Dejiny západnej Ukrajiny a bývalého Haliča sú komplikovanejšie než dejiny zvyšnej časti Ukrajiny. Halič bol súčasťou viacerých štátov a mocností. Po založení mesta Ľvov kniežaťom Danylom v roku 1256 patrila táto oblasť 400 rokov k Poľsku a náväzne 146 rokov k Habsburskej monarchii (1772–1918). Po Prvej svetovej vojne sa tento región stal časťou nezávislého Poľska, v rokoch 1939/1941 nasledovalo sovietske a nacistické podmanenie a na vyše päť desaťročí začlenenie do ZSSR. Až v roku 1991 získala Ukrajina nezávislosť.

V tridsiatych rokoch žilo v trojnárodnom meste Lemberg/Lwów/Ľvov 51 percent Poliakov, asi jedna tretina Židov a 16 percent Ukrajincov. Po likvidácii Židov a vyhnaní poľského obyvateľstva bol Ľvov prakticky na 85 percent prázdny a mesta sa zmocnili ruskí/sovietski štátni úradníci, dôstojníci a ukrajinskí sedliaci. Minulosť tohto mesta ako kolísky ukrajinského národného hnutia bola odkrytá až po dosiahnutí nezávislosti. Dnes je Ľvov ako centrum západnej Ukrajiny v kontraste k silne rusifikovanému východu krajiny záštitou ukrajinskej identity. Z toho vyplynuli antagonistické historiografie, nezlučiteľné „národné pamäte“, neprekonateľné verzie udalostí, hrdinov a mučeníkov.

Pri hľadaní spájajúcich naratív kontinuálnej ukrajinskej minulosti preukázali lokálni patrioti v Ľvove po roku 1991 úctu rôznym osobnostiam premenovaním ulíc, zriadením pamätníkov, pamätných tabulí alebo organizovaním verejných osláv. Dôležití predstavitelia ukrajinskej literatúry ako napríklad básnik Taras Ševčenko alebo spisovateľ a bojovník za slobodu Ivan Franko boli už za sovietskeho režimu uctievaní ako nositelia kultúry ukrajinského národa. Vodca kozáckych povstaní v 17. storočí Bohdan Chmeľnický patrí tiež do panteónu sovietsko-ukrajinskej pamiatky, hoci toto mesto, vtedy patriace Poľsku, neobraňoval ale obliehal. Pozorovanie veľkých historických postáv ako národných historikov Mychajla Hrušovskeho alebo Mychajla Drahomanova sa orientuje na pan-ukrajinskú identitu. Okrem toho toto mesto prispelo k vytvoreniu lokálnej tradície, ktorá spočíva na partikulárnych dejinách Haliča (po ukrajinsky Haličina). Táto konštrukcia sa zakladá na komplexných procesoch obratu, zvýšenia hodnoty, rehabilitácie, ale aj zamlčania historických udalostí a priebehov.

Prvá charakteristická črta tejto politiky je uvedomenie si histórie mesta pri takmer úplnej absencii poľskej, židovskej a tiež sovietskej/ukrajinskej časti týchto dejín. Staré mesto Ľvova je klenotom renesancie ako aj neskoršej architektúry pod vplyvom viedenskej a krakovskej secesie. Avšak o tom sa prakticky nikde nedá verejne dočítať. Dnes ostalo z tejto minulosti už len niekoľko stôp: jidišské alebo poľské nápisy vystupujú spod šúpajúcej sa farby niekedy opäť na povrch. Nikde miestne úrady oficiálne nepripomínajú zavraždenie 160.000 Židov nacistami alebo deportácie vyše 100.000 Poliakov v rokoch 1945/46. Pamätník pre obete geta v Ľvove bol v roku 1992 vybudovaný zo súkromných peňazí.

Všetko, čo v meste pripomínalo niekdajšiu sovietsku prítomnosť, muselo zmiznúť. Podobne ako v Rige a v iných pobaltských mestách boli mnohé pamätníky Červenej armády zbúrané, ruské školy boli zatvorené. Názvy ako Puškinova alebo Lermontovova ulica, nachádzajúce sa vo štvrti, v ktorej boli ulice premenované podľa predstaviteľov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), museli ustúpiť.

Druhou charakteristickou črtou tejto dejinnej politiky je vytvorenie ukrajinského národného kontinua v meste, ktoré bolo vlastne až od roku 1945 ukrajinizované a ktorého ukrajinská kontinuita prakticky neexistuje. Táto vymyslená kontinuita začína pri Danylovi, haličskom kniežati v 13. storočí a siaha až po ukrajinského speváka popovej hudby Ihora Bilozira, ktorého v roku 2000 zabili Rusi. Tak sa dostaneme od Západoukrajinskej ľudovej republiky, ktorá bola v Ľvove vyhlásená 9. novembra 1918 a existovala tri mesiace až po „akt“ dňa 30. júna 1941, prostredníctvom ktorého ukrajinskí nacionalisti z Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) Stepan Bandera a Jaroslav Stečko, ktorí spolu s Wehrmachtom vpochodovali na Ukrajinu, vyhlásili nezávislosť Ukrajiny, ktorú však nacistické Nemecko strpelo len niekoľko málo dní.

Ultranacionalisti, pravicoví extrémisti a kolaboratéri nacistov boli rehabilitovaní, pretože bojovali proti Rusom. Múzeum dejín mesta nanovo pretvorilo svoje priestory pod titulom „Snahy Ukrajincov po slobode a nezávislosti“. Tu sú teoretici radikálneho, fašistického nacionalizmu ako Dmytro Doncov, členovia ukrajinských práporov Wehrmachtu „Nachtigall“ [slávik] a „Roland“ ako aj členovia divízie SS Halič, ku ktorej sa chcelo prihlásiť až okolo 80.000 ukrajinských dobrovoľníkov, nekriticky znázornení ako hrdinovia. Dve osobnosti z Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) sú tu mimoriadne vyzdvihnuté: Stepan Bandera, ktorý je v Poľsku v prvom rade vnímaný ako vrah a pre ktorého bol v roku 2007 postavený monumentálny memoriálny komplex vedľa kostola Sv. Alžbety, a Roman Šuchevič, veliteľ práporu „Nachtigall“.

Novinkou od rokov 2006–2007 sú zmeny pri pomenovaní vojenských jednotiek, ktoré kolaborovali s nacistami, v tom zmysle, že nemecké názvy teraz ustupujú ukrajinským názvom. Prápor Wehrmachtu „Nachtigall“ sa teraz objavuje pod názvom „DUN“ (Druzhyna ukraïnskikh nacjonalistiv/Légia ukrajinských nacionalistov) a divízia SS „Halič“ pod názvom „U.D. Halytschyna“ (Ukraïnska Divizja Halytschyna/Ukrajinská divízia Halič) alebo „Prvá U.D. Halytschyna“. Pre tento účel boli z vystavených uniforiem odstránené vyobrazenia lebky, lemovanie, zrkadlá a služobné odznaky SS, čím sa výpoveď týchto muzeálnych exponátov zbagatelizovala.

Treťou charakteristickou črtou tejto spomienkovej politiky na mesto Ľvov je vynájdenie nového mučeníctva. V kontexte „konkurencie obetí“ ide o nájdenie takých mučeníkov, ktorí sú vhodní pre oltár národnej spomienkovej konštrukcie. Najdôležitejším orientačným bodom tejto viktimizácie na Ukrajine je veľký hladomor („Holodomor“) z rokov 1932–1933, o ktorého medzinárodné uznanie ako „ukrajinského holokaustu“ sa ukrajinská vláda veľmi usiluje. V Ľvove ostali v živej pamäti predovšetkým tie masakre, ktoré spáchal Národný komisariát vnútra v Ľvovských väzniciach v posledných dňoch pred vpádom Nemcov v júni 1941. Národný komisariát vnútra dostal vtedy rozkaz buď odtransportovať politických väzňov do vnútra Sovietskeho zväzu alebo ich zlikvidovať. Počas rýchleho vpádu Nemcov bolo vo väzeniach zastrelených viac než 4.000 osôb. Až od roku 1991 smú byť tieto ohavné činy opäť pomenované. Mestské úrady ako aj organizácie pre pomoc obetiam zriadili viaceré pamätníky venované týmto tragickým udalostiam. Na týchto nových pamätníkoch však nejestvuje žiadny poukaz na ukrutné pogromy, ktoré sa po vpáde Wehrmachtu diali v uliciach mesta a ktoré na židovskom civilnom obyvateľstve spáchala pomstychtivá zberba, ukrajinská pomocná polícia a ukrajinskí nacionalisti pod dohľadom nacistov.

Zlúčenie hrdinov nacizmu a obetí stalinizmu v jednom spoločnom mauzóleu sa vyrovnáva sakralizácii ukrajinského utrpenia. Toto mauzóleum bolo slávnostne otvorené v roku 2006 na cintoríne v Łyczakowe. Táto nová časť cintorína bola zriadená tak, že prečnieva nad poľským vojenským cintorínom pre obete Prvej svetovej vojny (Cmentarz Lwowskich Orląt) a tak ho symbolicky vytláča. Toto spomienkové miesto je venované pamiatke práporu „Nachtigall“ a divízii SS „Halič“ („Prvá U.D. Halytschyna“). V roku 2006 oznámili mestské úrady svoj zámer premiestniť sem telesné pozostatky Stepana Banderu, Jevhena Konovalca, Andriya Melnyka a iných vedúcich osobností z Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA).

Ľvov je priam zachvátený horúčkou spomínania, pričom sa tu prejavuje selektívna spomienková politika a muzealizácia. Tematizuje sa len ukrajinské znovuzrodenie a ukrajinské utrpenie a naproti tomu sa zabúda na multikultúrne dedičstvo mesta, ktoré je priam vymazané zo spomienok.

Ako sa s týmito pamätníkmi stotožnia poľskí, nemeckí, americkí a židovskí turisti? Ako sa dá táto politika spomínania zladiť so žiadúcou intergráciou Ukrajiny do Európy? Dozvedia sa ešte budúce generácie západoukrajinských žiakov napriek tomuto revizionistickému popieraniu, že títo „hrdinovia“ sa upísali službe Wehrmachtu a SS? Bude sa vôbec niekedy niekto pýtať na to, do akej miery sa podieľali na „etnických čistkách“ voči Poliakom a Židom? To všetsko sú vážne otázky vzhľadom na problematické selektívne znázorňovanie dejín, ktoré múzeá, ulice a pamätníky v ukrajinskom Ľvove od roku 1991 zmenili a formovali.