Articles

V minulých rokoch sa opakovane vášnivo diskutovalo o tom, ako má v budúcnosti vyzerať historická a kultúrna pamäť novej rozšírenej Európy, pod ktorou sa rozumie predovšetkým rozšírená Európska únia. Veľmi sporné boli pritom predovšetkým témy, ktoré sa týkali dejín v minulosti komunisticky ovládaných štátov patriacich v tom čase k Varšavskému paktu. Konflikty pamäte a spomienok sa rozpútali predovšetkým z dôvodu ich rozličných národných pohľadov na svoje dejiny a ich hodnotenie v 20. storočí. V stredobode pozornosti tu stoja predovšetkým tie štáty, ktorých zaobchádzanie s nacistickými a komunistickými zločinmi sa nezhoduje s očakávaniami a štandardami vznikutými v minulých desaťročiach v západnej Európe a predovšetkým v Spolkovej republike Nemecko.

Pritom nešlo a nejde len o to, na ktoré historické udalosti a v akej forme sa spomína alebo lepšie povedané: na ktoré by sa malo spomínať. Prinajmenšom takisto vášnivo sa diskutuje o tom, ako sa tieto historické udalosti majú hodnotiť a ako sa začleňujú do príslušných národných prípadne nadnárodných historických narácií. Pri týchto diskusiách hrá nie menej dôležitú úlohu aj otázka ohľadne príslušných priorít vo vzťahu na zobrazovanie a pripomínanie iných historických udalostí, predovšetkým nacistických zločinov.

V neposlednom rade ide pritom aj o estetické otázky, o adaptované formy a kvantitatívne dimenzie, ktoré spájajú význam pomníkov alebo pamätných miest s výškou, veľkosťou alebo rozsahom štvorcových metrov takýchto objektov a len z ich čírej veľkosti vyvodzujú závery ohľadne dôležitosti ich významu vo vzťahu k pamätníkom venovaných iným – často vnímaných ako konkurujúcim – udalostiam.

Tieto diskusie sa momentálne vedú predovšetkým vo vzťahu k rozvíjajúcej sa kultúre spomínania v postsocialistických štátoch strednej a stredovýchodnej Európy, ktoré boli v minulosti pod sovietskym vplyvom a ktoré sa v priebehu 20. storočia stali dejiskom zločinov dvoch veľkých totalitárnych systémov – nacionálneho socializmu a komunizmu. Mnohé z týchto štátov pritom zažili opakované okupovania, ktoré dnes s regionálne a národne rozdielnym významom ovplyvňujú v týchto štátoch kultúru spomínania rozvíjajúcu sa od roku 1991. Mimoriadne postavenie v tejto diskusii zaujíma vývoj v Ruskej federácii, ktorej sa pripisuje výlučná vina za zločiny spáchané v celom východnom bloku. Pritom sa akoby mimochodom prehliada, že ruské obyvateľstvo sa takisto ako aj krajiny neskôr obsadené Sovietskym zväzom stalo obeťou stalinistických zločinov. Za tieto spomienky ustupujú do úzadia autoritárske režimy medzivojnového obdobia, ktoré tiež prenasledovali osoby alebo skupiny osôb z politických, náboženských a/alebo etnických motívov.

V spojení s vymedzením obdobia po druhej svetovej vojne, hodnotenému výlučne ako obdobie sovietskej cudzovlády, slúžia pozdvihnutiu národnoštátnej identity a nesú sa spolu ruka v ruke s rozsiahlou externalizáciou viny a zodpovednosti – namierenej predovšetkým na Moskvu – ako aj s konštrukciou vlastnej národne zdôvodnenej identity ako obete príp. identity odporu.

S tým spojené je viditeľné zaberanie verejného priestoru

-       vlastnými pomníkmi a symbolmi, ktoré nastupujú na miesto tých doterajších,

-       premenovaním ulíc a verejných zariadení (k čomu patria aj také všedné zariadenia ako kaviarne a reštaurácie),

-       ničením/preformovávaním pamätníkov, vzniknutých pod cudzím vplyvom, ako aj štátnych symbolov, ktoré sa neutralizujú príp. nacionalizujú a tým sa zároveň vymazávajú stopy totalitárnej minulosti,

-       reaktivizáciou národných a náboženských symbolov, s ktorými sa z dôvodu ich tabuizácie a potláčania na verejných priestoroch v období komunistickej nadvlády spája pozitívny význam.

Novo vznikajúce pomníky a miesta spomienok spĺňajú popri funkcii spomínania a uctievania si pamiatky aj informačné úlohy. Na jednej strane sa vyznačia odhalené miesta masakrov a masových hrobov. Na strane druhej sa prostredníctvom inštalovaných informačných tabúľ vytvoria oporné body pre identifikáciu obetí tým, že sa sprístupnia osobné predmety nájdené v masových hroboch ako napríklad púzdra na cigarety, okuliare alebo plniace perá s iniciálami svojich majiteľov a následne sa požiada obyvateľstvo o pomoc pri identifikácii mŕtvych. V nekrológoch sa uverejnia a doplnia mená identifikovaných obetí, aby sa zviditeľnil rozsach utrpených prenasledovaní a zločinov.

Zatiaľ čo sa na zločiny nemeckých okupantov spáchaných počas druhej svetovej vojny a na boj proti nacistickej nadvláde v bývalých socialistických štátoch – i keď len selektívne – spomínalo vo forme pomníkov, múzeí, pamätných miest a rituálov, boli zločiny spáchané Sovietskym zväzom príp. jednotlivými národnými komunistickými mocnármi tabuizované a od roku 1991 zažívajú dodatočnú memoralizáciu.

V predchádzajúcich rokoch vznikla v kedysi komunisticky ovládaných štátoch stredovýchodnej a východnej Európy rozmanitá materiálna základňa spomienok vo forme pomníkov, múzeí a pamätných miest. Rešerše „Spolkovej nadácie pre vysporiadanie sa s dikatúrou Jednotnej socialistickej strany Nemecka“ (Bundesstiftung zur Aufarbeitung der SED-Diktatur) v rámci dokumentačného projektu „Miesta spomienok na komunistické diktatúry“ (Erinnerungsorte an die kommunistischen Diktaturen) zaznamenali doteraz viac než 3500 pomníkov, pamätných miest a múzeí. Medzi nimi sa nachádza aj približne 400 pomníkov, ktoré v Ruskej federácii pripomínajú veľký teror v rokoch 1937/38 alebo asi 300 pomníkov, ktoré boli zriadené v Ukrajine pre obete veľkého hladomoru v rokoch 1932/33. Potlačenie maďarskej revolúcie v roku 1956 pripomína viac než 150 pamätníkov, ktoré sa väčšinou vzťahujú na národnoštátne prípadne konkrétne regionálne udalosti a konkrétne zločiny. Pritom sa pripomínajú akcie, osobnosti alebo skupiny, ktoré slúžili národnému odporu proti komunistickej nadvláde a národnému sebaurčeniu. S tým spojené je aj pozitívne spomienkové rozprávanie, ktoré kladie predovšetkým v pobaltských štátoch a v Ukrajine dôraz na antikomunistický boj a jeho protagonistov znázorňuje ako bojovníkov odporu a obete komunizumu. Do akej miery bol tento odpor spojený zároveň aj so snažením o demokratické hodnoty, je pritom sekundárne.

Pamätníky pripomínajúce zločiny spáchané počas komunistickej nadvlády a ich obete však v žiadnom prípade nevznikli až po zániku komunistických režimov. Tak napríklad bol v roku 1981 v Poznani postavený pamätník venovaný povstaniu v roku 1956. V „slobodnom svete“ vznikli početné pamätníky pripomínajúce komunistické zločiny a ich obete. K nim patria napríklad pamätníky, ktoré boli postavené v západnej Európe, v Kanade alebo v USA pre obete maďarskej revolúcie v roku 1956 alebo pamätníky pripomínajúce zločiny v Katyni.

Po rokoch 1989/90 však v bývalých komunisticky ovládaných štátoch nevznikali len pamätníky a múzeá, ktoré sa kriticky vysporiadavali s minulosťou alebo ktoré boli venované ich obetiam, ale vznikali aj múzeá, pamätné a spomienkové miesta, ktoré boli zriadené s pozitívnym postojom voči komunistickej minulosti. Sem patria napríklad – ako v niektorých bývalých sovietskych republikách – novo vybudované busty Stalina alebo Stalinovi venované múzeá v Tbilisi, múzeá tajných služieb v Dnepropetrovsku alebo v Marijsku.

Táto v minulých rokoch vzniknutá mnohotvárna materiálna kultúra spomínania vo forme tisícok pamätných miest a múzeí, spomienkových znakov, pomníkov, pamätníkov, sakrálnych stavieb a muzálnych parkov však neumožňuje vytvoriť si žiadny záver o tom, ako je v kolektívnej pamäti skutočne zakotvená spomienka na komunistické zločiny alebo aký význam pripisuje väčšina obyvateľstva takýmto znakom na verejných priestoroch. Často boli takéto pamätníky iniciované zo strany súkromných alebo lokálnych iniciatív a zväzov obetí ako reakcia na nedostatok záujmu alebo dokonca odpor väčšiny obyvateľstva alebo štátnych inštitúcií. Prípadné vyvodzovanie homogénnej národnej spomienky z veľkého počtu novo vybudovaných pamätníkov by zahradilo prístup k dnes často vedľa seba existujúcim rôznym spomienkam a rozličným hodnoteniam. Tak napríklad existujú v Ukrajine síce viaceré stovky pamätníkov pripomínajúcich veľký hladomor v rokoch 1932/33, avšak vyvodzovanie záverov len na základe počtu týchto pamätníkov v tom zmysle, že by spomienka na tento hladomor a jeho obete patrila už k spomienkovo-kultúrnemu kánonu novej Ukrajiny, by bolo mylné.

Výstižným príkladom pre túto skutočnosť je aj niekoľko stoviek pamätníkov pre obete stalinských represií alebo gulagov, ktoré vznikli v Ruskej federácii. Na mnohých miestach je však existencia týchto pamätníkov pre väčšinu obyvateľstva neznáma, ani nehovoriac o tom, že by sa cítili byť časťou živej spomienkovej kultúry.

______________________

[1] Ďalšie príklady z Rumunska, Maďarska alebo Chorvátska ako aj z ďalších štátov by sa tiež dali menovať.

Varšavské povstanie je jednou z kľúčových udalostí pre pochopenie dejín Varšavy, Poľska, strednej Európy a tiež 2. svetovej vojny. Na jednej strane vysvetľuje identitu mesta, ktoré bolo v roku 1944 úplne zrovnané so zemou, na druhej ukazuje zak0 otročenie Poľska a strednej Európy nastalo po vojne a na tretej strane prezentuje posledný príklad skutočnej nemecko-sovietskej spolupráce v rámci snahy zničiť poľské hlavné mesto. Povstanie ukazuje, že vojna nebola len jednoduchým bojom dobra so zlom (ako sa často na to nazerá na západe Európy), ale zúčastňovali sa jej tri stany s rôznymi cieľmi – dva totalitné systémy a svet západných demokracií. V čase trvania vojny sa zmenili spojenecké vzťahy – Západ sa spojil s jedným totalitným systémom, aby zvíťazil nad druhým, pričom cenu za to spojenie zaplatila stredná Európa.

Varšavské povstanie sa nikdy nedostalo do kánonu pamäti. Stalo sa to preto, že nikomu na tom nezáležalo – ani poľskej komunistickej vláde, ani Kremľu dokonca ani západnej aliancii. Pamiatka o Povstaní v čase obdobia komunizmu bola starostlivo prekrucovaná – charakter a intenzita klamstiev bola rôzna, pričom vláda nemohla súhlasiť, aby sa odhalila celá pravda o povstaní, keďže by to kompletne narušilo legitimitu jej vládnutia. Ak by sa dovolilo oficiálne povedať celú pravdu o Povstaní, nebolo by možné nepovedať o legálnom poľskom štáte, ktorý viac ako dva mesiace fungoval na neveľkom priestore Poľska, o orgánoch, ktoré fungovali výnimočne správne vzhľadom na extrémne podmienky, v ktorých museli pôsobiť ako aj o projekte povojnového zriadenia Poľska, ktorý bol pripravený a jeho základy publikované v „Zbierkach zákonov“. Z tohto dôvodu sa po období najhoršej a najprimitívnejšej stalinskej propagandy spolu s „odmäkom” v roku 1956 stalo možné pochváliť „hrdinov Povstania”, ale už nie jeho veliteľov či širšie – zbrojné sily zvané „Armia Krajowa“. Úplne sa vyhýbali tomu, akú štátotvornú funkciu plnil Podzemný poľský štát), legitimite vlády, formovaniu sa občianskej spoločnosti a medzinárodnej situácii.

V roku 1989 Fukuyama ohlásil „koniec histórie”, predpovedajúc, že spolu s pádom komunizmu sa skončilo obdobie veľkých ideologických konfliktov a celý svet smeruje k prijatiu liberálnej demokracie. V Poľsku v deväťdesiatych rokoch nadobudol „koniec histórie” podobu hesla „budujeme budúcnosť, minulosť nechajme historikom” a odsunutie otázok spojených s kolektívnou pamäťou mimo hranice hlavného prúdu politickej debaty. Nastala paradoxná situácia, v ktorej síce nastala plná sloboda historických výskumov a prezentovania ich výsledkov, ale rezultáty tých prác sa nedostali k širšej verejnosti.

Na začiatku tohto storočia je možné na celom svete sledovať, že história a kladenie otázok spojených s identitou sa vracajú na pôdu verejnej debaty. Symbolickým zlomovým momentom boli teroristické útoky 11. septembra 2001. Zároveň sa v Európe konalo pomerne dôležité prehodnotenie historickej politiky – príkladom je Nemecko alebo Rusko (najmä ich vzťah k pamäti o 2. svetovej vojne). V tom čase sa začali diať zmeny aj v Poľsku, kde si stále častejšie uvedomovali, že nie je možné vybudovať vedomé a moderné spoločenstvo bez spoluúčasti pamäti, že „studený” projekt spoločenstva zakladajúci sa výlučne na hospodárskych vzťahoch nemôže správne fungovať.

V tej atmosfére zmien bolo rozhodnuté o výstavbe Múzea Varšavského povstania. Samotný osud tohto projektu predstavujú mimoriadne zaujímavý vklad do povojnových dejín Poľska a ukazuje vzťahy jednotlivých vlád voči kolektívnej pamäti. Myšlienka uctenia tej pamäte vznikla už v 40-tých rokoch, následne znovu ožila v období prvej „Solidarity”, potom sa behom niekoľkých rokov v období III. Poľskej republiky stále vracala ako aktuálna téma, avšak menej dôležitá, ktorá sa nemohla dočkať realizácie. Až v roku 2003 vtedajší primátor Varšavy, Lech Kaczyński, rozhodol o jeho lokalizácii, menoval splnomocnenca pre výstavbu – Jana Ołdakowského a termín otvorenia – 60. výročie Povstania.

V čase projektovania expozície Múzea boli prijaté viaceré základné premisy. Po prvé, malo to byť múzeum narácie, plynulým spôsobom rozprávajúce istý príbeh. Rozprávaniu mnohoaspektového príbehu o Varšavskom povstaní boli podriadené všetky výrazové prostriedky – fotografie, filmy, textové informácie, multimédiá, scénografické inštalácie a nakoniec tiež objekty. Po druhé, expozícia by mala vtiahnuť diváka do prezentovaného príbehu, využiť všetky prostriedky a predstaviť atmosféru dní povstania. Po tretie, súčasne by nemala nikoho ponechať ľahostajným, mala by prinútiť k individuálnemu premýšľaniu o prezentovanej histórii. V tom zmysle je Múzeum Varšavského povstania interaktívnou inštitúciou – nie preto, že využíva moderne multimediálne prostriedky, ale preto, že absorbuje diváka, ktorý vstupuje do interakcie s históriou.

Dôležitou problematikou bola otázka, kto by mal byť hlavným adresátom expozície. Prirodzeným sa zdal byť mladý človek, taký, ktorého treba presvedčiť, že dejiny môžu byť zaujímavé a že netvoria len zbierku údajov a faktov. Mladí príjemcovia si majú uvedomiť, že ľudia, ktorí bojovali v Povstaní, boli takí istí ako oni. Druhou skupinou, o ktorej bolo treba venovať pozornosť, najmä v kontexte neúplných vedomosti o poľských dejinách, boli cudzinci. A treťou z najdôležitejších cieľových skupín, ktorej požiadavky sú trochu odlišnejšie ako tých dvoch prvých, boli odbojári – priami účastníci Povstania.

Po definovaní cieľových skupín bolo treba sa zamyslieť, akým spôsobom je možné ich osloviť. Bola prijatá hypotéza že, aby bolo možné sa priblížiť k adresátom je potrebné „hovoriť ich jazykom”. Preto – pre mladého návštevníka – je dôležité široké využitie nových technológií a frekventovanosť stimulov rôzneho druhu – zvukových, vizuálnych a multimediálnych. Aby sa oslovila skupina cudzincov spravili sa prakticky všetky texty expozície v dvoch jazykoch – v poľštine a v angličtine. Odbojári však boli chápaní osobitne – oni nie sú hosťami v Múzeu, ale spoluhostiteľmi, ktorí tiež rozhodujú o špecifickej mágii tohto miesta.

Aby sa dosiahli naplánované ciele bola behom celého roka spolu s prácami s Múzeom tvorená atmosféra okolo vznikajúceho miesta. Veľmi dôležité bolo presvedčiť obyvateľov Varšavy, že práve pred ich očami vzniká dôležité miesto pre identitu mesta, dôležitý bod na mape hlavného mesta. Pre tieto účely sa nadviazala blízka spolupráca s médiami, ktoré podrobne informovali o všetkých krokoch spojených s projektovaním a realizáciou Múzea. Zároveň boli organizované viaceré občianske akcie, napríklad zbierka povstaleckých pamiatok s cieľom aktivizácie ľudí do projektu. Všetky tie kroky spôsobili, že otvorenie Múzea sa stalo veľmi očakávanou udalosťou.

Naplánované efekty sa podarilo dosiahnuť – Múzeum v roku 2007 navštívilo takmer pol milióna návštevníkov. odbojári sa cítia byť jeho spoluhostiteľmi a zároveň viac ako 60% návštevníkov sú to ľudia vo veku pod 30 rokov. Na základe reakcií návštevníkov je pozorovať, že prakticky nikto neodchádza z Múzea ľahostajný. Múzeum sa okrem iného stalo miestom typu „must see” pre zahraničných turistov, ktorých na návštevách expozície pribúda. Takisto zahraničné štátne návštevy, vrátane korunovaných hláv, prezidentov a premiérov sú v Múzeu časté.

Avšak Múzeum Varšavského povstania nie je len expozíciou – skladá sa z viacerých oddelení, venujúcich sa rôznym oblastiam pôsobnosti – existuje tu Archiwum Historii Mówionej (Archív rozprávanej histórie) zbierajúci rozhovory so všetkými žijúcimi Povstalcami, Centrum Wolontariatu (Centrum dobrovoľníctva), knižnica vrátane archívu, široko pôsobiace sekcie Sekcja Historyczna i Dydaktyczna (Historická a didaktická sekcia), vydávajú sa rôzne publikácie. Pobočkou Múzea je Instytut Stefana Starzyńskiego (Inštitút Stefana Starzyńskiego), ktorého úlohou je venovať sa a skúmať identitu mesta Varšavy ako pokračovanie diela veľkého primátora hlavného mesta.

Múzeum organizuje veľa kultúrnych podujatí, ktoré sa často nachádzajú mimo tradične chápanej muzeálnej činnosti. Najdôležitejšie sú, samozrejme, oslavy jednotlivých výročí Varšavského povstania, ktoré sa neobmedzujú len na dôstojné akadémie a oficiálne prejavy, ale zahrňujú tiež veľmi doteraz úspešné koncerty pre mládež, divadelné (či „paradivadelné ”) predstavenia, spoločenské akcie a podujatia na otvorenom priestranstve pre najmladších. V rámci každoročne organizovaného Festiwalu Warszawskiego (Varšavského festivalu) „Tyrmand-Komeda-Polański” pripravuje Inštitút Stefana Starzyńského rôznorodé kultúrne podujatia nadväzujúce na Varšavu z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. V Múzeu sú realizované cyklické stretnutia s históriou, filmom, architektúrou, výtvarným umením, zároveň umelci a maliari tvoria svoje diela na tzv. „Múre umenia” (Mur Sztuki) v Parku Wolności (Park Slobody) obklopujúcom Múzeum.

Veľkorysé, majúce široký dosah, aktivity spojené s modernou, naračnou expozíciou tak tvoria špecifickú klímu Múzea Varšavského povstania. Múzeum je na jednej strane miestom pamäte, na druhej strane tiež aktívne žijúcim centrom na kultúrnej mape Varšavy, spolutvoriacim jej identitu. Výnimočné miesto Varšavského povstania v kolektívnej pamäti, modernosť odkazu a komplexnosť pôsobenia ktoré sa stretli na jednom mieste, priniesli efekt v podobe inštitúcie priťahujúcej masy.

Dejiny západnej Ukrajiny a bývalého Haliča sú komplikovanejšie než dejiny zvyšnej časti Ukrajiny. Halič bol súčasťou viacerých štátov a mocností. Po založení mesta Ľvov kniežaťom Danylom v roku 1256 patrila táto oblasť 400 rokov k Poľsku a náväzne 146 rokov k Habsburskej monarchii (1772–1918). Po Prvej svetovej vojne sa tento región stal časťou nezávislého Poľska, v rokoch 1939/1941 nasledovalo sovietske a nacistické podmanenie a na vyše päť desaťročí začlenenie do ZSSR. Až v roku 1991 získala Ukrajina nezávislosť.

V tridsiatych rokoch žilo v trojnárodnom meste Lemberg/Lwów/Ľvov 51 percent Poliakov, asi jedna tretina Židov a 16 percent Ukrajincov. Po likvidácii Židov a vyhnaní poľského obyvateľstva bol Ľvov prakticky na 85 percent prázdny a mesta sa zmocnili ruskí/sovietski štátni úradníci, dôstojníci a ukrajinskí sedliaci. Minulosť tohto mesta ako kolísky ukrajinského národného hnutia bola odkrytá až po dosiahnutí nezávislosti. Dnes je Ľvov ako centrum západnej Ukrajiny v kontraste k silne rusifikovanému východu krajiny záštitou ukrajinskej identity. Z toho vyplynuli antagonistické historiografie, nezlučiteľné „národné pamäte“, neprekonateľné verzie udalostí, hrdinov a mučeníkov.

Pri hľadaní spájajúcich naratív kontinuálnej ukrajinskej minulosti preukázali lokálni patrioti v Ľvove po roku 1991 úctu rôznym osobnostiam premenovaním ulíc, zriadením pamätníkov, pamätných tabulí alebo organizovaním verejných osláv. Dôležití predstavitelia ukrajinskej literatúry ako napríklad básnik Taras Ševčenko alebo spisovateľ a bojovník za slobodu Ivan Franko boli už za sovietskeho režimu uctievaní ako nositelia kultúry ukrajinského národa. Vodca kozáckych povstaní v 17. storočí Bohdan Chmeľnický patrí tiež do panteónu sovietsko-ukrajinskej pamiatky, hoci toto mesto, vtedy patriace Poľsku, neobraňoval ale obliehal. Pozorovanie veľkých historických postáv ako národných historikov Mychajla Hrušovskeho alebo Mychajla Drahomanova sa orientuje na pan-ukrajinskú identitu. Okrem toho toto mesto prispelo k vytvoreniu lokálnej tradície, ktorá spočíva na partikulárnych dejinách Haliča (po ukrajinsky Haličina). Táto konštrukcia sa zakladá na komplexných procesoch obratu, zvýšenia hodnoty, rehabilitácie, ale aj zamlčania historických udalostí a priebehov.

Prvá charakteristická črta tejto politiky je uvedomenie si histórie mesta pri takmer úplnej absencii poľskej, židovskej a tiež sovietskej/ukrajinskej časti týchto dejín. Staré mesto Ľvova je klenotom renesancie ako aj neskoršej architektúry pod vplyvom viedenskej a krakovskej secesie. Avšak o tom sa prakticky nikde nedá verejne dočítať. Dnes ostalo z tejto minulosti už len niekoľko stôp: jidišské alebo poľské nápisy vystupujú spod šúpajúcej sa farby niekedy opäť na povrch. Nikde miestne úrady oficiálne nepripomínajú zavraždenie 160.000 Židov nacistami alebo deportácie vyše 100.000 Poliakov v rokoch 1945/46. Pamätník pre obete geta v Ľvove bol v roku 1992 vybudovaný zo súkromných peňazí.

Všetko, čo v meste pripomínalo niekdajšiu sovietsku prítomnosť, muselo zmiznúť. Podobne ako v Rige a v iných pobaltských mestách boli mnohé pamätníky Červenej armády zbúrané, ruské školy boli zatvorené. Názvy ako Puškinova alebo Lermontovova ulica, nachádzajúce sa vo štvrti, v ktorej boli ulice premenované podľa predstaviteľov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), museli ustúpiť.

Druhou charakteristickou črtou tejto dejinnej politiky je vytvorenie ukrajinského národného kontinua v meste, ktoré bolo vlastne až od roku 1945 ukrajinizované a ktorého ukrajinská kontinuita prakticky neexistuje. Táto vymyslená kontinuita začína pri Danylovi, haličskom kniežati v 13. storočí a siaha až po ukrajinského speváka popovej hudby Ihora Bilozira, ktorého v roku 2000 zabili Rusi. Tak sa dostaneme od Západoukrajinskej ľudovej republiky, ktorá bola v Ľvove vyhlásená 9. novembra 1918 a existovala tri mesiace až po „akt“ dňa 30. júna 1941, prostredníctvom ktorého ukrajinskí nacionalisti z Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) Stepan Bandera a Jaroslav Stečko, ktorí spolu s Wehrmachtom vpochodovali na Ukrajinu, vyhlásili nezávislosť Ukrajiny, ktorú však nacistické Nemecko strpelo len niekoľko málo dní.

Ultranacionalisti, pravicoví extrémisti a kolaboratéri nacistov boli rehabilitovaní, pretože bojovali proti Rusom. Múzeum dejín mesta nanovo pretvorilo svoje priestory pod titulom „Snahy Ukrajincov po slobode a nezávislosti“. Tu sú teoretici radikálneho, fašistického nacionalizmu ako Dmytro Doncov, členovia ukrajinských práporov Wehrmachtu „Nachtigall“ [slávik] a „Roland“ ako aj členovia divízie SS Halič, ku ktorej sa chcelo prihlásiť až okolo 80.000 ukrajinských dobrovoľníkov, nekriticky znázornení ako hrdinovia. Dve osobnosti z Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) sú tu mimoriadne vyzdvihnuté: Stepan Bandera, ktorý je v Poľsku v prvom rade vnímaný ako vrah a pre ktorého bol v roku 2007 postavený monumentálny memoriálny komplex vedľa kostola Sv. Alžbety, a Roman Šuchevič, veliteľ práporu „Nachtigall“.

Novinkou od rokov 2006–2007 sú zmeny pri pomenovaní vojenských jednotiek, ktoré kolaborovali s nacistami, v tom zmysle, že nemecké názvy teraz ustupujú ukrajinským názvom. Prápor Wehrmachtu „Nachtigall“ sa teraz objavuje pod názvom „DUN“ (Druzhyna ukraïnskikh nacjonalistiv/Légia ukrajinských nacionalistov) a divízia SS „Halič“ pod názvom „U.D. Halytschyna“ (Ukraïnska Divizja Halytschyna/Ukrajinská divízia Halič) alebo „Prvá U.D. Halytschyna“. Pre tento účel boli z vystavených uniforiem odstránené vyobrazenia lebky, lemovanie, zrkadlá a služobné odznaky SS, čím sa výpoveď týchto muzeálnych exponátov zbagatelizovala.

Treťou charakteristickou črtou tejto spomienkovej politiky na mesto Ľvov je vynájdenie nového mučeníctva. V kontexte „konkurencie obetí“ ide o nájdenie takých mučeníkov, ktorí sú vhodní pre oltár národnej spomienkovej konštrukcie. Najdôležitejším orientačným bodom tejto viktimizácie na Ukrajine je veľký hladomor („Holodomor“) z rokov 1932–1933, o ktorého medzinárodné uznanie ako „ukrajinského holokaustu“ sa ukrajinská vláda veľmi usiluje. V Ľvove ostali v živej pamäti predovšetkým tie masakre, ktoré spáchal Národný komisariát vnútra v Ľvovských väzniciach v posledných dňoch pred vpádom Nemcov v júni 1941. Národný komisariát vnútra dostal vtedy rozkaz buď odtransportovať politických väzňov do vnútra Sovietskeho zväzu alebo ich zlikvidovať. Počas rýchleho vpádu Nemcov bolo vo väzeniach zastrelených viac než 4.000 osôb. Až od roku 1991 smú byť tieto ohavné činy opäť pomenované. Mestské úrady ako aj organizácie pre pomoc obetiam zriadili viaceré pamätníky venované týmto tragickým udalostiam. Na týchto nových pamätníkoch však nejestvuje žiadny poukaz na ukrutné pogromy, ktoré sa po vpáde Wehrmachtu diali v uliciach mesta a ktoré na židovskom civilnom obyvateľstve spáchala pomstychtivá zberba, ukrajinská pomocná polícia a ukrajinskí nacionalisti pod dohľadom nacistov.

Zlúčenie hrdinov nacizmu a obetí stalinizmu v jednom spoločnom mauzóleu sa vyrovnáva sakralizácii ukrajinského utrpenia. Toto mauzóleum bolo slávnostne otvorené v roku 2006 na cintoríne v Łyczakowe. Táto nová časť cintorína bola zriadená tak, že prečnieva nad poľským vojenským cintorínom pre obete Prvej svetovej vojny (Cmentarz Lwowskich Orląt) a tak ho symbolicky vytláča. Toto spomienkové miesto je venované pamiatke práporu „Nachtigall“ a divízii SS „Halič“ („Prvá U.D. Halytschyna“). V roku 2006 oznámili mestské úrady svoj zámer premiestniť sem telesné pozostatky Stepana Banderu, Jevhena Konovalca, Andriya Melnyka a iných vedúcich osobností z Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA).

Ľvov je priam zachvátený horúčkou spomínania, pričom sa tu prejavuje selektívna spomienková politika a muzealizácia. Tematizuje sa len ukrajinské znovuzrodenie a ukrajinské utrpenie a naproti tomu sa zabúda na multikultúrne dedičstvo mesta, ktoré je priam vymazané zo spomienok.

Ako sa s týmito pamätníkmi stotožnia poľskí, nemeckí, americkí a židovskí turisti? Ako sa dá táto politika spomínania zladiť so žiadúcou intergráciou Ukrajiny do Európy? Dozvedia sa ešte budúce generácie západoukrajinských žiakov napriek tomuto revizionistickému popieraniu, že títo „hrdinovia“ sa upísali službe Wehrmachtu a SS? Bude sa vôbec niekedy niekto pýtať na to, do akej miery sa podieľali na „etnických čistkách“ voči Poliakom a Židom? To všetsko sú vážne otázky vzhľadom na problematické selektívne znázorňovanie dejín, ktoré múzeá, ulice a pamätníky v ukrajinskom Ľvove od roku 1991 zmenili a formovali.

Historia zachodniej Ukrainy oraz byłej Galicji jest bardziej złożona niż historia pozostałej części Ukrainy. Galicja należała do kilku państw i mocarstw. Po założeniu miasta Lwowa przez księcia Daniela w 1256 r. terytorium to przez 400 lat należało do Polski, a następnie przez 146 lat do monarchii habsburskiej (1772–1918). Po I Wojnie Światowej stało się częścią niepodległej Polski, lata 1939/1941 były czasem podboju sowieckiego i nazistowskiego, a następnie region ten na ponad 50 lat został wcielony do ZSSR, zanim w 1991 r. Ukraina uzyskała niepodległość.

W latach 30-tych w mieście trzech narodów Lwów/L’viv żyło 51% Polaków, jedna trzecia Żydów i 16% Ukraińców. Po eksterminacji Żydów i wypędzeniu ludności polskiej Lwów opustoszał praktycznie w 85 procentach. Miasto objęli w posiadanie rosyjscy/radzieccy urzędnicy i wojskowi oraz ukraińscy chłopi. Przeszłość tego miasta jako kolebki ukraińskiego ruchu narodowego została ujawniona dopiero po uzyskaniu niepodległości przez Ukrainę. Dzisiaj jako centrum zachodniej Ukrainy w kontraście do silnie zrusyfikowanego wschodu kraju miasto stanowi ostoję ukraińskiej tożsamości. Stąd też wzięły się antagonistyczne historiografie, niemożliwe do pogodzenia „pamięci narodowe”, rozbieżne wersje wydarzeń, bohaterów i męczenników.

W poszukiwaniu łączącej narracji o ciągłej ukraińskiej przeszłości lokalne autorytety we Lwowie po 1991 r. oddawały cześć różnym osobistościom, zmieniając nazwy ulic, wznosząc pomniki, wieszając tablice pamiątkowe i organizując publiczne uroczystości. Wpływowi przedstawiciele literatury ukraińskiej, tacy jak poeta Taras Szewczenko czy pisarz i bojownik o wolność Iwan Franko jeszcze w czasach reżimu sowieckiego byli czczeni jako rzecznicy kultury narodu ukraińskiego. Również przywódca powstań kozackich w XVII w. Bogdan Chmielnicki należy do panteonu sowiecko-ukraińskiej pamięci, mimo że wcale nie bronił miasta, które wówczas było polskie, tylko je oblegał. Opieranie się na wielkich postaciach historycznych, takich jak historycy narodu Mychajło Hruszewski czy Mychajło Drahomanow ma na celu budowanie pan-ukraińskiej tożsamości. Miasto przyczyniło się również do stworzenia lokalnej tradycji bazującej na szczególnej historii Galicji (po ukraińsku Галичина [Halychyna]). Konstrukcja ta zakorzeniona jest w złożonych procesach odwrócenia, rewaluacji, rehabilitacji, ale również przemilczenia zdarzeń i procesów historycznych.

Pierwszą cechą charakterystyczną tej polityki jest przedstawianie historii miasta z niemal zupełnym pominięciem jej polskiej, żydowskiej i radzieckiej/rosyjskiej części. Starówka Lwowa jest klejnotem renesansu oraz późniejszej architektury z wpływami secesji wiedeńskiej i krakowskiej. Jednak praktycznie w żadnym miejscu publicznym nie można o tym przeczytać. Dzisiaj pozostało zaledwie parę śladów tej przeszłości. Napisy w jidysz lub po polsku czasami prześwitują przez łuszczącą się farbę. Władze lokalne nigdzie nie przypominają oficjalnie o wymordowaniu przez nazistów 160 000 Żydów czy o deportowaniu ponad 100 000 Polaków w latach 1945/46. Pomnik ofiar getta w Lwowie został wzniesiony w 1992 r. z prywatnych środków.

Wszystko, co przypominało o sowieckiej obecności w mieście, też musiało zniknąć. Podobnie jak w Rydze i innych miastach w krajach bałtyckich, niektóre pomniki Armii Czerwonej zostały rozebrane. Rosyjskie szkoły zostały zamknięte. Puszkin i Lermontow musieli ustąpić miejsca w dzielnicy, w której ulice zostały przemianowane ku czci członków Organizacji Ukraińskich Nacjonalistów (OUN) i Ukraińskiej Powstańczej Armii (UPA).

Drugą cechą charakterystyczną tej polityki historycznej jest tworzenie ukraińskiego narodowego kontinuum w mieście, które dopiero po roku 1945 zostało zukrainizowane i którego ukraińska ciągłość narodowa w praktyce nie istnieje. Ta wymyślona ciągłość rozpoczyna się od Daniela, galicyjskiego księcia z XIII w. i sięga po ukraińskiego piosenkarza pop Ihora Biłozira, który w 2000 r. został zabity przez Rosjan. Tak od istniejącej trzy miesiące Zachodnioukraińskiej Republiki Ludowej, która została powołana do życia 9 listopada 1918 r. w L’vivie dochodzimy do „Aktu” z 30 czerwca 1941 r., którym Ukraińcy nacjonaliści z OUN, Stepan Bandera i Jarosław Stećko, którzy weszli do miasta razem z Wehrmachtem, proklamowali niepodległość Ukrainy, która wszakże tylko przez kilka dni była tolerowana przez narodowo-socjalistyczne Niemcy.

Ultranacjonaliści, prawicowi ekstremiści i kolaboranci zostali zrehabilitowani, ponieważ walczyli przeciwko Rosjanom. Muzeum historii miasta na nowo urządziło sale zatytułowane „Dążenie Ukraińców do wolności i niepodległości”. Bezkrytycznie jako bohaterów przedstawiono tam teoretyków radykalnego, faszystowskiego nacjonalizmu takich jak Dmytro Doncow, członków ukraińskich batalionów Wehrmachtu „Nachtigall“ i „Roland“ oraz ukraińskiej dywizji Waffen SS, do której zgłosiło się nawet 80 000 ukraińskich ochotników. Wyróżnione zostały dwie osobistości z OUN/UPA: Stepan Bandera, w Polsce odbierany w pierwszym rzędzie jako morderca, któremu w 2007 r. obok Kościoła św. Elżbiety wystawiono monumentalny kompleks upamiętniający, oraz Roman Szuchewycz, dowódca  batalionu „Nachtigall“.

Nowością są wprowadzone w latach 2006–2007 zmiany w nazywaniu tych jednostek wojskowych, które kolaborowały z nazistami, polegające na tym, że nazwy niemieckie ustępują ukraińskim. Batalion Wehrmachtu „Nachtigall“ pojawia się teraz jako „DUN“ (Druzhyna ukraïnskikh nacjonalistiv, Drużyna ukraińskich nacjonalistów), a dywizja Waffen SS „Galizien” jako „U.D. Галичина (Halychyna)“ (Ukraïnska Divizja Галичина (Halychyna)) lub „pierwsza U.D. Галичина (Halychyna)“. W tym celu z wystawionych mundurów usunięto czaszki, obszywki, patki i inne oznaczenia służbowe, w ten sposób unieszkodliwiając muzealne eksponaty.

Trzecią cechą charakterystyczną polityki pamięci miasta Lwów jest tworzenie nowego męczeństwa. W kontekście „konkurencji ofiar” chodzi o to, by znaleźć męczenników odpowiednich na ołtarz narodowej konstrukcji pamięci. Najważniejszym punktem odniesienia tej wiktymizacji na Ukrainie jest wielki głód („Holodomor“) w latach 1932–1933, o którego międzynarodowe uznanie jako „ukraińskiego Holocaustu” mocno zabiega rząd. We Lwowie w pamięci obecne są przede wszystkim masakry przeprowadzone przez NKWD w ostatnich dniach przed wejściem Niemców w czerwcu 1941 r. we lwowskich więzieniach. NKWD otrzymała wtedy rozkaz przewiezienia więźniów politycznych w głąb ZSRR lub ich likwidacji. W obliczu szybkiego wkroczenia Niemców w więzieniach zastrzelono ponad 4000 osób. Od 1991 r. o tych makabrach znowu wolno mówić. Władze miasta oraz organizacje reprezentujące ofiary wystawiły wiele pomników upamiętniających te tragiczne wydarzenia. Nowe pomniki nie przypominają jednak o straszliwych pogromach, które po wkroczeniu Wehrmachtu pod nadzorem nazistów zostały dokonane na żydowskiej ludności cywilnej przez żądną zemsty tłuszczę, Ukraińską Policję Pomocniczą oraz ukraińskich nacjonalistów.

Zestawienie bohaterów nacjonalizmu z ofiarami stalinizmu we wspólnym mauzoleum równa się sakralizacji ukraińskiego cierpienia. Mauzoleum zostało otwarte w 2006 r. na Cmentarzu Łyczakowskim. Ta nowa część cmentarza została tak zaprojektowana, że przewyższa polski cmentarz wojskowy z I Wojny Światowej (Cmentarz Lwowskich Orląt), a zatem symbolicznie nad nim dominuje. W tym miejscu pamięci cześć oddawana jest znowu cześć batalionowi „Nachtigall“ i dywizji Waffen SS „Galizien“ („Pierwsza U.D. Галичина (Halychyna)“). W 2006 r. władze miasta ogłosiły zamiar przeniesienia tam szczątków Stepana Bandery, Jewhena Konowalca, Andrija Melnyka oraz innych przywódców OUN/UPA.

Lwów jest miastem pogrążonym w prawdziwej gorączce pamięci. Jednocześnie stosuje się selektywną politykę pamięci i muzealizację. Jedynymi podnoszonymi tematami są: odrodzenie Ukrainy i ukraińskie cierpienie. O wielokulturowym dziedzictwie miasta się natomiast zapomina i je wypiera.

Jak w tym krajobrazie pomników odnajdą się polscy, niemieccy, amerykańscy i żydowscy turyści ze swoimi narracjami? Jak taka polityka pasuje do upragnionej integracji Ukrainy z Europą? Czy przy takim rewizjonistycznym ukrywaniu przeszłości przyszłe pokolenia zachodnio-ukraińskich uczniów dowiedzą się, że ci „bohaterowie” zaciągnęli się na służbę Wehrmachtu i Waffen SS? Czy ktoś zapyta, na ile brali udział w „czystkach etnicznych” prowadzonych na Polakach i Żydach? Są to poważne pytania w obliczu problematycznego, wybiórczego przedstawiania historii, które od 1991 r. zmieniło muzea, ulice i pomniki w ukraińskim L’vivie.

prof. Delphine Bechtel -  zastępczyni dyrektora Centre Interdisciplinaire de Recherches Centre-Européennes, profesor Wydziału Studiów Germańskich Uniwersytetu Paris IV - Sorbonne. Jej zainteresowania naukowe obejmują m.in.: literaturę i kulturę jidysz w Europie Środkowo- Wschodniej, politykę, kulturę i kontakty literackie pomiędzy niemieckimi a żydowskimi pisarzami hebrajskimi lub pisarzami jidysz w Europie Środkowo- Wschodniej (Rosja, Polska), miasta wielokulturowe w Europie Środkowej i Wschodniej.

The history of west Ukraine and of former Galicia is more complicated than that of the rest of Ukraine. Galicia has belonged to many different states and powers. After the founding of Lviv by Prince Danylo in 1256 the region belonged to Poland for 400 years and was subsequently ruled by the Habsburg monarchy for 146 years (1772–1918). After the First World War, the region became part of independent Poland, in 1939/1941 came the Soviet and National-Socialist invasions which were followed by five decades of incorporation in the USSR, until Ukraine became independent in 1991.

In the 1930s the tri-ethnic population of the city of Lemberg/Lwów consisted of 51 percent Poles, around one third Jews and 16 percent Ukrainians. After the extermination of the Jews and the expulsion of the Polish population Lviv stood 85 percent empty. The city was taken possession of by Russian/Soviet bureaucrats, the military, and Ukrainian peasants. The city’s past as the cradle of a Ukrainian national movement was only revealed after Ukraine became independent. Today, in contrast to the strongly russified eastern part of the country, the city of Lviv, which is also the centre of western Ukraine, has become a haven of Ukrainian identity. This has led to the rise of antagonistic historical narratives, disparate “national memories”, with irreconcilable versions of events, heroes and martyrs.

After 1991, in their search for a connecting narrative which would show a continuous and uninterrupted Ukrainian past, the local authorities in Lviv commemorated a number of people, renaming streets after them, erecting monuments and commemorative plaques to them or honouring them in public commemorations. Leading figures of Ukrainian literature such as the poet Taras Shevchenko and the writer and freedom fighter Ivan Franko had already been previously celebrated as the bearers of Ukrainian culture under the Soviet regime. The leader of the Cossack Uprising in the 17th century, Bohdan Khmelnytsky, had also been included in the pantheon of Soviet-Ukrainian remembrance, even though he had attacked the city, which was Polish at the time, and did not defend it. The celebration of famous historical personages such as the historian of Ukrainian history Mykhailo Hrushevskyi or Mykhailo Drahomanov aims at constructing a pan-Ukrainian identity. The city has additionally contributed to creating a local tradition based on the specific history of Galicia (Halychyna in Ukrainian). This construction rests on complex processes of reversal, positive revaluation, rehabilitation, but also on the concealment of historical events and processes.

A first characteristic of this policy is the re-envisioning and updating of the city’s history to the almost complete exclusion of the Polish, Jewish and Soviet/Russian part of the city’s history. Lviv’s historic centre is a jewel of renaissance architecture while much of its later architecture was strongly influenced by the Viennese and Cracow Secessionists. But there are almost no public inscriptions indicating this. Today, only a few traces of this past remain: Yiddish or Polish inscriptions sometimes reappear as the paint flakes away. Nowhere do the local authorities officially commemorate the murder of the 160,000 Jews by the Nazis or the deportation of more than 100,000 Poles in 1945/46. The monument to the victims of the ghetto in Lviv, erected in 1992, was privately financed.

Everything which recalled the Soviet presence in the city also had to disappear. Similar to what took place in Riga and other Baltic cities, many monuments to the Red Army were dismantled. Russian schools were closed. In one district, Pushkin Street and Lermontov Street had to yield to street names honouring members of the Organisation of Ukrainian Nationalists (OUN) and of the Ukrainian Insurgent Army (UPA).

The second characteristic of this history policy is the creation of a Ukrainian national continuum in a city which only became ukrainised after 1945 and where there was practically no Ukrainian continuity. This invented continuity starts with Daniel, a 13th century Galician ruler, and stretches to include the Ukrainian pop singer Ihor Bilozir, who was beaten to death by Russians in 2000. In one leap the story progresses from the West Ukrainian People’s Republic, which was proclaimed in Lviv on November 9, 1918 and only existed for three months, to the “Act of Ukrainian Statehood” of June 30, 1941. With this Act the Ukrainian OUN nationalists Stepan Bandera and Yaroslav Stetsko, who had entered the city with the Wehrmacht, proclaimed an independent Ukrainian state but this independent Ukraine was only tolerated by Nazi Germany for a few days.

Ultranationalists, right-wing extremists and collaborators of the Nazis are being rehabilitated because they fought against the Russians. The Lviv Historical Museum has redesigned some of its rooms, titling them “Ukrainian efforts at liberation and independence”. In the suite of rooms, theorists and proponents of a radical fascist nationalism such as Dmytro Doncov, members of the Ukrainian Wehrmacht battalions Nachtigall and Roland and of the SS Division Galizien, which attracted almost 80,000 Ukrainians volunteers, are portrayed as heroes without any criticism or qualifications. Tributes are paid in particular to two personages of the OUN/UPA: Stepan Bandera, perceived in Poland primarily as a murderer, for whom a monumental memorial complex was erected next to the Church of St. Elisabeth in 2007, and Roman Shukhevych, the commander of the Nachtigall Battalion.

Changes to the names of the military units who collaborated with the Nazis are a new feature since 2006–2007, with the German names now yielding to Ukrainian denominations. Thus, the Wehrmacht Nachtigall Battalion now officiates as “DUN” (Druzhyna ukraïnskykh natsjonalistiv, Legion of Ukrainian Nationalists), and the SS Division Galizien as “U.D. Halytschyna” (Ukraïnska Divizja Halychyna) or “1^st U.D. Halytschyna”. To this end, the death’s-heads, trimmings, mirrors, insignia and badges of the SS have been removed from the uniforms on display, trivializing the museum exhibits and playing down their connection to Nazi Germany.

The third characteristic of the politics of remembrance commemorating the city of Lviv is the invention of a new martyrdom. In the context of a “contest of victims” the aim is to find martyrs suitable to be placed on the altar of a national construction of memory. In Ukraine, this cult of victimization has taken the Great Famine (“Holodomor”) of the years 1932–1933 as its most important point of reference, and the government is currently endeavouring to obtain international recognition of the Holodomor as a “Ukrainian Holocaust”. In Lviv remembrance focuses particularly on the massacres carried out by the NKVD in the prisons of Lviv in the last days prior to the invasion of the city by the Germans in June 1941. The NKVD was given the order to either arrange for political prisoners to be transported to the interior of the USSR or to liquidate them. As the Germans rapidly advanced on the city, more than 4000 persons were shot in the prisons. Since 1991 such atrocities can once again be openly spoken of. The municipal authorities together with victims’ organisations have erected several monuments commemorating these tragic events. But none of these new monuments bear any references to the brutal pogrom openly perpetrated against the Jewish civilian population after the invasion by the Wehrmacht by a vengeful mob, the Ukrainian auxiliary police force and Ukrainian nationalists under the approving eyes of the Nazis.

The amalgamation of nationalist heroes and victims of Stalinism in a joint mausoleum amounts to a sanctification of Ukrainian suffering. The mausoleum was consecrated in Łyczaków/Lychakiv Cemetery in 2006. This new part of the cemetery was designed so as to tower above the Polish military cemetery of the First World War (Cmentarz Lwowskich Orląt), which it thus symbolically displaces. The memorial site also pays tribute to the Nachtigall Battalion and the SS Division Galizien (“1^st U.D. Halychyna”). In 2006 the municipal authorities announced their intention of moving the remains of Stepan Bandera, Yevhen Konovalets, Andrij Melnyk and other leaders of the OUN/UPA and reburying them there.

Lviv has been seized by a remembrance mania – but only a selective politics of remembrance and musealisation is brought to bear on the past. The focus is only on the rebirth of the Ukrainian nation and on Ukrainian suffering. The city’s multicultural legacy is forgotten and suppressed.

How will Polish, German, American and Jewish tourists recognise themselves and their narratives in this landscape of monuments? How do such policies fit in with the hoped for integration of Ukraine in Europe? With this revisionist blanking out, will future generations of West Ukrainian pupils still realise that these “heroes” enlisted in the ranks of the Wehrmacht and the SS? Will questions once be asked as to what extent they collaborated in the “ethnic cleansing” of Poles and Jews? All serious questions in view of the problematic selective representations of history which have changed and shaped the museums, streets and monuments in Ukrainian Lviv since 1991.

translated from German by Helen Schoop

prof. Delphine Bechtel - deputy director of Centre Interdisciplinaire de Recherches Centre-Européennes, professor of Department of German Studies of University Paris IV - Sorbonne. The scope of her scientific interests encompasses among others: Yiddish literature and culture in Central and Eastern Europe, politics, culture and literary contacts between German and Jewish authors writing in Hebrew or Yiddish in Central and Eastern Europe (Russia, Poland), multi-cultural cities in Central and Eastern Europe.

Years of destiny – watershed years in European and general history – are topics which not only greatly interest historians but are obviously also of great interest to politicians, educationalists and for the difficult to grasp but omnipresent culture of memory. The year 1956 is without doubt such a year, and various aspects of this fateful year are examined in brief statements below.

1. A direct trajectory from 1956 to 1991?

The basic problem of the collective memory of 1956 is the fact that in the years of political upheaval between 1989 and 1991, this date was considered a symbol of anti-Soviet, anti-communist resistance. In 1989, the years 1956 in Hungary and Poland, 1968 in Czechoslovakia, 1980–81 in Poland and the events in the GDR, the Baltic Soviet Republics, Czechoslovakia, Bulgaria, Romania, Hungary and Yugoslavia were all perceived as part of a teleological process, as the prequel to the collapse of the USSR. The notion of an inevitable advance (from dictatorship to democracy, from a single-state party to a multi-party system, from a centralised managed economy to a liberal market economy) was doubtlessly inspiring for those involved. But after a brief time of euphoria the fundamental differences in the deep-seated changes which took place in these countries have become apparent, and these differences in their turn have minimised the experiences shared across borders and made it more difficult to come to a cross-border understanding of particular events.

For interpretations of the year 1956, the fundamental differences between Hungary and Poland are particularly relevant. In Poland the text of Khrushchev’s “Secret Speech”, delivered to the delegates of the 20^th Party Congress of the CPSU, was officially circulated and played an inspirational role for the process of de-Stalinisation. In the autumn of 1956, the reform communist Władysław Gomułka, who had been released after a three-year stint of imprisonment, was extremely popular. Although Polish society was quickly disappointed in him, in 1956–57 Gomułka was able to present himself as the saviour of the national interest at a time when the Soviet Union stood poised to invade Poland. In contrast, the Hungarian Prime Minister Imre Nágy was unable to influence the train of events in any profound way; his heroic image is not primarily associated with his actions during the revolutionary year of 1956 but with his martyr’s death. Had he and others not been executed, they would never have become the symbols of the will to freedom of a small Central European nation existing within the Soviet hegemonic sphere.

2. Patriotism and communism

A second basic problem touches on the relationship between patriotism and communism. Can a communist behave patriotically? Or is a patriot by definition not a communist? György Litván differentiates between two left-wing (reform socialist and national democratic) and two right-wing (national conservative and radical right) camps, both of which mistrusted the Soviet Union and demanded the withdrawal of Soviet troops from Hungary as quickly as possible. During this brief magic moment of Hungarian history, communists and anti-communists alike – notwithstanding all internal political dissensions – shared a common criticism of Soviet imperialism. In the struggle for the memorialisation of 1956, many anti-communists attempt to portray all communists as serving only Soviet interests, whilst one group of Polish and Hungarian communists regards 1956 as a nationalist reform-communist attempt to preserve the true values of socialism freed from Stalinist despotism. As part of the same struggle for interpretive dominance, yet another group of Hungarian communists refers to 1956 as a “counterrevolution” which aimed to restore the ultraconservative regime of the years 1919–1944. In the official Hungarian account up until 1989 the talk was of a civil war barely averted with the help of Soviet troops.

After 1972 Janos Kádár attempted to replace the term “counterrevolution” with “national tragedy”, however the former term remained part of the party’s official language up until January 18, 1989. On that day, for the first time Imre Pozsgay speaking in the Politburo referred to 1956 as a justifiable national uprising. What made this comment all the more significant was that this categorisation of 1956 as harking back to positive Hungarian traditions became the nucleus of a “counter-memory” and subsequently contributed to the historical de-legitimisation of the Kádár regime. At the same time this fundamental re-evaluation of 1956 with its reworking of the politics of remembrance paved the way for negotiations between the representatives of oppositional groups and the country’s rulers. This resulted in a number of symbolic events: Imre Nágy, who had been executed on June 16, 1958, was solemnly reburied together with other victims on June 16, 1989. On October 23, 1989, the 33rd anniversary of the start of the revolution, the “People’s Republic” of Hungary was proclaimed a republic, thus aligning with Hungary’s democratic traditions. Many years later, when Imre Mécs, who represented the opposition in the talks, was asked who had made negotiations possible and who had chosen the participants, his answer was brief and unambiguous: the masses thronging Heroes’ Square in Budapest on June 16, 1989.

3. 1956 and the reputation of the Soviet Union

The third problem has to do with the role of 1956 as it affected the international political reputation of the Soviet Union. Viewed from the perspective of 1989, the year 1956 is often considered as marking the beginning of the end of the Soviet Union, and reference is made to the chain of events extending from Czechoslovakia in 1968 and Poland in 1980 up until the dissolution of the Soviet Union on December 25, 1991. However, the historical importance of this year also had an impact on the developing world. The conduct of the great powers Britain, France, the Soviet Union and the United States during the various crises which erupted in 1956 (Poland, Hungary, Suez) was decisive for their positions as colonial powers or global players. The support provided to the developing nation Egypt against the imperialism of the British and French increased the Soviet Union’s credibility and not only among “Third World” countries.

The USA did no do much to support the liberation of “captive nations”; the containment of communist expansion was the only thing they took seriously. The Soviet Union portrayed itself, not without some success, as the friend of anti-colonial countries, primarily in Africa. Up until the end of the 1960s, approximately 31 African states gained their independence, a process which boosted the Soviet Union’s global reputation, while its image as the oppressor responsible for suppressing the Hungarian struggle for freedom faded. Decolonisation was one of the frontlines of the Cold War where change was possible, but there was no question of that occurring in the Central European Soviet sphere at the time.

4. 1956 as a cultural watershed

The year 1956 represents a cultural watershed. In contrast to the political arena, the “thaw” in Central and Eastern Europe led to a general decrease in Soviet control in the cultural sphere. The brutal repression of the Hungarian revolution did much damage to communist and social-democratic parties in Western Europe. What is less well known is the disappointment with the United States as a potential supporter of “captive nations”. For the so-called generation of ’68 this disappointment led among other things to a re-evaluation of the term “the West” in favour of a more cultural connotation. The experiences of 1956 showed that in the politically bipolar world and without the chance of achieving fundamental political change, culture can create a bridge despite strongly guarded borders.

For the generation in Central Europe who grew up after 1956, the West stood less for IBM, de Gaulle, or Kennedy than for Hemingway, Sartre, and Pasolini, and even Brigitte Bardot, and Salinger’s Catcher in the Rye. Those who kept the cultural bridges open between East and West included Shostakovich, Wajda, Gombrowicz, Örkény, Heym or Kundera – to name only a few well-known cultural figures. After the thaw, a return to the previous stand-off or even to models of “socialist realism” was no longer simply possible.

5. Conclusions

The year 1956 represented a watershed for all societies in the Soviet bloc: the impact of the events in Poland and Hungary spread through the countries in Central Europe, encouraging opposition. The memory of 1956 showed that changes and modifications to the Soviet system were possible even at the very heart of power, whilst any attempt at violent liberation from Soviet hegemony in the satellite nations would inescapably lead to the use of force. Thus, the bipolarity of the world was enforced politically, but not culturally, within the respective spheres of interest of the two super powers. The memory of 1956 had little influence on the programmes put forward by the reform and protest movements during the “Prague Spring” or by Solidarność; rather they served as a warning against the comprehensive claim to power of the Moscow leadership and their local satellite rulers. 1956 was without doubt a watershed which stretched beyond Central Europe, but it is of only limited use when constructing a collective European memory: the events in East and West were too variegated and the experiences too different.

translated from German by Helen Schoop

Prof. Attila Pók - Member of the Presidium of Hungarian Academy of Sciences and deputy to the director of the Institute of History of Hungarian Academy of Sciences. From 1996 to2008 he was the deputy to the President of Historical Committee of Hungarian Academy of Sciences. He is a member of the Faculty of the Institute of European Studies and visiting Professor of History at Columbia University in New York.

The 20th century was an age of totalitarianisms, both of which cited the danger emanating from the other to legitimise its own actions. The ravages, mass murders, deportations were usually justified as preventive measures. In this respect there are reciprocal and close causal connections between the crimes of the communists and those of the national-socialists. A memorial culture which only looks at the crimes of one of these totalitarian systems runs the risk of being harnessed to the service of the other totalitarian system and consequently of abetting its crimes or of playing down those crimes. The two memorial sites discussed in my essay are illustrative examples of this.

The “House of Terror”

The house at Andrássy Street 60 was virtually predistined to become a museum because, until 1945, it was the headquarters of the Hungarian national-socialists, after which it was occupied by the communist political police until 1989. The center-right nationalist government of Viktor Orbán spared no costs, and in 2002 it had created the most imposing museum in Hungary of the last 15 years. The courtyard of the museum houses photo installations consisting of a “wall of perpetrators” and a “wall of victims”. Well appointed rooms have been created over three floors, which focus on selected aspects of two dictatorships: that of the Arrow Cross Party and that of the Communists.

From the start, socialist and liberal politicians criticised the idea of a setting up a museum in this house. Foreign Minister László Kovács suggested creating a “House of Remembrance and Reconciliation” at another site instead of a “House of Terror”. But reconciliation demands a suitable acknowledgement of guilt. This has practically not happened on the part of the perpetrators.

The first room of the exhibition focuses on the “double occupation”. While a conscious decision was taken not to depict the road to the Holocaust in the exhibition – strangely enough this was the only topic about which there was a general consensus between all political parties, who agreed to consign this topic to a separate museum set in a more remote location – the abridged and truncated depiction of history has resulted in outrageous compromises. Visitors are led to believe that only a few individuals can be held responsible for the attacks on Jews, although in reality the reverse was the case. In view of the incriminating fact that several hundreds of thousands of Hungarian profited from the theft of Jewish property and that the ruling parties prior to 1944 barely differed from the Arrow Cross Party in their anti-Semitism, such information is completely misleading. While the policies of Miklós Horthy acted as a brake on the most radical Hungarian anti-Semites, his merits cannot be used to cover up the responsibility for the persecution of Jews which occurred prior to 1944.

The most obvious failure of symbolic representation occurs in the room which shows a change of clothes. Two figures, each with their back to the other, wearing the uniform respectively of the Arrow Cross Party and of the communist political police, are positioned on a revolving podium. In addition, a screen shows shadowy figures changing their clothes. As in 1945 not a single member of the Arrow Cross Party put on the uniform of the political police, this representation can only be described as a falsification of history. If the organizers of the exhibition had wanted to show the similarities between the two totalitarian parties, then they would have had to highlight the continuities among the supporters of both parties.

The curators’ concept of revealing continuities by using members of the political police as examples is also indicative of a key issue of this exhibition: all references to a national responsibility for the crimes have been avoided. All that visitors can read about the members of the political police is the comment: “an organisation of radical left-wing elements, criminals and former hangman’s assistants of the Arrow Cross Party”. In fact, there was not a single “hangman’s assistant of the Arrow Cross Party” among the leaders of the political police, that is, among the persons whose portraits are displayed in the exhibition, nor were there any common criminals. Many, indeed, were staunch communists. For a large majority revenge may have motivated and influenced their decision to join the police because, to a large extent, the first members of the political police were Jews who had suffered first-hand experience of oppression under the government of Miklós Horthy (1 March 1920–16 October 1944) as conscripted members of the Jewish Labour Service (a special unit for forced labour in the Hungarian army), that is, as victims. Only a few of them had returned from exile. The exhibition primarily shows compromising material about communists. The museum “House of Terror” has given virtually no space to antifascism.

In the room on anti-communist resistance, visitors can read the following text: “Several thousands of people enlisted in various armed resistance organisations (...) The names of many of them are unknown. Communist lies are still being told about others, although they are true heroes”. It is difficult to interpret such sentences in any other sense than by taking them to mean that all anti-communists movements, including extreme right-wing and racist movements, were heroic and should be glorified, which means that the motives behind such anti-communist movements should not be scrutinised and differentiated.

This undifferentiated presentation of individual life stories results in a confusion between perpetrators and victims. This is particularly evident in the reconstructed torture cellar. There is no reference next to any of the portraits in the cells informing visitors about what exactly the persons represented there stood accused of and why they had become victims of the Terror. Victims where a discussion of their biography as perpetrators would have been necessary were either left out or belonged exclusively to the anti-communist camp. This concept is an indication of the current political considerations of the organizers of the exhibition who, while they did dare to present controversial figures from the anti-communist camp as victims, failed to apply the same standards to communists.

The aim of the Hungarian politics of memory to create meaning is unmistakeable when one examines the speeches and comments made at the museum’s inauguration. In his opening speech in February 2002 Minister President Viktor Orbán stated that dictatorships in Hungary had always only come to power with outside help. However, this does not apply in the case of the Soviet Republic (19 March – 2 August 1919). And during the government of Döme Sztójay (22 March–29 September 1944) the deportations of Jews were carried out for the most part by Hungarian officials.

The Central Cemetery

The victims of all important political trials held between 1945 and 1962 are buried in the Central Cemetery in two large plots. In plot 298 lie the remains of people executed between 1945 and 1956 for alleged or actual “war crimes” and “crimes against humanity”, but also the remains of people who were victims of show trials. Arrow Cross members, war criminals, democrats, and socialists all lie here side by side. In the adjacent plot 301 the victims of show trials held prior to 1956 as well as participants in the revolution of 1956 are buried.

After the fall of communism the grounds became a site of memory where the different interpretations of the past collided. Already in 1989 the fringe artists collective Inconnu erected numerous so-called Kopjafa (wooden beams in the style of the burial steles of the Magyars prior to their Christianisation) on plot 298. In the same year and as a reaction against the modernity of the memorial site, a stylised entrance resembling a Magyar farmhouse was erected, bearing the inscription: “Wanderer, you who come here can only enter this gate if you have a Hungarian soul.” Behind it a marble tablet was put up with the following inscription: “They died a martyr’s death for the fatherland”. Sentences such as these exemplify a stance whereby those buried there are considered victims of a special persecution directed against Magyars. The fact that the perpetrators (judges, policemen, officers, politicians, etc.) without exception considered themselves as Magyars is thus indirectly denied by the initiators of these funerary inscriptions.

The fact that both innocent victims and mass murders rest together in plot 298 and even that some of these mass murderers were not executed for their crimes but on trumped up charges has not been a topic of discussion for more than 15 years. A “cleansing” of the plot with the removal of problematic persons is unlikely and would be difficult to enforce because the families would consider this a desecration of the grave. When we look at many of the victims we find a mixture of actual and contrived guilt. Were there to be a consistent separation, only a few persons would remain in the plot. This situation is made even more complicated by the fact that one group is totally missing from the plot: the communists who were killed during the show trials. They were either not buried here or they were exhumed already in 1956 and ceremoniously reburied. And so, for the right-wing camp there is no reason to criticise or review those buried there. The possibility of replacing the commemorative plaques with new texts, thereby doing justice to the complexity of both sites of memory, is clearly a task which the political decision-makers have continued to avoid up to the present day.

translated from German by Helen Schoop

Krisztián Ungváry (born 1969) – Hungarian historian specializing in political and military history of 20th century. His most popular works are studies on sieges laid to Budapest during World War II. One of the founders of the Hungarian Association of Boy Scouts.

As a preamble I would like to briefly present the story of Bratislava’s Coronation Hill. The site played an important part in the coronation ritual of the kings of Hungary. The newly elected king would ride to the hill, dismount, and then take one step in all four cardinal directions with his raised sword in hand to signify his willingness to defend the country. In 1897, a marble monument to Maria Theresa was unveiled on the site, a masterpiece by the Bratislavan sculptor János Fadrusz. In 1920 the monument was blown up by Czech soldiers. After the formation of Czechoslovakian Republic a monument to Milan Rastislav Štefanik flanked by an enormous lion was erected there.

In the time of the so-called “Slovak State” (1938–1944) the lion was considered superfluous. In socialist Czechoslovakia even the general was removed from the site. Today we admire monuments celebrating the Slovak triumvirate of national rebirth from the years 1848/49: Ludovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban and Michal Miloslav Hodža.

Not unusually for Europe, certainly for Central Europe, the city has many names. The names – Preßburg, Bratislava and Pozsony – do not merely mark political vicissitudes and underscore the multi-ethnic composition of this city on the banks of the Danube, they also indicate the differing respective memories of the city. Even the use of these names in the 19th and 20th centuries points to certain characteristic traits of Central European nation-states – as modern and tolerant nations. In a recently published collection of essays on the city’s historiography Elena Mannová wrote: “At first glance one could claim that there are many histories of this city, all of which developed as a consequence of political and social changes and of changes of rulers over the different ethnic groups living in the city.”[1] Although in this essay I will be looking at the Hungarian chapter of the city’s history and at Hungarian traditions, I would like to emphasise that I am a committed supporter of a collective, supranational reading of Bratislava.

The most important aspects of the Hungarian contribution to this city will be summarised in five points: Bratislava as the city of royal coronations, as a centre of so-called “Hungarus patriotism”, as the venue of the Hungarian Diet, as “the Hungarian muse in Bratislava”, and as the city of the Kraxelhuber.

In the semiotics of the city, Hungarian memories of the city rest on the following elements: the rectangular castle with its four corner towers where the “Holy Crown of Hungary” – also known as the Crown of St. Stephen – is kept, St. Martin’s Cathedral where the kings of Hungary were crowned, and the palace of the Catholic Primate, where in 1848 Ferdinand V gave his consent to certain reforms as part of a new constitution. In the Hungarian tradition Bratislava was given the attribute “coronation city”. In December 1526 Ferdinand I of Habsburg was elected King of Hungary in the Franciscan monastery and crowned in Stuhlweissenburg/Székesfehérvar. From the middle of the 16th century onwards, Bratislava was, to all intents and purposes, the kingdom’s capital. Its proximity to Vienna played an important role in this decision. According to Hungarian etymological studies, the city’s Hungarian name of Pozsony can be traced back to the personal name of a territory around the castle in the early medieval period.

In Hungarian memory medieval Bratislava was an important border fortification. In his celebrated epic poem “The diver Kund”, published in 1829, the famous Hungarian romantic poet Mihály Vörösmarty (1800–1855) tells the story of a diver who managed to sink the Danube fleet of King Henry III in Preßburg in 1052. In Hungarian eyes the “deputy” capital city of Bratislava was always on the west of the country, on the margins of the country, not merely because of its German-speaking population and its progressiveness, but also because of its political position and its resident aristocracy and citizens.

I use the term “Hungarus patriotism” to describe a mindset which preceded the concept of a modern national identity; its point of origin was loyalty to the whole of the Kingdom of Hungary and it was not dependent on the respective person’s class or native language. The multi-talented scientist and teacher at the Evangelical Lyceum of Preßburg, Matthias/Matej/Mátyás Bél (1684–1749) encapsulates such “Hungarus patriotism”.

The Slovak language area in the north, the Hungarian language area in the south and the German-Austrian language area to the west all formed part of the city’s hinterland. As regards religion, the city was populated by a Roman Catholic majority, a relatively strong Protestant Lutheran minority and a Jewish Diaspora. In his work Mátyás Bél demonstrates his linguistic and religious tolerance, valuing all languages spoken in his country. He was the editor of a multivolume encyclopaedic work, written in Latin, on the Kingdom of Hungary covering all its historical, political, economic and ethnographic aspects.

Bratislava has a long tradition of multilingualism. A citizen or intellectual of Bratislava spoke at least three languages. National historiography narratives tend to ignore or neglect this tradition. An in-depth study of the work of journalists and teachers would be worthwhile, for example the work of Karl Gottlieb von Windisch (1725–1793), founder of the newspaper Preßburger Zeitung, or of Tobias Gottfried Schröer (1791–1850), who referred to himself as a “Hungarus” and who wrote about both Hungarian and Slovak culture, or of Lajos/Ĺudovít Szeberényi (1820–1875), a professor und clergyman of Slovak parentage and a translator of Slovak folk songs into Hungarian.

Between 1825 and 1848 the Hungarian Diet met nine times in Preßburg. It would be only a slight exaggeration to state that the modern state of Hungary originated in Bratislava. Among the members of parliament of those years we can find such extraordinary personalities of Hungarian history as Count István Széchenyi, Ferenc Kölcsey, the poet who wrote the national anthem, Miklós Wesselényi, Lajos Kossuth, Ferenc Deák and, not least, Lajos Batthyány (1807–1849), a native of Preßburg who became the first prime minister of the liberal Hungarian government and was martyred in the revolution of 1848/49.

In his book A Hungarian Nabob Mór Jókai, the foremost Hungarian novelist of the 19^th century, described those years as follows: “Big ideas, extensive reforms rise up in front of the public, people read newspapers in the coffee houses (...), during the day the public visits the gallery of the Parliamentary Building with the same zest and curiosity as they would pay a visit to the theatre.”

Protagonists of Hungarian literature such as Mór Jókai (1825–1904) and Sándor Petőfi (1823–1849) lived and worked in the coronation city. Jókai attended the Evangelical Lyceum for three years as an “exchange pupil”. In the former Kingdom of Hungary it was customary in areas where several languages were spoken for parents to send their children for a time into a family which spoke a different language to allow the children to learn the language of their neighbours. The first time Petőfi arrived in Preßburg he came on foot and as a soldier, later he tried his aptitude as an actor in the summer theatre on the other bank of the Danube.

Bratislava has earned for itself the title ‘city of schools’. In 1465 King Matthias Corvinus founded a university, the Academia Istropolitana in Preßburg. 1606 was the year in which the Evangelical Lyceum was founded, an educational establishment which went on to play an extraordinarily important role in German, Slovak and Hungarian culture over the centuries. A Roman Catholic school has existed Bratislava since 1714. Its teachers included the Jesuit György Káldi (1572–1634), who translated the Roman Catholic bible into Hungarian. The Royal Academy of Jurisprudence, founded in 1784, was also very important for Hungarian and Slovak culture.

Bratislava could also be considered as the birthplace of an ungarländische press (Ungarländisch means Hungarian in a political, territorial and historical, but not necessarily ethnic, sense). The newspaper Preßburger Zeitung was first published in 1764, followed in 1780 by the first issue of the Hungarian-language newspaper Magyar Hírmondó [The Hungarian Courier] and in 1783 by the Slovak Prešpurské Noviny (Preßburger Zeitung).

And, finally, who were the Kraxelhuber? In the Hungarian perception the citizens of Preßburg were loyal subjects of the Habsburg monarchy and strongly infiltrated with Viennese culture. The citizens of Preßburg were often referred to with a certain irony as Kraxelhuber by the Hungarians. Originally the name was a play on the work in the vineyards. In 1890 almost 60 percent of the city’s population were ethnically German. A Kraxelhuber was a conservative citizen with an ungarländische identity. He spoke Hungarian but was notable for speaking an accented Hungarian which made him look slightly ridiculous. The Kraxelhuber was a frequently occurring character in humorous Hungarian newspapers in the last third of the 19th century. In the era of the Hungarian illusion of a nation-state at the beginning of the 20^th century Preßburg was given a Hungarian appearance including Hungarian street names and inscriptions; the St. Elisabeth University was founded in 1914. After the end of the Habsburg monarchy Pressburg/Bratislava/Pozsony became the capital city of Slovakia in the newly founded state of Czechoslovakia. In the inter-war period the city became a centre of cultural life for the Hungarian minority in the First Czechoslovak Republic.

[1] Mannová, Elena: Pozsony historiográfiája (Egy multietnikus város múltjának differenciált bemutatása a 19. és 20. század politikai fordulatai után) [The Historiography of Bratislava. A differentiated approach to the history of a multiethnic city based on the political changes in the 19th and 20th century] In: Fejezetek Pozsony történetébol magyar és szlovák szemmel. Szerk. Czoch Gábor, továbbá Kocsis Aranka, Tóth Árpád [Pictures of the History of Bratislava through the Eyes of Hungarians and Slovaks, ed. by G. Czoch, in collaboration with A. Kocsis and Á. Tóth]. Kalligram, Pozsony 2005. pp. 47–48.

prof. Csaba Gy. Kiss (born 1945) – Hungarian political scientist, prominent expert on Central European issues. Historian of culture and literature, conducts comparative research studies on literatures of Central Europe and myths and national symbols in literature. Professor of Universities in Budapest and Zagreb. President of Scientific Council of European Network Remembrance and Solidarity.

The recent years have proven that the vast majority of discussions and debates about the past in countries of Central-Eastern Europe were concentrating and still concentrate around the problem of existence and operation of the sites of memory. They were and most probably they will be for long an essential factor shaping “historical politics” of each nation and state aware of its past. Unarguable is the fact that the programs of historical education of societies and - most importantly - processes of remembering collective past and shaping of collective future are developed and realized on the basis of the sites of memory. United Europe more and more frequently reaches to its historical roots while looking for a binder enabling construction of the common culture of memory. The problem of relation to the past that is permanently present in historical debates is the proof of that.

While Europe politically and economically and otherwise becomes unity in almost exemplary way then the attitude to the past, experiences resulting from it and accompanying emotions demonstrate how difficult becomes development of common culture of memory, how deeply is in this respect still divided our continent. Different experiences from the past, lack of opportunities to carry out an open dialogue about it still remain factors significantly hindering such process. Different levels of historical awareness and mainly different and not always comprehensible for the other partners historical experiences of societies of particular European states cause, that carrying out an open and honest dialogue that is respecting facts and experiences resulting from the past and above all taking into account sensitivity of the others, becomes very complicated. The necessity to create a common ground for European dialogue about the past becomes a challenge for people aware of this fact.

Europe of the 20th century still is in shadow of the two bloody and devastating wars and – what is particularly important – of the two totalitarian systems: German National Socialism and Soviet Communism. This horrible heritage of the past left its stamp on history of the whole European continent. It became the common experience. It was common but also unique since these experiences were recorded in memories of particular states and nations differently and today they take quite different meanings. This distinctness is best expressed by symbols and tokens of our memory of past, in the sites of memory.

The conference on the sites of memory, their significance and role in contemporary world and in historical discourse according to intentions of its organizers should bring closer and define the problem and ipso facto to contribute to understanding of the culture of memory of our neighbors.

Intention to set up a conference on sites of memory in the Central-Eastern European states emerged in 2005 during numerous, sometimes emotional discussions we used to carry out with colleagues from Austria, Germany, Hungary and Slovakia while working on guidelines of the project of the European Network “Remembrance and Solidarity”. It is the result of our common effort to create the ground for exchanging experiences and opinions that is indispensable for the process of development European culture of memory. In this work we were united by the need to create the European culture of memory based on dialogue and respect for the past.

Creation of the European Network Remembrance and Solidarity whose task is analysis, documentation and propagation of knowledge about history of the 20^th century, the century of wars, totalitarian dictatorships and suffering of civilian population, based on common declaration signed on February 2^nd, 2005 in the Royal Castle in Warsaw by the Ministers of Culture of Poland, Germany, Slovakia and Hungary, was a step in this direction.

Tasks of the European Network Remembrance and Solidarity: connection of initiatives of public and private institutions, NGOs, scientific centers and sites of memory in various European countries with aim to actualize the main message that underlies establishment of this initiative so important for European dialogue. The European Network Remembrance and Solidarity will support and finance realization of joint scientific and educational projects which contribute to better knowledge of the past, its understanding and to construction and development of the European culture of memory. The Foundation European Network Remembrance and Solidarity was founded on August 23^rd, 2005 by professor Józef Szajna – a prominent Polish artist, former prisoner of KL Auschwitz-Birkenau.

The Conference on the sites of memory in Central-Eastern Europe is the first initiative starting European dialogue on problems of the past which came into being within the circle of people creating the European Network Remembrance and Solidarity. It is held in a particular place, in a hall called New Chamber of Representatives of Royal Castle in Warsaw which was destroyed during the World War II and was rebuilt by Polish society. It is in this very hall that in 1791 the text of the Constitution of 3^rd May came into being. This Constitution set foundations of modern structure for Polish state. It was the first in Europe and second in the world, after the United States of America, document of this kind. The goal of the Constitution of 3^rd May was to reform the state and gave it solid foundations.

As the organizers of the conference we will not contribute to creation of a document so significant for development of each of our states but drawing on achievements of our predecessors from 200 years ago we can ensure that free and substantial exchange of opinions on various problems of our common past will contribute to restoration of dialogue necessary for the development of European culture of memory and to preparation of solid foundations for this dialogue.

Andrzej Przewoźnik (1963-2010) – historian, long-term Secretary General of the Council for Protection of Memory Struggle and Martyrdom. One of originators of the European Network Remembrance and Solidarity. Killed in the plane crash in Smolensk in April 2010.

When you look back at the year 1968, you will encounter the curious fact that while the “Prague Spring” is accorded a great measure of respect and sympathy in the West, in Prague, particularly after the emergence of an independent Czech Republic in the years 1992/93, it is viewed with scepticism and even open rejection by important elements of the new political elite and public opinion-makers. While in Europe, including the former Eastern Bloc, its suppression is viewed as a national, Czechoslovak tragedy, the gist of many Czech commentaries voiced in the first half of the 1990s was that the “Prague Spring” was primarily a struggle between various communist parties, and the whole event is viewed as an episode in the history of an absurd experiment – communism.

In the early 1990s opinions about Dubček varied widely in the Czech Republic. Younger and more conservative journalists located him irretrievably in the communist camp. A more differentiated view conceded that the reformers of 1968 were endeavouring to make the system more humane but at the same time they stood accused of illusory, inconsistent and weak policies. In this more differentiated view, the central importance of the “Prague Spring” lay in its failure, because this finally buried the illusion of the reformability of the communist system. Conversely, such well known protagonists of 1968 as Karel Kosík, Jiří Pelikán or Eduard Goldstücker accuse the new liberal-conservative political establishment of behaving no different towards the “Prague Spring” than the Husák regime at the time. They conclude that the “Prague Spring” was “buried twice” by political rulers, once after 1968 and once after 1989. The neo-liberal parties emerged as the victors of the political process of differentiation which took place in Czechia after 1989 and wanted to make it clear that they had different concepts of democracy and society than those voiced in 1968. With their schematic contrast between a “natural order” and the “hubristic construction” of a technocratically designed, better world, all socialists and moderate leftists were branded as political enemies who imperilled the basic principles of human liberty. The “Prague Spring” became a political issue and the focus of political disputes. Up until 1989 criticisms did not concentrate on party members but on the “generation of 1968” and the dissidents associated with them, for example the civil rights movement “Charta 77”.

If one wants to understand the temporary disdain for the “Prague Spring” after 1989 even within the carefully considered anti-communism of the Czech Republic, then it must understood that a large part of this is due to the particular manner of its failure. Failure was successive and the most difficult part was carried out by the reformers themselves. Their inability not to abandon certain political principles, preferring to relinquish power rather than hoping that their sheer persistence in staying on and occupying certain functions would constitute a lesser evil was not a coincidence. It reflected the basic difference between a reform-communist politics carried out by proconsuls and legal and democratic politics by politicians who know they are bound to the people, to parliament and to their country’s constitution. The suppression of the reform-communist experiment led to resignation, cynicism, and emigration. The twenty years of the Husák regime were characterised by a retreat into private life accompanied by an outward appearance of collaboration with the regime. Repression, but also political conformity and self-abnegation, transformed the country into a cultural waste land. All thoughts of reform were banished from the party until 1989.

The political exploitation surrounding the concept of the “Prague Spring” which characterised the first half of the nineties is only gradually receding. The emergence of more differentiated judgements and a more carefully argued style of altercation in the disputes surrounding the legacy of the “Prague Spring” are unmistakeable. Moreover, despite the controversial assessment of the reformist experiment, the “Prague Spring” and its violent suppression have been deeply inscribed in the collective memory of Czech citizens. According to various surveys, the “Prague Spring” is viewed by the majority as an attempt to renew democracy and as a matter which concerns the majority of the nation.

The perception of the Prague Spring took a different course in Slovakia. Both the reform movement of 1968 and the consequences of its failure were much slower in Slovakia. As the country’s decentralisation turned out to be the only reform of 1968, which survived the political restoration of 1969, this gave the Husák regime a certain legitimacy within Slovakia. Under the communist regime Slovakia experienced the biggest leap in urbanisation and industrialisation in its history. The change of regime in 1989 did not lead to a strong polarisation between a democratic opposition and official structures, and this was reflected in a more muted debate about the communist past and in the rejection of the policy of “lustrations” which was widely applied in Czechia after 1989. In Slovakia after 1989 there was, in general, a more positive attitude to the legacy of the reforms of 1968.

Neither reform communism nor Eurocommunism left a theoretical or institutional legacy on which the newly won democracies after 1989 could or needed to build. Reform communism as a democratic concept is neither identical with the democratic awakening which swept through all levels of society, referred to as the “Prague Spring”, nor with its meaning both for Czech and Slovak history and in European history.

Why did the “Prague Spring” fascinate the West? For socialists and Eurocommunists the “Prague Spring” stood for the hope that the longed for combination of social justice and democracy could become a reality. For modernisers and technocrats it was an experiment which might have shown whether a convergence of systems would be possible, whether the expansion of the welfare state in the West could have had a counterpart in a democratisation with a more market-based economy in the East. For social-democrats the Prague Spring was an inspiration and opened up a perspective whereby the split of the left into communists and social-democrats could have been overcome.

The idea that the totalitarian Soviet communism might be overcome peacefully and without bloodshed electrified even middle-class and conservative politicians such as Margaret Thatcher or George Bush senior. The sheer notion of a non-violent ending of the partition of Europe touched almost everyone, even otherwise apolitical citizens. And finally, the “Prague Spring” was a global media event. Millions of people on their televisions watched the invasion of a small country, which was not threatening anybody but had only set about clearing away its own lies and undemocratic practices. The Prague Spring lastingly changed the view of the nature of Soviet communism. Well-known European intellectuals such as Jean-Paul Sartre and Bertrand Russell denounced the military intervention as “Moscow’s Vietnam”.

In the former Eastern Bloc the Prague Spring has had a lasting impact, as for a few months the mutability of the dictatorial Soviet-style system became a reality in favour of new freedoms. The protests against the military intervention in the Soviet Union, Poland, Hungary and the GDR by small and at the time powerless groups of dissidents marked a break in the development of the Eastern bloc. It was the start of a civil society opposition and the historical end of reform communism.

The “Prague Spring” gives little cause for self-righteous judgements. Neither the simple formula of the reform communists who claim that it was a direct precursor of the “Velvet Revolution” nor the neo-liberal explanation which contrasts the interests of the people, who wanted democracy, with those of the reform communists, who were only striving to modernise their rule, are right.

Culturally, the 1960s represented a productive time of new beginnings. The civilisatory backwardness of the East compared to the West was not yet so obvious, and the pre-ecological fetishisation of growth and technology promoted the idea, which many believed in at the time, of a long-term convergence of the systems in East and West. The astonishing global renaissance of Marxism in the 1960s facilitated communication across borders and political blocks. Ideologically, the “Prague Spring” represented the zenith of contemporary misconceptions. The reformers trusted in the idea that the new social structures which had been created by nationalisation could no longer be overturned. Because they really did believe in socialism’s historical mission, they dared to attempt more democracy.

Despite the above mentioned programmatic limitations, the social processes of 1968 represented a system transformation which could not have been halted without resorting to violence. The historical importance of the “Prague Spring lies in the democratic subversiveness of the reform and transformation process which provided historical proof of the potential for a communist dictatorship to be overcome by peaceful means.

 translated from German by Helen Schoop

Jan Pauer PhD - historian, translator and philosopher. In  1990-1993 collaborated with the committee of Czech historians set up by the Czech government for studies on history of former Czechoslovakia in 1967-1971. Since 1993 works in Centre of Central and Eastern European Studies of the University of Bremen. Cooperated in realisation of many documentary films, took part in many radio programs and wrote many articles for newspapers on history, culture and politics in Central and Eastern Europe.

Spoglądając na rok 1968, natrafiamy na niezwykły fakt, iż mianowicie „Praska wiosna” na zachodzie odbierana była z szacunkiem i sympatią, natomiast w Pradze, zwłaszcza po powstaniu niepodległej Republiki Czeskiej w 1992/93 r. znaczne części nowych elit politycznych i opiniotwórczych przyjmowały ją raczej ze sceptycyzmem i otwartą dezaprobatą.

Podczas gdy w Europie, nawet w krajach byłego bloku wschodniego, jej stłumienie uważa się za narodową, czechosłowacką tragedię, w pierwszej połowie lat dziewięćdziesiątych słychać było czeskie głosy, które upatrywały w „Praskiej wiośnie” przede wszystkim walkę frakcji komunistycznych pomiędzy sobą, a całe wydarzenie uważały za epizod w historii absurdalnego eksperymentu – komunizmu.

W Republice Czeskiej wczesnych lat dziewięćdziesiątych opinie o Dubčeku zaczęły się znacznie różnić. Młodsi konserwatywni dziennikarze przypisywali go bezpowrotnie obozowi komunistycznemu. Nieco bardziej zniuansowane głosy przyznają wprawdzie, iż ówcześni reformatorzy starali się uczynić ustrój bardziej ludzkim, krytykują ich jednak za iluzoryczną, niespójną i słabowitą politykę. Główne znaczenie „Praskiej wiosny” dostrzegają w jej niepowodzeniu, ponieważ dzięki temu ostatecznie pogrzebana została iluzja o możliwości zreformowania ustroju komunistycznego. Przeciwnie, znani uczestnicy wydarzeń roku 1968, tacy jak Karel Kosík, Jiří Pelikán lub Eduard Goldstücker, twierdzą, iż nowy establishment liberalno-konserwatywny wobec „Praskiej wiosny” zachowuje się nie inaczej niż swojego czasu reżim Husáka. „Praska wiosna” została rzekomo dwukrotnie „pogrzebana” przez przywódców politycznych – po 1968 r. i po 1989 r. Z procesu dyferencjacji politycznej w Republice Czeskiej po 1989 r. zwycięską ręką wyszły partie neoliberalne. Chciały zaznaczyć, że mają inną koncepcję demokracji i społeczeństwa niż ta sprzed 1968 r. Dzięki schematycznemu przeciwstawieniu „porządku naturalnego” i „aroganckiej konstrukcji“ zaprojektowanemu technokratycznie lepszemu światu, wszyscy socjaliści i lewicowi liberałowie zostali oznaczeni jako polityczni wrogowie, zagrażający podstawom wolności człowieka. „Praska wiosna” stała się wydarzeniem politycznym i znalazła się w centrum politycznej konfrontacji. Jednak to nie członkowie partii przed 1989 r. stali się celem krytyki, ale „pokolenie 68” oraz związani z nimi dysydenci, na przykład w postaci ruchu obywatelskiego „Karta 77“.

Jeżeli chcemy zrozumieć chwilowe lekceważenie „Praskiej wiosny” po 1989 r. również w ramach refleksyjnego antykomunizmu w Czechach, dużą jego część należy w szczególny sposób tłumaczyć jej porażką. Nadeszła sukcesywnie, a najtrudniejszą jej część załatwili sami reformatorzy. Ich niezdolność do niezrezygnowania z określonych zasad politycznych i oddania władzy we właściwym czasie, zamiast roić sobie, że zwykłe trwanie na określonych stanowiskach jest mniejszym złem, nie była przypadkiem. W niej odzwierciedlała się istotna różnica pomiędzy zreformowaną komunistyczną polityką zastępczą oraz legalną i demokratyczną polityką, która wie, że jest podporządkowana narodowi, parlamentowi i konstytucji kraju. Stłumienie próby zreformowania komunizmu doprowadziło do rezygnacji, cynizmu, emigracji. Ucieczka w życie prywatne oraz zewnętrzna kolaboracja z reżimem cechowały dwudziestolecie rządów Husáka. Represje, ale również konformizm polityczny i zapieranie samego siebie przemieniły kraj w kulturalną pustynię. Do 1989 r. wszelkie myślenie o reformach zostało z partii wykluczone.

W pierwszej połowie lat 90-tych polityczna instrumentalizacja bardzo powoli ustępuje. Zróżnicowane oceny oraz powrót stylu argumentacyjnego w sporach o dziedzictwo „Praskiej wiosny” są niewątpliwe. Ponadto, mimo kontrowersyjnych ocen tego reformatorskiego eksperymentu, „Praska wiosna” i jej gwałtowne zduszenie jest głęboko wpisane w zbiorową pamięć obywateli. Według ankiet większość osób uważa „Praską wiosnę” za próbę odnowienia demokracji oraz sprawę większości narodu.

Inaczej wyglądało podejście do „Praskiej wiosny” na Słowacji. Zarówno proces reform w 1968 r., jak i następstwa jego porażki były tam spowolnione. Ponieważ federalizacja kraju była jedyną reformą z roku 1968, która przetrwała restaurację polityczną po 1969 r., reżim Husáka na Słowacji posiadał pewną legitymację. Słowacja pod panowaniem komunistów wykonała największy skok urbanizacyjny i industrializacyjny w swojej historii. Zmiana ustroju w 1989 r. nie doprowadziła do silnej polaryzacji pomiędzy demokratyczną opozycją i oficjalnymi strukturami, co przełożyło się na umiarkowaną konfrontację z komunistyczną przeszłością oraz dezaprobatę wobec „lustracji” prowadzonej w Czechach po 1989 r. Na Słowacji po 1989 r. nastawienie wobec dziedzictwa procesu reform z 1968 r. było generalnie bardziej pozytywne.

Komunizm reformowany, tak samo jak eurokomunizm, nie pozostawił ani w sensie teoretycznym, ani instytucjonalnym dziedzictwa, do którego mogłyby czy wręcz musiałyby nawiązać nowo zdobyte demokracje po 1989 r. Komunizm reformowany jako koncepcja demokratyczna nie jest jednak ani identyczny z ogólnospołecznym zrywem demokratycznym, który nazywany jest „Praską wiosną”, ani z jego znaczeniem dla historii czeskiej, słowackiej, ani europejskiej.

Dlaczego „Praska wiosna” fascynowała Zachód? Dla socjalistów i eurokomunistów „Praska wiosna” była nadzieją, że wytęsknione połączenie sprawiedliwości społecznej i demokracji może się urzeczywistnić. Dla modernizatorów i technokratów była eksperymentem, który mógł pokazać, czy następuje konwergencja ustrojów, czy rozbudowa państwa dobrobytu na Zachodzie znajduje odpowiednik w demokratyzacji i wolnorynkowym otwarciu się Wschodu. Dla socjaldemokratów „Praska wiosna” była inspiracją i zarysowała perspektywę przezwyciężenia podziału lewicy na komunistów i socjaldemokratów.

Wyobrażenie, iż totalitarny komunizm sowiecki może zostać pokojowo i bezkrwawo przezwyciężony, zelektryzowało nawet polityków o przekonaniach obywatelskich i konserwatywnych, takich jak na przykład Margaret Thatcher czy George Bush Senior. Sama wizja możliwości pokojowego przezwyciężenia europejskiego podziału poruszała prawie wszystkich, nawet osoby niezaangażowane w politykę. Wreszcie była „Praska wiosna” wydarzeniem medialnym na skalę światową. Miliony obywateli zobaczyły na ekranach telewizorów nocny najazd na mały kraj, który nikomu nie zagrażał, ale starał się posprzątać własne kłamstwa i niedemokratyczne praktyki. „Praska wiosna” trwale zmieniła sposób patrzenia na naturę komunizmu sowieckiego. Znani intelektualiści europejscy, jak Jean-Paul Sartre i Bertrand Russell piętnowali interwencję wojskową jako „moskiewski Wietnam“.

„Praska wiosna” trwale wpłynęła na kraje byłego bloku wschodniego, ponieważ możliwość zamiany dyktatorskiego systemu o sowieckim charakterze na nowe swobody na kilka miesięcy stała się rzeczywistością. Protesty przeciwko interwencji wojskowej organizowane w Związku Radzieckim, Polsce, na Węgrzech i w NRD przez małe i wtedy bezsilne grupy dysydentów wyznaczyły cezurę w rozwoju bloku wschodniego. Był to początek obywatelskiej opozycji oraz historyczny koniec komunizmu reformowanego.

„Praska wiosna” daje niewiele okazji do ferowania jednoznacznych wyroków. Ani prosta formuła reformowanych komunistów, iż jest ona bezpośrednim poprzednikiem „aksamitnej rewolucji”, nie jest prawdziwa, ani też neoliberalne przeciwstawianie interesów narodu, który pragnął demokracji, interesom reformowanych komunistów, którzy dążyli jedynie do unowocześnienia swojej władzy.

Pod względem kulturowym lata sześćdziesiąte oznaczają produktywny czas przełomu. Jeszcze nie tak bardzo widoczne cywilizacyjne zapóźnienie wobec zachodu oraz przedekologiczny fetyszyzm wzrostu i techniki wzmacniały perspektywę długoterminowego zbliżania się ustrojów na wschodzie i zachodzie, w którą wtedy wierzono. Zdumiewający, światowy renesans marksizmu w latach 60-tych ułatwiał komunikację ponad granicami i blokami. Ideologicznie „Praska wiosna” znajdywała się na poziomie współczesnego jej błądzenia. Ówcześni reformatorzy byli przekonani, że struktury społeczne powstałe poprzez upaństwowienie nie mogą już zostać zrewidowane. Właśnie dlatego, że wierzyli w historyczną misję socjalizmu, odważyli się na więcej demokracji.

Mimo wspomnianych ograniczeń programowych ogólnospołeczny proces roku 1968 stanowił transformację ustrojową, której bez przemocy nie udałoby się już zatrzymać. To właśnie w demokratycznej wywrotowości tego procesu reform i transformacji, dzięki której został złożony historyczny dowód na możliwość pokojowego przezwyciężenia dyktatury komunistycznej, leży historyczne znaczenie „Praskiej wiosny”.

dr Jan Pauer - historyk, tłumacz i filozof.  W latach 1990-1993 współpracował z utworzoną przez rząd czeski komisją historyków do badań nad historią byłej Czechosłowacji w latach 1967-1971. Od 1993 roku pracownik Centrum Badań Europy Wschodniej Uniwersytetu w Bremie. Współtwórca wielu filmów dokumentalnych, uczestnik kilkunastu audycji radiowych oraz autor artykułów prasowych na temat historii, kultury i polityki w Europie Wschodniej.

Pri spätnom pohľade na rok 1968 sa vynára zvláštna skutočnosť, že zatiaľ čo sa „Pražská jar“ stretávala na západe s rešpektom a sympatiami, narážala spomienka na toto obdobie v Prahe predovšetkým po vzniku samostatnej Českej republiky 1992/93 u značnej časti nových politických elít a tvorcov verejnej mienky skôr na skepsu či otvorené odmietanie. Zatiaľ čo v Európe, a síce aj v bývalom východnom bloku, je potlačenie „Pražskej jari“ vnímané ako národná československá tragédia, zaznievali v prvej polovici deväťdesiatych rokov z Českej republiky hlasy, ktoré v „Pražskej jari“ videli predovšetkým boj komunistických frakcií medzi sebou a celú túto udalosť vnímali ako jednu epizódu v dejinách jedného absurdného experimentu – komunizmu.

V Českej republike sa v raných deväťdesiatych rokoch mienky o Dubčekovi značne rozchádzali. Mladší konzervatívni novinári ho nenávratne umiestnili do komunistického tábora. O niečo diferencovanejšie hlasy pripúšťajú, že vtedajší reformátori sa snažili o viac ľudskosti, ale zároveň im pripisujú iluzórnu, nesúdržnú a neduživú politiku. Hlavný význam „Pražskej jari“ vidia v jej stroskotaní, pretože tým bola ilúzia reformovateľnosti komunistického systému definitívne pochovaná. Naopak známi aktéri roku 1968 ako Karel Kosík, Jiří Pelikán alebo Eduard Goldstücker obviňujú novú liberálno-konzervatívnu vládnucu vrstvu, že sa voči „Pražskej jari“ nestavia inak, ako to svojho času robil Husákov režim a tvrdia, že „Pražská jar“ bola „pochovaná“ dvakrát, po roku 1968 ako aj po roku 1989, prostredníctvom práve aktuálnych držiteľov politickej moci. Z politického procesu diferencovania po roku 1989 vzišli v Českej republike ako víťazi neoliberálne strany. Chceli jasne ukázať, že majú inú koncepciu demokracie a spoločnosti, než tí z roku 1968. Pomocou schematického porovnania „prirodzeného poriadku“ a „domýšľavej konštrukcie“ technokraticky načrtnutého, lepšieho sveta boli všetci socialisti a ľavicoví liberáli označení ako politickí nepriatelia, ktorí ohrozovali základy slobody človeka. „Pražská jar“ sa stala politickou záležitosťou a stála v centre politických sporov. V centre kritiky do roku 1989 nestáli členovia strany, ale predstavitelia roku 1968 a s nimi spojení disidenti ako napríklad v podobe hnutia za občianske práva „Charty 77“.

Ak chceme toto dočasné podceňovanie „Pražskej jari“ po roku 1989 pochopiť aj v rámci reflektovaného antikomunizmu v Česku, tak sa veľká časť z toho dá vyvodiť práve z mimoriadneho spôsobu svojej porážky, ktorá sa dostavila postupne a o jej najťažšiu časť sa postarali samotní reformátori. Ich neschopnosť popustiť od určitých politických zásad a radšej včas odovzdať moc, než dúfať, že ich číre zotrvanie v istých funkciách je menším zlom, nebola žiadna náhoda. V tom sa odrážal podstatný rozdiel medzi reformno-komunistickou politikou a legálnou demokratickou politikou, ktorá sa zaväzuje vernosťou voči ľudu, parlamentu a ústave krajiny. Potlačenie tohto reformno-komunistického pokusu vyústilo do rezignácie, cynizmu, emigrácie. Útek do súkromného života a vonkajšia kolaborácia s režimom boli počas dvadsiatich rokov Husákovho režimu typické. Represie, ale aj politické prispôsobenie a sebazaprenie premenili krajinu na kultúrnu púšť. Všetky reformné myšlienky boli až do roku 1989 zo strany vylúčené.

Politická inštrumentalizácia v prvej polovici deväťdesiatych rokov ustupuje len pomaly. Diferencovanejšie názory a zavládnutie argumentatívneho štýlu v spore o dedičstvo „Pražskej jari“ sú nepochybné. K tomu sa pridáva i skutočnosť, že napriek kontroverznému hodnoteniu tohto reformného experimentu, je „Pražská jar“ a jej násilné potlačenie hlboko vryté do kolektívnej pamäte občanov. Podľa výsledkov uskutočnených ankiet vníma väčšina ľudí „Pražskú jar“ ako pokus o obnovenie demokracie a ako záležitosť väčšiny národa.

Inak prebehol proces vysporiadavania sa s „Pražskou jarou“ na Slovensku. Nielen reformný proces v roku 1968 ale aj následky jeho porážky tu boli silne spomalené. Keďže federalizácia krajiny bola jedinou reformou roka 1968, ktorá prežila politickú obnovu po roku 1969, disponoval Husákov režim na Slovensku istou legitimitou. Na Slovensku sa za komunistického režimu uskutočnil najväčší urbanizačný a industrializačný skok v celej jeho histórii. Zmena režimu v roku 1989 tu neviedla k silnej polarizácii medzi demokratickou opozíciou a oficiálnymi štruktúrami, čo sa odrazilo v opatrnom vysporiadavaní sa s komunistickou minulosťou a v odmietaní „lustrácií“ prebiehajúcich po roku 1989 v Česku. Na Slovensku jestvoval po roku 1989 všeobecne pozitívnejší postoj voči dedičstvu reformného procesu z roku 1968.

Reformný komunizmus ako aj eurokomunizmus nezanechali ani teoreticky ani inštitucionálne žiadne dedičstvo, na ktoré by novo vzniknuté demokracie po roku 1989 mohli alebo dokonca museli naviazať. Reformný komunizmus ako koncept demokracie nie je však identický ani s celospoločenským demokratickým vzplanutím, ktoré sa nazýva „Pražská jar“, ani s jeho významom tak pre české a slovenské ako aj pre európske dejiny.

Prečo „Pražská jar“ tak fascinovala západ? Pre socialistov a eurokomunistov bola „Pražská jar“ nádejou, že vytúžené prepojenie sociálnej spravodlivosti a demokracie by sa mohlo stať skutočnosťou. Pre modernizátorov a technokratov to bol experiment, ktorý by mohol ukázať, či sa koná systémová konvergencia, či budovanie blahobytného sociálneho štátu na západe nachádza obdobu v demokratizácii a trhovohospodárskom otvorení na východe. Pre sociálnych demokratov bola „Pražská jar“ inšpiráciou, ktorá otvorila perspektívy pre prekonanie rozštiepenia ľavice na komunistov a sociálnych demokratov.

Predstava, že totalitárny sovietsky komunizmus by mohol byť prekonaný mierovo a bez krviprelievania, elektrizovala dokonca občianskych a konzervatívnych politikov ako napríklad Margaret Thatcherovú alebo Georga Busha seniora. Len číra predstava o možnosti nenásilného prekonania európskeho rozštiepenia zapôsobila takmer na všetkých, aj na nepolitických ľudí. A nakoniec bola „Pražská jar“ aj svetovou mediálnou udalosťou. Milióny občanov mohli v televízii vidieť nočné prepadnutie jednej malej krajiny, ktorá nikoho neohrozovala, ale ktorá sa len usilovala o ukončenie vlastných klamstiev a nedemokratických praktík. „Pražská jar“ natrvalo premenila pohľad na povahu sovietskeho komunizmu. Známi európski intelektuáli ako Jean-Paul Sartre a Bertrand Russell označili túto vojenskú intervenciu za „Vietnam Moskvy“.

V bývalom východnom bloku mala „Pražská jar“ trvalý účinok tým, že zmeniteľnosť diktátorského systému sovietskeho razenia v prospech nových slobôd sa stala na niekoľko mesiacov realitou. Protesty proti vojenskej intervencii v Sovietskom zväze, v Poľsku, Maďarsku a NDR zo strany malých a vtedy bezmocných skupín disidentov vyznačili cezúru vo vývoji východného bloku. Bol to začiatok civilnej spoločenskej opozície a historický koniec reformného komunizmu.

„Pražská jar“ poskytuje málo dôvodov na neústupčivé názory. Ani jednoduchá formula reformných komunistov, že „Pražská jar“ bola priamym predchodcom „zamatovej revolúcie“ a ani neoliberálna konfrontácia záujmov ľudu, ktorý chcel demokraciu, a záujmov reformných komunistov, ktorí sa snažili len o modernizáciu svojej moci, nie sú správne.

Z kultúrneho hľadiska sú šesťdesiate roky obdobím produktívneho vzplanutia. Ešte nie veľmi viditeľné civilizačné zaostávanie východu za západom a pred-ekologický fetišizmus rastu a techniky podporovali vtedy uznávanú perspektívu dlhodobého priblíženia sa systémov na východe a západe. Pozoruhodná celosvetová renesancia marxizmu v šesťdesiatych rokoch uľahčovala komunikáciu presahujúcu hranice. Ideologicky sa „Pražská jar“ nachádzala na vrchole vtedajšieho súdobého omylu. Vtedajší reformátori sa spoľahli na to, že spoločenská štruktúra vzniknutá zoštátnením už nie je revidovateľná. Práve preto, že verili v historickú misiu socializmu, odvážili sa tiež vyskúšať viac demokracie.

Napriek už spomínaným programovým obmedzeniam bol celospoločenský proces roka 1968 systémovou transformáciou, ktorá by sa bez násilia už nedala zastaviť. V demokratickej subverzivite reformného a transformačného procesu, prostredníctvom ktorej bol podaný historický dôkaz o možnosti mierového prekonania komunistickej diktatúry, leží historický význam „Pražskej jari“.

20. storočie bolo epochou totalitárnych režimov, ktoré sa navzájom legitimovali prostredníctvom nebezpečenstva, ktoré vychádzalo od druhého. Pustošenie, masové vraždy, deportácie sa vykonávali väčšinou s poukazom na preventívne opatrenia. V tomto ohľade jestvujú medzi zločinmi komunistov a nacistov vzájomné a úzke kauzálne prepojenia. Kultúra spomínania, ktorá sa zaoberá len zločinmi jedného totalitárneho systému, podstupuje riziko, že bude nepriamo slúžiť druhému totalitárnemu systému a jeho zločinom alebo že ho bude bagatelizovať. Dve miesta spomienok, ktorým sa venujem v mojom príspevku, sú pre to exemplárnymi príkladmi.

„Dom teroru”

Dom na Andrássyho ulici číslo 60 bol priam predurčený pre zriadenie múzea, pretože tu až do roku 1945 mali svoju stranícku centrálu maďarskí nacionalisti a po nich až do roku 1989 komunistická politická polícia. Národná konzervatívna vláda Viktora Orbána nešetrila žiadne náklady a vytvorila tu v roku 2002 najimpozantnejšie maďarské múzeum za posledných 15 rokov. Na nádvorí múzea sú vystavené fotoinštalácie vo forme „Steny páchateľov” ako aj „Steny obetí”. Na troch podlažiach boli vytvorené veľkolepo zariadené priestory, v ktorých sa prezentujú vybrané aspekty dvoch diktatúr, diktatúry Šípových krížov ako aj diktatúry komunistov.

Politici z tábora socialistov a liberálov od začiatku kritizovali ideu zriadenia múzea v tomto dome. Minister zahraničných vecí László Kovács žiadal, aby sa namiesto „Domu teroru” zriadil na nejakom inom mieste „Dom spomienok a zmierenia”. Zmierenie však predpokladá primerané uznanie viny. A k tomu zo strany páchateľov nikdy nedošlo.

V prvej výstavnej miestnosti sa tematizuje „dvojitá okupácia". Táto výstava síce nemá vedome zobrazovať cestu k holokaustu – zvláštnym spôsobom panoval medzi stranami len v tom ohľade konsenzus, že táto téma má byť odsunutá do separátneho a na vzdialenejšom mieste nachádzajúceho sa múzea – avšak v skrátenom znázornení sa pristúpilo na neslýchané kompromisy. Návštevníkovi sa výstava pokúša vsugerovať, že za prechmaty voči Židom je zodpovedných len niekoľko málo ľudí, hoci to v skutočnosti bolo presne naopak. Vzhľadom na priťažujúcu skutočnosť, že z lúpeží židovského majetku profitovalo niekoľko stotisíc Maďarov a že vládne strany sa vo svojej nevraživosti voči Židom pred rokom 1944 sotva odlišovali od strany Šípových krížov, je hore uvedená informácia absolútne zavádzajúca. Síce politika Miklósa Horthyho pribrzďovala radikálnosť maďarských antisemitistov, avšak tieto jeho zásluhy nesmú prekryť zodpovednosť za prenasledovanie Židov pred rokom 1944.

V miestnosti, v ktorej sa prezentuje prezliekanie, zlyháva symbolické znázornenie najzreteľnejšie. Na točiacom sa pódiu sú umiestnené dve, chrbtom k sebe postavené postavy, ktoré majú oblečenú uniformu Šípových krížov a komunistickej politickej polície. Na inštalovanej obrazovke sú okrem toho viditeľné dva prezliekajúce sa tiene. Keďže v roku 1945 si ani jediný člen strany Šípových krížov neobliekol uniformu politickej polície, možno túto prezentáciu označiť len ako falšovanie dejín. Keby autori výstavy chceli ukázať spoločné znaky medzi oboma týmito totalitárnymi stranami, tak by museli poukázať na kontinuitu u prívržencov oboch týchto strán.

Koncept autorov výstavy, ktorý sa snaží poukázať na kontinuitu na príklade členov politickej polície, poukazuje zároveň na problém tejto výstavy: výstava sa vyhýba tematizovaniu národnej zodpovednosti. O členoch politickej polície je možné nájsť len jednu polovetu: „organizácia pozostávajúca z ľavicovo-radikálnych elementov, kriminálnikov a bývalých prisluhovačov Šípových krížov”. V skutočnosti však vo vedení politickej polície, teda medzi tými osobami, ktorých portréty sú na výstave prezentované, nebol ani jeden „prisluhovač Šípových krížov” a taktiež žiadny obyčajný kriminálnik. Mnohí boli skutočne presvedčení komunisti. U veľkej väčšiny z nich ale mohla byť motiváciou pre vstup do politickej polície aj túžba po pomste, pretože medzi prvými členmi politickej polície boli prevažne Židia, ktorí okúsili utláčanie počas režimu Miklósa Horthyho (1.3.1920–16.10.1944) najprv ako členovia židovskej pracovnej služby (špeciálna jednotka pre nútené práce v maďarskej armáde), teda ako obete. Len niekoľko málo prišlo z emigrácie. Táto výstava prezentuje o komunistoch predovšetkým kompromitujúci materiál. Pre antifašizmus je preto v múzeu „Domu teroru“ sotva vytvorený priestor.

V miestnosti venovanej antikomunistickému odporu si môžete prečítať nasledujúci text: "Viaceré desaťtisíce sa hlásili k organizáciam ozbrojeného odporu (...). Mená mnohých sú neznáme. O iných sa ešte stále rozširujú komunistické klamstvá, hoci sú ozajstnými hrdinami". Je ťažké chápať tieto vety inak než tak, že tým všetky antikomunistické hnutia, teda aj tie pravicovo-radikálne a rasistické hnutia, majú byť chápané a velebené ako hrdinské, čo znamená, že motívy antikomunizmu sa neprešetrujú a nediferencujú.

Takáto nediferencovaná prezentácia jednotlivých osudov vedie k zámene páchateľov a obetí. Mimoriadne dobre badateľné je to v zrekonštruovanej mučiarni. Vedľa žiadneho z portrétov vystavených v celách nie je uvedené, z čoho presne tieto vyobrazené osoby boli obvinené a prečo sa stali obeťami teroru. Obete, pri ktorých by mala byť vysvetlená aj biografia páchateľa, sú vynechané alebo patria výlučne do antikomunistického tábora. Takéto stvárnenie poukazuje na aktuálne politické úvahy autorov výstavy, že síce sa odvážili zobraziť sporné osobnosti antikomunistického tábora ako obete, avšak nepoužili to isté meradlo v prípade komunistov.

Pri analýze niekdajších otváracích prejavov a komentárov sú účelné zámery v maďarskej politike spomínania nepochybné. Predseda vlády Viktor Orbán povedal vo svojom otváracom prejave vo februári 2002, že diktatúry v Maďarsku sa k moci mohli dostať vždy len prostredníctvom pomoci zvonka. To však neplatí v prípade Republiky rád (19.3.–2.8.1919). A počas obdobia vlády Dömeho Sztójaya (22.3.–29.9.1944) boli deportácie Židov realizované z najväčšej časti prostredníctvom maďarských štátnych úradníkov.

Centrálny cintorín

Obete všetkých dôležitých politických procesov medzi rokmi 1945 a 1962 sú pochované na dvoch parcelách Centrálneho cintorína. Na parcele 298 odpočívajú tí, ktorí boli medzi rokmi 1945 a 1956 popravení kvôli údajným alebo skutočným „vojnovým zločinom” a „zločinom proti ľudskosti”, ale aj tí, ktorí sa stali obeťami ukážkových procesov. Členovia Šípových krížov, vojnoví zločinci, demokrati, socialisti tu ležia bok po boku. Na susednej parcele 301 sú pochované aj obete ukážkových procesov spred roka 1956 ako aj účastníci revolúcie v roku 1956.

Tento terén sa po prevrate osvedčil ako miesto spomienok, na ktorom na seba narážajú rôzne interpretácie minulosti. Alternatívna skupina umelcov „Inconnu” inštalovala už v roku 1989 na parcele 298 početné takzvané „Kopjafa” (drevené trámy v štýle zvyku pochovávania u starých Maďarov pred kristianizáciou). Ako reakcia na modernosť tohto pomníka vznikol ešte v tom istom roku štilizovaný vchod do maďarského sedliackeho dvora s nápisom: „Pútnik, ktorý prídeš sem, môžeš cez túto bránu prejsť len s maďarskou dušou.” Za ním bola upevnená mramorová tabuľa s nasledovným nápisom: „Skonali mučeníckou smrťou pre svoju vlasť”. Tieto vety exemplárne reprezentujú postoj, podľa ktorého majú byť tu pochované osoby považované za obete špeciálneho a proti Maďarom nasmerovaného prenasledovania. Skutočnosť, že páchatelia (sudcovia, policajti, dôstojníci, politici atď.) považovali bez výnimky aj seba samých za Maďarov, iniciátori týchto náhrobných nápisov pritom nepriamo popierajú.

Okolnosť, že na parcele 298 odpočívajú nielen nevinné obete, ale aj masoví zločinci, prípadne že dokonca niektorí masoví zločinci neboli popravení za svoje činy ale za vymyslené delikty, sa vyše 15 rokov netematizovala. „Čistka” tejto parcely od takýchto problematických osôb sa sotva dá presadiť, pretože by to ich pozostalí považovali za zneuctenie hrobu. Pri mnohých obetiach sa dá konštatovať kombinácia zo skutočnej a vymyslenej viny. V prípade dôsledného rozdelenia by na tejto parcele mohlo ostať pochovaných len málo osôb. Táto situácia je sťažená tým, že na tejto parcele úplne chýba jedna skupina osôb: komunisti, ktorí boli zabití počas ukážkových procesov. Buď tu vôbec neboli pochovaní, alebo boli ešte v roku 1956 exhumovaní a slávnostne opäť niekde inde pochovaní. Tak pre pravicový politický tábor ani nejestvuje žiadny dôvod vyvíjať kritiku ohľadne tu pochovaných osôb. Eventualite, vymeniť pamätné tabule a prostredníctvom nových textov zohľadniť komplexitu oboch spomienkových miest, sa politickí predstavitelia s rozhodovacími právomocami očividne až dodnes vyhýbajú.

„Pamäť delí,  história zjednocuje"^[1].

Zakončenie konfrontácie Východ - Západ, európska integrácia a proces rozširovania Európskej únie sa pričinili k medzinárodnej výmene skúseností a komunikácii medzi občanmi a štátmi v takom rozsahu, v akom by sa kedysi európske národy  neodvážili ani pomyslieť, a to vo všetkých  oblastiach: hospodárstva, kultúry, vedy a politiky. Tiež v oblasti  historických vied neboli možnosti kooperovania s partnermi zo strednej a východnej  Európy  nikdy tak diferencované, rôznorodé, a kontakty medzi vedcami z Východu a Západu tak intenzívne ako sú v súčasnosti. Za taký stav veci je treba vo veľkej miere vďačiť  rozšíreniu Európskej únie o štáty strednej a východnej Európy v rokoch 2004 a 2007 a zrušeniu väčšiny vnútorných hraníc EÚ. Ale významný vplyv je tiež treba pripísať aktivitám podporujúcim  kultúru, ktoré boli predsavzaté v Európe a ktoré hlavne prostredníctvom mnohostrannej spolupráce slúžia vytvoreniu tzv. „európskej pridanej hodnoty”.

Krzysztof Pomian, vynikajúci znalec „Európy a jej národov”^[2], a súčasne riaditeľ  Múzea Európy, ktoré vzniká v Bruseli sa, v analýze preloženej v poslednej dobe do mnohých jazykov, zaoberá problémom „európskej totožnosti” a sebavedomia Európanov presahujúcimi  komunikáciu a kooperovanie. V svojej práci Pomian prichádza k záveru, že národy Európy sa sformovali  na základe  prenikajúcej sa kresťansko - židovskej tradície zasahujúcej do  histórie, písma, práva, mnohých aspektov umenia, architektúry a celej rady prenikajúcich sa navzájom  kultúrnych vzťahov, a  konečne a predovšetkým na základe  „narodenia sa Európy v duchu osvietenia”. Napriek tomu európske národy  nie sú schopné rozvinúť spoločnú totožnosť, pretože ich spôsob myslenia a postupovania sú diktované kategóriami a hodnotami prevažujúcimi v danom národe. A preto  európska totožnosť je síce „historickou skutočnosťou”, ale súčasne sa ukazuje, že je „stále častejšie problémom politickým”.^[3]

Skutočne je treba poznamenať, že napriek hore predstaveným  pozitívnym rozvojovým tendenciám, sa (zatiaľ) nepodarilo  vytvoriť európsky „pocit MY”, a že sa  ešte neuformovala spoločná  historická pamäť a  európska totožnosť. Ľudské myslenie, ponímanie sa najčastejšie obmedzuje na známe, národné vzorce a  historické povedomie, nachádzajúce svoj odraz vo verejných  debatách. Mediálne diskusie o  historických témach v značnej miere nepresahujú  národné horizonty. O „Európe”  síce mnohí hovoria, ale naďalej platí „primát národných vzťažných rámcov” a zásada „druhoradosti  európskej pamäte voči pamäti národnej”.^[4]

Najväčší význam na ceste k utvoreniu  európskeho vedomia zohráva to ako  sa chápe minulosť. Vyvstáva otázka či je možná spoločná  historická pamäť. To otázka je dôležitá preto, že spolu s rozšírením  Európskej únie sa s prekvapujúcou   silou „vrátila” do povedomia občanov  téma komplikovanej minulosti európskeho kontinentu . História XX. storočia  bola zriedka tak prítomná v politickom a verejnom živote ako dnes. V súčasnosti určite nikto nebude požadovať definitívne oddelenie  „hrubou čiarou” od minulosti a skončenia vysporiadania so zločinmi spáchanými v tom storočí. Naopak. Viac ako 60 rokov  po skončení II. svetovej  vojny a 20 rokov po páde komunizmu v Európe sa problémy ako diskusie na témy histórie, pamäte a upamätnenia vrátili do takmer každodennej diskusie.

Nemecko a iné  európske štáty zahájili z širšej perspektívy a odnova proces skúmania vlastnej histórie a  európskych dejov. Štáty  Európy revidujú obrazy histórie, ktoré  prevzali od iných, diskutujú o vlastnom národnom spomínaní   historických udalostí, a súčasne hľadajú  spoločné relácie ku kohéznej, medzinárodnej kultúre pamäti. Francúzsky historik Pierre Nora vypracoval modelovú ideu „Lieux de memoire” – ideu „Miest pamäte” v materiálnom aj prenesenom zmysle, ktorá bola úspešne realizovaná na príklade Francúzska. Ten úspech je známkou nového zainteresovania sa históriou a možnosťami jej ponímania. Spolu so zavedením  koncepcie „Lieux de memoire” Noryho vznikli tiež mnohé štúdie o miestach pamäte v Nemecku, Taliansku, Holandsku a  iných štátoch.^[5] Myšlienka „Miest pamäte” sa v poslednej dobe uplatňuje tiež v rámci veľkého bilaterálneho poľsko-nemeckého projektu spolupráce.^[6]

Tematika skúmania histórie a  historickej pamäte presahuje v svojom rozsahu vedecký  rámec a tvorí veľmi aktuálnu tému^[7], o čom svedčia hoci diskusie sprevádzajúce nás každý deň o novo tvorených miestach pamäte, pomníkoch upamätujúcich obete či informácie o  historických múzeách venovaných osudom jednotlivých skupín alebo konkrétnym historickým udalostiam. Už v roku 1990 bol v Budapešti utvorený „Ústav pre dejiny maďarskej revolúcie 1956”. Iné ústavy skúmajúce  komunistickú minulosť a odpor stavaný podobným nátlakom boli utvorené vo Varšave, Bratislave, Prahe a Bukurešti. V roku 2001 bolo v  Berlíne otvorené „Židovské múzeum”, v roku 2004 „Múzeum Varšavského povstania” vo Varšave, v 2005 bola ukončená stavba pomníka upamätujúceho obete Holocaustu v Berlíne, v 2006 v Tbilisi a Kyjove otvorili „Múzeum sovietskej okupácie”. Rok 2007 bol  začiatkom plánovania „Múzea II. svetovej vojny”, ktoré má vzniknúť v Gdansku, a v roku 2008 boli zahájené v Berlíne práce spojené s pomníkom na pamiatku  nemeckých a iných Rómov zavraždených v období národného socializmu. Takisto v roku 2008 bol  v Prahe založený „Ústav pro studium totalitních režimů”. V 2009 bol v Bukurešti bol postavený  centrálny pomník upamätujúci obete Holocaustu, ktorého autor  je Peter Jacobi, umelec pochádzajúci z nemecky hovoriacej časti Transylvánie. V roku 2009 vznikla nadácia „Útek, vyhnanie, zmierenie” – stredisko venované vyhnaniam na celom svete, so zvláštnym dôrazom položeným na osud nemeckých bežencov a odsunutých. Všetky tie iniciatívy je možné chápať ako znak „nového  historického povedomia”. Nie je možné zabudnúť na už spomenuté „Musee de l'Europe” v Bruseli venované  histórii európskej integrácie od roku 1945, ktoré sa má  stať centrálnym miestom potvrdenia európskeho povedomia. Dali by nájsť ďalšie príklady z iných štátov.

Etienne Francois, spolu vydavateľ trojdielnej  prezentácie „Nemecké Miesta Pamäte” hovorí o všeobecnej  tendencii „rastu významu kultúry pamäte” a o „celoeurópskej potrebe  pamäte”^[8]. Súčasne poukazuje, a nie bezdôvodne, na to, že ten druh pamäte v žiadnom prípade nezahrnuje celú minulosť. Skutočne, v dnešnej politickej diskusii sa venuje  menej pozornosti práve skoršiemu  historickému obdobiu, keď sa v Európe utvorili spoločné hodnoty a kultúrne relácie jednaké pre mnoho národov. Nové  historické povedomie sa značne viac  odvoláva zvláštnym spôsobom na bolestné udalosti najnovšej histórie, hlavne na „krátke”  XX. storočie Ten druh  historického povedomia skôr delí ako prospieva vytvoreniu spoločnej totožnosti, pretože kontinuita histórie a  historickej pamäte bola narušená  zločinmi v tomto storočí, zločiny, ktoré svojimi rozmermi prekročili hranice ľudskej predstavivosti. Nie je možné nepriznávať sa k histórii XX. storočia, ale dnes, 20 rokov po skončení konfliktu Východ - Západ, treba ešte silnejšie nadväzovať na intelektuálne a kultúrne korene Európy.

Aké  konkrétne udalosti XX. storočia  doviedli k tomu, že  pamäť skolabovala, spôsobili hlboké rany vo vedomí európskych národov a viedli k tak veľkému množstvu rôznorodých obrazov histórie na tomto kontinente? Prvý zlom kontinuity civilizácie vyvolala I. svetová  vojna, ktorá v Európe (ako aj na celom svete) prerazila cestu totalitným ideológiám  a priviedla k alienácii   „Európu našich predkov”^[9] (Pomian). Krivdy spáchané v neskoršom  období XX. storočia sú priamo aj nepriamo spojené s I. svetovou vojnou: „etnické čistky" (vyhnania, prenasledovania a exterminácia ľudstva) a II. svetovou  vojnou, ktorá nadobudla charakter genocídy konkrétnych skupín  nacistickým Nemeckom vo východnej Európe a národnosocialistická okupácia a režim, ktoré zvlášť vo východnej oblasti  Európy viedli k  zničeniu celých  kultúrnych scenérií; nedajúce sa spočítať škody spôsobené vojnou, prenasledovanie Židov a Holocaust; úteky, vyhnania a vynútená  migrácia behom a na konci II. svetovej vojny; zločiny genocídy spáchané za vlády Stalina, režim okupácie realizovaný ZSSR v štátoch  východnej a strednej Európy, a na koniec  Gułag. „Auschwitz” a „Gułag” sú symbolmi ukrutnosti vtedajšej doby. Štáty východnej Európy v rokoch 1933-1944 sa stali  scénou pre politiku teroru a Hitlera a Sovietov.^[10]

Hore uvedené udalosti ukazujú jednu spoločnú a smutnú vlastnosť – tie činy  sú nerozlučne spojené s bezhraničným nezákonným právom a nepredstaviteľnou ukrutnosťou. Miliónom občanov  priniesli  obrovské utrpenie, hoci často neboli vôbec spojení s vtedajšími politickými udalosťami. Tie skutočnosti, a zvlášť obrovský počet obetí oplákavaných v mnohých krajinách sú prítomné v pamäti  európskych národov, hoci prítomné veľmi rôznorodým spôsobom, pretože každý národ v prvom rade vníma danú udalosť historicky  z perspektívy vlastného osudu. Neraz sa tiež stáva, že pamäť o danej udalosti rozšírená v jednom národe konkuruje alebo je dokonca v opozícii voči tomu, ako  tú istú udalosť vníma iný národ.  Politické rozdelenie Európy na východnú a západnú časť,  totalitné a demokratické systémy, ktoré sa udržiavali  po II. svetovej vojne viac ako 40 rokov mali dlhodobý vplyv  na ľudské myslenie.^[11]

V súčasných   medzinárodných debatách o minulosti (pokiaľ sa uskutočňujú mimo úzky kruh vedcov) je možné hovoriť o jednom hlavnom probléme. Vo vzájomnom vnímaní západných a východných štátoch je možné registrovať  na asymetriu istého druhu. V čase studenej vojny boli západné štáty Európy a bývalá  Federálna republika Nemecka v otázke vysporiadania sa s minulosťou silne spojené s USA, a zeme východnej Európy sa zdali  byť „značne vzdialené”. Dlhodobým následkom takej tradičnej orientácie na Západ je fakt, že, vzhľadom na jazykovú bariéru   proces vysporiadania sa s minulosťou trvajúci v zemiach strednej a východnej Európy od roku 1989  do dnes neprenikol v svojom plnom rozsahu do povedomia mnohých ani do politickej  historickej diskusie. Príkladom  podporujúcim tú tézu môže byť vášnivá debata o vyhnania a núteného presídlenia Nemcov, ktorá bola  v rokoch 90-tych vedená v Poľsku ako vo vedeckých  kruhoch tak aj v tlači, a ktorá sa do dnes nedočkala širokej  ozveny a reakcie v Nemecku. A na druhej strane odborná literatúra historická vydávaná v západných jazykoch je cenným prameňom,  ktorý často využívajú a ktoré sú ďalej rozvíjané štátmi  strednej a východnej Európy .

Prejavom rozporného a konkurenčného  ponímania histórie a asymetrie je stanovisko publikované v roku 2002 Českého zväzu historikov – „Historici Proti neustálemu narušovaniu histórie”.^[12] Pojednáva o kontroverzných témach z histórie nemecko-českej XX. storočia. Tento manifest? SA stretol len s minimálnou  odozvou v Nemecku, ale bolo to súčasne prejavom starostlivosti malého štátu o to, že bolestné historické udalosti, aké Čechy precli behom  XX. storočia, ako aj ich  historické výsledky, ako napr. debata „Nútené emigrácie v Európe” nie sú náležitým  spôsobom doceňované.

Na pozadí rôznorodého vnímania histórie XX. storočia  európskymi národmi ako aj nie zriedka búrlivých mediálnych a politických debát,  národnostných rozdielov v interpretácii najdôležitejších udalostí, nesúdržných obrazov histórie a „rovnobežných skutočností” v Európe sa zrodila potreba  diskusného fóra, iniciatívy a inštitúcie sprostredkujúce v pokiaľ možno čo  najviac multilaterálnom rozsahu medzi rôzne usmernenými kultúrami pamäte. Jedine pochopenie „rôznorodosti” môže podporiť vzájomné pochopenie a posilniť fundamenty európskeho povedomia.

V roku 2008 zverejnilo „Medzinárodné združenie na obranu ľudských práv Memoriál” (Moskva)  „apel” o vytvorenie „medzinárodného  historického fórum”, ktoré by podporovalo  medzinárodnú  diskusiu. Napriek tomu, že vtedajší návrh  sa v hlavnej  miere vzťahoval na otázku pamäte v kontexte sovietskeho priestoru moci,  apel, ktorý sformuloval  „Memoriał” a ciele na ňom založené  sú všeobecne aktuálne: „Národné rozdiely v interpretácii dôležitých udalostí historických sú prirodzené a nevyhnutné. Je nutné však  vedieť, aký vzťah zaujať voči tým rozdielom. […] Nemá zmysel ignorovať „cudzie” spomienky a chovať sa tak, akoby neexistovali. Nemá zmysel vyhlasovať, že sú  neodôvodnené [...]”^[13].

V roku 2008 česká strana  oficiálne vyzvala, aby bola v Európe vytvorená medzinárodná „Platforma skúmania totalitnej minulosti”. Taká platforma (múzeum alebo ústav) si kládla ako cieľ medzi iným vklad do „spoločného európskeho dedičstva” špecifických skúseností nových členských štátov EÚ. Okrem toho platforma mala prevziať vedecké a  didaktické úlohy a koordinačné funkcie. Tá myšlienka, hoci v mnohých  aspektoch podobná premisám a cieľom  Nadácie „Európska Sieť Pamäť a Solidarita”, pôsobiacej od roku 2005 však nebola uskutočnená.^[14]

K dnešnému dňu v zásade existuje zhoda ohľadne toho, že  historické udalosti je treba skúmať zohľadňujúc ich komplexnosť vo vzťahu ku všetkým angažovaným stranám alebo stranám tými udalosťami dotknutými. Nie je pochýb o tom, že „potreba historickej pamäte” všetkých strán musí byť rovnako rešpektované a tvoriť vzťažný bod behom diskusií. Niet pochýb o tom, že minulosť je nutné analyzovať so zohľadnením a odvolaním sa na perspektívu partnerov diškurzu. Vedomie unikátnosti každého štátu a jeho kultúry pamäte je podmienkou vzniku spoločného „európskeho trhu histórie”.^[15]Nadácia Európska Sieť „Pamäť a Solidarita” si stavia  cieľ činnosti podporujúce mnohostranné, a pri tom spoločnosťové vnímanie histórie orientované na rozdiely aj spoločné vlastnosti.

prof. Matthias Weber (nar. 1961)- historik, germanista. Od roku 1999 mimoriadny profesor  Univerzity v Oldenburgu. Od mája 2004  je riaditeľom Federálneho ústavu kultúry a histórie Nemcov v strednej a východnej Európe. Člen Riadiaceho výboru Európskej Siete Pamäť a Solidarita.

[1] Cytat: Pierre Nora: Nachwort. [Doslov] in: Etienne Francois, Hagen Schulze (ed.): Deutsche Erinnerungsorte [Nemecké miesta pamäte], t. III. München 2001, s. 681-686, tu s. 686; viď tiež publikácie in: Transit. Europäische Revue 38 (2010), téma: „Vereintes Europa - geteilte Geschichte" [Zjednotená Európa – rozdelená história].

[2] Titul rozprawy Pomiana, por. Krzysztof Pomian: Európa a jej národy. Preklad z francúzskeho jazyka: Matthias Wolf. Berlin 1990.

[3] Krzysztof Pomian: Europäische Identität. Historisches Faktum und politisches Problem [Európska totožnosť. Historické fakty a politický problém], link: http://www.eurozine.com/articles/article-2009-08-24-pomian-de.html, stiahnuté  dňa 01.01.2010, publikácia v Transit. Europäische Revue 37 (2009); titul originálu: De Europese identiteit. Een historisch feit en een politiek problem. in: Leonard Ornstein, Lo Breemer (ed.): Paleis Europa. Grote Denkers over Europa. Amsterdam 2007, s. 29-54.

[4] Etienne Francois: Geteilte Erinnerungsorte, europäische Erinnerungsorte. [Rozdelené  miesta pamäte, európske miesta pamäte] W: Robert Born, Adam S. Labuda, Beate Störtkuhl (ed./red.): Vizuálne konštrukcie histórie a  historickej pamäte v Nemecku a v Poľsku 1800-1939 (Spoločné dedičstvo/Wspólne Dziedzictwo, III), s. 17-32, tu s. 26.

[5] Z množstva publikácii  o tejto téme uvádzame príklady štúdií: Pierre Nora (ed.): Les lieux de memoire, t. 1-3, Paris 1984-1992; Mario Isnenghi (ed.): II luoghi della memoria. Simboli e miti Dell'ltalia Unita. Rom, Paris, 1996; Etienne Francois, Hagen Schulze (ed.): Deutsche Erinnerungsorte [Nemecké miesta pamäte], t. 1-3. München 2001; Pim den Boer, Willem Frijhoff (red.): Lieux de memoire: et identites nationales. La France et les Pays-Bas. Amsterdam 1993.

[6] V súčasnosti zavádzaný projekt „Deutsch-polnische Erinnerungsorte / Poľsko – nemecké miesta pamäte” pod vedením Roberta Traby a Hansa Henninga Hahna v rámci  Centrum historických štúdií  Poľskej akadémie vied v Berlíne / Zentrum für Historische Forschung Berlin der Polnischen Akademie der Wissenschaften zob. http://www.cbh.pan.pl/index.php?option=com_content&view=article&id=46&catid=21&ltemid^:::74&lang =de, stiahnuté  dňa 01.01.2010.

[7] Por. Johannes Feichtinger: Europa, quo vadis? Zur Erfindung eines Kontinents zwischen transnationalem Anspruch und nationaler Wirklichkeit. [Európa, quo vadis? Vznik kontinentu medzi potrebou transnárodnosti a národnou skutočnosťou] W: Moritz Csäky, Johannes Feichtinger (ed.): Europa - geeint durch Werte? Die europäische Wertedebatte auf dem Prüfstand der Geschichte. [Európa – zjednotená v hodnotách? Európska debata o hodnotách z hľadiska  histórie] Bielefeld 2007, s. 19-43, tu s. 35; Publikácie   slovenských, českých a rakúskych autorov hore uvedenej tematiky v: Moritz Csäky, Elena Mannová (ed.): Collective Identities in Central Europe in Modern Times. Bratislava 1999; Krisztiän Ungväry: Belastete Orte der Erinnerung. [Zaťažené miesta pamäte] W: Aus Politik und Zeitgeschichte [Zo súčasnej  politiky a histórie] 29-30 (2009), s. 26-33.

[8] Francois: Geteilte Erinnerungsorte (viď poznámku 4), s. 17, 19.

[9] Pomian: Európa a jej národy (viď poznámku 2), s. 141.

[10] Por. Editorial Transit 38 (2010), zošit „Vereintes Europa - geteilte Geschichte“ [Zjednotená Európa – rozdelená história].

[11] Burkhard Olschowsky: Erinnerungslandschaft mit Brüchen. Das „Europäische Netzwerk Erinnerung und Solidarität” und die Traumata des alten Kontinents. [Rysy na krajobrazie pamäte. Nadácia Európska Sieť Pamäť a Solidarita a trauma starého kontinentu] in: Transit 35 (leto 2008), s. 23-48, tu s. 26.

[12] Stanovisko „Historikové proti znásilňování dějin. Stanovisko Sdrużení historiků Ćeské republiky", vydané v: Příloha ke Zpravodaji Historického klubu 12, 2 (2001), s. 3-7; preklad do  poľského jazyka: Historický prehľad/ Przegląd Historyczny 94 (2003), s. 59-63.

[13] Hlavička apelu: „Nationale Geschichtsbilder. Das 20. Jahrhundert und der Krieg der Erinnerungen. Ein Aufruf von Memorial” [Národné obrazy histórie. XX. st. a vojna  spomienok. Apel Memoriálu];  in: Osteuropa 58 zeszyt 6 (2008), s. 77-84, citát s. 81; stiahnuté dňa 01.01.2010.

[14] O iniciatíve zahájenej v rámci českého predsedníctva v Európskej únii viď Ma­teusz Gniazdowski: Český návrh  utvorenia platformy pre skúmanie totalitnej minulosti Európy. „Biuletyn" (Poľský ústav pre medzinárodné veci/ Polski Instytut Spraw Międzynarodowych), č. 47 (515) z 26. 09. 2008, s. 1931-1932; viď tiež: „Europas Gewissen und der Parlamentarismus - Entschließung des Europäischen Parlaments vom 02.04.2009 [Európske povedomie a parlamentarizmus – rezolúcia  Európskeho parlamentu zo dňa 2. 02. 2009 ]. č: P6_TA(2009)0213, stiahnuté dňa 01.01.2010.

[15] Nora: Nachwort [Doslov] (viď poznámku 1), s. 685 a ďalšie.

In den vergangenen Jahren wurde immer wieder heftig darüber diskutiert, wie das historische und kulturelle Gedächtnis des neuen erweiterten Europa, unter dem vor allem die erweiterte Europäische Union verstanden wird, künftig aussehen soll. Heftig umstritten waren dabei zumeist Themen, die die Geschichte der vormals dem Warschauer Pakt zugehörigen, ehemals kommunistisch beherrschten Staaten betrafen. Gedächtnis- und Erinnerungskonflikte entzündeten sich vor allem an ihren nationalen je unterschiedlichen Sichten auf ihre Geschichte und deren Bewertung im 20. Jahrhundert. Hier stehen vor allem jene Staaten im Mittelpunkt der Diskussion, deren Umgang mit nationalsozialistischen und kommunistischen Verbrechen nicht mit den im westlichen Europa und insbesondere der Bundesrepublik in den vergangenen Jahrzehnten entstandenen Erwartungen und Standards übereinstimmen.  

Dabei ging und geht es nicht nur darum, welche historischen Ereignisse in welchen Formen erinnert werden oder besser gesagt: erinnert werden sollten. Mindestens ebenso heftig wird darüber diskutiert, wie diese historischen Ereignisse zu bewerten sind und wie sie in die jeweiligen nationalen bzw. transnationalen Geschichtsnarrativen eingeordnet werden. Bei diesen Diskussionen spielt auch die Frage nach den jeweiligen Prioritäten in Bezug auf die Darstellung und Erinnerung zu anderen historischen Ereignissen, insbesondere den nationalsozialistischen Verbrechen, eine nicht minder wichtige Rolle.

Nicht zuletzt geht es dabei auch um ästhetische Fragen, um adaptierte Formen und quantitative Dimensionen, die die Bedeutung von Denkmälern oder Gedenkstätten an der Höhe, Größe oder der in Quadratmetern gemessenen Ausdehnung der jeweiligen Anlagen festmachen und aus ihrer schieren Größe Rückschlüsse auf ihre Bedeutungszumessung in Bezug auf Denkmäler für andere – oft als konkurrierend empfundene – Ereignisse ableiten.

Diese Diskussionen werden derzeit vor allem in Bezug auf die sich entwickelnden Erinnerungskulturen in den ehemals sowjetisch dominierten postsozialistischen Staaten Mittel- und Ostmitteleuropas geführt, die im Verlaufe des 20. Jahrhunderts zum Schauplatz von Verbrechen der zwei großen totalitären Systeme, Nationalsozialismus und Kommunismus, wurden. Viele dieser Staaten erlebten dabei eine mehrfache Besetzung, die heute mit regional und national je unterschiedlicher Gewichtung die seit 1991 entstehenden Erinnerungskulturen in diesen Staaten prägt. Eine Sonderstellung in dieser Diskussion nimmt die Entwicklung in der Russischen Föderation ein, der die ausschließliche Schuld für die im gesamten Ostblock begangenen Verbrechen zugewiesen wird. Dabei wird beiläufig übersehen, dass die russische Bevölkerung ebenso Opfer stalinistischer Verbrechen wurde wie die später von der Sowjetunion besetzten Länder. Hinter diese Erinnerungen treten die autoritären Regime der Zwischenkriegszeit zurück, die ihrerseits wiederum Personen oder Gruppen aus politischen, religiösen und/oder ethnischen Motiven verfolgten.

Verbunden mit der Abgrenzung zur ausschließlich als sowjetische Fremdherrschaft bewerteten Zeit nach dem Zweiten Weltkrieg, dienen sie der Beförderung einer nationalstaatlichen Identität und gehen mit einer umfassenden Externalisierung von Schuld und Verantwortung – zumeist nach Moskau – sowie der Konstruktion einer eigenen national begründeten Opfer- bzw. Widerstandsidentität einher.

Damit verbunden ist eine sichtbare Inbesitznahme des öffentlichen Raums mit:

- eigenen Denkmalen und Symbolen, die an die Stelle bisheriger treten,

- der Umbenennung von Straßen und öffentlichen Einrichtungen (wozu auch so profane Einrichtungen wie Cafés und Restaurants gehören),

- der Zerstörung/Überformung von als fremdbestimmt klassifizierten Denkmalen und staatlichen Symbolen, die neutralisiert bzw. nationalisiert werden und somit gleichzeitig die Spuren der totalitären Vergangenheit getilgt werden,

- Reaktivierung nationaler und religiöser Symbole, die wegen ihrer Tabuisierung und Unterdrückung im öffentlichen Raum unter kommunistischer Herrschaft positiv konnotiert sind.

Die neu entstehenden Denkmäler und Erinnerungsorte erfüllen neben der Erinnerungs- und Gedenkfunktion auch Informationsaufgaben. Zum einen werden aufgefundene Orte von Massakern und Massengräbern markiert. Zum anderen werden mittels aufgestellter Informationstafeln Anhaltspunkte für die Identifizierung der Opfer gegeben, indem in den Massengräbern gefundene persönliche Fundstücke wie Zigarettenetuis, Brillen oder Federhalter mit Initialen abgebildet und die Bevölkerung um Mithilfe bei der Identifizierung der Toten gebeten wird. In Nekrologen werden die Namen der identifizierten Opfer veröffentlicht und ergänzt, um das Ausmaß der erlittenen Verfolgungen und Verbrechen sichtbar zu machen.

Während an die von den deutschen Besatzern während des zweiten Weltkriegs begangenen Verbrechen und den Kampf gegen die nationalsozialistische Herrschaft in den ehemals sozialistischen Staaten – wenn auch ebenfalls selektiv – in Form von Denkmälern, Museen und Gedenkstätten sowie Ritualen erinnert wurde, waren die durch die Sowjetunion bzw. die nationalen kommunistischen Machthaber begangenen Verbrechen tabuisiert und erleben seit 1991 eine nachholende Memoralisierung.

In den vergangenen Jahren ist in den ehemals kommunistisch beherrschten Staaten Ostmittel- und Osteuropas eine vielfältige materielle Erinnerungslandschaft in Form von Denkmälern, Museen und Gedenkstätten entstanden. Die Recherchen der „Bundesstiftung zur Aufarbeitung der SED-Diktatur“ im Rahmen des Dokumentationsprojektes „Erinnerungsorte an die kommunistischen Diktaturen“ haben bisher mehr als 3500 Denkmäler, Gedenkstätten und Museen erfasst. Darunter befinden sich ca. 400 Denkmäler, die in der Russischen Föderation an den Großen Terror 1937/38 erinnern, oder etwa 300 Denkmäler, die in der Ukraine für die Opfer der großen Hungerkatastrophe Holodomor 1932/33 errichtet wurden. An die Niederschlagung der Ungarischen Revolution 1956 erinnern mehr als 150 Denkmäler. Diese beziehen sich zumeist auf nationalstaatliche bzw. konkrete regionale Ereignisse und konkrete Verbrechen. Dabei wird an Aktionen, Persönlichkeiten oder Gruppen erinnert, die für den nationalen Widerstands gegen die kommunistische Herrschaft und für nationale Selbstbehauptung stehen. Damit verbunden ist eine positive Erinnerungserzählung, die insbesondere in den baltischen Staaten oder in der Ukraine[1] ihren Schwerpunkt auf den antikommunistischen Kampf legt und seine Protagonisten als Widerständler und Opfer des Kommunismus verortet. Inwieweit dieser Widerstand zugleich mit einem Eintreten für demokratische Werte verbunden war, ist dabei sekundär.

Denkmäler zur Erinnerung an die unter kommunistischer Herrschaft begangenen Verbrechen und deren Opfer entstanden jedoch keineswegs nur nach dem Untergang der kommunistischen Regimes. So wurde zum Beispiel 1981 ein Denkmal für den Aufstand 1956 in Poznań errichtet. In der „freien Welt“ entstanden zahlreiche Denkmäler zur Erinnerung an kommunistische Verbrechen und ihre Opfer. Hierzu gehören zum Beispiel die Denkmäler, die in Westeuropa, Kanada oder den USA für die ungarische Revolution 1956 oder das Verbrechen von Katyn errichtet wurden.

Nach 1989/90 entstanden in den ehemals kommunistisch beherrschten Staaten jedoch nicht nur Denkmäler und Museen, die sich kritisch mit der Vergangenheit auseinandersetzen oder an die Opfer erinnern. Es entstanden auch Museen, Gedenkstätten und Erinnerungszeichen, die in positiver Bezugnahme auf die kommunistische Vergangenheit errichtet wurden. Hierzu gehören zum Beispiel – wie in einigen ehemaligen Sowjetrepubliken – neu errichtete Stalin-Büsten oder die Stalin gewidmeten Museen in Tbilissi, Geheimdienstmuseen wie in Dnipropetrovsk oder in Marij El.

Diese in den letzten Jahren entstandene vielgestaltige materielle Erinnerungskultur in Form von Tausenden von Gedenkstätten und Museen, Gedenkzeichen, Denkmälern, Mahnmalen, Sakralbauten und Museumsparks lässt jedoch keinen Rückschluss darüber zu, wie die Erinnerung an die kommunistischen Verbrechen tatsächlich im kollektiven Gedächtnis verankert ist oder welche Bedeutung eine Mehrheit der Bevölkerung solchen Zeichen im öffentlichen Raum zumisst. Oftmals wurden diese Denkmale von privaten oder lokalen Initiativen und Opferverbänden gegen Desinteresse oder gar den Widerstand einer Mehrheit der Bevölkerung oder staatliche Stellen initiiert. Aus der Vielzahl der neu errichteten Denkmale auf eine homogene nationale Erinnerung zu schließen, verstellt den Zugang zu den heute oftmals nebeneinander existierenden Erinnerungen und unterschiedlichen Bewertungen. So existieren zwar in der Ukraine mehrere hundert Denkmäler zur Erinnerung an die große Hungerkatastrophe von 1932/33. Aus dieser Zahl an Denkmälern jedoch zu schlussfolgern, dass die Erinnerung an den Holodomor und seine Opfer schon zum erinnerungskulturellen Kanon der neuen Ukraine gehören würde, wäre verfehlt.

Beredtes Beispiel hierfür ist auch die in die Hunderte gehende Zahl von Denkmälern für die Opfer der stalinistischen Repressionen oder des GULag, die in der Russischen Föderation entstanden sind. Vielerorts ist schon die Existenz dieser Denkmäler für die Masse der Bevölkerung unbekannt, geschweige denn, dass sie Teil einer lebendigen Erinnerungskultur wären.

[1] Weitere Beispiele aus Rumänien, Ungarn oder Kroatien aber auch weiteren Staaten ließen sich anführen.

Podľa slávneho výroku Waltera Benjamina „písať dejiny znamená […] dávať rokom ich fyziognómiu.“[1] Údaje tohto druhu však nie sú len mnemotechnické interpretačné pomôcky, ale znázorňujú predovšetkým vysoko abstraktné vyostrenia, prevraty a zlomy. Preto dokážu nadobudnúť kvalitu toho, čo Pierre Nora definoval ako miesto spomienok v metaforickom zmysle. Lipský historik Dan Diner ale nedávno poukázal na to, že roky ako napríklad rok „1945“ môžu zastupovať celkom rozdielne, ba dokonca protichodné lieux de mémoire a exemplifikoval viacnásobný význam dátumu 8. mája 1945 pomocou troch šifier „Reims, Karlshorst, Sétif“ z perspektívy západných spojencov ako aj zo sovietskej a mimoeurópskej perspektívy.[2]

„Reims“ a „Karlshorst“ majú pritom prirodzene na mysli obe ceremónie bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka v hlavných stanoch amerických prípadne sovietskych ozbrojených síl, zatiaľ čo „Sétif“ myslí na koloniálny zločin v ten istý deň, na zmasakrovanie niekoľkých tisícok moslimov zo strany francúzskych ozbrojených síl v Alžírsku.

To, čo Diner vyhrotil ako „ikonu pamäte 8. máj 1945“ a jej rozličný západný, východný a koloniálny význam, platí pre rok „1945“ ako ďalej presahujúce miesto spomienok v ešte väčšom rozsahu. Atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki ako aj kapitulácia Japonska v lete 1945 tu zastupujú jeho ázijskú komponentu. Miesta spomienok spomínaného druhu sú národne konotované – s tým dôsledkom, že sa môžu stať predmetom, ba dokonca spúšťacím mechanizmom konfliktov medzi národnými spomienkovými kolektívmi. To ale znamená, že rok „1945“ pravdepodobne ako fundament budúcej paneurópskej spomienkovej kultúry nie je vhodný. Prečo to tak je, má byť v nasledujúcom texte doložené prostredníctvom desiatich téz k rôznym celoeurópskym a národným rovinám významu, konsenzu a konfliktov roka „1945“ ako miesta spomienok.

I. Rok „1945“ je bezpochyby centrálnym európskym lieu de mémoire, ak nie dokonca miestom spomienok dnes žijúcich Európanov. Pritom je, ako už bolo spomenuté, nanajvýš diskutabilný, pretože sa v rôznych častiach Európy interpretuje celkom odlišne. Spolkový prezident Richard von Weizsäcker uviedol v roku 1985 vo svojom známom prejave pri príležitosti 40. výročia ukončenia vojny: „Víťazstvo alebo porážka, oslobodenie od bezprávia a cudzovlády alebo prechod k novej závislosti, rozdelenie, nové zväzky, násilné presúvanie moci - 8. máj 1945 je dátumom s rozhodujúcim historickým významom v Európe.“[3]

II. Pri mapovaní rozchádzajúcich sa interpretácií roka „1945“ je veľmi užitočné rozdelenie Európy od Oskara Haleckeho podľa kultúrnych a nábožensko-historických kritérií na tri veľké historické regióny – „západná Európa“, „stredná Európa“ a „východná Európa“ (pri ďalšom členení strednej Európy na „stredozápadnú“ a „stredovýchodnú Európu“).[4] Nehľadiac na Haleckeho makrohistorickú dlhodobú perspektívu to nie je žiadna náhoda, pretože sa táto časť jeho historicko-vedeckého diela pri presnejšom pohľade prejaví ako bezprostredný produkt Druhej svetovej vojny a začínajúcej sa Studenej vojny.

III. Pre spomienku na rok 1945 je ešte stále charakteristická „spojenecká“ prípadne transatlantická komponenta, teda tá z mocností antihitlerovskej koalície, podľa ktorej rok „1945“ ako lieu de mémoire znamená „oslobodenie Európy“, „víťazstvo nad hitlerovským fašizmom“, ba dokonca „triumf demokracie“. Táto interpretácia je dominujúca v Haleckeho „západnej Európe“, teda predovšetkým vo Veľkej Británii a Francúzsku (vrátane USA), ako aj vo „východnej Európe“, to znamená v Spoločenstve nezávislých štátov, tu primárne v post-sovietskej Ruskej federácii.

IV. V Haleckeho „stredozápadnej Európe“, teda v Nemecku a Rakúsku, vykazuje rok „1945“ ako miesto spomienok ambivalentný charakter: znamená koniec vražednej diktatúry, ale zároveň znamenal na dlhý čas aj „porážku“, „rozvrat, ba dokonca „katastrofu“, „okupáciu“, „justíciu víťaza“ a „rozdelenie“, vo východnej časti Nemecka okrem toho aj začiatok novej diktatúry. „8. máj nie je pre nás Nemcov dňom osláv“, ako to povedal Richard von Weizsäcker vo svojom spomínanom prejave dňa 8. mája 1985, „[…] a predsa […] platí: 8. máj bol dňom oslobodenia.“[5]

V. V Haleckeho „východnej Európe“, teda predovšetkým v Poľsku a v troch pobaltských krajinách, má šifra „1945“ jednoznačne negatívny význam, pretože je takmer identická s iným miestom spomienok, a síce s „Jaltou“. „Jalta“ tu pritom znamená zradu zo strany vlastných anglo-amerických spojencov prostredníctvom vydania Stalinovi a kontinuálny prechod od jedného diktátorského, cudzieho etnického režimu k druhému.

VI. Pluralita spomienok na rok „1945“, umožnená epochálnym rokom 1989, nadobudla v politickom priestore formu silných konfliktov pamäte. To platí primárne pre strohý protiklad medzi „stredovýchodnou Európou“ a „východnou Európou“. Z balticko-poľského pohľadu znamená rok „1945“ prechod od jednej, nacistickej cudzovlády k ďalšej, a síce k sovietskej cudzovláde, naproti tomu z ruskej perspektívy znamená rok „1945“ „rozbitie hitlerovského fašizmu“ a „oslobodenie národov Európy“ – vrátanie Estónska, Lotyšska, Litvy a Poľska.

VII. Na rozdiel od roztrpčených konfliktov kultúry spomínania medzi „stredovýchodnou“ a „východnou Európou“ sa protiklad medzi bývalými protivníkmi svetovej vojny takmer vytratil. To platí nielen pre medzičasom už konsenzuálnu interpretáciu roka „1945“ medzi „západnou Európou“ spojencov a nacionálno-socialistickou „stredozápadnou Európou“ – ako začiatok denacifikácie, demokratizácie a hospodárskeho zázraku – ale aj pre interpretátorskú zhodu medzi „stredozápadnou“ a „východnou Európou“, teda medzi znovuzjednoteným Nemeckom a Rakúskom a postsovietskymi spoločnosťami, ohľadne zločineckého charakteru nacionálno-socialistickej útočnej vojny a kriminálnej nemeckej okupačnej a likvidačnej politiky.

VIII. Taktiež prevažne konsenzuálna je medzičasom spomienka na rok „1945“ v „stredozápadnej“ a „stredovýchodnej Európe“, teda medzi Nemeckom a Rakúskom na jednej strane a Poľskom a Českou republikou na strane druhej. Avšak rok „1945“ ako miesto spomienok je čiastočne prekryté „vyhnaním“ Nemcov ako iným miestom spomienok, čím je „stredoeurópsky“ spomienkový konsenzus oslabený. Naproti „stredovýchodoeurópskej“ argumentácii post hoc, ergo propter hoc jestvuje v niektorých častiach spoločností „stredozápadnej Európy“ názor, že takáto kauzalita nie je daná. Tomu zodpovedajúc je „vyhnanie“ Nemcov interpretované ako zločin sui generis, nie ako dôsledok nacistickej okupačnej politiky spolu so svojimi komponentami núteného presídlenia a likvidácie.

IX. Ešte viac konfliktný ako pomer medzi oboma lieux de mémoire, teda rokom „1945“ a „vyhnaním“ Nemcov je pomer medzi rokom „1945“ a „holokaustom“: v „stredovýchodnej Európe“ sa postulát celoeurópskej spomienky na holokaust poníma ako bezprostredná konkurencia k vlastnej interpretácii „Jalty“, ako nežiadúce napomenutie, ba dokonca ako podvedomá výčitka antisemitizmu. A aj v postsovietskej „východnej Európe“ sa „holokaust“ vníma ako cudzí fenomén, pretože je vnímaný ako vrodený nemecký fenomén, ktorý nie je spojený s vlastnými národnými a imperiálnymi dejinami.

X. Úzke spojenie „holokaustu“ a roku „1945“ ako miest spomienok zo „západoeurópskej“ ako aj „stredozápadoeurópskej“ perspektívy vrátane celoeurópskeho normujúceho nároku naráža v „stredovýchodnej Európe“ ako aj čiastočne vo „východnej Európe“ ešte aj z iného dôvodu na rozpor: sovietska komunistická diktatúra sa tu v kultúre spomínania stavia s nacionálno-socialistickou diktatúrou na jeden hierarchický stupeň, tomu zodpovedajúc sa oproti západnej pamäti na holokaust stavia ako rovnocenná apostrofovaná východná spomienka na Gulag. To zase vyvolalo napríklad v Nemecku alebo v USA silný protest vrátane obviňovania z antisemitizmu, bez toho, že by sa tematizovala základná otázka ohľadne ambivalnecií roka „1945“ ako miesta spomienok.

Vo vzťahu na negatívne severoafrické razenie roka „1945“ ako miesta spomienok Dan Diner označil za sporné, „či bude pamiatke 8. mája 1945 ako pozitívnej udalosti západného razenia doprianá ničím nerušená budúcnosť“.[6]To isté platí pre 8. (prípadne podľa sovietskeho zvyku pre 9.) máj 1945 ako pozitívnu udalosť „východného razenia“ na základe spomínanej stredovýchodoeurópskej „jaltskej“ antitézy. Tak ako „Sétif“ z mimoeurópskej perspektívy spochybňuje rok „1945“ ako európsku spomienkovú ikonu, tak to zase robí „Jalta“ z vnútroeurópskeho pohľadu. Preto bola na začiatku spomenutá domnienka, že epochálnym rokom 1989 umožnené otvorené riešenie kontroverzií ohľadne roka „1945“ ako centrálneho miesta spomienok bude nielen naďalej pretrvávať, ale že sa ešte viac priostrí. Spomienka na koniec vojny a na zriadenie povojnového poriadku je momentálne príliš protichodná – a aj čiastočne príliš traumatická, – aby mohla slúžiť ako fundament európskej kultúry spomínania.

[1] Walter Benjamin, Pasážové dielo. Vydal Rolf Tiedemann. zväzok 1, Frankfurt nad M. 1983, str. 595.

Rok 1989 – jeseň národov stredovýchodnej Európy – síce európsky kontitent fundamentálne zmenil, avšak v našom vedomí symbolizuje jeseň tohto roka skôr koniec predchádzajúcej než začiatok novej epochy.

Dňa 6. júla 1989 predniesol Michail Gorbačov pred Radou Európy v Štrasburgu prejav, v ktorom svojím poslucháčom oznámil, že Sovietsky zväz nebude stáť v ceste reformám vo východnej Európe. Po tom, ako metropola tohto impéria takto verejne prehlásila, že nebude, že nemôže nástojiť na udržaní okrajových oblastí svojej sféry vplyvu – a po tom, ako to celý svet privítal – bolo už len otázkou krátkeho času, kedy padnú miestodržitelia impérií vo Varšave, Budapešti, východnom Berlíne, Prahe a Bukurešti.

Otvorené však ostalo, ako a kam asi padnú. Taktiež ostalo nejasné, či Jaruzelski, Honecker, Jakeš, Ceauşescu a Kádár použijú svoje mocenské prostriedky, ktorými ešte v tom čase bezpochyby disponovali. Aké následky by mohol mať scenár v prípade použitia násilia, sa obyvateľom stredovýchodnej Európy zreteľne ukázalo dňa 4. júna 1989, kedy čínsky komunistický držitelia moci nechali postrieľať stovky mierových demonštrantov na „Námestí nebeského pokoja“. Presne v ten deň, kedy sa v Poľsku konali prvé poloslobodné voľby. Aj z dôvodu tohto odstrašujúceho príkladu z Námestia nebeského pokoja sa predstavitelia opozície v roku 1989 na európskom javisku celkom vedome vyhýbali násiliu. V priebehu desaťročí svojej vlády premárnili komunistické režimy svojím vyhrážaním ako aj uplatňovaním násilia svoju dôveru. Napriek všetkým zbraniam, ktoré tieto režimy vlastnili, naučili nedobrovoľne svojich občanov, aké neúčinné je použitie násilia.

Komunistické štátne strany v stredovýchodnej Európe disponovali síce v roku 1989 ešte mocenskými prostriedkami, avšak chýbali im silné vodcovské schopnosti. Len taká strana, ktorá sa nebála prelievať krv, mohla použiť tieto mocenské prostriedky. V roku 1989 si však vedenia komunistických strán „východného bloku“ svojimi straníckymi základňami, svojimi záležitosťami a predovšetkým sami sebou už neboli dostatočne istí, aby sa revolučnému búreniu svojho obyvateľstva mohli ešte postaviť na odpor. Odpor voči násiliu bolo všetko, čo mali mnohí revolucionári v roku 1989 spoločné. Boli neobyčajne zmiešanou skupinou. Skladali sa nezriedka z reformných komunistov, sociálnych demokratov, liberálnych intelektuálov, nacionalistov, zástancov trhového hospodárstva, cirkevných aktivistov, odborárov, pacifistov, niekoľkých tradičných trockistov a mnohých iných. Táto veľká rôznorodosť bola časťou ich sily a bola jedom pre štát s vládou jednej strany. [1]

Ďalekosiahla ideologická podobnosť krajín v sovietskej mocenskej oblasti viedla k tomu, že ohrozenie alebo zvrhnutie komunistického vedenia v jednej krajine nevyhnutne oslabilo legitimitu ostatných krajín. Podstatným znakom revolúcií asi je, že rozvracajú legitimitu vládnucej moci svojím kumulatívnym príkladom. To nové na roku 1989 bolo tempo tohto procesu. K urýchleniu a k nezvrátiteľnosti tohto vývoja prispeli masmédiá. Predovšetkým Maďari a Česi mali možnosť pozerať každý večer svoju vlastnú revolúciu v televíznych správach. Východných Nemcov už neprepadla pri každovečernej konzumácii západonemeckej televízie túžba emigrovať, ale mali skôr pocit, že sa stali subjektom diania. Či už to boli zábery exhuminácie a prenesenia telesných pozostatkov Imre Nágyho dňa 16. júna 1989 alebo zábery z Lipskej pondeľňajšej demonštrácie dňa 9. októbra 1989 alebo zábery demonštrujúcich pražských študentov dňa 17. novembra 1989.

Tento povznášajúci pocit opätovného nadobudnutia vlastnej dôstojnosti, ktorý si Poliaci v roku 1980 vybojovali a entuziasticky slávili, dokázali teraz Česi, Slováci, Maďari a mimoriadnym spôsobom aj východní Nemci sami precítiť. V priebehu niekoľkých dní stratili komunistické režimy to, na čo veľmi úzkostlivo a aj s pomocou neustále sa opakujúcich reštrikcií dbali – svoj informačný monopol. Obava z osamotenia, ktorá robila z opozičnej angažovanosti práve v NDR a v Československu neistú a vyčerpávajúcu záležitosť, sa navždy vytratila.

V Poľsku sa však zmeny roka 1989 nestali dôvodom pre prekypujúcu radosť a emocionálnu uchvátenosť. V rozhovoroch za „okrúhlym stolom“ medzi veľkou časťou opozície a mocenskou elitou už nešlo o to, či doterajší držitelia moci svoju moc odovzdajú prípadne sa o ňu podelia, ale išlo predovšetkým o to, akým spôsobom sa to vzhľadom na katastrofálnu hospodársku situáciu udeje. Vecnosť a šikovnosť pri jednaniach tu boli viac žiadané, než revolučná búrlivosť.

U opozičných skupín v NDR sa „okrúhly stôl“ ako originárny poľský vynález stretol s veľkým záujmom a bol vnímaný a praktizovaný ako napodobeniahodný príklad. Táto okolnosť sa v Poľsku v silnej miere prehliada. V súvislosti s „okrúhlym stolom“ v Poľsku jestvovali a jestvujú kontroverzie. Zástupcovia radikálnej opozície kritizovali, že za okrúhlym stolom sa prejavovala neprípustná zhoda s nepriateľom. Táto kritika sa neustále obnovuje, v posledných rokoch dokonca so zosilnenou vehemenciou.

Rok 1989 by ale nebol dostatočne popísaný bez zmienky o nemeckom znovuzjednotení a o zaužívaných medzinárodných vnímaniach a zvykoch, ktoré boli v tomto revolučnom roku masívne spochybnené a v žiadnom prípade nespôsobovali radosť niektorým európskym vládam. Čo sa stalo? Až do roku 1989 bolo v západnej Európe všeobecným konsenzom, že nemecká otázka bude nastolená až vtedy, keď budú splnené politické predpokaldy, čiže keď bude vytvorený európsky mierový poriadok. Realita však vyzerala úplne ináč.

Francúzsko a Veľká Británia boli pri predstave vytvorenia nekontrolovanej 80 miliónovej mocnosti alarmované. Pre čerstvo zvolenú vládu Mazovieckeho sa prostredníctvom nemeckého znovuzjednotenia naskytla šanca obozretne nahradiť staré záväzky vo Varšavskom pakte suverénnymi vzťahmi a novými partnerstvami so západom. Sympatie novej poľskej vlády voči demokratickej Spolkovej republike boli kvôli desaťbodovému plánu Helmuta Kohla ohľadne znovuzjednotenia Nemecka v decembri 1989 podrobené ťažkej skúške, pretože sa v nich Kohl vyhol hranici na riekach Odra a Nisa. Zmluva z roku 1970 platila len pre starú Spolkovú republiku, avšak nie pre znovuzjednotené Nemecko.

Gorbačovov súhlas so znovuzjednotením Nemecka a jeho príslušnosťou k NATO rezultoval hlavne z úvahy, že bolo nutné vzdať sa NDR a strednej Európy, aby sa o to viac mohla sústrediť pozornosť na ozdravenie Sovietskeho zväzu a aby pre tento účel získal pomoc západu. Čo ostáva, je jeho odvaha a jeho strategický výkon.

Dodnes sa prevrat epôch počas jesene národov nestal zakladateľským mýtosom – ani v prípade zjednoteného Nemecka, ani v prípade III. Poľskej republiky a ani v prípade rozšírenej Európy. Jürgen Habermas interpretoval kedysi udalosti roka 1989 ako „dodatočnú revolúciu“, teda ako pokus dobehnúť napojenie na civilizačný a ústavnoprávny vývoj, ktorý bol na západe už dávno ukončený. Tento inštitucionálny pohľad často nedoceňuje odlišné spomienky, skúsenosti a socializácie vo východnej a západnej Európe, tie originárne emancipátorské výkony od ľudového povstania dňa 17. júna 1953 až po Solidárnosť v rokoch 1980/81, ale aj nespočetné svedectvá jednotlivých ľudí a malých skupín – ktoré sú príkladmi sebauplatňovania, vynútenej slobody svedomia a vybojovaných ľudských a občianskych práv ako aj výkonov spoločenskej sebaorganizácie mimo stranícko-štátnych mocenských štruktúr.

Aj keď európsky kontinent už politicky prekonal „jaltský poriadok“, čiže rozdelenie na diktátorský východ a demokratický západ ako následok Druhej svetovej vojny, pôsobia aj tak kultúry spomínania východnej a západnej Európy aj naďalej vedľa seba, nezriedka proti sebe, ako keby sa nepriaznivé životné okolnosti za Železnou oponou vryli hlbšie do pamäte nasledujúce obyvateľov stredovýchodnej Európy, než to bolo v predstavách ľudí v západoeurópkych hlavných mestách možné. Podľa názoru Ralfa Dahrendorfa neznamená rok „1989“ v nemeckom intelektuálnom vedomí významný zlom tak ako vo vedomí zvyšku Európy a nie je ani momentom odľahčeného vydýchnutia nad dosiahnutým triumfom otvorenej spoločnosti. Na rozdiel od tohto ponímania vidí Dahrendorf rok „1989“ nielen ako globálnu cezúru, ale verí tiež, že rok „1989“ je pre novú Európu vhodný ako zakladateľský mýtos. [2]

Spätný pohľad na pôsobenie mužov a žien v stredovýchodnej Európe v roku 1989 je mimoriadnym spôsobom vhodný pre jeho chápanie ako príklad dávajúci zmysel pre sebarealizáciu civilnej spoločnosti v európskych dejinách slobody. Rok „1989“ by mal byť popri iným udalostiam v európskej kultúre spomínania zakotvený ako pevné miesto spomienok. Rok „1989“ predstavoval revolučné ľudové hnutie za demokratický ústavný štát, ktoré sa snažilo o prekonanie hraníc a dokázalo, že sa vždy a všade vypláca presadzovať a obhajovať dôstojnosť a slobodu jednotlivca. Rok 1989 je európskym miestom spomienok, pretože vôbec umožnil vytvorenie Európy v jej dnešnej podobe.

[1] Porovnanie Peter Bender, Návrat Nemecka. Nerozdelené povojnové dejiny 1945–1990, Štutgart 2007, str. 229 a nasledujúce.

[2] Ralf Dahrendorf, Opätovný začiatok dejín. Od pádu múru až po vojnu v Iraku. Prejavy a články, Mníchov 2004, str. 213.

„Rok 1989 – Jesień Ludów w krajach Europy Środkowej i Wschodniej – fundamentalnie zmienił oblicze kontynentu. Jednakże w naszej świadomości jesień symbolizuje raczej koniec pewnej epoki niż początek nowej. Jesień Ludów oznacza upadek komunistycznego systemu w sferze wpływów Związku Radzieckiego. To rozpad porządku jałtańskiego, koniec dwubiegunowej konfrontacji pomiędzy Wschodem a Zachodem. Rozpadł się dotychczasowy porządek świata.”[1] 1989 rok oznacza również koniec „krótkiego” XX wieku, który rozpoczął się dramatycznie od rewolucji październikowej w 1917 roku.

Pytanie, dlaczego komunizm upadł, skłania do determinizmu retrospektywnego, tym bardziej że niewielu obserwatorów przewidziało moment i sposób, w jaki dojdzie do upadku komunizmu. Być może pytanie to należałoby sprecyzować w odniesieniu do ponad 70-letniego trwania komunizmu. Dlaczego komunizm nie trwał dłużej? Odpowiedzi na to pytanie nie można ani po prostu pominąć, ani też w całości uogólnić, gdyż pod uwagę należy wziąć czynniki zewnętrzne, a przede wszystkim różne uwarunkowania wewnętrzne, które w 1989 roku doprowadziły do upadku systemu komunistycznego w krajach Europy Wschodniej.

„6 czerwca 1989 roku Michaił Gorbaczow przemawiał w Strasburgu przed Radą Europy i poinformował swoich słuchaczy, że Związek Radziecki nie będzie stał na drodze reform w Europie Wschodniej. Następnego dnia zapewnił na konferencji państw Układu Warszawskiego w Bukareszcie, że każde państwo socjalistyczne ma prawo podążać swoją drogą bez ingerencji zewnętrznej.”[2] Zapowiadając, że nie będzie interweniował, odebrał przywódcom rzekomych państw braterskich jedyną podstawę ich politycznego legitymizmu, a mianowicie zapewnienie, nierzadko groźbę, interwencji militarnej ze strony Moskwy. Bez tego rodzaju zapewnienia reżimy poszczególnych krajów zostały politycznie osłabione. Po tym jak centrum imperium oświadczyło publicznie, że nie będzie, nie chce się kurczowo trzymać rubieży pozostających w sferze swoich wpływów, co na całym świecie przyjęto z uznaniem, kwestią – mniej lub bardziej przewidywalnego – czasu pozostało tylko, kiedy poddadzą się namiestnicy imperium w Warszawie, Budapeszcie, Berlinie Wschodnim, Pradze i Bukareszcie.[3]

Otwartą sprawą pozostało oczywiście, jak i w jakim kierunku nastąpi upadek komunizmu w tych państwach. Otwartą sprawą było również to, czy następcy Jaruzelskiego, Honeckera, Jakeša, Ceauşescu i Kadara posłużą się instrumentami władzy, którymi bez wątpienia jeszcze dysponowali. Tego, że nie była to nierealna opcja, dowodzi brutalne zachowanie policji i organów służby bezpieczeństwa mające miejsce w tle oficjalnych uroczystości z okazji jubileuszu 40-lecia istnienia NRD w dniu 7 października 1989, a także 17 listopada 1989 w Czechosłowacji. W Bukareszcie, po ucieczce Ceauşescu z dachu budynku partii w dniu 22 grudnia 1989, żołnierze nowo powstałego „Frontu Ocalenia Narodowego” (FSN)[4] prowadzili kilkudniowe potyczki z jednostkami Securitate. To ci ostatni, obawiając się utraty władzy i ujawnienia popełnionych przez nich zbrodni, postawili na przemoc. Sam Ceauşescu został stracony (przez swoich byłych protegowanych) w pośpiechu już w pierwszy dzień Bożego Narodzenia.[5]

O tym, jakie skutki mógł mieć scenariusz zdarzeń z użyciem siły, mieszkańcy Europy Środkowej i Wschodniej mogli się przekonać 4 czerwca 1989 roku – w dniu, w którym przywódcy komunistycznych Chin kazali strzelać do pokojowo nastawionych demonstrantów na Placu Niebiańskiego Spokoju. Dokładnie w tym samym dniu, kiedy w Polsce odbywały się pierwsze półwolne wybory. Gratulując przywódcom Chin stłumienia demonstracji, Egon Krenz jako członek biura politycznego zdyskredytował się moralnie, jeszcze zanim 17 października 1989 objął stanowisko sekretarza generalnego SED po Honeckerze. Już po dwóch miesiącach na nadzwyczajnym zjeździe partii SED bądź PDS[6] został odwołany z pełnionej funkcji.

Na europejskiej scenie przywódcy z roku 1989 świadomie unikali sięgania po argument siły między innymi ze względu na odstraszający przykład masakry z Placu Niebiańskiego Spokoju. Nie tylko polska rewolucja rozpoczęta w 1980 roku przez Solidarność, która zakończyła się w 1989 roku, przyjęła tego rodzaju samoograniczenie. Przez dziesiątki lat władzy reżimy komunistyczne, stosujące groźby i siłę, zaprzepaściły kredyt zaufania. Mimo wszelkiej posiadanej broni niejako w sposób wymuszony nauczyły swoich obywateli, jak bardzo nieodpowiednie jest stosowanie siły.

Chociaż w 1989 roku komunistyczne partie w Europie Środkowej i Wschodniej posiadały jeszcze instrumenty władzy, to brakowało im silnego przywództwa. „Tylko taka władza, która nie bała się rozlewu krwi, i to dużej ilości krwi, mogłaby sięgnąć po te środki. Komuniści nie zachowywali się już tak, jak mieli to w zwyczaju, gdy pojawiała się »kwestia władzy«, choć chińska partia komunistyczna dopiero co zademonstrowała, jak to się robi.

Zmieniło się coś, co miało decydujące znaczenie: na dole zniknęła obawa, a na górze odwaga. Na dole rosło zaufanie do samych siebie, a na górze ono znikało. Im bardziej dół rósł w siłę, tym bardziej zmniejszała się ona na górze.”[7] Osiem lat wcześniej polskie elity władzy pokazały, na co je stać, wprowadzając stan wojenny, gwałtownie zatrzymując rozwój podmiotowości polskiego społeczeństwa, był to krok, o który – zarówno na płaszczyźnie politycznej, jak i militarnej – upominali się sprawujący władzę w Moskwie, Berlinie Wschodnim i Pradze (w mniejszym stopniu w Budapeszcie), by w końcu z radością posłużyć się nim do celów propagandowych.

Społeczeństwa tych krajów w znacznym stopniu solidaryzowały się z sytuacją Polaków, czuły przecież, że władza komunistyczna była zachwiana jak nigdy dotąd. Jednakże nie chciały lub nie mogły one okazać otwartej sympatii dla odwagi Polaków. W 1989 roku żadne z kierownictw partii (z wyjątkiem rumuńskiej, a tam była to raczej Securitate) nie odważyło się zaryzykować użycia siły. W Berlinie Wschodnim i w Pradze wyczuwano, że nie ma co liczyć na pomoc Moskwy. Przed 1989 partie komunistyczne w Warszawie i w Budapeszcie powoli uwalniały się od paradygmatu leninowskiej partii kadrowej i szukały ratunku w podejmowaniu połowicznych reform gospodarczych, w zapewnieniu ograniczonej wolności kulturalnej oraz w narodowej polityce symboli. W 1989 roku kierownictwa wszystkich czterech partii komunistycznych nie były już pewne swoich fundamentów partyjnych, swojego przesłania, a przede wszystkim siebie samych, by móc cokolwiek przeciwstawić rewolucyjnym zapędom obywateli swoich państw.

„Niechęć do siły to wszystko, co łączyło wielu rewolucjonistów z 1989 roku. Była to nader mieszana grupa (...). Nierzadko należeli do nich reformatorzy komunistyczni, socjaldemokraci, liberalni intelektualiści, nacjonaliści, osoby będące zwolennikami gospodarki rynkowej, działacze katoliccy, przedstawiciele związków zawodowych, pacyfiści, konserwatywni trockiści i wielu innych. Ta wielka różnorodność stanowiła część ich siły: utworzyli oni de facto nieformalną grupę składającą się z organizacji obywatelskich i politycznych, która stanowiła zagrożenie dla państwa opartego na systemie jednopartyjnym.”[8]

Zaawansowana strukturalnie i typowa ideologicznie homogeniczność krajów pozostających pod wpływem Związku Radzieckiego sprawiła, że zagrożenie lub upadek kierownictwa partii komunistycznej w jednym z tych krajów nieuchronnie osłabiały legitymizm innego kierownictwa. „Wiarygodność opierała się częściowo na twierdzeniu (...), że jest się logicznym produktem idei postępu historycznego.”[9] To twierdzenie w dobitny sposób zostało zachwiane, np. przez zwykłe istnienie dziewięciomilionowego ruchu „Solidarność”, co z jednej strony w kierownictwie NRD wywołało przerażenie, z drugiej zaś w ČSSR i na Węgrzech budziło niepewność.

Zniszczenie legitymizmu władzy rządzącej przez skumulowaną siłę masy to chyba istotna cecha rewolucji. „Było tak w 1848 i w 1919 roku. Novum rewolucji z 1989 roku to tempo tego procesu. Myśl tę odzwierciedla często cytowane zdanie: „W Polsce trwało to dziesięć lat, na Węgrzech dziesięć miesięcy, w NRD dziesięć tygodni, a w Czechosłowacji dziesięć dni”.[10] „Jeszcze w październiku 1989 roku przewodniczący partii okresu przejściowego Imre Pozsgay na Węgrzech lub Egon Krenz w NRD wyobrażali sobie, że będą w stanie kontrolować i kierować swoim modelem pierestrojki.”[11] Były to zamiary, które dziesięć miesięcy później okazały się iluzją.

Do przyspieszenia i rozwoju sytuacji, nie dającej się już powstrzymać, przyczyniły się media. Przede wszystkim Węgrzy i Czesi mogli co wieczór oglądać w wiadomościach telewizyjnych swoją własną rewolucję. Wschodnich Niemców, którzy każdego wieczoru byli zajęci oglądaniem zachodniej telewizji, nie nachodziła już chęć emigrowania, lecz czuli, że są podmiotem historycznych zmian. Od Schwerina po Szeged telewizja stanowiła część wychowania politycznego, głosząc proste, ale wymowne przesłanie: „Są pozbawieni władzy” oraz „My tego dokonaliśmy”. Niezależnie od tego, czy są to zdjęcia z ekshumacji i przeniesienia szczątków Imre Nagiego z 16 czerwca 1989, z poniedziałkowych manifestacji w Lipsku z października 1989 czy manifestujących studentów praskich z 17 listopada 1989 roku. To wzniosłe uczucie odzyskania własnej godności, którą wywalczyli i entuzjastycznie świętowali Polacy w 1980 roku, stało się teraz zrozumiałe również dla Czechów, Słowaków, Węgrów i w szczególny sposób dla wschodnich Niemców.

W przeciągu kilku dni władze komunistyczne straciły to, czego pilnowały tak pieczołowicie, stosując ciągłe restrykcje, a mianowicie monopol informacyjny. Na zawsze minęła obawa osamotnienia, która kładła się cieniem na działalności opozycyjnej przede wszystkim w NRD i Czechosłowacji, siejąc niepewność i zniechęcenie.

Jednakże w Polsce transformacja, którą przyniósł rok 1989, nie zamieniła kraju w miejsce pamięci przepełnione kipiącą radością i emocjonalnym wzruszeniem. Podczas obrad Okrągłego Stołu, toczących się pomiędzy znaczną częścią opozycji a elitami władzy, nie chodziło już o to, by ci ostatni oddali lub podzielili się władzą, lecz przede wszystkim o to, w jaki sposób ma się to odbyć. Rzeczowość i umiejętność prowadzenia negocjacji były bardziej potrzebne niż rewolucyjny zapał. Większość polskiego społeczeństwa nie ukrywała wprawdzie swojej sympatii dla przedstawicieli opozycji, dla „Komitetu Obywatelskiego Solidarność”, ale już po zalegalizowaniu Solidarności nie udało się jednak osiągnąć mobilizacji społecznej i wzbudzić uczucia wolności z jesieni 1980 roku. W 1989 roku przeważało życzenie, by rząd utworzony w wyniku rozmów przy Okrągłym Stole i wyborów z czerwca 1989 roku możliwie jak najszybciej zapanował nad katastrofalną sytuacją gospodarczą i hiperinflacją.[12]

Okrągły Stół jako typowy polski „wynalazek” spotkał się z żywym zainteresowaniem wśród grup opozycyjnych w NRD i na Węgrzech, postrzegano go jako przykład godny naśladowania i stosowano w praktyce. To fakt, na który w Polsce w znacznej mierze przestano po prostu zwracać uwagę.[13] 10 listopada 1989 roku Lothar de Maizière, mówiąc: „ważne jest, abyśmy każdemu człowiekowi zwrócili poczucie wyjątkowości jako istocie stworzonej na podobieństwo Boga, jego subiektywizm oraz dojrzałość”[14], jako protestant nawiązywał wyraźnie do doświadczeń i postulatów Solidarności.

W Polsce istniały i nadal istnieją kontrowersje wokół oceny „Okrągłego Stołu”, które wpisują się zarówno w życie polityczne, jak i forum publicystyczne, choć pewną rolę grają również w dyskursie naukowym.[15] W debacie publicznej w ostatnich 20 latach zajmowane pozycje i stanowiska uległy nierzadko zmianie. Wcześniejsi zwolennicy Okrągłego Stołu stali się w międzyczasie jego krytykami. Ale i ówcześni krytycy nierzadko postrzegają Okrągły Stół w łagodniejszym świetle jako pozytywny impuls do zmiany systemu.[16]

Przede wszystkim przedstawiciele tego odłamu dawnej Solidarności, którzy w 1989 roku nie uczestniczyli w obradach Okrągłego Stołu, ale również emigracyjna „Kultura” zarzucała, że zawarto wówczas niedopuszczalną elitarną ugodę z przeciwnikiem.[17] Te słowa krytyki pojawiają się nieustannie i w gwałtowny sposób w odniesieniu do odnowionej III Rzeczpospolitej. Argument, który jest wysuwany przeciwko Okrągłemu Stołowi, to twierdzenie, że nie stanowi on żadnej jednoznacznej cezury, oddzielającej epokę komunizmu od ery demokracji. Poza tym miał on utrudnić moralne rozliczenie się z komunizmem. Ale przede wszystkim podkreśla się to, że dzięki niemu przedstawicielom starej nomenklatury umożliwiono uczestniczenie w procesie prywatyzacji. W wielu punktach krytyka ta jest bez wątpienia zasadna. Wątpliwa jest natomiast teza krytyków „Okrągłego Stołu”, że komunizm w Polsce był już na tyle osłabiony, że system tak czy siak załamałby się wkrótce, gdyby tylko masowy ruch opozycji zadał mu ostatni cios.[18] Te retrospektywne rozważania opierają się na fakcie, że Polska była pierwszym krajem posiadającym rząd, w którym przewagę mieli przedstawiciele zakazanej wcześniej opozycji, ale była też ostatnim krajem postkomunistycznym, w którym odbyły się w pełni wolne wybory. W tej retrospektywnej ocenie nie doceniono natomiast w dostatecznym stopniu sytuacji w polityce zagranicznej oraz niepewności w odniesieniu do potencjalnych reakcji ze strony Związku Radzieckiego. [19]

Upadek muru berlińskiego, o którym informację 9 listopada Günter Schabowski na konferencji prasowej przekazał do publicznej wiadomości niemalże przypadkowo, wywołał – pod względem emocjonalnym – niesamowicie szczęśliwą noc, która w zbiorowej pamięci większości Niemców znalazła swoje trwałe i należyte miejsce. W ankiecie przeprowadzonej w 2004 roku wśród Polaków i Niemców, która dotyczyła najważniejszego wydarzenia historycznego w ostatnim stuleciu, Niemcy opowiedzieli się za zjednoczeniem, a Polacy wskazywali na wybuch II wojny światowej.[20]

Ta odmienna ocena znajduje odzwierciedlenie nie tylko w uwadze historyczno-politycznej, która w Polsce jest poświęcana wydarzeniu z 1939 roku, a w Niemczech z 1989 roku. W Niemczech obserwuje się prawdziwą powódź wspomnień związanych z rokiem 1989 – towarzyszy jej debata na temat nadrzędnego charakteru wykładni historycznej: przedmiotem dyskusji jest zestawienie haseł „przełom” i „pokojowa rewolucja”. Można odnieść wrażenie, że w 2009 roku, w którym obchodzi się jubileusz upadku muru berlińskiego, żadne media nie chcą pozostać w tyle. Już na wiosnę 2009 roku branża wydawnicza wytyczyła temat przewodni tego roku jubileuszowego i na rynku pojawiło się wiele publikacji. Od początku lata rozgłośnie niemieckie oraz gazety informowały o roku 1989, poświęcając temu zagadnieniu zarówno małe „kroniki”, jak i większe rozprawy. Należy wspomnieć także wiele inicjatyw i stowarzyszeń, szczególnie we wschodniej części Republiki, których działalność – i często też powstanie – wiąże się z rewolucyjną jesienią roku 1989. Na berlińskim Alexanderplatz od maja 2009 można było oglądać wystawę zorganizowaną pod gołym niebem na temat „Pokojowej Rewolucji 1989/90”. Obok wystawy oznaczono w Berlinie na stałe miejsca pamięci i punkty informacyjne, które wskazywały na ważne historyczne miejsca pokojowej rewolucji, tak aby można było poznawać historię tam, gdzie się ona toczyła i żeby utrwalić ten szczególny moment historii wolności w powszechnej niemieckiej świadomości.[21]

Tego rodzaju działania mające na celu krzewienie pamięci o przeszłości śledzi się w Polsce z większą uwagą, aniżeli się je pomija. Niekiedy można odnieść w Polsce nieprzyjemne wrażenie, jakoby Niemcy, poprzez podkreślanie upadku muru i zasług Gorbaczowa, jak również otwarcia granic na Węgrzech, mieli pomniejszać wkład Polski w rozwój wydarzeń Jesieni Ludów z 1989 roku.[22]

Mur berliński to nie tylko symbol końca 28-letniego betonowego podziału Niemiec, lecz również miejsce pamięci o końcu podziału Europy. Mur berliński i podział Niemiec stanowiły geopolityczną blokadę Europy. Dopiero jego zburzenie umożliwiło nawiązanie kontaktów z Zachodem, w tym również przez Polskę. Historyczna rywalizacja na płaszczyźnie wspomnień nie ma w tym miejscu nie tylko żadnego sensu, lecz niemalże prowadzi do zafałszowania historii. Stocznia Gdańska i mur berliński były komunikacyjnymi naczyniami powiązanymi. Bez stoczni nie doszłoby do upadku muru, ale bez upadku muru i Zjednoczenia Niemiec Polska i Węgry z trudem wyzwoliłyby się z objęć sowieckiego brata. Polska opozycja z lat 70. i 80. dostrzegła ten fakt jak żadna inna – ku niezadowoleniu wielu polityków, również tych z Zachodu.[23]

Rok 1989 – jako czas pamięci – nie zostałby dostatecznie opisany, gdyby pominięto Zjednoczenie Niemiec oraz utarty międzynarodowy sposób postrzegania i stereotypy. W rewolucyjnym roku 1989 pojawiły się one w ogromnej ilości i zostały poddane w wątpliwość, nie wzbudzając tym samym wielkiej radości niektórych europejskich rządów. Co się stało? Do 1989 roku w Europie Zachodniej istniał ogólny konsensus, że kwestia niemiecka będzie przedmiotem dyskusji wtedy, gdy zostaną spełnione określone przesłanki polityczne, tzn. gdy zostanie stworzony europejski ład pokojowy. Rzeczywistość wyglądała w gruncie rzeczy zupełnie inaczej. Upadek muru oraz połączenie się Niemców ze Wschodu i Zachodu był, przynajmniej w pierwszych miesiącach, aktem wyzwalającym i emocjonalnym, który wywracał do góry nogami założenia polityki zagranicznej oraz jej priorytety. Zjednoczenie Niemiec stało się nagle możliwe i to zanim Europa porozumiała się w tej sprawie. „Cztery siły ponoszące odpowiedzialność za Niemcy w aspekcie swojej wolności działania widziały, że są ograniczone w dwojaki sposób: nie mogły dalej utrzymać podziału Europy, gdyż zjednoczenie dokonywało się w rzeczywistości od dołu; a Republika Federalna Niemiec – wyznaczająca sobie zjednoczenie za cel państwa – urosła do rangi średniej wielkości mocarstwa, którego interesy należało respektować.”[24]

Francja i Wielka Brytania były poważnie zaniepokojone tą przypuszczalnie niekontrolowaną siłą osiemdziesięciomilionowego narodu, zważywszy na to, że Margaret Thatcher tak czy owak nie brała na poważnie wspólnego porozumienia europejskiego. W swoich wspomnieniach Thatcher – jako zdecydowana antykomunistka – przyznaje, że nie przystoi, by „wschodni Niemcy nadal mieli żyć pod rządami komunistów”, jednakże w innym miejscu swoich wspomnień podejrzewa ich o „polityczną niedojrzałość” oraz o tendencje do „neofaszyzmu”, jakby później chciała usprawiedliwić swoje błędne stanowisko w kwestii niemieckiej.[25]

Dla świeżo wybranego rządu Tadeusza Mazowieckiego Zjednoczenie Niemiec niosło szansę na ostrożne zastąpienie starych zobowiązań zaciągniętych w Układzie Warszawskim przez nawiązanie niezależnych i nowych, partnerskich stosunków z Zachodem. Stanowisko Mazowieckiego wynikało z tradycji części polskiej opozycji demokratycznej, która – jako PPN[26] – opowiedziała się programowo za Zjednoczeniem Niemiec już w 1978 roku.[27]

Sympatia polskiego rządu dla demokratycznej Republiki Federalnej została wystawiona na ciężką próbę w momencie, gdy Helmut Kohl 7 grudnia 1989 roku przedstawił swój dziesięciopunktowy plan zjednoczenia Niemiec i pominął w nim kwestię granicy na Odrze i Nysie. W tej sytuacji polski rząd, a właściwie minister spraw zagranicznych Krzysztof Skubiszewski, wyraził swoje szczególne zaniepokojenie, bo przecież Układ z 1970 roku obowiązywał tylko starą Republikę Federalną Niemiec, a nie zjednoczone Niemcy. Lech Wałęsa ostrzegał: „Jeżeli ktoś się odważy ponownie podzielić Europę, wtedy Polska będzie musiała sobie przypomnieć Piłsudskiego i być gotowa na konfrontację siły”.[28]

Te obawy nie robiły jednak wrażenia na USA. Prezydent George Bush senior i jego minister spraw zagranicznych Baker dostrzegli wcześniej niż inni, że zjednoczenia Niemiec nie można było powstrzymać. Jak trafnie określił to Peter Bender, Stany Zjednoczone są dostatecznie silne i znajdują się w bezpiecznej odległości, przez co mogą sobie pozwolić na zjednoczone Niemcy.[29] Zjednoczenie Niemiec poprzez rozwiązanie NRD zmusiłoby dodatkowo Związek Radziecki do ostatecznego wycofania się z Niemiec Wschodnich, a całkiem prawdopodobne, że również z całej Europy Środkowej. Zjednoczenie Niemiec oznaczało dla Ameryki to, co w końcu osiągnęła, o co przez czterdzieści lat walczyła ze Związkiem Radzieckim, a mianowicie – zwycięstwo w Zimnej Wojnie.[30]

Zgoda Gorbaczowa na połączenie obu państw niemieckich i członkostwo Niemiec w NATO wynikała w zasadzie z uzmysłowienia sobie, że trzeba zrezygnować z NRD i Europy Środkowej, by móc się skoncentrować na uzdrowieniu Związku Radzieckiego, i w tym celu pozyskać pomoc Zachodu. Nawet jeżeli Gorbaczow przeliczył się co do swoich krytyków w kraju, to jego odwaga i dokonania strategiczne są nieocenione, i z pewnością na zawsze zapisze się on w podręcznikach historii.

Do dzisiaj epokowy przełom Jesieni Ludów nie stał się mitem założycielskim – ani dla zjednoczonych Niemiec, ani dla III Rzeczpospolitej, ani dla zjednoczonej Europy. Bo jakby inaczej niemiecki kanclerz mógł wpaść na pomysł ponownego zniesienia Dnia Jedności Niemieckiej? Jürgen Habermas określił kiedyś procesy zachodzące w 1989 roku jako „doganiającą rewolucję”, a więc jako próbę dogonienia rozwoju cywilizacyjnego i konstytucyjnego, który na Zachodzie już dawno się zakończył. W przeciwnym razie ten proces doganiania nie będzie mógł wnieść nic nowego do historyczno-politycznej tożsamości narodów.[31]

Ten instytucjonalny punkt widzenia nie docenia często w dostatecznym stopniu innego rodzaju wspomnień, doświadczeń i procesu socjalizacji w Europie Środkowej i Wschodniej, ale i pierwotnych emancypacyjnych dokonań zwłaszcza w odniesieniu do roku 1989.

„Rewolucje mające miejsce na jesieni 1989 roku nie pojawiły się ot tak, nawet jeśli niektórym może się dziś tak wydawać. Poprzedzały je inne wydarzenia – masowe protesty, powstania i strajki, te, które się nie powiodły, jak w przypadku 17 czerwca czy powstania węgierskiego z 1956 roku, jak i te, które się zakończyły się powodzeniem, jak ruch Solidarność. Są to również niezliczone świadectwa pojedynczych osób i małych grup – świadectwa wiary we własne możliwości i wymuszonej wolności sumienia oraz wywalczonych praw człowieka i obywatela, jak również dokonań społecznej samoorganizacji z dala od struktur władzy państwa partyjnego”.[32] Ludwig Mehlhorn nazwał ten proces „transformacją przez opór” zamiast „zmiany przez zbliżenie”.[33]

Na krótko przed rewolucyjnym rokiem 1989 Jerzy Turowicz, długoletni redaktor naczelny krakowskiego „Tygodnika Powszechnego”, stwierdził w swego rodzaju wspomnieniach: „Jeżeli jednak w pewnych sprawach nie dorastamy do Zachodu, to mamy za sobą szczególne doświadczenie historyczne, a myślę tu o naszej najnowszej historii. To doświadczenie umożliwia nam głębsze zrozumienie współczesnego świata i jego zagrożeń, daje nam pewną mądrość życiową, której Zachód nie posiada. Dlatego są sprawy, w których z ludźmi z Zachodu czasem trudno nam się dogadać.”[34]

Jeżeli kontynent nawet uporał się politycznie z porządkiem jałtańskim, tj. podziałem na dyktatorski Wschód i demokratyczny Zachód, stanowiący konsekwencję II wojny światowej, to kultury pamięci w Europie Wschodniej i Zachodniej funkcjonują nadal obok siebie, nierzadko przeciwko sobie, jakby za żelazną kurtyną ironia losu utkwiła w świadomości mieszkańców Europy Środkowej i Wschodniej głębiej, aniżeli uważa się to za możliwe w stolicach krajów Europy Zachodniej. Skutkuje to tym, że pamięć komunikacyjną na Wschodzie i Zachodzie 17 lat po rewolucji z 1989 roku wypełniają wspomnienia w małym stopniu zgodne ze sobą, a wzajemne postrzeganie – nie tylko na Zachodzie – odsłania brak zrozumienia i wyobraźni.[35]

W opinii Ralfa Dahrendorfa rok „1989” – w „niemieckiej świadomości intelektualnej” – „nie stanowi momentu przełomowego, jak ma to miejsce w pozostałej części Europy, a na pewno nie jest momentem przerwy na głęboki oddech czy też triumfem otwartego społeczeństwa”.[36] Dystansując się od tego stanowiska, Dahrendorf traktuje rok „1989” nie tylko jako cezurę o wymiarze globalnym, uważa, że rok „1989” może być dla Europy mitem założycielskim w takim stopniu, jak „czysta nauka wypływająca z dokonań rewolucji francuskiej – liberté, égalité, fraternité – (...) nadal stanowi przedmiot dyskusji politycznej”[37].

Retrospektywne spojrzenie na działania kobiet i mężczyzn z Europy Środkowej i Wschodniej w 1989 roku jest w szczególny sposób odpowiednie, by zostać uznane w historii wolności jako przykład działania skłaniającego do przemyśleń nad urzeczywistnianiem się społeczeństwa obywatelskiego w Europie. Wolfgang Eichwede określa ich mianem „dzieci oświecenia”, gdyż dzięki swojej odwadze, zaufaniu do opinii publicznej oraz sile swojego przykładu wysiały ziarno społeczeństwa obywatelskiego, które wzeszło w 1989 roku.[38]

Obok innych wydarzeń rok „1989” – jako trwały czas pamięci – musi zakorzenić się w europejskiej kulturze pamięci. Rok „1989” to czas rewolucyjnego ruchu narodów w walce o demokratyczne państwo prawa. Celem tego ruchu było lepsze życie bez nadzoru oraz pokonanie granic i dowiodło ono, że zawsze i wszędzie opłaca się stawać po stronie godności i wolności jednostki, i bronić tych wartości. Rok 1989 to europejski czas pamięci, gdyż dopiero on umożliwił powstanie Europy w jej obecnym kształcie.[39]

dr Burkhard Olschowsky (ur. 1969 w Berlinie) studiował historię i historię Europy wschodniej w Getyndze, Warszawie i Berlinie. W 2002 r. obronił doktorat na Uniwersytecie Humboldta w Berlinie. W latach 2003-2005 pracował jako wykładowca kontraktowy z dziedziny historii współczesnej i polityki na Uniwersytecie Humboldta. W latach 2004-2005 pracował w Federalnym Ministerstwie Transportu, Budownictwa i Mieszkalnictwa. Od maja 2005 pracownik naukowy w Federalnym Instytucie ds. Kultury i Historii Niemców w Europie Środkowej i Wschodniej. Od 2010 pracownik naukowy w Sekretariacie Europejskiej Sieci Pamięć i Solidarność.

[1] L. Mehlhorn, Das Jahr 1989 und das fortdauernde Problem der Delegitimierung des Kommunismus [w:] I. Syrunt, M. Zybura (red.) Die „Wende”. Die politische Wende 1989/90 im öffentlichen Diskurs Mittel- und Osteuropas, Hamburg 2007, s. 36 (36–41).

[2] T. Judt, Geschichte Europas von 1945 bis zur Gegenwart, München und Wien 2005, s. 727.

[3] Ibidem, s. 728.

[4] FSN – Frontul Salvǎrii Naţionale.

[5] G. Dalos, Der Vorgang geht auf. Das Ende der Dikataturen in Osteuropa, München 2009, s. 232 i następne.

[6] SED – Niemiecka Socjalistyczna Partia Jedności, PDS – Partia Demokratycznego Socjalizmu.

[7] P. Bender, Deutschlands Wiederkehr. Eine ungeteilte Nachkriegsgeschichte 1945–1990, s. 229 i następne.

[8] T. Judt, Geschichte Europas von 1945 bis zur Gegenwart, München und Wien 2005, s. 724.

[9] Ibidem, s. 722 

[10] T. G. Ash, Ein Jahrhundert wird abgewählt. Aus den Zentren Mitteleuropas 1980-1990, München, Wien 1990, s. 401.

[11] T. Judt, von 1945 bis zur Gegenwart, München und Wien 2005, s. 723.

[12] J. Skórzyński, Rewolucja okrągłego stołu, Kraków 2009, s. 141–145, 161–169.

[13] A. Schmidt-Schweitzer, Politische Geschichte Ungarns von 1985 bis 2002, München 2007, s. 98; D. Trutkowski, Der Sturz der Diktatur. Opposition in Polen und der DDR 1988/89, Berlin 2007, s. 96 i następne.

[14] Oświadczenie nowego przewodniczącego CDU w NRD Lothara des Maizièrego, 10.11.1989 [w:] G. Rein, Die protestantische Revolution 1987–1990, Berlin 1990, s. 288.

[15] A. Dudek, Polski rok 1989 i spory wokół jego postrzegania (artykuł w publikacji o „miejscach pamięci w Europie Środkowo-Wschodniej”, która wkrótce zostanie wydana).

[16] Lech Kaczyński o Okrągłym Stole: Duży stół, dużo alkoholu, Dziennik 4.2.2009; Borusewicz zaczął pozytywnie oceniać Okrągły Stół, PAP 3.2.2009; A. Hall, Okrągły Stół – ani rewolucyjny zryw, ani kapitulacja, Dziennik 30.1.2009.

[17] Jan Olszewski w rozmowie z Antonim Macierewiczem [w:] Głos nr. 54 (1989); „Solidarność Walcząca”: To kolejny wybieg władzy, Wywiad z Kornelem Morawieckim [w] Głos Solidarności nr.10 (1988); K. Gawlikowski, O polskim „kompromisie historycznym”, [w:] Kultura, nr. 3/498 (1989), s. (3-7); Z. Romaszewski, Minimalizm radykalny [w:] Kultura, nr.3/498, s. 11 (9-28).

[18] B. Wildstein, Elity się porozumiewały, tłum bił brawo [w:] Rzeczpospolita 5.2.2009; R. A. Ziemkiewicz, Sterta bzdur o Okrągłym Stole [w:] Rzeczpospolita 11.2.2009; A. Hall, Okrągły Stół – ani rewolucyjny zryw, ani kapitulacja [w:] Dziennik 30.1.2009; P. Winczorek, Tadeusz Mazowiecki bez lukru [w:] Rzeczpospolita 17.9.2009.

[19] J. Holzer, Polen und Europa. Land, Geschichte, Identität, Bonn 2007, s. 96.

[20] Reprezentatywna ankieta czasopisma GEO Spezial (sierpień/wrzesień 2004), przedruk [w:] Dialog, nr 68 (2004), s. 5.

[21] <http://www.havemann-gesellschaft.de> <http://revolution89.de/?PID=static,Revolutionsstelen,00020-Aktuelles_de> (stan z dnia 2.3.2010).

[22] Niemcy pamiętają o „Solidarności”, Wywiad z Frank-Walterem Steinmeierem [w:] Rzeczpospolita 9.2.2009; Świat uczcił upadek muru [w:] Dziennik 10./11.11.2009.

[23] K. Rogaczewska, Niemcy w myśli politycznej polskiej opozycji w latach 1976–1989, Wrocław 1998, s. 130–138; B. Olschowsky, Einvernehmen und Konflikt. Das Verhältnis zwischen der Volksrepublik Polen und der DDR 1980–1989, Osnabrück 2005, s. 442, 447.

[24] P. Bender, Deutschlands Wiederkehr. Eine ungeteilte Nachkriegsgeschichte 1945–1990, s. 246.

[25] M. Thatcher, Downing Street No. 10. Die Erinnerungen, Düsseldorf 1993, s. 1097 i następne, 1126 i następne.

[26] PPN – Polskie Porozumienie Niepodległościowe.

[27] P. Zariczny, Das geteilte Deutschland in der oppostionellen Publizistik Polens anhand von ausgewählten Beispielen [w:] Acta Universitatis Nicolai Copernici, zeszyt 371 (2005), s. 113 (99–119).

[28] Gazeta Wyborcza, 8.12.1989.

[29] P. Bender, Deutschlands Wiederkehr. Eine ungeteilte Nachkriegsgeschichte 1945–1990, s. 248.

[30] R. G. Powers, Not Without Honor. The History of American Anti-Communism, New York 1995; M. E. Sarotte, 1989. The struggle to create Post-Cold War Europe, Princeton 2009, s. 65–87.

[31] J. Habermas, Die nachholende Revolution, Frankfurt/Main 1990, s. 179–188.

[32] L. Mehlhorn, Das Jahr 1989 und das fortdauernde Problem der Delegitimierung des Kommunismus [w:] I. Syrunt, M. Zybura (red.) Die „Wende”. Die politische Wende 1989/90 im öffentlichen Diskurs Mittel- und Osteuropas, Hamburg 2007, s. 39 i następne.

[33] Konferencja Kirchliche Versöhnungsinitiativen und deutsch-polnische Verständigung, Berlin-Schwanenwerder 4.-5.11.2005, <http://hsozkult.geschichte.hu-berlin.de/tagungsberichte/id=972> (stan z 2.3.2010; artykuł obejmuje dwie konferencje).

[34] J. Żakowski, 3 ćwiartki wieku. Rozmowy z Jerzym Turowiczem, Kraków 1990, s. 127.

[35] Por. A. Paczkowski, Gedächtniswelten. Das „alte” und das „neue” Europa [w:] B. Kauffmann, B. Kerski (red.) Antisemitismus und Erinnerungskulturen im postkommunistischen Europa, Osnabrück 2006 (Puplikacje Deutsch-Polnischen Gesellschaft Bundesverband e. V. 10), s. 135–145.

[36] R. Dahrendorf, Der Wiederbeginn der Geschichte. Vom Fall der Mauer zum Krieg im Irak. Reden und Aufsätze, München 2004, s. 216.

[37] Ibidem, s. 213.

[38] W. Eichwede, Kinder der Aufklärung [w:] Kafka. Zeitschrift für Ostmitteleuropa 3 (2001), s. 8–13; B. Kerski, J. Giedroyc, Kultura und die Krise der europäischen Identität [w:] Ł. Galecki, B. Kerski (red.) Die polnische Emigration und Europa 1945–1990. Eine Bilanz des politischen Denkens und der Literatur Polens im Exil, Osnabrück 2000, s. 73–94, tu: s. 91 i następne.

[39] I. S. Kowalczuk, 1989 in Perspektive: Ralf Dahrendorfs Antiutopismus [w:] Merkur. Deutsche Zeitschrift für europäisches Denken 59, (2005) 1, nr. 669, s. 69 (65–69).