Všetka ľudská pamäť je pamäťou nejakého subjektu - jednotkového alebo kolektívneho. V tom druhom prípade sa zvečňuje v dvoch podobách: v pamäti jednotiek zaťažených povinnosťou jej uchovávania a odovzdávania, a v predmetoch a v priestore, o čom napíšem ďalej. Depozitári kolektívnej pamäti ju odovzdávajú väčšinou ostatným členom behom iniciácie a aktualizujú v rámci pravidelných obradov. V novodobých spoločenstvách ekvivalentom iniciácie je vychovávanie v rodine a v škole, doplnené inými formami prispôsobovania pre samostatný život a pravidelnými obradmi akými sú štátne a cirkevné sviatky a výročné oslavy. Kolektívna pamäť sa buduje nad pamäťou jednotiek a spätne ich ovplyvňuje: zahrňuje ich do spoločného rámca, nanucuje im spoločné kritéria, aj keď len v obmedzenom rozsahu, a vpája im určitý spoločný obsah. Ale nevyhnutnou podmienkou samotného trvania pamäti je pamäť jednotiek. Keby jednotky sparalyzovala amnézia alebo zničil mor, po pamäti by zostali len nemé predmety a prázdne miesta.
Pamäť a jej miesta
Všetka spontánna ľudská pamäť - jednotiek či komunity je spojená s udalosťami, je kvalitatívna, hodnotiaca, výberová a egocentrická. Jej obsah predsa záleží od vybavenia subjektu a od jeho citlivosti, nastavenia, očakávaní a predsudkov, registruje zvlášť to, čo pre subjekt je šokujúce, čo sa odráža od pozadia, je iné ako rutina, diví, prekvapuje - čiže práve udalosti. S tým, že ich vyberá pamäť a hierarchizuje z hľadiska ich dôležitosti pre subjekt, a zachováva ich v takej podobe, v akej boli subjektom prežívané, so všetkými súvisiacimi citmi, aké v ňom vzbudzovali, keď ich prvotne vnímal.
Splietajú sa tu nerozlučne tri dimenzie pamäti, ktoré dovoľuje od seba oddeliť len analýza. Dimenzia poznávacia - kognitívna, pretože pretenduje na vernú reprodukciu minulých udalosti, ich účastníkov a okolností, v akých nastali, čiže do oznamovania zhodne s pravdou toho, čo sa kedysi dokonalo. Dimenzia emočná, pretože reprodukcia minulých udalostí oživuje zároveň city, aké ich sprevádzali, a snáď aj dokonca, v priaznivých podmienkach, uviesť opäť do stavu, aký bol, vďaka tým udalostiam, prežívaný. Existenčná dimenzia, pretože udalosti zapamätané sa líšia od aktuálne vnímaných či poznávaných inými spôsobmi práve tým, že sú istým zvláštnym spôsobom spojené so subjektom, ktorý ich pamätá: sprítomňujú sa mu ako prislúchajúce jeho osobnosti, tej istej vtedy, keď sa stýkala s nimi prvýkrát a teraz, keď si ich pripomína, a dovoľujú tomu subjektu uvedomiť si jej trvanie, zmieňanie sa v čase bez prerušenia kontinuity.
Tie tri dimenzie pamäti sa príslušne obracajú k minulosti, k súčasnosti a k budúcnosti. K minulosti, pretože pamäť oznamuje to, čo kedysi bolo predmetom vnemu/vnímania či prežívania, ale čo teraz už nemôže tým byť vo svojej originálnej podobe. K súčasnosti, pretože city aké evokuje sú prežívané súčasne, v priebehu pripomínania si minulých udalostí. A nakoniec k budúcnosti, pretože totožnosť, ktorá umožňuje si uvedomiť, je nielen niečím už daným, ale naviac projektom, otvorením na stále nové situácie, a pripravenosťou meniť sa, neprerušujúc súčasne kontinuitu so sebou súčasným a minulým. Ale hoci pamäť obsahuje v sebe aj prežitia, a anticipácie, predsa len ako pamäť ju konštituuje a ako pamäť definuje práve schopnosť zadržovania i zachovávania niečoho, čo sa stalo a minulo, a prinavracania toho vedomiu. Preto poznávacia dimenzia pamäti zohráva zásadnú rolu ako v psychickom živote jednotiek, tak aj v kultúre spoločenstiev.
Pamäť udržuje zvlášť blízke vzťahy s priestorom ako fyzickým, tak aj spoločenským, semiotickým a zmyslovým. Týka sa to pamäti jednotkovej, lokalizovanej v mozgu každého človeka, a zároveň navonok: v záznamoch, obrazoch, znakoch a iných mnemotechnických pomôckach. Snáď v ešte väčšom stupni sa to týka kolektívnej pamäti uchovávanej predsa nielen jednotkami ale tiež, v podobe spredmetnenej, inštitúciami, ktoré sú jej depozitármi alebo preto že boli za tým účelom založené, ako sú múzea, bibliotéky, archívy, služby ochrany pamiatok, komitéty výročných osláv, alebo preto, že sa tým zaoberajú v rámci svojej vlastnej činnosti. Média, cirkev, vysunuté orgány a úrady, inštitúcie osvety, vedy a kultúry, armáda, politické strany, združenia, medzinárodné organizácie v závislosti od svojich záujmov a kompetencií spravujú dozor nad cintorínmi, financujú archeologické vykopávky , reštaurátorské práce, skúmania historikov a etnografov, rozhodujú o názvoch ulíc, vojenských útvarov, pasažierskych aj vojenských lodí, škôl a vysokých škôl , o zachovaní alebo o zničení danej zástavby, o pomníkoch a pamiatkových tabuliach, o osobnostiach a udalostiach, ktoré si zaslúžia byť zohľadnené v školských učebniciach, šíreniu v programoch, predstaveniach, vo veľkonákladových publikáciách, v uctievaniu zmienkami v kalendároch alebo obradmi lokálneho, národného, európskeho dosahu či prinajmenšom vo všeobecnej intencii.
Všetky tie inštitúcie majú do činenia s kolektívnou pamäťou zvečnenou, niekedy stelesnenou, a tým – vbudovanou do priestoru zároveň fyzického, spoločenského a semiotického, ktorý vyplňuje dodatočnými významami a do ktorého to priestoru tým zavádza referencie do minulosti, zviditeľňuje ju, sprístupňuje pohľadu, dovoľuje ju privolať a sprítomniť. Ten priestor je teda tiež priestorom pamäti a z toho, hoci nie len z toho titulu - je predmetom činnosti politika, ktorý chcúc utvárať budúcnosť musí ju vztiahnuť k zapamätanej minulosti, a skúmania historika, ktorý, aby poznal minulosť, musí kriticky prehliadať vrstvy významov, akými bola vybavená v priebehu času.
Ani priestor spoločenský, ani priestor pamäti nie je vôbec homogénny. Obsahuje miesta, ktoré budia asociácie s minulosťou len v rodinách či v lokálnych komunitách. I také, ktoré - väčšinou vďaka dlhodobej a účinnej činnosti príslušných inštitúcií - sú mimoriadne nasýtené spomienkami, ktoré sú spoločné veľkým profesným či teritoriálnym skupinám, spoločenským triedam, celým národom, veriacim určitého vyznania či ideológie, čo neznamená, že každý, kto k nim patrí vie, ale čo znamenajú, že väčšina ich zdieľa, a zvlášť tí, ktorí danú komunitu podľa je mienky reprezentujú. Tie spomienky sú pestované, vpájané jednotkám rôznymi spôsobmi, zvečňované v predmetoch a aktualizované v obradoch. A miesta, v ktorých sa sústreďujú - je to spravidla okolie, kde sa údajne kedysi niečo odohralo alebo dátumy, kedy sa niečo dôležitého pre komunitu podľa jej mienky udialo , či to, kde sa nachádzajú prírodné útvary človeka, ktoré budili a naďalej budia kolektívne emócie, alebo sú považované za symboly väzby s predchádzajúcimi pokoleniami alebo za relikvie osobností či pozostatkov udalostí zvečnených ústne, v obrazoch, písomnostiach, správaniach a uznaných za konštitutívne pre totožnosť skupiny, triedy, národa či nadnárodného náboženského alebo ideového združenia. To sú tiež nosiče významov, ktoré dlho boli, a často naďalej sú predmetom žiarlivého kultu alebo zúrivých sporov, a ktoré vzhľadom na to vošli do všeobecného povedomia. Práve také materiálne a predstavované miesta, kde kolektívne spomienky vystupujú v mimoriadnej koncentrácii sú označované ako miesto pamäti.
Každé miesto pamäti má vlastnú históriu. Ale každé to znamená, že v priebehu desaťročí, niekedy aj stáročí sa vrstvili okolo neho náboženské presvedčenia a zvyky, že sa o ňom hovorilo a písalo, že jeho podoba/obraz boli rozmnožované, že bol s ním nadväzovaný zrakový kontakt rôznymi spôsobmi závisle na jeho podobe, že jeho osudy budili nepokoj verejne vyjadrovaný a výmenu názorov, že jedni sa o neho starali a chránili, a iní sa ho snažili zničiť. Zákroky, ktoré vybavili dané miesta významami a v priebehu času dali mu význam miesta pamäti, boli niekedy predsavzaté premyslene, aby bol dosiahnutý práve taký efekt ako vtedy, keď po nich siahala štátna moc v rámci politiky majúcej dosiahnuť jej legitimizáciu: zapojenie sa do radu postáv a inštitúcií dávno uznaných smerodajnou mienkou ako tie, ktoré si zaslúžia byť rekonštruované alebo nasledované. Ale prevažne také zákroky boli vykonávané spontánne; tak sa proste dialo, zásluhou okolností, že tu a nie niekde inde sa sústreďovali city a spomienky kultivované prvotne jednotkami, rodinami či malými skupinami a postupne si ich prisvojovali širšie a širšie kruhy, až sa nakoniec stávali vlastníctvom všetkých a dokonca získavali oficiálne posvätenie. Tie spontánne zákroky sa ukazovali spravidla účinnejšie ako premyslené kroky štátnej moci. Akosi sa však nestalo, aby rozhodnutie zhora vytvorilo miesto pamäti, ktoré by zostalo životné ešte dlho potom, keď autori boli odsunutí od vládnutia. Naopak, známe sú početné miesta pamäti, ktoré vznikli a udržali sa bez podpory orgánov, a často dokonca aj proti ich vôli. Pamäť vie byť oveľa viac odolná proti vonkajším vplyvom ako by sme mohli pripúšťať. Preto „historické politiky”, ktoré sa usilujú nanútiť obraz minulosti v rozpore s tým, aký sa zachoval v kolektívnej pamäti, sa spravidla končia skôr či neskôr úplným fiaskom.
Práve preto, že miesta pamäti sú prevažne emanáciou spoločenstva, sú jeho, hoci v rôznom stupni, symbolickým vlastníctvom, spoločným dedičstvom. Prejavuje sa to v ochrane, akej podlieha zo strany inštitúcií za tým účelom založených, a ešte viac vo viere vpájanej jednotkám niekedy len vychovaním - v rodine, a väčšinou aj školským systémom, médiami, cirkvou, združeniami a úradmi - vo viere, podľa ktorej práve miesta pamäti konštituujú spoločenstvo ako kolektívny subjekt, pretože pripomínajúc jeho minulosť, zaväzujú k preneseniu pamäti do budúcnosti. Tá viera činí z miest pamäti nosiče kolektívnej totožnosti, síce nie jediné , ale zvlášť dôležité pre spoločenstvo, ktoré sa v nich spoznáva. Odtiaľ sa berie výnimočné precitlivenie na osudy tých miest pamäti, ktoré sa v dôsledku vojen, presunu obyvateľov či zmien hraníc ocitli pod vládnutím iného štátu. Budem o tom ešte hovoriť.
Konflikty pamäti
V určitom časovom rozmedzí je topografia kolektívnej pamäti výslednicou ,mnohých faktorov. Toho, čo sa skutočne stalo v minulosti. Dosahu pôsobenia a trvanlivosti následkov jednotlivých udalostí či takých procesov ako vojny, revolúcie, prevraty, epidémie, hlad, exterminácie, masové presídlenia a iné kataklizmy. Príjmu tých udalostí a procesov súčasníkmi, ktorý je zase závislý na podloží, na aké dopadli: inštitúcií, spoločenských nálad, kolektívneho náboženského presvedčenia. Významov, aké minulým udalostiam a procesom prisudzovali ďalšie pokolenia: aká dôležitosť im bolo pripisovaná, kauzálnych tokov príčin- a následkov, do akých boli zapájané, uznávania ich za uzavreté v minulom čase dokonanom alebo, naopak, za naďalej aktívne. Stavu súčasného príslušného danej komunite: toho, či sa komunita nachádza vo fáze rastu alebo úpadku, expanzie či regresu, čo má vplyv na kolektívne očakávania, ktoré utvárajú predstavy minulosti: rozloženie akcentov, zafarbenie, voľbu postáv a obsadenie jedných v roli hrdinov, iných – v roli zločincov. Určite to nie je vyčerpávajúci zoznam, ale dáva istú predstavu o zložitosti javov, ktoré tu prejednávame a vedie k záveru, že topografia kolektívnej pamäti sa mení v čase následkom zmeny faktorov, ktoré ju utvárajú. V súvislosti s tým súčasné miesta pamäti môžu stratiť význam, zatiaľ čo iné význam získajú.
Predovšetkým však topografia kolektívnej pamäti sa mení v závislosti na subjekte pamäti. Je iná v prípade každej skupiny a každého združenia, a zvlášť - každého európskeho národa a v jeho rámci – každej spoločenskej kategórie, z akých sa národ skladá. S tým, že pokiaľ pamäť malých skupín býva jednoliata, keď tieto vyvíjajú na svojich členov nátlak tak silný, že ona pamäť činí ich spomienky podobnými a dáva im konvergentnú výpoveď, na druhej strane pamäť veľkých komunít je vždy rozháraná, často do tej miery, že je možné a aj sa treba spýtať, či v ich prípade máme naozaj do činenia s jednou podelenou pamäťou, alebo či ona pamäť je len mamom, za ktorým sa kryje mnohosť pamätí nezhodných so sebou. To nie je otázka čisto teoretická, ako by sa mohlo zdať. Pretože odpoveď na ňu je zaujatím postoja voči spoločnej pamäti, odmietnutím jej alebo prijatím, a tým zaujatím vzťahu voči iným pamätiam, s ktorými by ona (tá spoločná) mala spojovať tú, ktorú považujeme za vlastnú, uznaním toho, čo ich odlišuje za odlišnosť prípustnú alebo protirečenie tak nápadné, že musí viesť ku stretu zakončenému víťazstvom jednej strany. Je to teda odpoveď politická, ako aj zároveň teoretická a politická je otázka týkajúca sa podelenej spoločnej pamäti jednotlivého národa či Európy.
Pamäť každého európskeho národa – a asi aj iných – obsahuje pamäte líšiace sa medzi sebou, rôzne, a dokonca medzi sebou pohádané, lebo každý prežil často krvavé vnútorné konflikty: náboženské vojny, sedliacke vzbury, revolúcie, občianske vojny, vystúpenia robotníkov, zmeny zriadenia, politické strety. Také konflikty sa niekedy končia kompromisom. Ale prevažne každý z nich zanecháva po sebe víťazov a porazených, ktorí pamätajú niečo iné, a dokonca tie isté udalosti pamätajú inak a hodnotia rozdielne, a ktorí odovzdávajú svoje spomienky ďalším pokoleniam. Násilný konflikt nikdy nehynie spolu so svojimi protagonistami, ale zostáva prítomný v konflikte pamäti. Pretože v tej miere, v akej potomkovia cítia zväzky s predkami preberajú zdedené spomienky v presvedčení, že sú pravdivé a zapájajú ich do vlastnej totožnosti, tak kultivujú zdedené miesta pamäti rodinnými hrobmi začínajúc. S uplývajúcim časom každý konflikt pamäti hasne; aby k tomu však došlo treba väčšinou desaťročia a priaznivé podmienky, zvlášť vyhýbanie sa všetkému, čo konflikt môže opäť rozjatriť. Pamäť poľských Židov by nebola tak ostro v konflikte s pamäťou istých vetví poľskej mienky, keby nie marec 1968 a tolerovanie antisemitizmu v Tretej Poľskej republike (III Rzeczypospolita). O tom, či je možné nájsť riešenie konfliktu pamäti, keď je on podráždený, budem ešte hovoriť. Teraz stačí postreh, že pokusy nanucovania, všetkými prostriedkami, ktoré má v dispozícii štát, pamäti jednej strany konfliktu ako pamäti národnej, vyvolávajú spravidla následky opačné ako plánované, pretože len podnecujú konflikt, ktorý by údajne chceli stlmiť.
Tieto poznámky platia s príslušnými zmenami tiež pre pamäť európsku. Je predsa spochybňovaná všetkými tými, pre ktorých je národ najvyššou formou spoločenstva ľudí ak nie vôbec, tak aspoň v za tohto života na Zemi. Ale dokonca keď je európska pamäť, a spolu s ňou Európu uznávaná ako reálna, otázka ohľadne jej vzťahu voči národným pamätiam zostáva otvorená. Je len ich derivátom či tiež tvorom sui generis? Nie je tu miesto na odôvodnenie odpovede. Stačí poznamenať, že je to otázka historická aj politická, a bez dôkazu konštatovať, že spoločná európska pamäť sa nedá zredukovať do mnohosti národných pamäti, hoci zároveň zostáva pod vplyvom ich konfliktov.
A tie nechýbajú. Pretože pamäti národov sú často so sebou pohádané; týka sa to zvlášť tých, ktoré so sebou susedili alebo susedia. S tým, že každá národná pamäť, hoci vnútorne rozháraná, väčšinou vystupuje ako jednotná, keď odporuje iným. To, že každý národ má len pre seba vlastné miesta pamäti nemusí byť samo o sebe zdrojom konfliktov. Vojny, ktoré zaplňujú minulosť, však zanechali víťazov a porazených, spôsobili ľudské nešťastia , zničenia a krádeže kultúrnych hodnôt, materiálne straty, premiestenia hraníc, presídlenia ľudí. V ich dôsledku sa stávalo, že tie isté predmety, teritória, mestské aglomerácie sú revindikované rôznymi národmi ako ich miesta pamäti; Ak si každý z nich nárokuje výlučnosť, a pamäť, akú kultivuje je hlavne pamäťou krívd, ktoré spôsobil sused a protivník, nedá sa konfliktu pamäti vyhnúť. Môže mať niekedy ostré formy; zvlášť vtedy, keď sa pamäť na oboch stranách hranice stáva predmetom politických manipulácií. Ony sú totiž schopné zmeniť konflikt pamäti na konflikt reálny, oživujúc u jedných aj druhých uspaný, ako by sa mohlo zdať, pocit ohrozenia existencie a pocity vzájomného nepriateľstva, a tým spôsobujúc rekonštrukciu dávnej vojny v novej podobe, rovnako ukrutnej, ako jej prvá podoba. Stačí pripomenúť rozpad Juhoslávie, kde konflikt pamäti starostlivo ošetrovaný a príslušne rozpálený napáchal zločiny proti ľudskosti.
Konflikty pamäti majú tiež iné dôvody. Deje európskych národov sú tak veľmi prepletené, že každý z nich je len zložkou širšieho celku. Mnoho postáv, udalostí a procesov je spoločných viacerým národom; niektoré sú dokonca spoločné pre všetkých. Ale tie spoločné zložky pamäti sú veľmi často označované opačnými znakmi. Hrdinovia jedného národa sú preklínaní inými. To, čo je tu uctievané ako víťazstvo, tam sa oplakáva ako porážka. Títo sa cítia výlučne ako obete, druhí v nich vidia premožiteľov, dokonca pomocníkov kata. Na tamtej strane hranice sa hovorí o bezprávnych vysídleniach; na tej - o realizácii medzinárodných rozhodnutí. Čo je pre jedných národná katastrofa, pre iných je oslobodením z cudzej nadvlády. Ten zoznam je možné ľahko predĺžiť. Aj také konflikty pamäti môžu byť aj sú politicky inštrumentalizované silami, ktoré sa pokúšajú ich využiť pre odôvodnenie materiálnych či symbolických nárokov alebo, čo je oveľa nebezpečnejšie, pre homogenizáciu vlastnej národnej pamäti a nanútenie jej v tej podobe spoluobčanom. Vonkajší konflikt pamäti má vtedy poslúžiť stlmeniu takého vnútorného konfliktu pomocou kreovania nepriateľa, proti ktorému treba postaviť silu, zoskupiť sa a pripraviť na boj. Aby si autoritatívne a totalitné hnutia zaistili podporu, všetky používali sociotechniku tohto druhu.
Čo sa dá spraviť s konfliktami pamäti, ktoré sú naďalej životaschopné? Je možné nájsť pre ne také riešenia, ktoré by nezohrávali rolu prvotného konfliktu, a to ani v podobe značne zmiernenej, vyhýbajúc sa však tomu, aby sa naňho zabudlo a do minulosti sa neprojektovala fiktívna zhoda? Riešenia, ktoré by dovoľovali zostať každému protagonistovi sebou, čiže zachovať vlastnú pamäť, a zároveň spolunažívať s protistranou na báze zhodného uznania samostatnosti každej z pohádaných pamätí. Znemožnilo by to či prinajmenšom sťažilo, aby sa rozdiely medzi nimi prerodili do prudkého násilného sporu? Než odpoviem, poznamenám, že samotné položenie takej otázky je odvodené zo vzťahu k politickému rozhodnutiu o stlmení konfliktu pamäti, a prinajmenšom zanechania činností, ktoré by ten konflikt podnecovali a zhoršovali tým už aj tak zlé vzťahy medzi stranami. Také politické rozhodnutie nie je ani trochu samozrejmé. Pred chvíľou sa predsa hovorilo o silách, ktoré proste nezaujíma perspektíva vyriešenia konfliktu prijateľná pre všetkých protagonistov alebo zaujíma len potiaľ, pokiaľ považujú za nutné proti tej perspektíve bojovať alebo stavajú radikálne svojich proti cudzím, priateľov – nepriateľom, svoje vzťahy s nositeľmi iných pamäti umiesťujúc v kategórii konfrontácie a snažia sa nanútiť násilím vlastné hľadiská. Až prijatie politického, opakujem, rozhodnutia chápania druhej strany nie ako protivníka, ale ako partnera v hľadaní porozumenia a tým predpokladania, že je to možné, činí zmysluplným premýšľanie o tom, ako by sa tá možnosť dala najlepšie uskutočniť.
Tri dimenzie konfliktov pamäti
Konflikt pamäti je preto tak ťažko vyriešiť, že akákoľvek pamäť si pripisuje výlučnosť týkajúcu sa znalosti toho, čo sa skutočne udialo. Ak teda dve pamäti majú na istú tému rôzne názory, ktoré sa nedajú zmieriť, situácia sa zdá byť beznádejná. Avšak tak sa nedeje, keď obe strany sa môžu zhodne odvolať na nejakú inštanciu, ktorej autoritu spolu uznajú, a súhlasia z jej arbitrážou. Tak sa postupovalo dlhé storočia. V novodobej ére sa však ukázalo, že spory o minulosť v ich poznávacej dimenzii je možné rozhodovať/riešiť úplne inak: opúšťajúc terén pamäti, a využiť služby histórie. Pretože história v jej novodobom chápaní nemá byť záznamom pamäti, čím bola v priebehu väčšej časti svojich dejín. A byť ním (záznamom) nemusí, pretože je schopná vyjsť poza zovšeobecňovanie minulosti vďaka privolávaniu spomienok, aby sa minulosť poznávala spôsobom úplne nezávislým na pamäti: prostredníctvom prameňov čiže pozostalostí všetkého druhu, ktoré pretrvali do našej doby a ktoré je možné skúmať tak, aby sa z vlastností im (pozostatkom) prislúchajúcim spravili závery o tom, kedy, koho zásluhou a v akých okolnostiach vznikli vo svojej prvotnej podobe a o zmenách, aké v nich neskôr nastali.
Nemôžem sa tu venovať podrobnostiam, nakoniec boli mnohokrát predstavované. Stačí konštatovať, že historické poznatky o minulosti prinášajú informácie zostávajúce mimo dosah pamäti, čo najlepšie svedčí o nezávislosti histórie od pamäti. Ale tým sa nevyčerpáva otázka ich vzájomných vzťahov. Pretože rovnako podstatné pre históriu je ukazovanie minulosti z perspektívy, ktorá nie je perspektívou pamäti a líši sa od nej zásadne tým, že vylučuje stotožňovanie sa historika s postavami z minulosti a zvlášť – s určitým protagonistom bývalých konfliktov. Historik ako historik sa nemôže postaviť na žiadnu stranu. Má stáť výlučne na strane histórie ako odvetvia znalostí a výskumnej disciplíny. Jeho povinnosťou je, inak povedané, stotožniť sa úplne i bezo zvyšku s ideálnym subjektom noriem nerozlučne etických a epistemologických, ktoré upravujú jeho vzťahy s vlastným profesionálnym prostredím aj so širším prostredím, a súčasne usmerňujú jeho výskumné zákroky tak, aby sa mohli obrániť pred kritikou iných historikov a aby ich výsledky boli vďaka tomu pre nich prijateľné, a prostredníctvom týchto historikov – pre širšie kruhy verejnosti; aby, inak povedané, získali všeobecnú platnosť. To predpokladá úplnú zhodnosť názorov prostredia historikov so zásadami postupovania a kritériami hodnotenia použitých zákrokov, a teda tiež platnosti poznatkov získaných vďaka nim.
V skutočnosti k plnej zhode v tých záležitostiach nikdy nedochádza, a odchýlky od ideálneho vzoru sú mnohé, netreba ich ďaleko hľadať. Nechajme bokom nedokonalosti spôsobu práce, koncepčné aj pisárske. Viac nebezpečné ako to je spreneverovanie sa niektorých historikov ich profesionálnym povinnostiam a uvádzanie verejnej mienky do omylu, keď pod názvom histórie predstavujú niečo, čo v skutočnosti je záznamom pamäti. Ani trochu to však neznamená akoby historici nesmeli pamäť registrovať. Naopak. Jednou z ich rolí, dokonca veľmi dôležitou, je tvorenie prameňov, zvečňujúc spomienky osôb, ktoré nie sú schopné - z psychologického či spoločenského hľadiska - to spraviť. Niečím iným je však zachovávanie pamäti, a niečím iným uvádzanie jej ako histórie a dávanie tým všeobecnej platnosti obrazu minulosti, ktorý je silou veci čiastočný a neobjektívny. Zvlášť často sa to stáva výskumníkom najnovších dejín, ktorí sú viac ako iní vystavení nátlakom politických inštitúcií a médií, ktoré disponujú prostriedkami persuázie, ktoré od nich požadujú, aby sa stotožnili s jednou zo strán bývalých konfliktov a predstavovali ich z ich perspektívy. Podliehanie takým nátlakom sa nedá ospravedlniť, pretože niektorí predsa dokážu tomu odolať. Ale ilustruje to obecné pravidlo, že v histórii je tým ťažšie sa úplne oslobodiť od pamäti, čím viac je tá pamäť živá a čím viac udalosti, ktoré evokuje zostávajú bolestné vzhľadom na ich charakter a naďalej trvajúce následky. A tak sa deje prirodzene zvlášť v prípade konfliktov o miesta pamäti.
To všetko však neznamená, že riešiť konflikty pamäti v ich dimenzii poznávacej je možné len prenesením ich na pôdu histórie. Vyžaduje to od oboch strán politické rozhodnutie: pozastavenie akéhokoľvek počínania, ktoré by hrozilo zaostrením sporu, a ponechanie historikom úplnej slobody hľadania odpovede na otázky ohľadne toho, čo sa stalo, so súčasným vyjadrením pripravenosti prijatia tej odpovede, keď bude vypracovaná. Pre historikov to nie je ani trochu ľahká úloha, hoci len preto, že na obidvoch stranách tiaži pamäť. Ale aj keby sa historici dohodli, a politici boli ochotní to aprobovať, porozumenie by sa týkalo len toho, čo je možné určiť prostredníctvom prameňov, čo môže byť, inak povedané, predmetom poznania. A predsa sú ešte dve iné dimenzie pamäti, emočná a existenčná, ktoré zostávajú mimo kompetencie historikov. Ako zosúladiť nie len názory na to, čo sa kedy stalo, ale aj city a totožnosti?
To vyžaduje prístup k prvotnému konfliktu z perspektívy už nie historickej, ale hermeneutickej a vidieť v ňom tragédiu. Skôr ako pre historikov je to poslanie pre spisovateľov a umelcov schopných ukazovať bývalé konflikty cez prizmu osudov jednotiek, necúvajúc pred popismi, ktoré si historik, viazaný požiadavkami svojho povolania, nemôže dovoliť. Sú schopní vciťovať sa do protagonistov a reprodukovať ich motivácie, skúšajúc ich pochopiť bez ich aprobácie. Schopní apelovať do toho, čo prežil príjemca, budiť v ňom pocit spolupatričnosti s predstavovanými postavami, a zároveň úplnú cudzosť voči tým postavám, vyvolávajúc emócie, ktoré presvedčujú ku zmene pohľadu. Účastníci konfliktu oboch strán sa ukazujú vtedy ako tragické postavy, pretože pohybujú nimi bohovia, ktorým oni sami dali existenciu, a ktorí, navzdory ich očakávaniam, vedú ich k nezvratnej záhube: pomocou kolektívneho náboženského presvedčenia, relígie či ideológií, ktorými sa nechali viesť, bez ohľadu na následky a necúvajúc, v mene realizácie ich hesiel pred najukrutnejšími zločinmi. Ale zaslepenie tragických postáv nie je poľahčujúcou okolnosťou Boli predsa takí, ktorí nepodľahli náboženstvám či ideológiám a takí, ktorí, napriek tomu, že si ich prisvojili, neposunuli sa až k páchaniu zločinov, aby ich mohli vteliť do života. Tí ktorí došli do krajnosti mali istú, aj keď veľmi obmedzenú, slobodu voľby, čo spôsobuje, že sa voči nim uplatňujú kategórie zodpovednosti, viny a trestu.
Uznanie prvotného konfliktu za tragédiu vedie k odmietnutiu jeho manichejskej interpretácie ako boja dobra so zlom a k rezignácii chápania, podľa ktorého po našej strane boli len obete, a na strane protivníkov - len kati. Nevyplýva z toho, že na oboch stranách boli samé obete. Ale vyplýva z toho, že aj tu aj tam boli obete a kati, obete, ktoré sa niekedy stávali katmi, a kati či ich spoločníci, ktorí sa stali obeťou vlastných zločinov, s tým, že tu máme do činenia s gradáciou: od zmesi dobra so zlom až po zlo v takmer kryštalicky čistej podobe. Taká zmena chápania prvotného konfliktu má dôležité následky pre pocity aké konflikt po sebe zanechal. Nenávisť a chuť pomsty sa ukazujú z perspektívy tragédie výtvormi síl, ktoré ku konfliktu viedli, a podliehanie im hrozí zostupom, aj keď len v myšlienkach a slovách, na úroveň jeho najviac odpudivých účastníkov. Nabáda to k očisteniu sa čiže k edukácii citov, ktorá nahradí ľútosť voči svojim a nenávisť voči cudzím spolucítením so všetkými okrem tých, ktorí prekročili hranice človečenstva. A schopnosťou odpúšťania. Tu sa končia kompetencie spisovateľov a umelcov. A právo hlasu majú svetské a duchovné morálne autority. Jedným z najlepších príkladov aktu odpustenia je pamätný list poľských biskupov biskupom nemeckým. Je len škoda, že podobný, pokiaľ sa nemýlim, nebol zaslaný pravoslávnym ruským a ukrajinským biskupom.
Miesta pamäti ako sme videli, zostávajú úzko spojené s pocitom kolektívnej totožnosti. Fakt, že niektoré patria súčasne rôznym komunitám – napr. národov či vyznaniam – nič na tom nemení. Dáva jednak výnimočne nebezpečnú výpoveď privlastňovania spoločných miest pamäti pre svoj výlučný úžitok jedným zo spoluvlastníkov, čo musia ostatní chápať ako zbavovanie každého z nich akejsi časti samého seba. I dáva tomu ešte nebezpečnejšiu význam ničenia ich alebo preinačovania, nezvratne vnímaným ako chuť zničenia stôp prebývania na danom teréne či pôsobenia v danej oblasti inej komunity ako tá, ktorej tie stopy aktuálne patria. Je to ako symbolická exterminácia. Preto spor o miesto pamäti má nezvratne dimenziu existenčnú, a jeho vyriešenie nemôže byť trvalé dovtedy, dokedy všetky doň zaangažované kolektívne totožnosti nedostanú satisfakciu. V praxi to znamená, že povinnosťou štátu, v ktorého hraniciach sa nachádzajú miesta pamäti iných komunít je nie len starostlivosť o ne a ochrana, čo sme my, Poliaci veľmi dlho nerobili vo vzťahu k pamiatkam nemeckým a židovským rozosiatym na našej zemi. Povinnosťou štátu je okrem toho umožňovanie zainteresovaným prístupu k nim, aby mohli vykonať spomienkové obrady v súlade so svojimi náboženskými presvedčeniami. Je to nutná podmienka nahradenia konfliktu okolo miest pamäti obojstranným hľadaním zásad budúceho spolunažívania.
Také riešenia, hoci tlmia konflikt, nemôžu však znemožniť, ani vážne sťažiť opätovné rozpálenie ho, pokiaľ nedôjde k takej prestavbe kolektívnej totožnosti strán, ktorá odstráni zo súboru konštitutívnych zložiek každej strany nepriateľstvo voči druhému. Tu musia na scénu vstúpiť vychovávatelia v najširšom zmysle slova , nie len učitelia všetkých úrovní, ale tiež politici, duchovní, novinári a ľudia médií. Môžu a mali by využívať práce historikov, literatúru a umenie, aj keď korektné ustálenie faktov a tragické chápanie bývalých konfliktov nie sú pre nich cieľmi, ale prostriedky dovoľujúce doplniť edukáciu citov takým utváraním kolektívnej totožnosti, ktoré nahradí pocit vlastnej nevinnosti vedomím zásluh a vín, pocit výlučnej správnosti nahradí presvedčením, že pravdy bývajú často rozdelené, a pocit ohrozenia zo strany cudzích sa nahradí nastavením na trvalú koexistenciu. A ktoré bude revidovať predstavy o vlastnej minulosti z tej novej perspektívy, aby aj v tom rozsahu prestali dominovať manichejské schémy. Nie je tak, že my sme boli vždy dobrí, a zlí boli vždy a len iní - tú zdanlivo vo svojej všeobecnosti banálnu vetu vôbec neuznali všetci činitelia zodpovední za vychovávanie Poliakov, ako o tom svedčia pokusy odmietnutia každého faktu, ktorý stanoví jeho ilustráciu; je treba pripomínať spor o Jedwabne? V iných štátoch je podobne.
Nové perspektívy
Bádania historikov, tvorivosť spisovateľov a umelcov, ani práca vychovávateľov samé o sebe však nestačia, aby doviedli do stavu, v ktorom rôzne pamäti budú koexistovať, s tým, že každá uzná právo ostatných na zachovanie svojej odlišnosti, nezávislosti. Dosiahnutie toho stavu si vyžaduje, aby predovšetkým politici zanechali rozhodnutia, vystúpenia a počínania, ktoré sťažujú či priam znemožňujú snaženie. Očakáva sa od nich, ako od lekárov, aby prinajmenšom neškodili. Aby neinštrumentalizovali konflikty pamäti v straníckych hrách a v boji o moc, aby nesiali nedôveru, aby nevyvolávali agresiu a nie podnecovali frustráciu, vytvárajúc pocit ohrozenia - vo vnútri „skupinkou”, ktorá údajne z úkrytu všetkým vládne, a z vonku večnými nepriateľmi, ktorí na nás číhajú sťaby vlky. Ale to je len minimum. Pretože od politikov je treba vymáhať pozitívne rozhodnutia, ktoré by napomáhali formovaniu otvorených postojov voči iným ako vlastné hľadiská a vážiacich si cudziu pamäť bez rezignácie na vlastnú, v presvedčení, že každý národ sa skladá z kategórií, ktoré rôzne prežívali spoločnú históriu, čo im zanechalo rôzne spomienky. A podobná situácia je s Európou skladajúcou sa z národov, z ktorých každý pamätá spoločnú minulosť svojím spôsobom, s tým, že tie rozdiely sa majú zmestiť v hraniciach, ktoré by mala vytýčiť, a v prípade potreby korigovať, medzinárodná diskusia za účasti historikov, spisovateľov a umelcov, vychovávateľov a politikov. Utváraniu takých postojov je treba podriadiť učebné programy a názvy ulíc, budovanie pomníkov a organizáciu výročných osláv, starostlivosť o vlastné a cudzie miesta pamäti, slovom, tie všetky činnosti, ktoré vpájajú jednotkám kolektívnu pamäť, aktualizujú ju alebo vbudovávajú do priestoru.
Všetka kolektívna pamäť je pamäťou podelenou a ako vidno inou nemôže byť. Neznamená to, že to rozdelenie musí nadobudnúť podobu konfliktu. Ak sa tak v minulosti prevažne dialo, bolo to preto, že verejný život každého štátu a každého národa zdominovala jedna skupina, ktorá nanucovala všetkým svoju pamäť ako obecne záväznú a nebrala na vedomie existenciu iných. Boli potrebné hlboké kultúrne premeny a dlhodobý politický boj, ktorý prebudoval spoločenskú hierarchiu a preoral kolektívnu pamäť, aby sa pamäti rôznych skupín a tried dočkali rovnoprávnosti, hoci viac v teórii ako v praxi, ako napr. v Poľsku, kde pamäť šľachtická má ešte stále väčšiu váhu ako pamäť sedliacka. Ale rozdelenie pamäti nezvratne v minulosti nadobúdalo podobu konfliktu tiež preto, že štáty a európske národy nevideli pred sebou inú perspektívu ako čo najdlhšie udržať rovnováhu síl v presvedčení vyrastajúcom zo skúsenosti, že jej narušenie neomylne dovedie k vojne stále prítomnej na horizonte; a stadiaľ sa berie eskalácia nacionalizmov.
Medzi dvoma rozdeleniami pamäti, vnútronárodnom a medzinárodnom, podobne ako medzi konfliktami, ktoré rodili, dochádzalo k dvojstranným a v priebehu času meniacim sa závislostiam, ktorými sa nie je možné tu zaoberať. Dôležité je pre nás len to, že v súčasnosti existujú iné perspektívy. Vo vnútornom verejnom živote je to perspektíva demokracie s jej vlastnou rovnosťou občanov; v medzinárodných vzťahoch – perspektíva Európy s jej vlastnou rovnosťou štátov a národov. Ani demokracia ani Európa nie sú však niečím daným raz navždy. Hrozia im rôzne nebezpečenstvá, v tom – rozjatrenie vnútorných konfliktov pamäti, a zvlášť medzinárodných, populistickými a nacionalistickými stranami, ktoré sa môžu v okolnostiach pre ne priaznivých – napr. v podmienkach hospodárskej či politickej krízy – chopiť vlády a preložiť svoju ideológiu na program vnútornej a zahraničnej politiky štátu. Z dvojitej perspektívy demokracie a Európy je teda vecou mimoriadne dôležitou odzbrojovanie konfliktov pamäti, tak ako sú odzbrojované bomby s oneskoreným zapaľovaním.
Začal som od toho, že akákoľvek pamäť je pamäťou určitého subjektu jednotkového alebo kolektívneho. Ale kolektívny subjekt nie je abstrakciou či hypostázou. Je prepojením mnohosti jednotiek rôzneho druhu väzbami, spolupráce, súčinnosťou, spolucítením. V súvislosti s tým postoj voči kolektívnej pamäti cudzej či vlastnej, sa vždy v konečnom vyúčtovaní vzťahuje na živých ľudí, ktorí sú jej nositeľmi a ktorí ju aktualizujú, väčšinou prostredníctvom predmetov a miest nimi uznaných za koreláty pamäti a z toho titulu tak im blízkych, že sú chápané ako časť ich samých. Postoje voči cudzím kolektívnym pamätiam nemôžu teda diktovať výlučne právne úpravy zavádzané rozhodnutiami politikov, hoci plnia dôležitú rolu. Musia tiež, ak nie predovšetkým, byť prejavom morálnych noriem, ktoré si jednotky prisvojili a ktoré sú derivátmi zásady reciprocity nakazujúcej vidieť v inej osobe druhého seba, a v inej komunite – ekvivalent tej, do ktorej sami patríme. A podľa toho postupovať.
V poslednej dobe sa u nás veľa hovorilo o „historickej politike ”. Navrhujem ju nahradiť etikou pamäti.
