Explore our collection of articles! The compilation has been created for all those wishing to learn more about the complex issues underpinning 20th-century European history and memory. It consists of both academic and popular pieces, all written and/or edited by experts in their field. The articles cover a wide range of topics, from historical summaries and social history to contemporary commemoration practices.

Norbert Conrads

Vroclav – identity a kultúrna pamäť

21 August 2011
Tags
  • Poland
  • Solidarity
  • Wrocław
  • Breslau
  • European Network Remembrance and Solidarity
  • Germany
  • History
  • Lower Silesia
  • Cultural Memory
  • Identities
  • zawiadowca

Vroclav je ako miesto spomienok mladšie, než by sa vzhľadom na jeho tisícročnú históriu dalo usudzovať. Schopnosť spomínania na jeho stredovekú minulosť bola len slabo vyvinutá. Mohlo to súvisieť s tým, že mesto sa rozvíjalo v konflikte so svojou vrchnosťou, na jednej strane s vojvodom prípadne kráľom a na strane druhej v rozporoch s biskupom. Obe rivalizujúce moci boli zo strany mesta systematicky marginalizované. Dominovalo mesto mešťanov so svojím bohatstvom a svojím mestským patriotizmom. Formulovanie zvláštneho vedomia, nehovoriac o konštituovaní kultúrnej pamäte, sa udialo až v období humanizmu a renesancie. Tým sa Vroclav zúčastnil na všeobecnom európskom vývoji. Vzory pre tento vývoj poskytlo Taliansko, Nemecká ríša a nové univerzity. Putujúci vroclavskí scholári ich priniesli domov.

 

Aby bolo možné predstaviť Vroclav ako miesto spomienok, načrtnem v nasledujúcom texte krátko päť tém: Vroclavské mýty – charakteristický znak – obrazy dejín – pamätníky – a koniec nemeckého Vroclavu.

1. Mýty

Mladšie dejiny Vroclavu poznali svoje mýty: náhly útok, ktorým Friedrich Veľký v roku 1741 prekvapil už stáročia neporazené mesto Vroclav a ešte viac legendárne obhájenie a udržanie mesta a krajiny počas Sedemročnej vojny. Bitka pri Leuthene v roku 1757 rozhodla o vlastníctve Vroclavu a Sliezska, ale „Chorál z Leuthenu“ a iné pruské manifestácie dodali politickým rozhodnutiam protestantsko-náboženskú dôstojnosť, na ktorú sa vo Vroclave často spomínalo, hoci stála vo zvláštnom kontraste k voľnomyšlienkárstvu pruského kráľa.

Spomínaná udalosť dokázala nadobudnúť mýtické dimenzie preto, lebo bola spojená s prekonaním strašných nebezpečenstiev. Len jedenkrát vo svojej histórii si Vroclav vychutnával šťastie veľkého politického okamihu. V roku 1813 sa tu zhromaždili politickí a duchovní vodcovia mladej Európy, aby striasli napoleonské jarmo. Vroclav bol nielen javiskom pre toto predstavenie, ale nadšenie vroclavských študentov náhliacich sa k zbrani sa prenieslo aj na atmosféru oslobodzovacích oddielov a na politické nádeje predmarcového obdobia. Rok 1813 s kráľovskou „Výzvou k môjmu ľudu“ a založením Železného kríža dostáva medzi vroclavskými lieux de mémoire, teda miestami spomienok mimoriadny význam. To našlo svoju odozvu v tom, že mesto sa staralo o pamätné miesta venované udalostiam roku 1813 a na žiadnu zo svojich historických udalostí nespomínalo tak rado ako na túto.

2. Charakteristický znak

Päťdielny erb, ktorý mestu v roku 1530 udelil Karol V., bol v roku 1536 upevnený na západnej strane radnice a potom až do 20. storočia na mnohých ďalších mestských budovách. Stal sa logom mesta a bol spopularizovaný v nespočetných tlačených listinách, ba dokonca aj na kanálových poklopoch. Tento tradičný erb starého Vroclavu svojvoľne odstránil župný veliteľ - gauleiter Josef Wagner v roku 1938. Jeho kresťanské, prípadne slovanské odkazy už nezodpovedali duchu vtedajšej doby. Wagner pridelil mestu nový, rozdelený erb, ktorého dolná polovica znázorňovala železný kríž z roku 1813. Bol akoby predzvesťou pre nadchádzajúce roky a ostal bez akceptácie. Aj po ňom nasledujúci erb poľského Vroclavu bol zbavený kresťanského významu. Skutočnosť, že Vroclav v roku 1990 na čele so svojím vtedajším starostom Bogdanom Zdrojewskim, patrónom konferencie „Miesta spomienok v stredovýchodnej Európe“, opäť prijal svoj starý erb z roku 1530, je mimoriadne významným znamením uvedomenia si minulosti a historizácie.

Až po reformáciu bol Vroclavský dóm považovaný za najvýznamnejšie stavebné dielo mesta, po ňom nasledovali s istým odstupom oba hlavné farské kostoly a až po nich profánna stavba radnice. Protestantská perspektíva zmenila toto poradie. Dóm sa dostal do úzadia. V zápase o optickú nadvládu nad Vroclavom postavilo mesto už v osemdesiatych rokoch 15. storočia jedinú vežu Alžbetinho kostola s pozoruhodnou výškou 130 metrov, ktorá sa pod ťarchou svojej vlastnej váhy v roku 1529 zrútila. Aj po jej obnovení s redukovanou výškou 91 metrov ostala táto veža optickým vrcholom mesta.

Vroclav sa od polovice 19. storočia stal nemeckým veľkomestom s impozantnými novými správnymi budovami, obchodnými domami, fabrikami, vodnými vežami a mostami. Žiadna z týchto stavieb sa však nedala porovnať s neobvyklou stavbou Haly storočia, ktorá bola v roku 1913 postavená na pamiatku roka 1813. Bola to avantgardná stavba, ktorá reprezentovala ako žiadna iná moderný a demokratický Vroclav. Vo Weimarskej republike ju nazývali „Dóm demokracie“. Aj Tretia ríša rozpoznala jej možnosti ako javisko propagandy a národné posvätné miesto. Vo vedomí Vroclavčanov bola Hala storočia od začiatku jedným zo svojích hrdých znakov, rovnocenným s radnicou, dómom alebo univerzitou. Všetko ostatné ustupovalo do úzadia.

3. Obrazy dejín

Ako sebavedomé, veľké mesto s elitou bažiacou po vzdelaní disponoval Vroclav množstvom obdivovateľov a poetov, ktorí mu boli k službám. Chvála Vroclavu plní malé antológie, ale zriedka sa jednalo o viac než o ošúchané frázy. Čo už to len o meste prezradilo, keď ho Martin Opitz vychválil ako „kvet Európy“ alebo keď ho cisár Leopold nazval „najušľachtilejším drahokamom vo svojej korune“? Už zakladacia listina univerzity z roku 1505, ktorá však nikdy nebola zriadená, chválila „úžasný a šťastný charakter tohto miesta […], znamenitosť jeho vynikajúcich poriadkov“ ako aj skutočnosť, že „svojou kultúrou a vzdelaním svojich občanov s ľahkosťou predstihuje všetky mestá Nemecka“. Takéto tvrdenia boli čoskoro obsiahnuté v učených popisoch mesta, za ktorými od 18. storočia nasledovala historická a vlastivedná odborná literatúra.

Historizmus 19. storočia oživil zmysel pre mestské tradície a viedol k založeniu historických spolkov a múzeí o histórii mesta. Teraz sa začalo doháňať to, čo dovtedy neukázal žiadny obraz. Adolph Menzel, ktorý sa narodil vo Vroclavi, dokázal kongeniálnym spôsobom znázorniť život a svet fridericiánskeho Pruska. Niektoré z jeho najvýznamnejších diel, ktoré sa dnes nachádzajú v Berlíne, viseli kedysi vo Vroclavi. V Sliezskom múzeu výtvarných umení bola pre ne zriadená „Čestná sála pre vlastenecké dejiny“, ktorá bola plná historických obrazov a plastík.    

4. Pamätníky

V kolektívnom vedomí Vroclavčanov sa dlho držala spomienka na veľké nešťastia mesta: kruté zimy, povodne na rieke Odre, zamorenie lúčnymi kobylkami, hladomory, ničivé požiare, mor a cholera. Obrazy o nich sú veľmi zriedkavé, ale na ich pamiatku boli vydané pamätné medajly, napísané básne a spomienka na ne prešla do ústnej tradície. Ako napríklad jeden príbeh, podľa ktorého bola cesta k Alžbetinmu kostolu vydláždená náhrobnými kameňmi, pod ktorými vraj ležali popravení vzbúrenci z roku 1420, po ktorých hanlivej pamiatke Vroclavčania postúpali nohami. Alebo nešťastie roku 1749, ktoré v pravom zmysle slova otriaslo mestom, a pri ktorom explózia prašnej brány uprostred Vroclavu spôsobila smrť mnohých ľudí ako aj veľkú skazu.

Potreba spomínať na významné osobnosti a udalosti prostredníctvom pamätníkov bola však aktuálna až v 19. storočí. Dovtedy niesli všetky ulice a námestia len také názvy, ktoré poukazovali na ich topografiu či na susednú polohu kostolov alebo na vykonávané remeslá. To sa zmenilo, keď v roku 1823 bola zriadená komisia pre revidovanie všetkých názvov ulíc a domových čísiel. Vtedy začala vlna premenovávaní, ktorá priniesla mestu predovšetkým pruské názvy.

5. Epilóg

Vroclav sa na konci vojny stal miestom rozlúčky. Strata vlasti znamená viac než len materiálne vyvlastnenie. Znamená vytrhnutie z dôverne známeho prostredia, zo sociálnej istoty, zo siete vytvorenej z rodiny a príbuzenstva, z domov a hrobov. Túto traumu museli ako prví zažiť židovskí obyvatelia Vroclavu, ktorí boli od roku 1933 nacistami nútení odísť do emigrácie, nehovoriac o tých približne 8.000 židovkých obyvateľoch Vroclavu, ktorí boli od roku 1941 deportovaní a ktorí padli za obeť nemilosrdnej likvidácii. Vroclavské stanice sa stali lieux de mémoire, teda miestami spomienok, spočiatku pre židovských a neskôr aj pre všetkých ostatných obyvateľov Vroclavu. Mestský exodus začal koncom januára 1945, dovtedy ho politické vedenie nepripustilo. Keď bolo obyvateľstvo nakoniec predsa vyzvané, aby opustilo Vroclav, udialo sa to príliš unáhlene, neplánovite a za strašnej zimy. Desaťtisíce obyvateľov sa tlačilo na hlavnú stanicu alebo na stanicu Odertorbahnhof a pokúšali sa dostať do jedného zo záchranných vlakov. Pre mnohých patria hodiny, ktoré strávili v zúfalej núdzi na preplnenej stanici, k ich posledným spomienkam na Vroclav. Len málokto z nich tušil, že to bude rozlúčka navždy a že Vroclav im v pamäti ostane už len ako miesto bolestivej spomienky. Tí, ktorí v meste zotrvali a prežili, sa čoskoro nachádzali v cudzom meste. Čakalo na nich vyhostenie, na konci ktorého sa Vroclav stal mestom bez Nemcov.