočnosť, že zatiaľ čo sa „Pražská jar“ stretávala na západe s rešpektom a sympatiami, narážala spomienka na toto obdobie v Prahe predovšetkým po vzniku samostatnej Českej republiky 1992/93 u značnej časti nových politických elít a tvorcov verejnej mienky skôr na skepsu či otvorené odmietanie. Zatiaľ čo v Európe, a síce aj v bývalom východnom bloku, je potlačenie „Pražskej jari“ vnímané ako národná československá tragédia, zaznievali v prvej polovici deväťdesiatych rokov z Českej republiky hlasy, ktoré v „Pražskej jari“ videli predovšetkým boj komunistických frakcií medzi sebou a celú túto udalosť vnímali ako jednu epizódu v dejinách jedného absurdného experimentu – komunizmu.

V Českej republike sa v raných deväťdesiatych rokoch mienky o Dubčekovi značne rozchádzali. Mladší konzervatívni novinári ho nenávratne umiestnili do komunistického tábora. O niečo diferencovanejšie hlasy pripúšťajú, že vtedajší reformátori sa snažili o viac ľudskosti, ale zároveň im pripisujú iluzórnu, nesúdržnú a neduživú politiku. Hlavný význam „Pražskej jari“ vidia v jej stroskotaní, pretože tým bola ilúzia reformovateľnosti komunistického systému definitívne pochovaná. Naopak známi aktéri roku 1968 ako Karel Kosík, Jiří Pelikán alebo Eduard Goldstücker obviňujú novú liberálno-konzervatívnu vládnucu vrstvu, že sa voči „Pražskej jari“ nestavia inak, ako to svojho času robil Husákov režim a tvrdia, že „Pražská jar“ bola „pochovaná“ dvakrát, po roku 1968 ako aj po roku 1989, prostredníctvom práve aktuálnych držiteľov politickej moci. Z politického procesu diferencovania po roku 1989 vzišli v Českej republike ako víťazi neoliberálne strany. Chceli jasne ukázať, že majú inú koncepciu demokracie a spoločnosti, než tí z roku 1968. Pomocou schematického porovnania „prirodzeného poriadku“ a „domýšľavej konštrukcie“ technokraticky načrtnutého, lepšieho sveta boli všetci socialisti a ľavicoví liberáli označení ako politickí nepriatelia, ktorí ohrozovali základy slobody človeka. „Pražská jar“ sa stala politickou záležitosťou a stála v centre politických sporov. V centre kritiky do roku 1989 nestáli členovia strany, ale predstavitelia roku 1968 a s nimi spojení disidenti ako napríklad v podobe hnutia za občianske práva „Charty 77“.

Ak chceme toto dočasné podceňovanie „Pražskej jari“ po roku 1989 pochopiť aj v rámci reflektovaného antikomunizmu v Česku, tak sa veľká časť z toho dá vyvodiť práve z mimoriadneho spôsobu svojej porážky, ktorá sa dostavila postupne a o jej najťažšiu časť sa postarali samotní reformátori. Ich neschopnosť popustiť od určitých politických zásad a radšej včas odovzdať moc, než dúfať, že ich číre zotrvanie v istých funkciách je menším zlom, nebola žiadna náhoda. V tom sa odrážal podstatný rozdiel medzi reformno-komunistickou politikou a legálnou demokratickou politikou, ktorá sa zaväzuje vernosťou voči ľudu, parlamentu a ústave krajiny. Potlačenie tohto reformno-komunistického pokusu vyústilo do rezignácie, cynizmu, emigrácie. Útek do súkromného života a vonkajšia kolaborácia s režimom boli počas dvadsiatich rokov Husákovho režimu typické. Represie, ale aj politické prispôsobenie a sebazaprenie premenili krajinu na kultúrnu púšť. Všetky reformné myšlienky boli až do roku 1989 zo strany vylúčené.

Politická inštrumentalizácia v prvej polovici deväťdesiatych rokov ustupuje len pomaly. Diferencovanejšie názory a zavládnutie argumentatívneho štýlu v spore o dedičstvo „Pražskej jari“ sú nepochybné. K tomu sa pridáva i skutočnosť, že napriek kontroverznému hodnoteniu tohto reformného experimentu, je „Pražská jar“ a jej násilné potlačenie hlboko vryté do kolektívnej pamäte občanov. Podľa výsledkov uskutočnených ankiet vníma väčšina ľudí „Pražskú jar“ ako pokus o obnovenie demokracie a ako záležitosť väčšiny národa.

Inak prebehol proces vysporiadavania sa s „Pražskou jarou“ na Slovensku. Nielen reformný proces v roku 1968 ale aj následky jeho porážky tu boli silne spomalené. Keďže federalizácia krajiny bola jedinou reformou roka 1968, ktorá prežila politickú obnovu po roku 1969, disponoval Husákov režim na Slovensku istou legitimitou. Na Slovensku sa za komunistického režimu uskutočnil najväčší urbanizačný a industrializačný skok v celej jeho histórii. Zmena režimu v roku 1989 tu neviedla k silnej polarizácii medzi demokratickou opozíciou a oficiálnymi štruktúrami, čo sa odrazilo v opatrnom vysporiadavaní sa s komunistickou minulosťou a v odmietaní „lustrácií“ prebiehajúcich po roku 1989 v Česku. Na Slovensku jestvoval po roku 1989 všeobecne pozitívnejší postoj voči dedičstvu reformného procesu z roku 1968.

Reformný komunizmus ako aj eurokomunizmus nezanechali ani teoreticky ani inštitucionálne žiadne dedičstvo, na ktoré by novo vzniknuté demokracie po roku 1989 mohli alebo dokonca museli naviazať. Reformný komunizmus ako koncept demokracie nie je však identický ani s celospoločenským demokratickým vzplanutím, ktoré sa nazýva „Pražská jar“, ani s jeho významom tak pre české a slovenské ako aj pre európske dejiny.

Prečo „Pražská jar“ tak fascinovala západ? Pre socialistov a eurokomunistov bola „Pražská jar“ nádejou, že vytúžené prepojenie sociálnej spravodlivosti a demokracie by sa mohlo stať skutočnosťou. Pre modernizátorov a technokratov to bol experiment, ktorý by mohol ukázať, či sa koná systémová konvergencia, či budovanie blahobytného sociálneho štátu na západe nachádza obdobu v demokratizácii a trhovohospodárskom otvorení na východe. Pre sociálnych demokratov bola „Pražská jar“ inšpiráciou, ktorá otvorila perspektívy pre prekonanie rozštiepenia ľavice na komunistov a sociálnych demokratov.

Predstava, že totalitárny sovietsky komunizmus by mohol byť prekonaný mierovo a bez krviprelievania, elektrizovala dokonca občianskych a konzervatívnych politikov ako napríklad Margaret Thatcherovú alebo Georga Busha seniora. Len číra predstava o možnosti nenásilného prekonania európskeho rozštiepenia zapôsobila takmer na všetkých, aj na nepolitických ľudí. A nakoniec bola „Pražská jar“ aj svetovou mediálnou udalosťou. Milióny občanov mohli v televízii vidieť nočné prepadnutie jednej malej krajiny, ktorá nikoho neohrozovala, ale ktorá sa len usilovala o ukončenie vlastných klamstiev a nedemokratických praktík. „Pražská jar“ natrvalo premenila pohľad na povahu sovietskeho komunizmu. Známi európski intelektuáli ako Jean-Paul Sartre a Bertrand Russell označili túto vojenskú intervenciu za „Vietnam Moskvy“.

V bývalom východnom bloku mala „Pražská jar“ trvalý účinok tým, že zmeniteľnosť diktátorského systému sovietskeho razenia v prospech nových slobôd sa stala na niekoľko mesiacov realitou. Protesty proti vojenskej intervencii v Sovietskom zväze, v Poľsku, Maďarsku a NDR zo strany malých a vtedy bezmocných skupín disidentov vyznačili cezúru vo vývoji východného bloku. Bol to začiatok civilnej spoločenskej opozície a historický koniec reformného komunizmu.

„Pražská jar“ poskytuje málo dôvodov na neústupčivé názory. Ani jednoduchá formula reformných komunistov, že „Pražská jar“ bola priamym predchodcom „zamatovej revolúcie“ a ani neoliberálna konfrontácia záujmov ľudu, ktorý chcel demokraciu, a záujmov reformných komunistov, ktorí sa snažili len o modernizáciu svojej moci, nie sú správne.

Z kultúrneho hľadiska sú šesťdesiate roky obdobím produktívneho vzplanutia. Ešte nie veľmi viditeľné civilizačné zaostávanie východu za západom a pred-ekologický fetišizmus rastu a techniky podporovali vtedy uznávanú perspektívu dlhodobého priblíženia sa systémov na východe a západe. Pozoruhodná celosvetová renesancia marxizmu v šesťdesiatych rokoch uľahčovala komunikáciu presahujúcu hranice. Ideologicky sa „Pražská jar“ nachádzala na vrchole vtedajšieho súdobého omylu. Vtedajší reformátori sa spoľahli na to, že spoločenská štruktúra vzniknutá zoštátnením už nie je revidovateľná. Práve preto, že verili v historickú misiu socializmu, odvážili sa tiež vyskúšať viac demokracie.

Napriek už spomínaným programovým obmedzeniam bol celospoločenský proces roka 1968 systémovou transformáciou, ktorá by sa bez násilia už nedala zastaviť. V demokratickej subverzivite reformného a transformačného procesu, prostredníctvom ktorej bol podaný historický dôkaz o možnosti mierového prekonania komunistickej diktatúry, leží historický význam „Pražskej jari“.