Explore our collection of articles! The compilation has been created for all those wishing to learn more about the complex issues underpinning 20th-century European history and memory. It consists of both academic and popular pieces, all written and/or edited by experts in their field. The articles cover a wide range of topics, from historical summaries and social history to contemporary commemoration practices.

Stanisław Kulczycki

Vel'ky Hlad na Ukrajine v Rokoch 1932-1933

20 August 2011
Tags
  • Ukraine
  • Solidarity
  • European Network Remembrance and Solidarity
  • Famine
  • Ukraine in 20th century

V prvej polovici roku 1933 na Ukrajine sa rozbesnil veľký hlad. Milióny ľudí hynulo. Z povrchu Zeme zmizli stovky dedín, tisíce chútorov. Ľudí zomretých v dôsledku hladu pochovávali na cintorínoch, opustených miestach, samotách, veľmi často – na záhradkách pri domoch, vhadzovali ich do studní, ktoré boli neskôr zasypávané. V úvozoch robili dlhé výkopy a do nich boli hádzané mŕtvoly.

O tom hlade nebolo možné písať ani hovoriť. A samozrejme ani stavať pomníky na mohylách osôb, ktoré zomreli z hladu. Prvé symbolické náhrobky boli vznesené v roku 1983 na protiľahlom konci zemegule – v Edmontone a Winnipegu. V máji roku 1986 . bol odhalený pomník obetí Veľkého hladu v centrum Los Angeles a v roku 1993 – v Chicago. Kongres USA poskytol vo Washingtone pozemok pod pomník ku cti Ukrajincov, ktorí zomreli z hladu. Pomník bol odhalený na jeseň roku 2008 kedy bolo 75. výročie tej tragédie ukrajinského národa.

Na Ukrajine sa začali stavať pomníky v miestach pochovania obetí hladu na jeseň roku 1989. Ako jeden z prvých bol odhalený memoriál pripomínajúci obete stalinského teroru v obci Pańkowcy v Staro-Siniavskom rajóne v Chmielnickom obvode. Počas mnohých rokov práce spojené s lokalizáciou obetí hladu a stavbou pomníkov alebo pamätných znakov vykonávali občianske organizácie, predovšetkým Združenie skúmajúcich Hlad – Genocídu (Stowarzyszenie Badaczy Głodu-Ludobójstwa) v rokoch 1932-1933 na Ukrajine (založené v júli 1992). V poslednom období tieto práce kontroloval Sekretariát prezidenta Ukrajiny. Pred 75. výročím Veľkého hladu mali byť zlokalizované všetky miesta, kde boli obete pochované. Vo všetkých obvodoch boli zahájené práce, ktoré mali určiť totožnosť zomrelých.

Čo sa stalo na Ukrajine v rokoch 1932-1933? Prečo nebolo možné o tom hovoriť až do decembra 1987? Vtedy prvý tajomník ÚV Komunistickej strany Ukrajiny Wołodymyr Szczerbyćkyj bol nútený so zaťatými zubami potvrdiť, že hlad bol spôsobený akoby živlom prírody – suchom.

Historici nemajú problém s dokázaním zámeru, že štátne orgány realizovali teror pomocou hladu ani so zaznamenaním výsledkov realizácie toho zámeru. Omnoho ťažšie je dokázať prečo sa Stalin pre tento zámer rozhodol.

Nemôžu to dosvedčiť dokumenty, pretože vodca nebol povinný vysvetľovať podriadeným motívy, ktorými sa riadil. Avšak, ak chýbajú priame dokumenty, vtedy historici musia nájsť nepriame svedectvá, ktoré spoločne poukážu na motívy.

V roku 1988 komisia Kongresu USA, ktorej výkonným riaditeľom bol John Meys, uznala hlad na Ukrajine v rokoch 1932-1933 za genocídu. V dôsledku toho, na základe žiadosti organizácie ukrajinskej diaspóry, bola utvorená medzinárodná komisia skladajúca sa z právnikov svetového významu pod vedením Georga Sandberga. Skúmala dôkazy, ktoré dostala a väčšinou hlasov potvrdila ten názor. Obe komisie využili predovšetkým výpovede emigrantov.

Dnes sa tiež nemôžeme obísť bez výpovedí očitých svedkov. Hlavná akcia teroru pomocou hladu, behom ktorej boli konfiškované potraviny v rámci nepretržitých revízií jednotlivých hospodárstiev sa uskutočnila v januári roku 1933. na základe ústnych pokynov na všetkých úrovniach moci – od Kremľa po konkrétnu dedinu. Všetky iné technologické elementy tejto formy represie sú už potvrdené dokumentmi. Výsledky stalinskej akcie popísané v bezpočte dokumentov sú taktiež dobre známe.

Technológia teroru potvrdená v dokumentoch spočívala v:

- náhodným zavádzania režimu „čiernej dosky” v počiatočnom štádiu teroru (november - december 1932 .);

- stálych revíziách sedliackych hospodárstiev za účelom nájdenia ukrývaného obilia, niekedy s ukladaním pokút platených deputátom – mäsom a zemiakmi (november - december 1932);

- konfiškáte v priebehu revízie jednotlivých hospodárstiev všetkých potravín (január 1933.);

- propagačnej akcii nasmerovanej na vyvolanie nenávisti hladujúcich obyvateľov v mestách voči „kulakom - sabotérom”;

- blokáde USSR a Kubáńskej oblasti severného Kaukazu;

- zákaze používania termínu „hlad” dokonca aj v dokumentoch s označením „prísne tajné”.

Teror pomocou hladu trval v situácii spoločenskej a hospodárskej krízy, a kríza bola výsledkom hospodárskej politiky. Stalin popisujúc svoju politiku v období od roku 1929 do januára roku 1933 sám našiel pre to výrazný termín – „rus. ponukanie” čo znamená popoháňanie[1]. V priemysle táto politika spočívala v ustanovovaní nevykonateľného tempa rastu so súčasným prenasledovaním tých, ktorí zostali pozadu. Na vidieku sa „ponukanie” realizovalo vo forme konfiškáty zobranej úrody. Povinné dodávky obilia boli pozastavené až na do jari každého ďalšieho roka a vtedy štát začal pomáhať sedliakom v podobe široko reklamovaných pôžičiek na osivo a potraviny. „Generálnu líniu socialistickej industrializácie” sprevádzal nárast prípadov smrti v dôsledku hladu sedliakov, ktorým bolo odobrané obilie, a taktiež medzi obyvateľmi miest, ktorým boli zmenšované normy prídelu chleba alebo boli úplne pozbavení centrálneho zásobovania.

Na Západe vznikol vplyvný prúd tzv. „revizionistov”, čiže vedcov, ktorí chcú očistiť históriu ZSSR od hodnotenia obdobia „studenej vojny” , ktoré bolo plné predsudkov. Zvlášť nesúhlasia s tým, že hlad z rokov 1932-1933 na Ukrajine bol genocídou. Tento názor sa zakorenil v historiografii vďaka prácam R. Conquest’a a G. Meysa. A s nimi ruskí vedci jedným hlasom tvrdili, že obilie bolo určené pre „svätú vec” – industrializáciu. Podľa nich, bez politiky „ponukania” by Sovietsky zväz nemohol vydržať nápor nacistického Nemecka.

Nechajme budúcim pokoleniam odpoveď na otázku, či je možné za genocídu považovať smrť stoviek tisíc ľudí v rôznych regiónoch ZSSR, včítane Ukrajiny, v dôsledku povinných dodávok obilia a predaja ho v zahraničí. Tu pojednávame o niečom úplne inom, o záhube miliónov ľudí, ktorú zorganizoval Kremeľ pod zámienkou povinných dodávok, a nie v ich dôsledku. Do posledných mesiacov roku 1932 ľudia na Ukrajine, tak isto ako aj v iných regiónoch, umierali preto, že boli zbavení obilia. Počínajúc novembrom roku 1932 začali umierať preto, že boli zbavení všetkých iných potravín.

Naši oponenti obyčajne uvádzajú tri argumenty, ktoré spochybňujú, ako sa im zdá, tézu o Veľkom hlade ako genocíde. Po prvé, na ukrajinskom vidieku zomierali z hladu ľudia rôznej národnosti. Po druhé, nikto neprenasledoval Ukrajincov vzhľadom na ich národnosť. Po tretie, či je možné nazvať genocídou hlad v prípade, keď sovietska moc zorganizovala v širokom merítku pomoc v roku 1933 práve obyvateľom USSR a Kubáne?

Argument o záhube ľudí rôznej národnosti na ukrajinskom vidieku neznie presvedčivo. Pretože neodpovedá na otázku, prečo počet obetí hladu v USSR a na Kubáni v roku 1933 bol o rad veľkosti vyšší ako v iných regiónoch európskej časti ZSSR. Odpoveď je jednoduchá: teror bol nasmerovaný proti vidieckym oblastiam Ukrajiny, v ktorých žili nie len Ukrajinci. To, že zomreli ľudia rôznych národností je úplne pochopiteľné. Teror pomocou hladu nebolo možné personalizovať – bol to úder naprieč celými oblasťami.

Je treba pojednať o ostatných argumentoch. Sústreďme sa najprv na tézu, že nikto neprenasledoval Ukrajincov vzhľadom na ich národnosť. V komisii Kongresu USA, ktorá skúmala hlad z rokov 1932-1933 na Ukrajine, bola svedkom kladená tá istá otázka: prečo vás Stalin vykynožoval? Pretože, sme Ukrajinci – odpovedali. Akú inú odpoveď mohli dať sedliaci? Pretože také presvedčenie sa upevnilo v ukrajinskej diaspóre, a po roku 1991 sa rozšírilo po celej Ukrajine.

Koho v skutočnosti kynožil Stalin? Americký vedec G. Meys skúmajúci ukrajinský národný komunizmus ako prvý z vedcov prehlásil, že stalinský teror na Ukrajine bol smerovaný nie proti ľuďom určitej národnosti či profesionálnej skupine, ale proti občanom Ukrajinského štátu, ktorý vznikol v období rozpadu ruského Impéria a prežil svoju osobnú záhubu, keď sa prerodil do podoby sovietskeho štátu. Formula o vykynožení Ukrajincov ako národa, nie etnickej skupiny hladom (to destroy them as political factor and as a social organism) bola obsiahnutá v referáte Meysa na prvej vedeckej konferencii venovanej hladu z v rokoch 1932-1933 na Ukrajine, zorganizovanej v Montreale v roku 1983.[2]

Naši oponenti tvrdia, že sa nedá zjednotiť v jednom celku zorganizovanie hladu –genocídy s poskytnutím hladujúcim potravinovej pomoci v tak širokom rozsahu. Je nesporné, že taká pomoc bola poskytnutá. Robert Davies a Stefen Wheatcroft publikovali v roku 2004 monografiu, v ktorej uvádzajú 35 stranícko-vládnych uznesení vo veci poskytnutia potravinovej pomoci hladujúcim regiónom ZSSR. Prvé z nich má dátum 7. februára, a posledné 20. júla 1933. Celkový rozsah pomoci bol 320 tis. ton obilia, z čoho do USSR a na Kubáň bolo poslaných 264,7 tis., a do všetkých ostatných regiónov spolu – 55,3 tis. ton[3].

Čísla presvedčili R. Conquest’a o tom, že téza o hlade - genocíde je chybná. Davies a Wheatcroft v poznámke na obálke ich knihy zdôrazňujú, že ich vývody „sa líšia od tých, ktoré pred nimi spravili mnohí iní historici, včítane R. Conquest’a”. Samotný Conquest sa zoznámil s knihou ešte v rukopise a vedľa anotácie autorov na obálke figuruje jeho verdikt: „Je to vynikajúci vklad do skúmania tak dôležitého problému”. Autori zacitovali v knihe fragment z jeho listu napísaného po zoznámení sa s rukopisom v septembri 2003 V tom liste Conquest prehlásil, že Stalin nezorganizoval hlad v roku 1933 špeciálne, hoci nespravil nič, aby tragédii zabránil[4].

Pomoc hladujúcim bola predstavovaná ako starosť strany o ľudí, ktorí sa ocitli v ťažkej situácii, ktorú si sami to zapríčinili. Technológiu teroru pomocou hladu sme už poznali. Zostáva už len dodať jednu charakteristiku – pomoc štátu hladujúcim sedliakom. Vtedy a len vtedy môže byť tá forma represie vedomou činnosťou Kremľa!

Naozaj, môžeme si predstaviť, že sovietska moc stále poľovala na nejakého človeka len preto, že to bol Ukrajinec? Nakoniec, rovnako nie je možné si predstaviť, aby tá štátna moc mohla zničiť človeka preto, že bol sedliakom. Ostáva spraviť jediný možný záver: Veľký hlad sa odohral v dôsledku súhry konkrétnych okolností.

V dobe prvého komunistickej vlny v rokoch 1918-1920 sa boľševikom podarilo vybudovať základy príkazového hospodárstva. V roku 1929 Stalin zahájil nový vlnu v podobe útoku. Mal v úmysle zrealizovať to, čo sa nepodarilo Leninovi: nahnať do komún desiatky miliónov drobných výrobcov tovaru. Následkom toho začala na počiatku roku 1930 dozrievať kolosálna spoločenská vzbura. Stalin bol prinútený rezignovať na komúny a obmedziť sa na tzv. „artele“, čiže dovolil sedliakom mať záhradky pri domoch. Súdiac, že kolchozníci sa nechajú uspokojiť produktmi svojich hospodárstiev pri domoch, začal konfiškovať vidieku prakticky celú úrodu obila. Sedliaci nesmeli dostať obilie do okamihu splnenia plánu povinných dodávok , ktoré v praxi nemali žiadne právom vymedzené hranice. Obilie, nájdené po skončení skupu bolo považované za ukryté pred evidovaním alebo ukradnuté.

Sedliaci nechceli pracovať v kolchozoch bez odmeny, zadarmo, a preto ich komunistický štát začal obviňovať zo sabotáže, čo bolo následne zámienkou pre prenasledovanie. Kríza kolchozného zriadenia hrozila kolapsom celého hospodárstva. V januári 1933 bola vláda nútená prejsť od neobmedzených povinných dodávok na paušálny štátny výkup obilia podľa daňových zásad. Znamenalo to, že štát konečne uznal právo vlastníctva kolchozov a kolchozníkov na vyprodukované pôdohospodárske produkty. Nové právo menilo vzťahy medzi mestom a vidiekom tak radikálne, ako zákon o produkčnej dani v marci roku. 1921 Kolchozy nadobudli vtedy podobu, akú si zapamätali v súčasnosti žijúce pokolenia.

Naši kolegovia na Západe chápu príčiny spoločenského a hospodárskeho hladu z rokov 1932-1933 v ZSSR, hoci zďaleka nie všetci, ako sme vyššie uviedli, pochopili stalinskú politiku „ponukania”. Avšak väčšina z nich nedoceňuje druhú stranu problému – národnú. Pre nich hladujúci ukrajinský sedliak je proste sedliak, nie občan Ukrajinskej republiky Sovietskeho zväzu. Sovietsky zväz chápu ako zväz bezprávnych republík utvorený tzv. národom „titulárnym”. Ale takým sa ZSSR stal až po hlade v rokoch 1932-1933 a terore v rokoch 1937-1938. Predtým bol Sovietsky zväz zväzom štátov.

Richard Pipes, ktorý je uznávaným znalcom histórie Ruska tvrdí, že národná sovietska štátnosť bola od samotného začiatku fikciou, pretože sa za ňou skrývala diktatúra z ústredia v Moskve[5]. S týmto konštatovaním treba súhlasiť, ale nie je možné sa obmedziť len na to. Zostávajúc v rámci takej predstavy o sovietskej moci nepochopíme ani Veľký hlad na Ukrajine, ani konfrontáciu B. Jelcina a M. Gorbačova v Moskve ako deštrukčnú pre ďalší osud ZSSR.

Keď bol chorý Lenin postavený pred faktom utvorenia spoločného štátu cestou „autonomizácie” národných republík, spravil v konštrukcii ústavy zásadné zmeny. Bol vytvorený zväz štátov, čiže federácia druhého stupňa, do ktorej „spolu a s rovnakými právami” vstúpila ako Ruská federácia tak aj všetky iné nezávislé republiky. V ústavách zväzových republík, rovnako ako aj v celozväzovej ústave bolo zdôrazňované, že každá republika má právo vystúpiť zo Sovietskeho zväzu (samozrejme procedúra vystúpenia nebola uvedená). Takýmto spôsobom sa Leninovi podarilo prejsť dejinám cez rozum a zachovať základnú časť rozpadnutého predrevolučného impérium v novom sovietskom povlaku.

Sovietska štátnosť – nie je to jednoduchý pojem ako v prvotnej, t.j. ruskej dimenzii tak aj druhotnej – národnej. Rady podriadené diktatúre kremľovských vodcov mali reálnu výkonnú moc. Vďaka tej moci sa strana boľševikov menila na štátnu štruktúru.

Dvojitú konštrukciu štátnej moci je nutné uznať ako geniálny vynález Lenina. Ale ani to riešenie nebolo bezpečné pre ústredie, ktoré by bolo treba nazvať Kremeľ, nie Moskva. Moskva – je hlavné mesto Ruska, republiky, ktorá mala najviac práv. Vodcovia boľševikov transformovali celoruský ÚV RKS(b) na orgán celozväzový. A hoci Rusko zostávalo republikou štátotvornou, všezväzové centrum sa nesnažilo s ňou ani stotožňovať   (prekážala v tom ústavná konštrukcia ZSSR), ani tvoriť v Moskve konkurenčné centrum štátnej moci. Zásada „spolu a s rovnakými právami ” pri vstupe formálne nezávislých republík do ZSSR bola odmietnutá v rokoch 1990-1991 v dôsledku konfrontácie M.S. Gorbačova a B.N. Jelcina.

V čom spočívalo nebezpečenstvo dvojitej konštrukcie moci v období prechodu od sovietskej štátnosti na Kremli k národnej štátnosti? Toto nebezpečenstvo malo charakter prvotný aj druhotný. Druhotné nebezpečenstvo sa týkalo činnosti rôznych politických straníkov, ktorí nezdieľali niektoré názory centrum alebo, už v priebehu rozvoja udalostí, mohli potenciálne vystúpiť proti. Preto sa represie dotkli celého politického byra ÚV KS(b)U, desiatok tisíc pracovníkov aparátu a predstaviteľov národnej inteligencie.

Prvotné nebezpečenstvo, ktoré tie represie ospravedlňovalo sa skrývalo v tých istých privilégiách konštrukcie štátnej moci, ktoré si zaistil Kremeľ. V rukách rád, samozrejme vrátane národných rád, sa koncentrovala reálna výkonná moc, ktorá dávala strane charakter štátnej štruktúry. Pokiaľ tú moc kontroloval priamo Kremeľ, Sovietskemu zväzu nehrozil rozpad. Ale ak taká kontrola bola realizovaná mimo Kremeľ regionálnymi štruktúra strany (v prípade krízy centrálnej moci), hrozba rozpadu sa stávala reálna. V Kremli bolo najväčšie ohrozenie stotožňované s Ukrajinou – republikou s trvalými tradíciami národnej (nie sovietskej!) štátnosti. Tá republika susedila s Európou, a z hľadiska svojich ekonomických zdrojov (spolu s ľudským potenciálom) sa vyrovnala všetkým iným národným republikám spolu).

Kremeľ začal po utvorení ZSSR rozvíjať v národných republikách kampaň zakoreňovania sovietskej moci v neruskom prostredí. Na Ukrajine prešla kampaň zakoreňovania rýchlo mimo rámec čisto byrokratického predsavzatia a stala sa náradím národného obrodenia. Po sčítaní ľudu v roku 1926   ukrajinské vedenie tvrdohlavo žiadalo ÚV WKP(b), aby bolo k republike pripojené územie Ruskej federácie, ktoré s ňou susedilo a kde Ukrajinci tvorili väčšinu obyvateľov, včítane Kubáňskej oblasti Ruskej federácie. Tieto snahy boli bezvýsledné. Avšak vedeniu USRR sa podarilo získať súhlas Kremľa s ukrajinizáciou rajónov za hranicami republiky, kde Ukrajinci tvorili väčšinu obyvateľov. Na Kubáni bol zakrátko zavedený ukrajinský jazyk do úradov verejnej správy, škôl, hromadných oznamovacích prostriedkov. V Kremli sledovali tieto úspechy s narastajúcim nepokojom. Celá ukrajinizovaná Kubáň by mala byť pripojená k USSR, čiže nebezpečne by sa zvyšoval veľký ľudský potenciál Ukrajiny v ZSSR.

Po tom všetkom, čo bolo povedané zostáva predstaviť dôkaz na to, prečo bolo možná akcia konfiškáty zásob potravín vo vidieckych oblastiach Ukrajiny, ktorú predsavzal Kremeľ v januári 1933. Dôkaz sa týka augusta 1932.

Historici náležite ocenili návyk Stalina, ktorý odpočíval každé leto niekoľko mesiacov v kúpeľoch severného Kaukazu. Na Kremli zostávali a „hospodárili“ L.M. Kaganovič (línia stranícka) a W.M. Molotov (línia sovietska). Zohľadňujúc najvyšší stupeň tajnosti, Stalin bol nútený ich kontaktovať pomocou vlastnoručne napísaných listov prostredníctvom špeciálnych agentov GPU. Keď Stalin úradoval v Kremli osobne, kontaktovali sa ústne, tzn. nezanechávali stopy v dokumentácii politického byra ÚV WKP(b). Táto okolnosť presne rozhraničuje inštitucionálnu a personálnu mieru zodpovednosti za všetko to, čo sa odohrávalo v zemi. Je jasné, z čoho je možné obviniť vyšší kolektívny orgán štátnej strany čiže čekistov a celé zloženie politického byra ÚV, a za čo je možné obviniť priamo Stalina a jeho najbližších pomocníkov z toho obdobia – L.M. Kaganoviča, V.M. Molotova a P.P. Postyševa.

O.V. Chlevniuk, hlavný redaktor diela „Stalin a Kaganovič. Korešpondencia z rokov 1931-1936” si všimol nasledujúcu vlastnosť: že Stalin dokonca aj v tajnej korešpondencii konštruoval pre seba a svoje okolie obraz udalostí, ktorý bol vzdialený od reálneho, ale dovoľoval zachovať najvyšším orgánom „politickú tvár”[6]. Avšak v liste z 11. augusta 1932 adresovanom Kaganovičovi bol mimoriadne úprimný, pretože mu chcel dať funkciu generálneho tajomníka ÚV KS(b)U. Kaganovič bol v centre kádrovej kombinácie, preto by mal vedieť v čom spočívala jej podstata, a taktiež charakter svojich neodkladných počínaní na Ukrajine.

Podstata listu Stalina zo dňa 11. augusta 1932 je obsiahnutá v dvoch odstavcoch:

Najdôležitejšia je teraz Ukrajina. Na Ukrajine je zle. Zle po straníckej línii. Hovorí sa, že v dvoch obvodoch Ukrajiny (pravdepodobne v Kyjevskom a Dniepro-petrovskom) sa okolo 50 rajónových výborov postavilo proti plánom povinných dodávok obilia považujúc ich za nereálne. V iných rajónových výboroch, ako hovoria, veci nevyzerajú lepšie. Ako je to možné? To je nie strana, ale parlament, karikatúra parlamentu. Kosior, miesto toho, aby viedol rajóny, celý čas lavíroval medzi nariadeniami ÚV WKP a požiadavkami rajónových výborov až dolavíroval do beznádejného postavenia. Zle sa deje na sovietskej línii. Czubar – to nie je vedúci. Zle je na línii GPU. Redens (Stanislav Redens do januára roku 1933 bol predsedajúci GPU USRR – Aut.) nezvláda vedenie boja s kontrarevolúciou v tak veľkej a zvláštnej republike, ako Ukrajina.

Ak nezačneme teraz zlepšovať situáciu na Ukrajine, môžeme Ukrajinu stratiť. Pamätajte že Piłsudski nedrieme, a jeho agentúra je mnohokrát silnejšia ako si myslí Redens či Kosior. Pamätajte tiež že v Ukrajinskej komunistickej strane (50 tisíc členov, cha-cha) je nemálo (áno, nemálo!) zhnitého elementu, uvedomelých aj neuvedomelých petlurovcov, čo sú predsa – priami agenti Piłsudského. Ak sa situácia zhorší, ten element sa nezdrží, aby neotvoril front vo vnútri (a navonok) strany proti strane. Najhoršie je to, že ukrajinské vedenie nevidí tie nebezpečenstvá. Takto to nemôže pokračovať”[7].

Bádajúc situáciu v ZSSR v druhej polovici roku 1932 nájdeme na základe sovietskych novín jedine raporty o tom, že boli odovzdávané do prevádzky nové stavby prvého päťročného plánu. Raporty GPU, na ktoré sa odvoláva Stalin v liste Kaganovičovi ukazujú iný obraz – zachmúrený a zlovestný. Mesto hladovalo, hladoval vidiek. Komunisticko stranícky sovietsky aparát bol zdezorientovaný alebo otvorene frondował. U rádových členov strany narastala nespokojnosť s počínaním štátnej moci.

Tu je treba pripomenúť krízu, ktorá nastala poldruha roka pred uvedenými udalosťami. V súvislosti so sedliackymi vzburami Stalin pozastavil na pol roka kolektivizáciu na počiatku marca roku 1930. Kanadská historička Lynne Viola vybádala, že známy článok „Závrat hlavy z úspechov” sa ukázal pod vplyvom vzbúr na Ukrajine a severnom Kaukaze, ktoré, čo sa týka ich počtu a množstva účastníkov, značne predbiehali všetky ostatné regióny ZSSR spolu[8]. K tomu čo napísala treba dodať len jedno: Stalina vtedy zvlášť trápili vzbury v prihraničných oblastiach USRR. Vedel, že Ukrajina je nie len región ako iné, ale tiež republika s vysokým štátnym štatútom hraničiaca s Európou. Prejavilo sa to tiež v liste Kaganovičovi z 11. augusta 1932. Uvádzajúc predsavzatia, ktoré by mohli viesť k prelomu na Ukrajine končí o tomto probléme: „Bez tých a im podobných predsavzatí (hospodárske a politické posilnenie Ukrajiny, v prvom rade jej prihraničných rajónov apod.) opakujem – môžeme Ukrajinu stratiť”[9].

Takže druhá polovica roku 1932 sa ukázala byť bodom, v ktorom sa stretli a prekryli dve krízy – v spoločensko - ekonomickej a národnej politike Kremľa. Ako vyplýva z dokumentov, Stalin sa najviac zo všetkého bál spoločenskej vzbury na hladujúcej Ukrajine. Represie, ktoré sa zakrátko začali, boli súčasne smerované proti ukrajinským sedliakom (teror hladom) a ukrajinskej inteligencii (individuálny teror v masovom meradle, čistka organizácií v komunistickej strane). Ostré represie neboli smerované proti ľuďom určitej národnosti, ale proti občanom Ukrajinského štátu. A je pochopiteľné, že sa jednalo o Ukrajincov. Jadro problému spočívalo v tom, že občania Ukrajiny aj v pokornej rubaške sovietskej republiky už samotnou svojou existenciou ohrozovali kremľovských zločincov, ktorí ovládli stranu a nové impérium, ktoré utvorila.

Keď hovoríme, že štát učinil ukrajinských sedliakov na sebe závislých tým, že im konfiškoval zásoby potravín, žiada sa od nás: ukážte dokument! Nie je na to dokument, nebola genocída. Ľudia, ktorí prežili Veľký hlad hovoria, že špeciálne brigády robili revízie v sedliackych hospodárstvach a brali im všetky potraviny. Desiatky, stovky, tisíce svedectiev z rôznych obcí tvoria kompaktný obraz. Treba z toho urobiť jediný možný záver: tí, ktorí robili revízie plnili rozkaz, hoci nebol napísaný na papieri. Ale od nás vyžadujú dokument...

Čo sa dá robiť, je možné ukázať aj písomný dokument, ale len v príslušnom kontexte. Rozprávanie o ňom treba začať od pripomenutia „práva piatich klasov”, ktorého úlohou bol boj s „márnením” obilia.

„Vychádzajúc v ústrety požiadavkám robotníkov a kolchozníkov” (čítame v preambule) Ústredný výkonný výbor a Rada ľudových komisárov ZSSR prijali dňa 7. augusta 1932 uznesenie „O ochrane imania štátnych podnikov, kolchozov a družstiev a posilnení spoločenského (socialistického) vlastníctva”. Za rozkrádanie imania sa navrhovalo zastrelenie, a „v prípade poľahčujúcich okolností” – odňatie slobody na obdobie nie kratšie ako 10 rokov[10].

V novembri roku 1932 . Stalin delegoval mimoriadne komisie pre otázky povinných dodávok obilia: pod vedením V.M. Molotova – pre USSR a L.M.Kaganoviča – pre Kubáň. V súlade s pokynmi, ktoré od neho získal, Molotov vyhotovil text dvoch uznesení, ÚV KS(b)U zo dňa 18. novembra a Rady ľudových komisárov USSR zo dňa 20 novembra, s rovnakým názvom „O predsavzatiach majúcich za účel zväčšenie povinných dodávok obilia ” (konečný text parafoval Stalin). Boli na ňom zlovestné body o trestaniu „dlžníkov” deputátom – mäsom a zemiakmi[11]. Politické byro ÚV WKP(b), využívajúc situáciu utvorenú teroristickými postupmi tých komisií, popísalo ukrajinizáciu Severného Kaukazu ako „petlurovskú”. V uznesení ÚV WKP(b) a Rady ľudových komisárov ZSSR zo dňa 14. decembra 1932 sa požadovalo,„aby sa na severnom Kaukaze okamžite prešlo v dokumentácii sovietskych a družstevných orgánov „ukrajinizovaných” regiónov, a taktiež vo všetkých novinách a časopisoch z jazyka ukrajinského na ruský jazyk ako najzrozumiteľnejší pre obyvateľov Kubáne, ako aj do jesene pripraviť školy na zmenu vyučovacieho jazyka na ruštinu”[12]. Behom decembra 1932 sa u sedliakov na tom území obilie neustále hľadalo. Na revízie si zvykli tí, ktorí boli revidovaní, ako aj tí ktorí revízie robili. Revízie boli vykonávané pod kontrolou príslušníkov NKVD a priamo to robili hladujúci členovia výborov chudobných sedliakov (ktorí dostávali určité percento z nájdeného obilia), ako aj robotníci vydelegovaní z miest. Rovnako ako v predchádzajúcom roku, dedina bola v rámci povinných dodávok, ešte pred revíziami, pozbavená takmer celého obilia.

Dňa 1 januára 1933 Stalin poslal do Charkova telegram so žiadosťou odovzdávania obilia a navrhol ÚV KSU(b) a Rade ľudových komisárov USSR „aby vidiecke rady, kolchozy, kolchozníci a jednotliví pracovníci boli široko oboznámení s tým, že: a) všetci, ktorí dobrovoľne odovzdajú štátu obilie, ktoré bolo predtým rozkradnuté a ukryté, nebudú prenasledovaní; b) kolchozom, kolchozníkom a jednotlivým pracovníkom, ktorí tvrdohlavo ukrývajú rozkradnuté obilie alebo utajujú pred evidenciou budú uložené najprísnejšie tresty podľa uznesenia Ústredného výkonného výboru a Rady ľudových komisárov ZSSR zo dňa 7. augusta 1932.”[13]

Telegram, ktorého celý obsah tvorili dva citované body sa zdá byť divný. Predtým sa Stalin neobracal na sedliakov žiadnej zväzovej republiky s hrozbami. Ba dokonca vedel, že na Ukrajine obilie nie je, pretože výsledok decembrových revízií čekistov bol mizerný. Napriek tomu je zmysel dokumentu zrozumiteľný, ak tie dva body spojíme. Druhý bod je adresovaný tým, ktorí ignorovali požiadavku v prvom bode, čiže neodovzdali obilie. A ako bolo  možné zistiť, kto neodovzdal ukryté obilie? Len revíziami! Takže telegram Stalina bol signálom pre vykonávania revízií.

Osoby, ktoré prežili Veľký hlad vypovedali, že behom tých revízií brali sedliakom nie len zemiaky a mäso so slaninou, podľa uznesenia vo veci trestania  vo forme deputátu , ale všetky potraviny. Takže telegram bezchybne poukazuje na človeka, ktorý dal signál k zahájeniu represívnej akcii spojenej s konfiškáciou potravín, čiže organizátora teroru pomocou hladu.

Postup Stalina musí byť analyzovaný v istej súvislosti. Na spoločnom zasadnutí politického byra ÚV a prezídia Centrálnej kontrolnej komisie WKP(b) dňa 27. novembra 1932 sa krach povinných dodávok obilia nedal do súvislosti s politikou prídelov (na ktorú nakoniec rezignovali v januári 1933) prenášajúc vzťahy medzi štátom a kolchozmi na daňový systém), ale so záškodníctvom a sabotážou v kolchozoch a sovchozoch. „Nebolo by múdre – prehlásil vtedy generálny sekretár – keby komunisti, vychádzajúc z predpokladu, že kolchozy tvoria socialistickú formu hospodárenia, neodpovedali drvivým úderom na úder tých iných kolchozníkov a kolchozov”[14].

Prapríčinou teroristických akcií bola snaha stalinskej skupiny, aby neboli obvinení z hospodárskej kómy v „socialistickom stavebníctve”, ktorá vyvolala hlad v celej zemi. „Drvivý úder” bol nasmerovaný proti republike, ktorá mohla využiť katastrofálne následky „ponukania” hospodárstva, aby vystúpila zo ZSSR. Stalin sa obával že vedenie USSR by mohlo využiť spoločenskú vzburu dozrievajúcu medzi sedliakmi hladujúcimi dva roky po sebe Pozbavenie ich všetkých potravín bolo efektívnym prostriedkom stlmenia odbojného potenciálu ukrajinského vidieka.

Stalin sa neobmedzil len na konfiškáty potravín. 22. januára 1933 . vlastnou rukou (rukopis sa zachoval) napísal nariadenie ÚV VKS(b) a Rady ľudových komisárov ZSSR začínajúce sa slovami: „ÚV VVKS a Sownarkom dostali informáciu, že na Kubáni a Ukrajine sa začali masové odchody sedliakov „za chlebom” do Centrálno-černozemského obvodu, k Volge, do Moskovskej oblasti, Západného obvodu, Bieloruska”. Kremeľ žiadal od vedenia susedných regiónov blokádu USRR a Kubáne[15].

U osôb, ktoré prežili obdobie Veľkého hladu vznikol dojem, že štátna moc ničila ľudí za základe etnickej príslušnosti. Ukázalo sa, že skutočnosť je komplikovanejšia: mocenské orgány ničili a súčasne zachraňovali ukrajinských sedliakov. Pavel Postyšev, ktorý pricestoval na konci januára 1933 na Ukrajinu s diktátorským zmocnením mal dve úlohy: zorganizovať jarné sejby a zlikvidovať „nacionalistickú odchýlku” v strane a sovietskom aparáte. Vo februári uvoľnil zásoby obilia v USSR, aby sa nakŕmili hladujúci. Pomoc poskytoval jedine tým, ktorí boli schopní pracovať. Tak učili sedliakov pracovať v kolchoze. Postyšev súčasne zaútočil na Ukrajinskú komunistickú stranu ako aj na nestraníkov a inteligentov. Počet osôb, ktorých čekisti uväznili v roku 1932 bol 74 849, a v roku 1933 124 463[16]. Po Veľkom hlade a masových represiách v rokoch 1937-1938 republika stratila svoj odbojný potenciál (okrem západných obvodov, ktoré sa stali súčasťou ZSSR v roku 1939 ).

Ľudia, ktorí , ktorí vrhli Ukrajinu do víru tých hrôzostrašných represií už nežijú. Neexituje totalitný štát, vedenie ktorého zodpovedá za vyvolanie Veľkého hladu. Očakávame od medzinárodnej verejnosti, aby ten zločin bol uznaný ako genocída Očakávame to predovšetkým od Ruskej Federácie , ktorej obyvateľov sa tiež dotkli mnohomiliónové straty v období neochvejného vládnutia Jozefa Stalina.



[1] Сталин И. Сочинения. – Т. 13. – С.183-184.

[2] Famine in Ukraine 1932–1933. – Edmonton, 1986. – P.12.

[3] Davies R.W., Wheatcroft Stephen G. The Years of Hunger. Soviet Agriculture, 1931–  1933. – Palgrave Macmillan, 2004. – P. 481-484.

[4] Ibidem. – P.441.

[5] Пайпс Ричард. Россия при большевиках. – М., 1997. – С.184.

[6] Сталин и Каганович. Переписка. 1931–1936 гг. – М., 2001. – С.18.

[7] Taktiež tam, s. 273-274.

[8] Lynne Viola. Peasant rebels under Stalin. – New York, Oxford, 1996. – P.138-140.

[9] Сталин и Каганович. Переписка. 1931–1936 гг. – С.274.

[10] Tamże, tom 3, s. 453-454.

[11] Голод 1932–1933 років на Україні: очима істориків, мовою документів. – К., 1990. –     С.254; Колективізація і голод на Україні. 1929–1933. – К., 1992. – С.549.

[12] Tamże, s. 293-294.

[13] Голод 1932–1933 років на Україні: очима істориків, мовою документів. К., 1990. С.308.

[14] Трагедия советской деревни. – Том 3. – С.559.

[15] Tamże, s. 32, 635.

[16] Нікольський В.М. Репресивна діяльність органів державної безпеки СРСР в Україні     (кінець 1920‑х – 1950‑ті рр.). – Донецьк, 2003. – С.119.