Varšavské povstanie je jednou z kľúčových udalostí pre pochopenie dejín Varšavy, Poľska, strednej Európy a tiež 2. svetovej vojny. Na jednej strane vysvetľuje identitu mesta, ktoré bolo v roku 1944 úplne zrovnané so zemou, na druhej ukazuje zak0 otročenie Poľska a strednej Európy nastalo po vojne a na tretej strane prezentuje posledný príklad skutočnej nemecko-sovietskej spolupráce v rámci snahy zničiť poľské hlavné mesto. Povstanie ukazuje, že vojna nebola len jednoduchým bojom dobra so zlom (ako sa často na to nazerá na západe Európy), ale zúčastňovali sa jej tri stany s rôznymi cieľmi – dva totalitné systémy a svet západných demokracií. V čase trvania vojny sa zmenili spojenecké vzťahy – Západ sa spojil s jedným totalitným systémom, aby zvíťazil nad druhým, pričom cenu za to spojenie zaplatila stredná Európa.

Varšavské povstanie sa nikdy nedostalo do kánonu pamäti. Stalo sa to preto, že nikomu na tom nezáležalo – ani poľskej komunistickej vláde, ani Kremľu dokonca ani západnej aliancii. Pamiatka o Povstaní v čase obdobia komunizmu bola starostlivo prekrucovaná – charakter a intenzita klamstiev bola rôzna, pričom vláda nemohla súhlasiť, aby sa odhalila celá pravda o povstaní, keďže by to kompletne narušilo legitimitu jej vládnutia. Ak by sa dovolilo oficiálne povedať celú pravdu o Povstaní, nebolo by možné nepovedať o legálnom poľskom štáte, ktorý viac ako dva mesiace fungoval na neveľkom priestore Poľska, o orgánoch, ktoré fungovali výnimočne správne vzhľadom na extrémne podmienky, v ktorých museli pôsobiť ako aj o projekte povojnového zriadenia Poľska, ktorý bol pripravený a jeho základy publikované v „Zbierkach zákonov“. Z tohto dôvodu sa po období najhoršej a najprimitívnejšej stalinskej propagandy spolu s „odmäkom” v roku 1956 stalo možné pochváliť „hrdinov Povstania”, ale už nie jeho veliteľov či širšie – zbrojné sily zvané „Armia Krajowa“. Úplne sa vyhýbali tomu, akú štátotvornú funkciu plnil Podzemný poľský štát), legitimite vlády, formovaniu sa občianskej spoločnosti a medzinárodnej situácii.

V roku 1989 Fukuyama ohlásil „koniec histórie”, predpovedajúc, že spolu s pádom komunizmu sa skončilo obdobie veľkých ideologických konfliktov a celý svet smeruje k prijatiu liberálnej demokracie. V Poľsku v deväťdesiatych rokoch nadobudol „koniec histórie” podobu hesla „budujeme budúcnosť, minulosť nechajme historikom” a odsunutie otázok spojených s kolektívnou pamäťou mimo hranice hlavného prúdu politickej debaty. Nastala paradoxná situácia, v ktorej síce nastala plná sloboda historických výskumov a prezentovania ich výsledkov, ale rezultáty tých prác sa nedostali k širšej verejnosti.

Na začiatku tohto storočia je možné na celom svete sledovať, že história a kladenie otázok spojených s identitou sa vracajú na pôdu verejnej debaty. Symbolickým zlomovým momentom boli teroristické útoky 11. septembra 2001. Zároveň sa v Európe konalo pomerne dôležité prehodnotenie historickej politiky – príkladom je Nemecko alebo Rusko (najmä ich vzťah k pamäti o 2. svetovej vojne). V tom čase sa začali diať zmeny aj v Poľsku, kde si stále častejšie uvedomovali, že nie je možné vybudovať vedomé a moderné spoločenstvo bez spoluúčasti pamäti, že „studený” projekt spoločenstva zakladajúci sa výlučne na hospodárskych vzťahoch nemôže správne fungovať.

V tej atmosfére zmien bolo rozhodnuté o výstavbe Múzea Varšavského povstania. Samotný osud tohto projektu predstavujú mimoriadne zaujímavý vklad do povojnových dejín Poľska a ukazuje vzťahy jednotlivých vlád voči kolektívnej pamäti. Myšlienka uctenia tej pamäte vznikla už v 40-tých rokoch, následne znovu ožila v období prvej „Solidarity”, potom sa behom niekoľkých rokov v období III. Poľskej republiky stále vracala ako aktuálna téma, avšak menej dôležitá, ktorá sa nemohla dočkať realizácie. Až v roku 2003 vtedajší primátor Varšavy, Lech Kaczyński, rozhodol o jeho lokalizácii, menoval splnomocnenca pre výstavbu – Jana Ołdakowského a termín otvorenia – 60. výročie Povstania.

V čase projektovania expozície Múzea boli prijaté viaceré základné premisy. Po prvé, malo to byť múzeum narácie, plynulým spôsobom rozprávajúce istý príbeh. Rozprávaniu mnohoaspektového príbehu o Varšavskom povstaní boli podriadené všetky výrazové prostriedky – fotografie, filmy, textové informácie, multimédiá, scénografické inštalácie a nakoniec tiež objekty. Po druhé, expozícia by mala vtiahnuť diváka do prezentovaného príbehu, využiť všetky prostriedky a predstaviť atmosféru dní povstania. Po tretie, súčasne by nemala nikoho ponechať ľahostajným, mala by prinútiť k individuálnemu premýšľaniu o prezentovanej histórii. V tom zmysle je Múzeum Varšavského povstania interaktívnou inštitúciou – nie preto, že využíva moderne multimediálne prostriedky, ale preto, že absorbuje diváka, ktorý vstupuje do interakcie s históriou.

Dôležitou problematikou bola otázka, kto by mal byť hlavným adresátom expozície. Prirodzeným sa zdal byť mladý človek, taký, ktorého treba presvedčiť, že dejiny môžu byť zaujímavé a že netvoria len zbierku údajov a faktov. Mladí príjemcovia si majú uvedomiť, že ľudia, ktorí bojovali v Povstaní, boli takí istí ako oni. Druhou skupinou, o ktorej bolo treba venovať pozornosť, najmä v kontexte neúplných vedomosti o poľských dejinách, boli cudzinci. A treťou z najdôležitejších cieľových skupín, ktorej požiadavky sú trochu odlišnejšie ako tých dvoch prvých, boli odbojári – priami účastníci Povstania.

Po definovaní cieľových skupín bolo treba sa zamyslieť, akým spôsobom je možné ich osloviť. Bola prijatá hypotéza že, aby bolo možné sa priblížiť k adresátom je potrebné „hovoriť ich jazykom”. Preto – pre mladého návštevníka – je dôležité široké využitie nových technológií a frekventovanosť stimulov rôzneho druhu – zvukových, vizuálnych a multimediálnych. Aby sa oslovila skupina cudzincov spravili sa prakticky všetky texty expozície v dvoch jazykoch – v poľštine a v angličtine. Odbojári však boli chápaní osobitne – oni nie sú hosťami v Múzeu, ale spoluhostiteľmi, ktorí tiež rozhodujú o špecifickej mágii tohto miesta.

Aby sa dosiahli naplánované ciele bola behom celého roka spolu s prácami s Múzeom tvorená atmosféra okolo vznikajúceho miesta. Veľmi dôležité bolo presvedčiť obyvateľov Varšavy, že práve pred ich očami vzniká dôležité miesto pre identitu mesta, dôležitý bod na mape hlavného mesta. Pre tieto účely sa nadviazala blízka spolupráca s médiami, ktoré podrobne informovali o všetkých krokoch spojených s projektovaním a realizáciou Múzea. Zároveň boli organizované viaceré občianske akcie, napríklad zbierka povstaleckých pamiatok s cieľom aktivizácie ľudí do projektu. Všetky tie kroky spôsobili, že otvorenie Múzea sa stalo veľmi očakávanou udalosťou.

Naplánované efekty sa podarilo dosiahnuť – Múzeum v roku 2007 navštívilo takmer pol milióna návštevníkov. odbojári sa cítia byť jeho spoluhostiteľmi a zároveň viac ako 60% návštevníkov sú to ľudia vo veku pod 30 rokov. Na základe reakcií návštevníkov je pozorovať, že prakticky nikto neodchádza z Múzea ľahostajný. Múzeum sa okrem iného stalo miestom typu „must see” pre zahraničných turistov, ktorých na návštevách expozície pribúda. Takisto zahraničné štátne návštevy, vrátane korunovaných hláv, prezidentov a premiérov sú v Múzeu časté.

Avšak Múzeum Varšavského povstania nie je len expozíciou – skladá sa z viacerých oddelení, venujúcich sa rôznym oblastiam pôsobnosti – existuje tu Archiwum Historii Mówionej (Archív rozprávanej histórie) zbierajúci rozhovory so všetkými žijúcimi Povstalcami, Centrum Wolontariatu (Centrum dobrovoľníctva), knižnica vrátane archívu, široko pôsobiace sekcie Sekcja Historyczna i Dydaktyczna (Historická a didaktická sekcia), vydávajú sa rôzne publikácie. Pobočkou Múzea je Instytut Stefana Starzyńskiego (Inštitút Stefana Starzyńskiego), ktorého úlohou je venovať sa a skúmať identitu mesta Varšavy ako pokračovanie diela veľkého primátora hlavného mesta.

Múzeum organizuje veľa kultúrnych podujatí, ktoré sa často nachádzajú mimo tradične chápanej muzeálnej činnosti. Najdôležitejšie sú, samozrejme, oslavy jednotlivých výročí Varšavského povstania, ktoré sa neobmedzujú len na dôstojné akadémie a oficiálne prejavy, ale zahrňujú tiež veľmi doteraz úspešné koncerty pre mládež, divadelné (či „paradivadelné ”) predstavenia, spoločenské akcie a podujatia na otvorenom priestranstve pre najmladších. V rámci každoročne organizovaného Festiwalu Warszawskiego (Varšavského festivalu) „Tyrmand-Komeda-Polański” pripravuje Inštitút Stefana Starzyńského rôznorodé kultúrne podujatia nadväzujúce na Varšavu z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. V Múzeu sú realizované cyklické stretnutia s históriou, filmom, architektúrou, výtvarným umením, zároveň umelci a maliari tvoria svoje diela na tzv. „Múre umenia” (Mur Sztuki) v Parku Wolności (Park Slobody) obklopujúcom Múzeum.

Veľkorysé, majúce široký dosah, aktivity spojené s modernou, naračnou expozíciou tak tvoria špecifickú klímu Múzea Varšavského povstania. Múzeum je na jednej strane miestom pamäte, na druhej strane tiež aktívne žijúcim centrom na kultúrnej mape Varšavy, spolutvoriacim jej identitu. Výnimočné miesto Varšavského povstania v kolektívnej pamäti, modernosť odkazu a komplexnosť pôsobenia ktoré sa stretli na jednom mieste, priniesli efekt v podobe inštitúcie priťahujúcej masy.