Od začiatku Druhej svetovej vojny prešlo už takmer sedem desaťročí. Pri pokuse vytvorenia bilancie foriem a tradícií uchovávania spomienok na vlastné obete nacistickej zločineckej politiky vzniknutých v tomto období v jednotlivých krajinách západnej Európy sa predostrie mnohostranný a kontinuálne sa v priebehu času meniaci obraz. Napriek všetkým národným rozdielom jestvujú dve konštanty, ktoré je potrebné menovať pre celú západnú Európu: Po prvé trvalo desaťročia, kým sa genocíde európskych Židov ako celku ako aj osudom židovského obyvateľstva jednotlivých národov začala venovať skutočná pozornosť a kým sa začal jej historický výskum. Len malý počet Židov západoeurópskeho pôvodu, ktorí genocídu prežili, sa z vyhladzovacích táborov vrátili do svojich rodných krajín. A potom ešte muselo prejsť niekoľko desaťročí, kým sa ich osobným svedectvám, ich bolestivým spomienkam začal venovať primeraný priestor v rámci národných kultúr spomínania.
Až v priebehu sedemdesiatych rokov, keď sa spočiatku v USA a v Izraeli postupne tejto téme začala venovať celosvetová pozornosť, sa rozprúdila aj v jednotlivých západoeurópskych krajinách verejná diskusia o osudoch vlastného židovského obyvateľstva. Po druhé prešli ešte ďalšie dve desaťročia, kým sa aj v západnej Európe začalo presadzovať poznanie, že absolútne najväčšiu časť zločinov počas Druhej svetovej vojny spáchali Nemci a ich kolaboranti vo východnej a strednej Európe. Ale aj skutočnosti, že prevažná väčšina obetí nielen židovského ale aj nežidovského pôvodu boli obyvateľmi strednej alebo východnej Európy, sa dostalo až veľmi neskoro povšimnutia. Z celkového počtu približne 68.000 zajatcov koncentračného tábora Dachau, ktorí sa v čase oslobodenia Dachau v apríli 1945 nachádzali v jednom z vonkajších táborov alebo na jednom z evakuačných pochodov, pochádzalo okolo 18.000 z nich z rôznych západoeurópskych krajín. Popri Nemcoch boli najsilnejšími národnými skupinami Francúzi, Taliani, Belgičania a Holanďania. Aj v „univerze Dachau“ prežilo až do konca len niekoľko málo Židov západoeurópskeho pôvodu.
Účastníci odboja, ktorí prežili, boli po svojom návrate do svojich rodných krajín ako Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Dánsko a Nórsko vysoko uctievaní a – pokiaľ to dovolilo ich zdravie a mali záujem – boli taktiež integrovaní do politického a spoločenského života. Vo Francúzsku ako aj v Belgicku, Dánsku či Holandsku stál ich hrdinský, vlastenecký odpor proti nemeckým okupantom po celé desaťročia v stredobode verejného uctievania. Ani kolaborácia vichyovského Francúzska s nacistickým Nemeckom či konflikty v jazykovo a kultúrne rozdelenom Belgicku, kde bol činný silný flámsky fašistický zväz, a ani skutočnosť, že aj v Holandsku popri odbojovému hnutiu existovala predovšetkým aj ľahostajnosť ako aj rôznorodé kolaborácie s nemeckými okupantami, sa spočiatku nestali predmetom verejných analýz alebo historického výskumu. Situácie v Španielsku, Grécku, Taliansku a Anglicku sa navzájom odlišovali od situácie vo zvyšku Európy:
V Španielsku sa španielske obete nacistického teroru dostali až v posledných rokoch do zorného uhla národnej verejnosti, keď sa pomaly začala rozvíjať debata o dejinách zločinov počas španielskej občianskej vojny ako aj po nej, ktoré boli ešte aj po Francovej smrti ďalej zamlčiavané. V Grécku bolo až po prekonaní vojenskej diktatúry v rokoch 1967–1974 možné vytvoriť demokratickú spoločnosť, ktorá však začala až o 20 rokov neskôr so spracovávaním dejín Grécka počas Druhej svetovej vojny a počas občianskej vojny. Aj spomienka v Taliansku bola po ukončení Druhej svetovej vojny rozpoltená. Dedičstvo dlhého obdobia fašizmu za vlády Mussoliniho ako aj dedičstvo rokov 1940–1943, počas ktorých Taliansko bojovalo ako spojenec na strane nacistického Nemecka, boli utláčané do úzadia. Násilné činy voči susedným Slovincom sa takisto málo tematizovali ako aj Mussoliniho rasové zákony, kvôli ktorým ešte dlho pred deportáciou talianskych Židov Nemcami boli zahraniční židovskí utečenci nútení opustiť Taliansko. V Anglicku sa na nacistické vyvražďovanie Židov upriamila verejná pozornosť až oveľa neskôr. V deväťdesiatych rokoch začali ženy a muži, ktorí boli ako deti v tridsiatych rokoch v rámci destkých transportov poslaní z Nemecka a Rakúska do Anglicka, verejne rozprávať o svojich zážitkoch. Až v roku 2000 bolo v múzeu „Imperial War Museum“ zriadené najdôležitejšie národné miesto spomienok, a síce vlastná výstava o holokauste.
V Nemecku to boli spočiatku spojenci, ktorí po bezpodmienečnej kapitulácii nacistického Nemecka dňa 8. mája 1945 okamžite začali pripravovať vojenské súdne procesy. V nich sa mali zodpovedné osoby z NSDAP, SS, ríšskej vlády, priemyslu, hospodárstva, justície, medicíny a z Wehrmachtu zodpovedať pred svetovou verejnosťou za svoje zločiny. Dňa 15. novembra 1945 začal na pôde bývalého koncentračného tábora Dachau prvý veľký vojenský súdny proces proti 40 obžalovaným kvôli zločinom spáchaným v koncentračnom tábore Dachau, ktorý sa stal modelom pre 489 súdnych konaní proti 1672 obžalovaným, ktoré nasledovali až do roku 1948. Americké procesy v Dachau stáli v tieni súdnych konaní Medzinárodného vojenského súdneho dvora v Norimbergu, ktorým sa vďaka obšírnemu medzinárodnému spravodajstvu venovala celosvetová pozornosť. V Nemecku však všetky procesy konané pred súdnymi dvormi spojencov narazili u väčšiny obyvateľstva na ľahostajnosť alebo dokonca na rozhodné odmietanie. Nemecké obyvateľstvo bolo uprostred trosiek a rozvalín zamestnané každodenným bojom o prežitie, zadovážením bytových priestorov či potravín. Milióny utečencov a vyhnancov museli byť niekde ubytovaní ako aj zaopatrení potravinami. Procesy boli vnímané ako záležitosť víťazných mocností. Úsilie okupačných mocností, predovšetkým Američanov, konfrontovať nemecké obyvateľstvo s ohavnosťami nimi spôsobenými a prevychovať ich pomocou denacifikačných programov k demokratom vzbudzovalo apatiu a ľahostajnosť. Rozmer porážky z vojenského hľadiska bol síce všeobecne jasný, ale spôsobená morálna katastrofa a dedičstvo barbarstva neboli brané na vedomie.
Historik a politológ Helmut König, ktorý v súčasnosti pôsobí v Aachene, rozlišuje štyri fázy vysporiadavania sa s nacistickou minulosťou v Spolkovej republike Nemecko:
1. Bezprostredné povojnové obdobie až do založenia Spolkovej republiky Nemecko, počas ktorého o dianí rozhodovali okupačné mocnosti: Popri trestnoprávnom spracovávaní zločinov vznikli síce spomienkové správy o prenasledovaní a odpore, avšak nepriniesli mimoriadny účinok na spoločnosť.
2. Päťdesiate roky takzvanej Adenauerovej éry, ktoré boli charakterizované mlčaním o nacistických zločinoch: Konflikt medzi východom a západom a Studená vojna ovplyvňovali aj vysporiadavanie sa s nacizmom. Aby Spolková republika Nemecko mohla byť integrovaná do západnej aliancie, boli odsúdení páchatelia amnestovaní a prepustení z väzby a bývalá elita nacistického štátu bola rehabilitovaná.
3. Dlhá, tridsať rokov trvajúca fáza medzi rokmi 1960 a 1990, v ktorej sa postupne uskutočňoval hlboko siahajúci obrat vo vnímaní a recepcii nacistických zločinov a ich významu pre nemeckú povojnovú spoločnosť a počas ktorej bol prebádaný a prediskutovaný civilizačný zlom „Osvienčim“: Po Eichmannovom procese v Jeruzaleme v roku 1961 a po Osvienčimskom procese vo Frankfurte v rokoch 1963–1965 sa v Spolkovej republike Nemecko začalo uvažovať nad politickými a morálnymi dimenziami nacistickej genocídy. V polovici sedemdesiatych rokov začali mnohé občianske iniciatívy s výskumom lokálno-historických aspektov. Zároveň táto téma začala v oblasti vzdelávania a vedy zaberať stále väčší priestor.
4. Nová Spolková republika Nemecko po politických zmenách roka 1989: Zjednotením Nemecka sa do verejnej diskusie dostali nielen politické dejiny bývalej NDR a tým aj otázka ohľadne nových konceptov pre veľké pamätné miesta venované koncentračným táborom Buchenwald, Sachsenhausen a Ravensbrück. Zároveň sa rozšíril kontext vysporiadavania sa s minulosťou v kontinuálne sa zväčšujúcom európskom spoločenstve. Rok 1995 priniesol vyvrcholenie verejného uctievania prostredníctvom podujatí organizovaných pri príležitosti 50. výročia ukončenia vojny a oslobodenia od nacistického teroru, ktoré sa intenzívne konali vo všetkých európskych krajinách. V nasledujúcich rokoch určovali otázky porovnávania oboch nemeckých diktatúr vo vysokej miere verejné vysporiadavanie sa s minulosťou. Dnes, 75 rokov po prevzatí moci Hitlerom a jeho prívržencami, sa fáza osobných svedectiev končí. Nadnárodná diskusia medzi západnou, strednou a východnou Európou však začala až teraz.