Explore our collection of articles! The compilation has been created for all those wishing to learn more about the complex issues underpinning 20th-century European history and memory. It consists of both academic and popular pieces, all written and/or edited by experts in their field. The articles cover a wide range of topics, from historical summaries and social history to contemporary commemoration practices.

Teresa Kulak

Vroclav v histórii a pamäti Poliakov

21 August 2011
Tags
  • Poland
  • Solidarity
  • Breslau
  • European Network Remembrance and Solidarity
  • Europe
  • Germany
  • History

Vroclav bol najväčším mestom v západnej časti Poľska (tzv. ziemie zachodnie), ktoré po boli II. svetovej vojne začlenené do hraníc Poľska a kde od roku 1945, v dôsledku migrácií po vojne, došlo k úplnej výmene populácie. Poľská administratíva sa so súhlasom sovietskych orgánov začala vo Vroclave organizovať 9. V. 1945 v ešte horiacom meste, po uplynutí sotva troch dní po kapitulácii nemeckého veliteľstva Festung Breslau (Pevnosť Vroclav). Nové orgány v ňom narazili na okolo 165 tis. Nemcov, z toho okolo 150 nemeckých Židov zachránených pred smrťou a takmer 3 tis. Poliakov pochádzajúcich ako z vroclavskej Polónie žijúcej tam pred vojnou, tak aj z mnohonárodnostnej obce niekoľkých desiatok tisícov robotníkov z nútených prác, ktorí v meste premenenom na pevnosť prežili dramatické dni obľahnutia vojakmi Červenej armády. Postupne Vroclav opúšťali, a akoby miesto nich prichádzali ľudia z iných častí Poľska, okrem iného z   pracovných a zajateckých táborov a nútených prác zvnútra Nemecka.

Príliv poľských obyvateľov sa zväčšil od augusta, keď začali prichádzať obyvatelia z najvýchodnejších vojvodstiev predvojnového usporiadania Poľska, ktorí boli nútení sa presídliť za „líniu Curzona”, čiže za novú štátnu hranicu so ZSSR, vytýčenú na rieke Bug. Nových obyvateľov vytrhnutých zo svojho rodinného prostredia, oficiálne - ale nezhodne so skutočným právnym stavom – nazývali „repatriantmi”.

Presídlenci neustále pociťovali smútok a túžbu za svojim predchádzajúcim bydliskom, okrem iného aj preto, že Vroclav vyzeral odpudzujúco vzhľadom na obrovské zničenia, ktoré v niektorých štvrtiach poškodili až 80% predvojnovej zástavby. Veľkým ohrozením boli ruiny, kde úkryt našli zlodeji a banditi, ale aj nemecké ozbrojené podsvetie. Okrem iného tam dochádzalo aj k excesom sovietskych vojakov. V noci, v meste ponorenom vo tme sa často stávali lúpežné útoky a neraz bolo počuť echo strieľania. Behom dňa ľudí obťažovali roje múch, zápach spáleniny a rozkladu ľudských tiel i zvierat v troskách, zatiaľ čo za súmraku z nich vyliezali tisíce krýs, proti ktorým bolo treba bojovať tiež v blokoch a kanceláriách či úžitkových priestoroch. Situácia v meste v prvých mesiacoch mieru nepomáhala v stabilizácii života - ako sa hovorilo - na „divokom Západe”. „Behom prvého roka - spomínal študent Vroclavskej univerzity z okolia Poznane – som vídaval vroclavčanov v zanedbanom oblečení, vyzerali - povedal by som - prechodne, dočasne. Zdalo sa, že každý z tých obyvateľov sem prišiel iba nakrátko a zanedlho znovu odíde tam, odkiaľ prišiel”.   Nových prisťahovalcov ubíjalo more ruín, pocit „hluchej mŕtvoty”, obrazy „prázdnych” námestí a ulíc „plných špiny a prachu” z rozbitých domov. V tých zvláštnych okolnostiach sa zo začiatku nedalo hovoriť o vytvorení sa akejkoľvek hlbšej väzby obyvateľov s mestom. Bola pociťovaná cudzosť Vroclave, jeho „nemecký charakter”, ktorý nejednému z prišelcov „našepkával myšlienku o opustení tohto mesta zomrelých”. Takú možnosť nemali vysídlení - väčšinou za dramatických okolností - Poliaci z východných častí predvojnového Poľska (Kresy wschodnie), hoci nie všetci stratili nádej na zmenu povojnových hraníc a návrat do rodinných miest.

Na rozdiel od násilne vysídlených prišelcov „spoza rieky Bug”, Poliaci z centrálnej časti Poľska prichádzali na západné zeme dobrovoľne a v masovom meradle. Následkom tých vnútroštátnych migrácií po vojne povstalo vo Vroclave presvedčenie, že do mesta prakticky prišla „reprezentácia obyvateľov zo všetkých regiónov Poľska”. Vzhľadom na kultúrne rozdiely, koexistencia nemohla byť na počiatku bezkonfliktná, ale postupne dochádzalo k porozumeniu a vytvoreniu sa mestskej komunity. Je to jeden z fenoménov povojnového stavu mesta Vroclav, pretože rýchlo vznikali väzby spojujúce všetkých vroclavčanov a postupoval proces transformácie nemeckého Breslau na poľský Vroclav a ich malú domovinu. Analýza príčin tohto fenoménu ako celku presahuje meritórne rámce mojej práce, ale je treba tu zdôrazniť, že bez pochyby veľkú rolu v tom, že sa tak stalo zohrala historická politika nových, komunistických štátnych orgánov povojnového Poľska. V dôsledku tejto politiky sa integrovala heterogénna komunita, ktorá sa psychologicky identifikovala s novým miestom bývania.

Historická politika komunistov bola úplne skompromitovaná vzhľadom na ich závislosť od ZSSR a propagandou v období PĽR, ale v tom počiatočnom období mala podporu skupiny predvojnových vedcov, novinárov a publicistov, ktorí už behom vojny pripravovali program územných zmien v susedstve s Nemeckom, postulujúc, aby hranica bola na riekach Odre a Nise Kłodzkiej, niekedy tiež aj na Nise Lužickej. Vzťažným bodom bolo Poľsko dynastie Piastov siahajúce od Odry k Baltskému moru, v ktorom Vroclav, ako to vyplýva zo zmienky v kronike merseburského biskupa Thietmara (nazvanom inokedy v kronike Wrotizla Wrotizlava), bol od roku 1000 hlavným sídlom katolíckej diecézy podliehajúcej hniezdnenskej metropólii spolu s diecézami, ktoré vznikli v Krakove a v Kołobrzegu. V štáte Piastov bol Vroclav centrom štátnej administratívy celej sliezskej zeme, obranným hradiskom a výpadovou bázou pre vojny s Čechmi a Nemcami. Podľa kroniky Anonyma, zvaného Gallius, pochádzajúcej z XII. st., Wrocław bol jedným z „sedes regni principales” - čiže patril k „hlavným kráľovským sídlam”. Tieto zväzky sa uvoľnili v období feudálneho roztrieštenia a napriek zjednoteniu Poľska v roku 1320 sa Sliezsko s Vroclavom už nevrátilo do predchádzajúcej územnej podoby Poľska, hoci sa kráľ Kazimierz Wielki, posledný z dynastie Piastov snažil v roku 1349 Vroclav znovu získať. Do polovice XIII. st. bola väčšina obyvateľov Vroclave z národnostného hľadiska poľská, ale bývali v ňom tiež Valóni, Židia a Nemci, ktorých počet sa zvýšil až po lokalizácii mesta podľa magdeburského práva v roku 1261. Po tejto lokalizácii bol poľský jazyk postupne odstraňovaný z mestských kníh, zatiaľ čo v súdnictve bol používaný ešte do roku 1337 Štátne a územné tradície z epochy prvých Piastov, štátu od Odry k Baltskému moru pretrvali v poľskej západnej idei, verifikovanej a ustálenej od prelomu XIX. a XX. st. v politickom a historickom písomníctve. Vízia piastovského Poľska mobilizovala mnohých Poliakov ku snahám o nezávislosť pred rokom 1918, a znovu v období II. svetovej vojny navzdory dvojnásobnej okupácii krajiny a martýrológii poľského národa,

Faktografiu, vzťahujúcu sa na históriu mesta Vroclav a Sliezska, ktorá už bola zasignalizovaná využili štátne orgány, aby sa noví obyvatelia osvojili so súčasnosťou, a príslušne modelujúc ich kolektívnu pamäť vôkol tzv. znovu získaného územia (kedysi slovanského „ziemie odzyskane“) racionalizovali povojnovú situáciu, čím odôvodňovali fakt západnej hranice. Teritoriálne presunutie Poľska na západ bolo chápané ako návrat na ziemie „odzyskane” do Matice po „desiatkach storočí boja” s nemeckou expanzívnosťou, ktorá sa začala už za vládnutia dynastie prvých Piastov. Komunistický štát prijal politiku ovládnutia spoločenskej pamäti, používajúc príslušné propagačné stratégie pre dokázanie poľského návratu po tisícoch rokoch ako logiky dejín, víťazstva štátneho záujmu a všenárodných snáh. Cenzúra umožňovala propagovanie potrebného obsahu, a štátne orgány zase dbali o neustálu aktualizáciu predstavy o minulosti, vymazávanie alebo vyhýbanie sa nevýhodným faktom z XV. - XIX.. storočia, keď poľský živel oslabol v meste s obyvateľstvom zbaveným vyšších vrstiev a obmedzeným na plebejskú vrstvu. V tej manipulácii s minulosťou to bolo výrazne neprítomné. V závislosti na aktuálnych politických a ideologických potrebách boli tvorené mýty, šírené protinemecké stereotypy. Bola snaha odstrániť zo spoločenskej pamäti obsah, ktorý by mohol narušovať proces formovania kolektívnej totožnosti vrátane, ponad všetkým formovaného, povedomia hlbokého zakorenenia Poliakov v minulosti mesta a na sliezskej zemi ako aj étosu spoločných osudov ich minulých a súčasných obyvateľov. Bolo pri tom dokazované, že história poľsko-nemeckých vzťahov svedčí o tom, že vysídlenie Nemcov bolo jediným a spravodlivým riešením, dodatočne sformalizovaným rozhodnutím veľkej Trojky.

Dnes môžeme tie vtedajšie činnosti v celku zinterpretovať jednoznačne ako vysoko zideologizované úsilie formovania historickej pamäte. Vedome boli z minulosti vyberané isté udalosti, osoby, symboly pre potreby aktuálnej politiky a legitimizáciu súčasnosti. Minulosť bola využívaná, aby sa získali aprobačné postoje obyvateľov pre rôzne typy súčasných činností a snáh. Charakteristická bola antinemeckosť všetkých počínaní, vyplývajúca zo smutných skúseností šiestich rokov trvajúcej vojny a z obáv pred revíziou hranice ustanovenej v Postupime. Pre niektorých nových obyvateľov to bol strašiak budúcej vojny a forma dočasnosti až po balenie kufrov a útek z nového miesta bydliska, zatiaľ čo pre iných to znamenalo nutnosť „zovretia” radov a obrany svojho vlastníctva a práce vloženej do obnovy mesta. Napriek labilite postojov, postupne však narastala podpora a legitimizácia štátnej moci, zvyšoval sa tiež počet obyvateľov. Trval proces „osvojovania” mesta prostredníctvom zmeny názvov ulíc, a spolu s postupujúcou obnovou Vroclav postupne strácal hore spomenutý nemecký charakter. Noví obyvatelia sa neidentifikovali so zanechaným kultúrnym dedičstvom, pretože vyvolávalo asociácie s národom, ktorý spôsobil toľko utrpenia a strát. Politické napätie, protikladnosť záujmov viditeľná na summitoch veľkej Trojky a  politická atmosféra studenej vojny zosilňujúca sa od roku 1947 sťažovali v dlhšej perspektíve stabilizáciu obyvateľov na západných zemiach. Mnoho vroclavčanov malo pocit dočasnosti, pretože behom mnohých rokov neboli medzinárodne zabezpečené hranice na riekach Odre a Nise Lužickej, následkom čoho sa stále obávali spochybnenia hranice zo strany SRN. V súvislosti s tým mala tak veľký význam návšteva Willy Brandta a dohoda z 8. decembra 1970. Pravdivé upokojenie však vo Vroclave pocítili až na počiatku 90-tých rokov, keď po rokoch politických napätí a ohrození došlo k medzinárodnému uznaniu poľsko-nemeckej hranice v dvojstrannom dohovore o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci podpísanom 17. VII. 1991v Bonne. Tento dohovor rozhodne pozitívne ovplyvnil postoje voči Nemcom a zmenu kultúrnej pamäti Poliakov, ktorí už v novej politickej situácii štátu odhalili a pocítili komplikovanú históriu mesta Vroclav. Od tamtých rokoch sú ňou fascinovaní a sú názoru, že jeho minulosť a kultúrne tradície sa môžu stať platformou porozumenia medzi západom a východom Európy. Aj preto, že fragmenty svojej histórie v meste nachádzajú Nemci, Česi, Rakúšania, a tiež Židia.

Od 90-tých rokoch je zvlášť viditeľné to, že Poliaci sa snažia zachovať, a taktiež reprodukovať materiálnu sféru toho dedičstva. Teraz sa s ním identifikujú, a veľké emočné väzby obyvateľov s mestom sa prejavili už v roku 1990 v situácii prinavrátenia mestského erbu z roku 1530, ktorý v roku 1933 odvrhli hitlerovci a v roku 1947 komunisti. Vnútorné emočné väzby utvrdila povodeň v roku 1997 a potom sa udiali ďalšie dôležité udalosti pre vroclavčanov ako problém znovu získania hermy sv. Doroty, relikvie stredovekých mešťanov z Národného múzea (Muzeum Narodowe) vo Varšave zabranej z vroclavskej radnice a spor s Múzeom poľskej armády (Muzeum Wojska Polskiego) vo Varšave týkajúci sa vrátenia pavéz mestskej stráže zo XVII. st. Nebolo vtedy vo Vroclave dôležité, že v tom druhom prípade to bola stráž nemecky hovoriaceho mesta nachádzajúceho sa pod panovaním Habsburgov, ale to, že je to vlastníctvo dnešného mesta – hlavného mesta Dolného Sliezska a mesta, kde bývajú. Z tých niekoľkých tu uvedených príkladov vyplýva, že zmeny v kultúrnej pamäti sa nevyskytujú spontánne, ale sú podložené udalosťami dôležitými pre konkrétu komunitu. Tieto príklady okrem iného dokazujú, že kultúrna pamäť sa neoddeľuje od histórie, ale jej reálie nie sú pre ňu príliš dôležité a nie sú chápané rigorózne. Pamäť v totalitnom systéme závisela behom mnohých rokoch po vojne na tom, aké ciele si stavala vládnuca strana. V demokratickom systéme spoločenstvo rozhoduje o tom, čo chce vedieť z minulosti a čo prevziať do súčasnosti. V poľskej historickej vede nie je uznávaná kontinuita histórie Breslau a Vroclave, zatiaľ čo v kultúrnej pamäti dnešných vroclavčanov je dôležité povedomie ich spoločného dedičstva voči ktorému sa chovajú s náležitým pietizmom.