V minulých rokoch sa opakovane vášnivo diskutovalo o tom, ako má v budúcnosti vyzerať historická a kultúrna pamäť novej rozšírenej Európy, pod ktorou sa rozumie predovšetkým rozšírená Európska únia. Veľmi sporné boli pritom predovšetkým témy, ktoré sa týkali dejín v minulosti komunisticky ovládaných štátov patriacich v tom čase k Varšavskému paktu. Konflikty pamäte a spomienok sa rozpútali predovšetkým z dôvodu ich rozličných národných pohľadov na svoje dejiny a ich hodnotenie v 20. storočí. V stredobode pozornosti tu stoja predovšetkým tie štáty, ktorých zaobchádzanie s nacistickými a komunistickými zločinmi sa nezhoduje s očakávaniami a štandardami vznikutými v minulých desaťročiach v západnej Európe a predovšetkým v Spolkovej republike Nemecko.

Pritom nešlo a nejde len o to, na ktoré historické udalosti a v akej forme sa spomína alebo lepšie povedané: na ktoré by sa malo spomínať. Prinajmenšom takisto vášnivo sa diskutuje o tom, ako sa tieto historické udalosti majú hodnotiť a ako sa začleňujú do príslušných národných prípadne nadnárodných historických narácií. Pri týchto diskusiách hrá nie menej dôležitú úlohu aj otázka ohľadne príslušných priorít vo vzťahu na zobrazovanie a pripomínanie iných historických udalostí, predovšetkým nacistických zločinov.

V neposlednom rade ide pritom aj o estetické otázky, o adaptované formy a kvantitatívne dimenzie, ktoré spájajú význam pomníkov alebo pamätných miest s výškou, veľkosťou alebo rozsahom štvorcových metrov takýchto objektov a len z ich čírej veľkosti vyvodzujú závery ohľadne dôležitosti ich významu vo vzťahu k pamätníkom venovaných iným – často vnímaných ako konkurujúcim – udalostiam.

Tieto diskusie sa momentálne vedú predovšetkým vo vzťahu k rozvíjajúcej sa kultúre spomínania v postsocialistických štátoch strednej a stredovýchodnej Európy, ktoré boli v minulosti pod sovietskym vplyvom a ktoré sa v priebehu 20. storočia stali dejiskom zločinov dvoch veľkých totalitárnych systémov – nacionálneho socializmu a komunizmu. Mnohé z týchto štátov pritom zažili opakované okupovania, ktoré dnes s regionálne a národne rozdielnym významom ovplyvňujú v týchto štátoch kultúru spomínania rozvíjajúcu sa od roku 1991. Mimoriadne postavenie v tejto diskusii zaujíma vývoj v Ruskej federácii, ktorej sa pripisuje výlučná vina za zločiny spáchané v celom východnom bloku. Pritom sa akoby mimochodom prehliada, že ruské obyvateľstvo sa takisto ako aj krajiny neskôr obsadené Sovietskym zväzom stalo obeťou stalinistických zločinov. Za tieto spomienky ustupujú do úzadia autoritárske režimy medzivojnového obdobia, ktoré tiež prenasledovali osoby alebo skupiny osôb z politických, náboženských a/alebo etnických motívov.

V spojení s vymedzením obdobia po druhej svetovej vojne, hodnotenému výlučne ako obdobie sovietskej cudzovlády, slúžia pozdvihnutiu národnoštátnej identity a nesú sa spolu ruka v ruke s rozsiahlou externalizáciou viny a zodpovednosti – namierenej predovšetkým na Moskvu – ako aj s konštrukciou vlastnej národne zdôvodnenej identity ako obete príp. identity odporu.

S tým spojené je viditeľné zaberanie verejného priestoru

-       vlastnými pomníkmi a symbolmi, ktoré nastupujú na miesto tých doterajších,

-       premenovaním ulíc a verejných zariadení (k čomu patria aj také všedné zariadenia ako kaviarne a reštaurácie),

-       ničením/preformovávaním pamätníkov, vzniknutých pod cudzím vplyvom, ako aj štátnych symbolov, ktoré sa neutralizujú príp. nacionalizujú a tým sa zároveň vymazávajú stopy totalitárnej minulosti,

-       reaktivizáciou národných a náboženských symbolov, s ktorými sa z dôvodu ich tabuizácie a potláčania na verejných priestoroch v období komunistickej nadvlády spája pozitívny význam.

Novo vznikajúce pomníky a miesta spomienok spĺňajú popri funkcii spomínania a uctievania si pamiatky aj informačné úlohy. Na jednej strane sa vyznačia odhalené miesta masakrov a masových hrobov. Na strane druhej sa prostredníctvom inštalovaných informačných tabúľ vytvoria oporné body pre identifikáciu obetí tým, že sa sprístupnia osobné predmety nájdené v masových hroboch ako napríklad púzdra na cigarety, okuliare alebo plniace perá s iniciálami svojich majiteľov a následne sa požiada obyvateľstvo o pomoc pri identifikácii mŕtvych. V nekrológoch sa uverejnia a doplnia mená identifikovaných obetí, aby sa zviditeľnil rozsach utrpených prenasledovaní a zločinov.

Zatiaľ čo sa na zločiny nemeckých okupantov spáchaných počas druhej svetovej vojny a na boj proti nacistickej nadvláde v bývalých socialistických štátoch – i keď len selektívne – spomínalo vo forme pomníkov, múzeí, pamätných miest a rituálov, boli zločiny spáchané Sovietskym zväzom príp. jednotlivými národnými komunistickými mocnármi tabuizované a od roku 1991 zažívajú dodatočnú memoralizáciu.

V predchádzajúcich rokoch vznikla v kedysi komunisticky ovládaných štátoch stredovýchodnej a východnej Európy rozmanitá materiálna základňa spomienok vo forme pomníkov, múzeí a pamätných miest. Rešerše „Spolkovej nadácie pre vysporiadanie sa s dikatúrou Jednotnej socialistickej strany Nemecka“ (Bundesstiftung zur Aufarbeitung der SED-Diktatur) v rámci dokumentačného projektu „Miesta spomienok na komunistické diktatúry“ (Erinnerungsorte an die kommunistischen Diktaturen) zaznamenali doteraz viac než 3500 pomníkov, pamätných miest a múzeí. Medzi nimi sa nachádza aj približne 400 pomníkov, ktoré v Ruskej federácii pripomínajú veľký teror v rokoch 1937/38 alebo asi 300 pomníkov, ktoré boli zriadené v Ukrajine pre obete veľkého hladomoru v rokoch 1932/33. Potlačenie maďarskej revolúcie v roku 1956 pripomína viac než 150 pamätníkov, ktoré sa väčšinou vzťahujú na národnoštátne prípadne konkrétne regionálne udalosti a konkrétne zločiny. Pritom sa pripomínajú akcie, osobnosti alebo skupiny, ktoré slúžili národnému odporu proti komunistickej nadvláde a národnému sebaurčeniu. S tým spojené je aj pozitívne spomienkové rozprávanie, ktoré kladie predovšetkým v pobaltských štátoch a v Ukrajine dôraz na antikomunistický boj a jeho protagonistov znázorňuje ako bojovníkov odporu a obete komunizumu. Do akej miery bol tento odpor spojený zároveň aj so snažením o demokratické hodnoty, je pritom sekundárne.

Pamätníky pripomínajúce zločiny spáchané počas komunistickej nadvlády a ich obete však v žiadnom prípade nevznikli až po zániku komunistických režimov. Tak napríklad bol v roku 1981 v Poznani postavený pamätník venovaný povstaniu v roku 1956. V „slobodnom svete“ vznikli početné pamätníky pripomínajúce komunistické zločiny a ich obete. K nim patria napríklad pamätníky, ktoré boli postavené v západnej Európe, v Kanade alebo v USA pre obete maďarskej revolúcie v roku 1956 alebo pamätníky pripomínajúce zločiny v Katyni.

Po rokoch 1989/90 však v bývalých komunisticky ovládaných štátoch nevznikali len pamätníky a múzeá, ktoré sa kriticky vysporiadavali s minulosťou alebo ktoré boli venované ich obetiam, ale vznikali aj múzeá, pamätné a spomienkové miesta, ktoré boli zriadené s pozitívnym postojom voči komunistickej minulosti. Sem patria napríklad – ako v niektorých bývalých sovietskych republikách – novo vybudované busty Stalina alebo Stalinovi venované múzeá v Tbilisi, múzeá tajných služieb v Dnepropetrovsku alebo v Marijsku.

Táto v minulých rokoch vzniknutá mnohotvárna materiálna kultúra spomínania vo forme tisícok pamätných miest a múzeí, spomienkových znakov, pomníkov, pamätníkov, sakrálnych stavieb a muzálnych parkov však neumožňuje vytvoriť si žiadny záver o tom, ako je v kolektívnej pamäti skutočne zakotvená spomienka na komunistické zločiny alebo aký význam pripisuje väčšina obyvateľstva takýmto znakom na verejných priestoroch. Často boli takéto pamätníky iniciované zo strany súkromných alebo lokálnych iniciatív a zväzov obetí ako reakcia na nedostatok záujmu alebo dokonca odpor väčšiny obyvateľstva alebo štátnych inštitúcií. Prípadné vyvodzovanie homogénnej národnej spomienky z veľkého počtu novo vybudovaných pamätníkov by zahradilo prístup k dnes často vedľa seba existujúcim rôznym spomienkam a rozličným hodnoteniam. Tak napríklad existujú v Ukrajine síce viaceré stovky pamätníkov pripomínajúcich veľký hladomor v rokoch 1932/33, avšak vyvodzovanie záverov len na základe počtu týchto pamätníkov v tom zmysle, že by spomienka na tento hladomor a jeho obete patrila už k spomienkovo-kultúrnemu kánonu novej Ukrajiny, by bolo mylné.

Výstižným príkladom pre túto skutočnosť je aj niekoľko stoviek pamätníkov pre obete stalinských represií alebo gulagov, ktoré vznikli v Ruskej federácii. Na mnohých miestach je však existencia týchto pamätníkov pre väčšinu obyvateľstva neznáma, ani nehovoriac o tom, že by sa cítili byť časťou živej spomienkovej kultúry.

______________________

[1] Ďalšie príklady z Rumunska, Maďarska alebo Chorvátska ako aj z ďalších štátov by sa tiež dali menovať.