Article by Paweł Ukielski, Deputy Director of the Warsaw Rising Museum

The Warsaw Uprising is one of the events key to understanding the history of Warsaw, Poland, Central Europe and World War II. Firstly it shows the identity of a city wiped off th e face of the Earth, secondly it explains the enslavement of Poland and Central Europe after the war and thirdly it is the last example of real German-Soviet cooperation in the desire to destroy the Polish capital.

The Uprising shows that the war   was not a simple fight of good against evil (as it often perceived in Western Europe) but that in fact three sides, each with different goals, were involved – two totalitarian systems and the world of Western democracies. During the war the alliances changed – the West allied itself with one of the totalitarianisms to beat the other while Central Europe paid the price of the alliance.

Warsaw uprising never entered the world remembrance canon. It became so because it had been in nobody's interest – neither the communist Polish authorities', nor the Kremlin's and not even the Western Allies'. The memory about the Uprising had been ardently falsified – the intensity and nature of the lies varied but the authorities could not agree to tell the full truth as that would completely delegitimize their government. After allowing the complete truth of the Uprising to be known there would be no avoiding talks about the legal Polish state which had been functioning for over two years on a small piece of land in Poland, about the authorities which were working very efficiently considering the extreme conditions and finally about the plan of post-war Poland's political system, which had been prepared and the gist of which had been published in “Journals of Laws”. Because of that, after the period of the worst and most primitive Stalinist propaganda, and along with the “thaw” of 1956 it became possible to praise the “Uprising's heroes” but not its leaders and the whole Armia Krajowa (Home Army). The state-forming side of the work of Polish Underground State, legalism of the authorities, the forming of civil society and international situation were all completely ignored.

In 1989 Fukuyama announced “the end of history” and predicted that with the fall of Communism the period of great ideological conflicts was over and the whole world was headed towards liberal democracy. In Poland of the 1990s this “end of history” took the form of a slogan “let's build the future and leave the past to the historians” and of pushing the matters concerning collective memory outside the mainstream of public debate. The result was a paradoxical situation in which complete freedom of historical research and the presenting the results were possible, however the effects of this work were not reaching a wider audience.

In the beginning of the current century a return to history and matters of identity had been visible in public debate around the world. The terrorist attacks of Semtember 11, 2001 were the symbolic breakthrough moment. In Europe historical politics was also re-evaluated as evidenced by Germany and Russia (especially their attitude to the memory about World War II). In this period changes began also in Poland where people more often realised that was is impossible to build a conscious modern society without the unity of remembrance and that the “cold” plan of a community based only on economic ties was not functioning well.

In such an atmosphere of change the decision to build the Warsaw Rising Museum was made. The history of the project in itself is an extremely interesting contribution the history of post-war Poland and shows the attitude of successive governments to collective memory. The idea of the commemoration appeared already in the 1940s, then was revived in the times of the first Solidarity and finally during the years of Polish Third Republic was constantly returning as a valid topic, however one of little importance and that could not be realised. Only in 2003 the then president of Warsaw, Lech Kaczyński, made the decision about the location of the museum, put Jan Ołdakowski in charge of the building and selected the opening date – the 60^th anniversary of the outbreak of the Uprising.

A few basic guidelines were followed during the planning of the exhibition. Firstly, it was to be a narrative museum, fluently telling a story. All the means of expression – photographs, films, text information, multimedia, set design installations and objects were therefore subordinated to the narration, the multifaceted story about the Warsaw Uprising. Secondly, the exhibition should engage the viewer in the story it tells and use all the means to recreate the atmosphere of the days of the Uprising. And thirdly, nobody should be left indifferent and all should be made to rethink the story they watched individually. In that sense Warsaw Rising Museum is interactive, not because it uses modern multimedia but because it engages the viewer in interaction with history.

It was important to decide who should be the main audience of the exhibition. It seemed natural to turn to a young person, one that has to be convinced that history can be interesting and is not just a collection of dates and facts and that people who fought in the Uprising were the same as her/him. The second group that had to be catered for, especially in the context of limited knowledge of Polish history, were foreigners. The third important target group, having different requirements than the other two, are veterans who took part in the Uprising.

After defining the main target groups it had to be figured out how to reach them. It had been settled that to reach the target it is necessary to “speak his language”. With the young visitors in mind new technologies are widely used and there are many different stimuli – sound, visuals and multimedia. To reach the foreigners practically all text in the exhibitions is given in two languages – Polish and English. The veterans are treated differently, however – they are not guests of the Museum but its co-hosts and are also responsible for the magic of the place.

To achieve the intended goads the atmosphere of the place was also created during the year of work on the Museum. It was very important to convince the citizens of Warsaw that a place important for the identity of the city is being built before their eyes, an important spot on the map of the capital. To achieve this close cooperation with the media had been started and they were given appropriate amount of information about all the decisions regarding the design and the building of the Museum. At the same time numerous social events, such as collecting of Uprising souvenirs, were organised to make people involved in the project even more active. All these actions caused that the opening of the Museum became a very anticipated event.

The intended goals were achieved – the Museum was visited by over half a million visitors in 2007, the veterans feel they are the co-hosts and over 60% of the visitors are 30 years of age or younger. It is also visible in the people's reactions that practically no one leaves the Museum indifferent. The Museum also became a “must see” spot for foreign tourists, many of whom visit the exhibition. Official national delegations, including crowned heads, presidents and prime ministers, are also frequent guests of the Museum.

Warsaw Rising Museum is not just an exhibition however – it consists of many parts dealing with different types of activities. There are the Oral History Archives collecting interviews with all living participants of the Uprising, Volunteer Centre, a library and an archive, very active History and Didactics Section, many texts are being published. Stefan Starzyński Institute is also a part of the Museum and deals with Warsaw's identity and the continuation of the work of Warsaw's great president.

The Museum organises many cultural events often outside traditional museum activity. The celebrations of the anniversaries of the Uprising are of course the most important but there are also teen concerts, theatre (or “paratheatre”) shows, social efforts and open-air events for the youngest. In the course of annually organised Warsaw Festival “Tyrmand-Komeda-Polański” the Stefan Starzyński Institute prepares various cultural events referring to Warsaw of the 1950s and 1960s. Recurring meetings with history, film, architecture and arts also take place in the Museum, while painters paint on the “Art Wall” in the Freedom Park surrounding the Museum.

This large-scale activity combined with modern, narrative exhibition creates the peculiar climate of the Warsaw Rising Museum. A museum that is a place of remembrance but also a live centre on the cultural map of Warsaw, a part of its identity. The special place of the Warsaw Uprising in the collective memory, the modern form and the comprehensiveness of activity in one place give the effect of an institution drawing people in throngs. 

---

Paweł Ukielski PhD (born 1976) – historian and political scientist, specialised in research on Central Europe. Deputy director of the Warsaw Rising Museum, involved with the Institute of Political Studies of the Polish Academy of Sciences.

---

ABSTRACT

The Stadtfriedhof Tübingen has three burial sites connected to wars. The Kriegerdenkmal 1870/71 and the Kriegerfriedhof 1914/18 contain and commemorate soldiers who died in Tübingen hospitals during the Franco-Prussian War and the First World War. The Gräberfeld X is a burial and memorial site for the mortal remains of victims of Nazi rule whose bodies were used in the university’s anatomical institute. Analyzing and interpreting these three local war memorial grave sites and putting them into the larger national context of remembrance shows how the German memory culture of wars has changed over time from warriors to victims.

Introduction

The town of Tübingen, Baden-Württemberg, in southwestern Germany has one of the country’s oldest universities, the Eberhard Karls Universität, founded in 1477. A great number of its professors have been interred in the Stadtfriedhof, the city’s central cemetery, dating to the first half of the 19th century and located near many of university’s academic and medical buildings. Moreover, this graveyard is particularly known for the burial sites of famous Tübingers such as the German Romantic authors Ludwig Uhland and Friedrich Hölderlin, as well as Kurt-Georg Kiesinger, third chancellor of the Federal Republic of Germany. However, there are also burial plots that commemorate the casualties of three wars that have shaped German history in the past 140 years. While the Kriegerdenkmal 1870/71 and the Kriegerfriedhof 1914/18 commemorate and hold the remains of soldiers who died in Tübingen hospitals during the Franco-Prussian War and the First World War, respectively, the Gräberfeld X is a burial and memorial site for the mortal remains of victims of Nazi rule whose bodies were used in the anatomical institute of the university’s medical faculty. What can these commemorative graves, whose only commonalities, it seems are their close vicinity in the same cemetery and the wreaths dedicated to the victims of war laid down each November on Volkstrauertrag (German Memorial Day), tell us about the memory of the aforementioned armed conflicts in Germany history? By analyzing and interpreting these three local war memorial grave sites and their architecture and putting them into the larger national context of remembrance, this article aims to show how the memory culture of Germany’s last three European and interconnected wars and the focus of commemoration has changed over time, from warriors to victims, and what this can tell us about the meaning attached to these conflicts.

Kriegerdenkmal 1870/71

The defeat of France by a Prussian-led coalition of German principalities in the War of 1870 resulted in the creation of the Reich, or German Empire, in 1871 – the first unified German nation. While its emperor was the Prussian king, the Reich itself was a federation made up of the various German principalities, among them the Kingdom of Württemberg. The latter’s university town of Tübingen on the Neckar had, during the war, housed wounded German soldiers from various contingents in its hospitals. A number of these soldiers died, and thereby constituted a problem: How to commemorate them (Hoffmann-Curtius 1986, 45)?

The Napoleonic Wars sixty years earlier had seen a change in how the war dead were remembered. After earlier armed conflicts, it had been princes or generals who received post-war monuments and equestrian statues to celebrate their leadership and battlefield heroism. With the mass armies and accompanying mass casualties of the armed conflicts in the early industrial age, the common soldier began to be the focus of remembering a war, especially the dead who had sacrificed their lives on the altar of the evolving notion of a “nation.” This particularly found expression in architecture: the names of fallen soldiers of a community were engraved in public plaques, often on church walls. By doing this, a community commemorated the loss of its sons and thereby showed its gratitude for their sacrifice for posterity (Rieth 1967, 11–12; Vogt 1993, 16ff.).

On the other side of the Atlantic, it was the American Civil War of 1861 to 1865 with its approximately 620,000 casualties that spawned an outpouring of monuments to the memory of its casualties. Often in the form of a statue of a common soldier, these memorials, erected on battlefields and town commons, commemorated the heroism of the rank and file and the part that they had played, at least in the eyes of Northerners, in saving the Union, or nation, as well as remembering the ultimate sacrifice of the fallen. Therefore, battlefield heroism and death, as well as the concept of the nation, were entwined in the North’s memorial culture after the war. National cemeteries were built on important battlefields to inter and commemorate those who fell far from their homes. (Piehler 2010, 224–227).

The situation in Tübingen after 1871 was both different and similar to that in America. The war between the Union and the Confederacy was a civil war, while the Franco-Prussian War was not. ¹ Both wars, however, were nation-building conflicts: the outcome of the American Civil War was that the United States would, after the defeat of the slave-holding South, be based on the North’s principles of industrialized free labor, while the War of 1870 resulted in the unification of Germany under Prussian domination. Although the German princes had fought alongside each other against France, the Reich’s political map was still characterized by the regional nature of various principalities, from duchies to kingdoms, and an accompanying sense of Heimat that was very much rooted in local identities. The victory over France rekindled nationalist sentiments that had been smoldering since the wars of liberation against Napoleon and during the absolutist restoration period that had followed, ultimately leading to the proclamation of the Prussian king as German emperor in the mirror hall of Versailles in January 1871.

Tübingen’s role as a university town with continuously expanding medical faculties and its spatial proximity not far from the battlefields of France had made it a Lazarettstadt, a military hospital city that received wounded soldiers from different principalities’ military contingents. Fourteen of them died and were to be laid to rest in situ. This posed an issue: How, in what form, were these soldiers to be remembered? Shortly after the end of the war, in 1871, this question was addressed. It was decided to commemorate the dead with a monument in the cemetery where they were interred – the Stadtfriedhof. A debate ensued about the architectural form of the monument, and from among a number of designs one was finally chosen (Hoffmann- Curtius 1986, 47f.).

The result was a stone obelisk, adorned with old swords and helmets, laurel wreaths, and an Eiserners Kreuz (Iron Cross), with the names, ranks, and regiments of the deceased soldiers engraved on the sides, and the words

VIERZEHN /
DEUTSCHE KRIEGER /
IM KAMPFE /
FÜR /
DAS VATERLAND /
SCHWER VERWUNDET, /
BIS ZU IHREM TODE /
IN UNSERER STADT /
VERPFLEGT /
RUHEN HIER /
IN HEIMISCHER ERDE /
1870–72 /²

Unlike monuments erected for the commemoration of regiments that were tied to a specific city, such as that of the Naussauisches Infanterie-Regiment Nr. 87 garrisoned in Mainz until 1918, and thereby deeply rooted within a certain locale, the Kriegerdenkmal on the Stadtfriedhof Tübingen³ addressed the memory of soldiers who did not hail from the town were they are buried. This was because of the nature of the Franco-Prussian War and the set-up of the German armies, together with Tübingen’s role as a Lazarettstadt.

From an architectural perspective, the newly-found nationalism of the Reich after the War of 1870 expressed itself in the Iron Cross on the Kriegerdenkmal obelisk. The Iron Cross was a military decoration for common soldiers to acknowledge their bravery that had been instituted by Prussian King Frederick William III in 1813 during the wars of liberation. ⁴ While the Christian cross would have been the usual and religious choice as the symbol of decorating graves, selecting the Iron Cross, a symbol of Prussia, points to the need to subsume the fallen from different German states under a sign that symbolized the new nationhood of the Reich. This also replaced traditional religious notions with the symbolism of a nation by overarching the heritage of single principalities and constituting a new and higher order (Vogt 1993, 35ff).

Moreover, as this was a monument to commemorate dead soldiers in a cemetery and not a leading general or prince in a more central locale such as a public square, and as these soldiers’ sacrifice in the fight for the newfound nation was a thing to be remembered, their names were engraved on the obelisk for posterity – for future generations to be reminded of what these soldiers and their deaths (or, to go by the inscription, being wounded first in the fight for the fatherland) had accomplished for the new nation symbolized by the Iron Cross. Still, their regional identity and heritage was deemed important, as was the mention of their regiments, which were closely tied to regional identity. But they rest “IN HEIMISCHER ERDE,” which again emphasizes the shared fatherland they had fought for, despite their regional backgrounds. They are buried at home away from home.

In addition to pointing out the regional and regimental affiliation of the dead soldiers, a distinction is made between their ranks. The name of a fallen lieutenant is not found on the obelisk, but received a separate grave slab. ⁵ The social gap between the officer class and the rank and file, was becoming increasingly permeable, especially for members of the upper middle-class after the Napoleonic Wars, ⁶ and therefore also the German social hierarchy of the time; here it finds an embodiment both architecturally and spatially.

Furthermore, the architectural design of the obelisk signifies the fashion of the time. Implementing swords reminiscent of old Greek edged weapons and a helmet from the same time are examples of the Neoclassicism that swept the western world at the time (Hoffmann-Curtius 1986, 48). The previous century had seen a renewed interest in antiquity, its architecture and literature (Watson 2010). By using Ancient Greek armaments, reference was made to heroic legends, such as the Iliad, thereby also denoting the dead soldiers buried and commemorated in Tübingen as heroes of the successful recent war for unification.

Looking at monuments for the participants of the Franco-Prussian War in other regions of Germany, we detect similarities to the Kriegerdenkmal. ⁷ In the square in front of the train station of Bad Dürkheim, a wine-growing town in Rhineland-Palatinate, then part of the Bavarian Rheinprovinz, a large ashlar of sandstone erected in 1911 commemorates the town’s participants in the War of 1870. Their names are arranged in order of importance (alongside soldiers who served in Bavarian regiments are some civilians, including women, who contributed to the war effort) and therefore according to social status. All around the ashlar are Ancient Greek helmets and laurels. In contrast to the Kriegerdenkmal on the Stadtfriedhof, the statue of a lion holding a shield adorns the Bad Dürkheim monument. The use of allegorical representations of animals on war memorials was common at the time (Rieht 1967, 12); most likely, the lion stands for the coat of arms of Bavaria, while the shield might represent the proximity of the Palatinate, or Rheinprovinz, to France and Bavarian troops acting as defenders in the first days of the war. Another War of 1870 memorial is in the neighboring village to the south, Wachenheim, this one adorned by an eagle. What the Bad Dürkheim memorial lacks, though, is the Iron Cross. This is perhaps due to Bavaria’s reluctance to join the new Reich and the strong feeling of Bavarian patriotism, creating an aversion to the centralized power of Prussia throughout the Kaiserreich. Of course, it should not be forgotten that these two monuments commemorate local participants of the war against France, while the Kriegerdenkmal remembers non-Tübingeners, which might attest to the lack of national symbolism.

Kriegerfriedhof 1914/18

The War of 1870 and the French cry for revenge after a humiliating defeat and a loss of territory (Elsace-Lorraine) were among the factors, such as Germany’s military stockpiling and saber-rattling, that contributed to the outbreak of another war between Germany and France, a conflict that started locally, with a mortal injury to the Austrian archduke in Sarajevo, and became global with the involvement of European imperialist powers’ colonies and the 1917 entry of the United States. The Great War saw the clash of mass armies in industrialized modern warfare and unprecedented numbers of casualties, about two million military in Germany alone. Tübingen, which had become a garrison town in the late 19th century, extending its medical faculties, and Germany on the whole, had to deal with the vast number of war dead and the political and ideological aftermath of the Kaiserreich’s defeat and the effects of the Treaty of Versailles. In this context, the Kriegerfriedhof 1914/18 on the Stadtfriedhof Tübingen can be seen as a culmination point of issues concerning local and national war remembrance.

The debates on a monument for Tübingen’s veterans of the Franco-Prussian War, and thus on commemorating an earlier conflict, heated up once again in the early 1910s, but were overtaken by the events of the time (Hornbogen 1995, 155). With the influx of wounded to Tübingen’s medical facilities, the Württembergian city once again faced the task of both interring and remembering the war’s dead, but now on a scale that by far superseded the War of 1870. In addition to the great number of casualties, the end of the war, Germany’s capitulation, and the Treaty of Versailles played important roles in giving significance to the war and its dead.

In 1921, the Kriegerfriedhof 1914/18 was inaugurated. Its name shares the “Krieger” of Kriegerdenkmal. Choosing to use not Soldat (soldier) but Krieger (warrior) is already an interpretation. Krieger conjures up images of Germanic or medieval warriors, both legendary and real, already familiar to German schoolchildren at the time, with an added connection to heroes like Siegfried from the Nibelungen epic or medieval Helden such as Kaiser Barbarossa or Emperor Frederick I. ⁸ These figures were appropriated to create an overarching national German history and identity, as well as role-models in the highly militarized culture of the Kaiserreich, with its emphasis on soldiering, loyalty, obedience, and sacrifice. This is emphasized by the inscription on the large central stone wall of the Kriegerfriedhof, DEN HELDEN DES WELTKRIEGS – “to the heroes of the world war.”

And just as Siegfried was murdered from behind by the unfaithful Hagen von Tronje in the medieval epic, the Dolchstoßlegende emerged after World War I. Because the Reich had not been, for the most part, a battlefield⁹; because the real brunt of a war economy with food shortages only had real effects on the civilian population in 1917–18; because German troops were successful on the eastern front, forcing Russia to sign a separate peace contract; because the reversals of the German spring offensives of 1918 and the subsequent retreat to defensive lines nearer to Germany itself were played down by the Oberste Heeresleitung’s propaganda; because the armistice, planned by the military but signed by the new democratic government of November 1918, seemed to many Germans sudden and unexpected; and because the revolution of 1918 to 1919 was, in part, accompanied by Bolshevik-inspired Arbeiter – und Soldatenräte, the myth that the German armies, allegedly unbesiegt im Felde (undefeated on the field of battle), had been stabbed in the back by the revolutionaries and the new Social Democrat government took hold in Germany, especially in conservative and right-wing circles. The Treaty of Versailles with its implications of territorial losses on the outskirts of the Reich and of its overseas colonies, the scaling down of the German armed forces, and especially the article that stipulated that Germany alone was responsible for the outbreak of the Great War added insult to injury; it was, in German eyes from the extreme left to the extreme right, a Schandvertrag, a shameful treaty that insulted Germany’s honor (Krumeich 2001, 585ff).

Therefore, Germany had to grapple with a number of questions. Why was the war that seemed heading toward a victory suddenly lost? Who was responsible? And what did almost two million German soldiers die for? Some of these issues were addressed in architecture, most prominently war memorials, of which the Kriegerfriedhof in the Stadtfriedhof Tübingen is one example.

The warrior cemetery was inaugurated on October 30, 1921 in the presence of participants of a number of groups that shaped the commemoration of the Great War during the Weimar Republic, most prominently the Kriegervereine. These veterans' organizations had emerged after the War of 1870; its members wanted their contemporaries and future generations to appreciate what soldiers had accomplished during the war. They did this by funding and erecting monuments, through reunions that took place in the public, and lobbying through the media. At the inauguration of the Kriegerfriedhof, the Kriegervereine were present, along with other military veteran organizations and student fraternities, standing at attention, holding flags, singing martial tunes, commemorating dead comrades, and giving speeches. In one speech, a motif that runs through the remembrance of the First World War’s casualties in Weimar Germany is that their sacrifice for the fatherland should not have been in vain (Hornborgen 1995, 157). The underlying sentiment was to take revenge for the lost war, and especially the Treaty of Versailles.

Architecturally, the most important motif was the Feldgrauer. Just before the Great War, the contingents of the different principalities that made up the imperial German army had adopted a field-gray uniform, a drab color that was suited to the trench warfare of the First World War. In 1916, the German imperial army introduced the Stahlhelm, the steel helmet with its distinctive design reminiscent of certain Germanic medieval helmets. The Feldgrauer figure that was representative of all German soldiers (Jeismann and Westheider 1988, 9) therefore derived his name from this uniform, with the addition of the iconographic silhouette of the steel helmet.

In the Kriegerfriedhof, a Feldgrauer’s head is engraved on a centrally placed stone memorial reminiscent of an ancient tomb. His face stares determined into a distant future. This is a metaphor expressing that Germany had not really been defeated – or that it was, at least, going to set things straight, to revise the Treaty of Versailles, in a future conflict (Hoffmann-Curtius 1986, 58). Similarities can be found in other World War I memorials all over the Germany. In Düsseldorf, the Ehrenmal für das Niederrheinische Füsilier-Regiment Nr. 39 memorial shows columns of armed Feldgraue marching straight from the tomb into a new battle, while in Worms four Feldgraue representing the Infanterie Regiment Prinz Carl (4. Großherzoglich Hessisches) Nr. 118 stand at attention. In the Palatinate town of Herxheim am Berg, three stone field-gray-clad soldiers march forward, their rifles at the shoulder. In the oldest church of Lindau on Lake Constance, the Peterskirche, a marble Feldgrauer lies on his deathbed – still fully clothed with helmet, overcoat, boots, belt, clutching a rifle in his hand, ready to spring up and do his duty again at a moment’s notice.¹⁰ The war memorial of Hardenburg, a district of Bad Dürkheim, depicts a Feldgrauer on the ground, at first glance looking beat, holding a broken short sword in his hand – but he is not yet completely defeated, as he is still propped up on his arm. The small Palatinate village of Forst’s World War I memorial, though, is not as aggressive or revisionist. Here, Feldgraue without helmets rise from their deathbed and pray to Jesus Christ. Similarly, religious undertones can be found in the First World War memorial in the Swabian town of Burladingen, where an angel takes a Feldgrauer in its arms. ¹¹

But as in the example of the Stadtfriedhof’s Kriegerdenkmal 1870/71 and its contemporary memorials in other German towns, the Kriegerfriedhof lacks the rootedness in the city where it is situated. Its connection, however, is to an important part of Tübingen – its medical facilities. As during the War of 1870, soldiers from all over Germany were treated here, and, in some cases, died here. Their sheer numbers also necessitated that the Kriegerfriedhof be much larger than the Kriegerdenkmal. While the latter is located in a small area with only an obelisk, some steps leading to it, and a low wall all around, the Kriegerfriedhof is an actual cemetery. About 261 soldiers – among them some allied soldiers – are interred in the warrior cemetery (Hornbogen 1995, 156). Instead of putting all their names on a single architectural structure, as with the Kriegerdenkmal obelisk, each soldier got his own marker. The rank and file received small marble stones with their name and their year of death. These markers are arranged in subsequent lines according to the years 1914 to 1919. The large number of markers and their arrangement are representative of the mass casualties of World War I, and evocative of the lines of soldiers going over the top that were mowed down by one of the latest instruments of modern warfare, the machine gun.

As with the Kriegerdenkmal, the rank and file in the Kriegerfriedhof are separated from officers and non-commissioned officers. The latter received actual crosses bearing their names, ranks, units, and complete date of death, while the common soldiers’ markers only bore their names. Additionally, there is a path between the long rows of small stone markers and the smaller number of crosses, which are nonetheless equally arranged by years and in rows. The spatial separation of the graves symbolizes the separation of the (non-commissioned) officer and common soldier’s classes, a continuity from real life, where officers had more privileges even in death, as in the Kriegerdenkmal, thereby showing the class-based system of the Reich.

The cult of the Feldgrauer, together with its implications of martially repealing the Treaty of Versailles, continued into the Third Reich. After 1933, the university quickly expelled Jewish professors and ideologues like philosopher Theodor Haering (Hantke 1991, 179ff). After the re-introduction of general conscription in 1935, new military garrisons for the Wehrmacht were built, among them the Hindenburg Kaserne. Its entry was adorned with a statue of a Feldgrauer (Vogel 1991, 45). In addition, a monument celebrating composer Friedrich Silcher was erected in the Platanenallee on the Neckar. Below the statue of Silcher himself, it depicts, on the one hand, a pair of lovers, Silcher’s Volkslieder celebrating the Heimat. On the other hand, two Feldegraue are part of the monument. One of them is marching forward, while the other has been struck by a bullet and falls at the feet of his comrade. This is a reference to “Der gute Kamerad,” a sad poem by Tübingen Romantic author Friedrich Uhland about a soldier’s loss of a comrade in battle, written during the Napoleonic Wars. Twenty years later, Silcher composed a tune for this poem, and “Der gute Kamerade” became (and remains) a staple of German military songs, especially when commemorating dead soldiers during funeral ceremonies. Unveiled just before the invasion of Poland in the summer of 1939, the Silcher Denkmal with its Feldgrauer iconography not only pointed to the past and to the sacrifices of World War I, but also to the future, where more German soldiers were to lose their lives on the battlefield (Loistl 1991, 171ff). Unlike the Great War, however, the commemoration of World War II and Nazi rule dead would take a different turn in the post-war years.

Gräberfeld X

On May 8, 1945, Nazi Germany surrendered unconditionally to the Allies. Millions of people, soldiers and civilians alike, had died during the Second World War in Europe. In contrast to the end of World War I, though, Germany was completely occupied and a process of demilitarization, denazification, and democratization was set in motion by the (western) Allies to prevent Germany from ever starting a war again. In Nuremberg, high-ranking Nazi officials faced a war crimes trial for instigating the war and causing the deaths of innocent civilians. The liberation of concentration camps, which Allied soldiers often forced German civilians from nearby towns to visit, and the release of films documenting Nazi atrocities showed the world and the German public the results of Adolf Hitler’s reign. Several other war criminal trials were conducted over the next years. Many Germans, however, tried to forget the twelveyear Tausendjähriges Reich and began rebuilding what the war had destroyed in their respective occupation zones. Nonetheless, some did not want to forget.

An organization of those who were once politically persecuted, the Vereinigung der Verfolgten des Naziregimes (VVN), opened the discussion on the Gräberfeld X¹³in the Tübingen Stadtfriedhof in 1950. They demanded that victims of the Nazi state that had been interred in the Gräberfeld should be commemorated. During the late 1930s and the war years, the anatomical institute of the university’s medical faculty had received a large number of bodies for dissection; many of these people had been executed because they had opposed the Third Reich, or just because of their alleged racial inferiority. Among them were German passive resisters who had doubted the successful outcome of the war, as well as forced laborers from German-occupied countries who had been intimate with German women and thereby violated the 1935 Nürnberger Rassegesetze, all offenses punished by death under Nazi law. After their execution – whether official ones in prisons or unofficial ones in labor camps, all in Württemberg – their corpses were used for study purposes at the anatomical institute, and some specimens might have been been used as late as 1990 when the medical faculty had some questionable specimens removed from its collections and interred in the Gräberfeld X (Hayes 2013, 50–52; Schönhagen 1987, 7–10).

These were victims of Nazi rule with its racist and anti-opposition ideology. With Germany having been liberated from this rule and the war criminals being punished, those who were persecuted and had survived their ordeal wanted the memory of their dead fellows to be preserved, not least to keep future generations from letting something like the Third Reich happen again. The Tübingen city council decided to erect three stone crosses with the inscription “1939–1945,” an architectural form common for remembering the (military) dead of World War II and symbolizing Christ’s crucifixion and reconciliation. Through this general depiction, though, different types of casualties were subsumed into a larger community of the victims¹⁴ of World War II, regardless of whether they belonged to the armed forces of the aggressor nation (Germany), civilian victims of air raids, for example, or to ethnic or political groups persecuted by the Nazis (Hayes 2013, 40–42; Schönhagen 1987, 11). This is also shown through the ubiquity of these three crosses in war cemeteries all over Germany. They can be found, for example, in the World War II victims’ memorial in the Tübingen Bergfriedhof commemorating most of all those Tübingers who had died serving the German armed forces during the war (Hayes 2011, 133–144; Hayes 2013, 40–41).

In the early 1960s, new demands arose. Especially in light of the fact that the Gräberfeld X was run-down, unkempt, and overgrown, the city decided to clear it and, because of the continual demands from various groups, opted to add a plaque to specify more who was buried here. After heated debates, the following inscription was chosen:

HIER RUHEN MEHRERE /
HUNDERT MENSCHEN /
VERSCHIEDENER VÖLK /
ER DIE IN LAGERN UND /
ANSTALTEN UNSERES /
LANDES EINEN GEWALT /
SAMEN TOD FANDEN /
¹⁵

But despite being more specific than the three crosses with “1939–1945” on them, this wording is still very vague, and it does not really specify who exactly is buried in the Gräberfeld X, or why they were killed (Schönhagen 1987, 14–15). The difficulty of finding an appropriate way of honoring the victims of Nazi rule buried in the Gräberfeld X represents the difficulty West Germany had with its Nazi past during these years. While some wanted to forget or felt that it was enough to commemorate all victims the combined, regardless of why they were killed, others saw importance in adequately and frankly remembering different victim groups. In turn, this struggle of defining national remembrance shows on the local level of Tübingen, where groups with different opinions clashed. The 1962 plaque was a compromise between those who wanted to remember and those who felt at least some obligation to do so, but were not willing to be more specific and who, moreover, wanted to be rid of the past – a Schlussstrich. Getting more concrete would have meant dealing with what had actually happened in their immediate vicinity, that is, in the city of Tübingen, and the surrounding region of Württemberg. In turn, this would have shown that the crimes of the Nazi regime did not only happen in a distant occupied territory, but right at home as well (Hayes 2013, 42–43; Schönhagen 1987, 14). Thereby, the disconnectedness of Nazi crimes and the Heimat that pervaded the early post-war attitude of not having witnessed or even knowing the Third Reich’s crimes in the fatherland was perpetuated, something that, in hindsight, is hard to believe, as forced laborers, euthanasia clinics, and concentration camp death marches occurred right before the Germans’ eyes16; but in the postwar years, forgetting the past was the rule, with a few exceptions.

Therefore, it took another twenty years before the Gräberfeld X became a focus for the Tübingen public once again. As in the 1960s, the Gräberfeld had overgrown, and was in need of re-structuring. A published photograph of a bulldozer left by a gardener on top of some graves resulted in public outcry from many sides, as this was seen as dishonoring the victims of the Nazi regime. The Gräberfeld X was back in the spotlight. Shortly thereafter, bronze name plates were set next to a path that led to the three crosses and the 1962 stone plaque. On Volkstrauertrag 1985, the Tübingen Oberbürgermeister Carlo Schmid held a speech at the Gräberfeld X for the first time, connecting what happened on the Tübingers’ doorstep, and putting this in the larger context of the Nazi policy of extermination.17 He also announced that the city government of Tübingen would commission a study of the backgrounds of those interred there (Hayes 2013, 47–50). While the political group of the 1950s had known some of the people’s fates, it was historian Benigna Schönhagen’s 1987 study that tried to establish how many victims of Nazi rule were actually buried in the Gräberfeld X,18 as well as some of the individuals’ stories, thereby exposing the interconnectedness of Tübingen and the Third Reich – of local and national history.

This new type of remembrance can be seen in the larger context of remembering the casualties of World War II in Germany. It took almost forty years until special emphasis was added to the general remembrance of all victims, commemorating those who perished as a result of Nazi policies, until what is today called Vergangenheitsbewältigung became widespread (Hayes 2011, 132–133). Some have attributed this to the temporal distance from the war years and the aging or dying out of witnesses, victims, and perpetrators, and therefore also their disappearance from the public. While there had been war crimes trials up until the 1960s, such as the Auschwitz trials, the crimes of the Third Reich were mostly attributed to a small group of high profile perpetrators, leading Nazi figures like head of the SS Heinrich Himmler, or lower-ranking but influential people like Adolph Eichmann. It was only over time that both historians in academia and amateurs in local historical societies began unraveling the mechanics of the Nazi regime and the participation of many population groups, thereby providing a more nuanced picture of the Täter, or perpetrators, how much the “average” German knew or was him – or herself involved in, for example, profiting from Arisierung, or being involved in Nazi organizations such as the Hitlerjugend. Moreover, the student revolt of the 68er and their questioning of what the Vatergeneration had done in the war – if their fathers had “only” served the fatherland or had, in the course of the war, participated in crimes – added to a more critical perspective on a past that was not so distant, both in space and time. Concentration and labor camps had been spread all over Germany, forced laborers had worked for farmers and corporations, and the depiction of the Wehrmacht as a clean army removed from the Weltanschauungskrieg (as opposed to the ideological Waffen-SS) began to be overturned as well.19

As such, this critical reception and interpretation of the Nazi past also deviates from how earlier wars were remembered in Germany. While the War of 1870 was a victory and the First World War a conflict whose outcome was disputed, World War II had been a total defeat that was seldom glorified.20 This led to neither the creation of an idealized past where the military had helped build Germany, as with the Franco-Prussian War, nor to the sense of an important foundation for the strength of the country, as with World War I and the instrumentalization of its memory by the Nazis (leading to the next world war, and even more disastrous results). The Second World War and the Nazi years came to be seen, over time, as a dark chapter of German history that should not be repeated. Instead of glorifying the fallen heroes – soldiers – the critical reception of the past that continues in Germany to this day does places no emphasis on remembering the military casualties of World War II, but the victims of the Nazi regime, for which the German armed forces was an instrument of power. The heroization of a martial past instrumentalized for nationalism is less the focus than the remembrance of the victims of a criminal regime and a historical imperative never to repeat the Third Reich or to achieve political aims through war.

In the Gräberfeld X, this type of remembrance is visible in a variety of ways. For one, like the soldiers’ graves, the identified names of victims are represented in a number of bronze plaques set on both sides of a trail leading to the main architectural monuments to keep their memory alive. While the three stone crosses are still there, another plaque was installed, founded by the university and thereby acknowledging the part that the medical faculty played (Hayes 2013, 50–54). It finds more concrete words for the people buried in the Gräberfeld:

Verschleppt Geknechtet Geschunden /
Ofer der Willkür oder verblendeten Rechts /
fanden Menschen Ruhe erst hier /
Von ihrem Leib noch /
forderte Nutzen eine Wissenschaft /
die Rechte und Würde des Menschen nicht achtete /
Mahnung sei dieser Stein den Lebenden /
Die Eberhard-Karls-Universität Tübingen /
1990.21

Soon though after its inauguration in 1990, the plaque was violated by people who painted swastikas over it, and a new version was installed (Hayes 2013, 53). Before entering the Gräberfeld, which is surrounded by a hedge, just as the Kriegerfriedhof 1914/18 is, a signboard gives detailed information about the Gräberfeld and its history of commemoration – unlike the two soldiers’ cemeteries, which are devoid of any inscriptions indicating to their historical contexts.

While all three burial sites receive wreaths on Volkstrauertag and some graves at the World War I cemetery are adorned with flowers, there are often events in Gräberfeld X, especially on days like May 8, the day of the German capitulation in 1945, where anti-Nazi groups and historical societies meet, sometimes with family members of some of the deceased present. Some dedicated individuals try to keep the memory alive of those interred in Gräberfeld X by researching individuals’ stories and establishing contact with their families, often from Eastern Europe, to provide information about their relatives’ fates (Hayes 2013, 55–58). In general, there are various individuals and societies in Tübingen, such as the Geschichtswerkstatt and the Verein Lern – & Dokumentationszentrum zum Nationalsozialismus e.V. Tübingen, which research the past and cultivate its memory, and especially its lessons, and present them to the public through lectures and publications.

Conclusion and Outlook

The Kriegerdenkmal 1870/71, Kriegerfriedhof 1914/18, and Gräberfeld X on the Tübingen Stadtfriedhof are, at a first glance, no more than three burial sites connected to the past three European wars through their German participants and their spatial proximity. Looking more closely, however, we see they are also intertwined because of their connection to Tübingen medical institutions and their place in the context of commemoration of the War of 1870, World War I, and World War II in Germany. The burial sites are part of the cemetery in Tübingen, but most of those interred are not Tübingers. Regarding the Kriegerdenkmal 1870/71, finding a way to commemorate the dead soldiers of this war from different German principalities was also a task of moving beyond the regionalism of German states to the concept of a nation state. It were not any longer just kings and generals that were remembered, but the sacrifices of the common soldiers on the altar of the nation received a place in memory as well. This development strengthened with the Kriegerfriedhof 1914/18. Those who died in Tübingen hospitals were seen as part of the sacrifice of the Feldgrauer in general, and their commemoration as part of interpreting the Great War as a conflict that German soldiers had not lost; its results, mainly the Treaty of Versailles, were revised so that the sacrifice of the war heroes was not in vain. The total defeat in World War II and the Gräberfeld X show how the focus of commemorating war dead shifted from soldiers (seen as warriors) to noncombatants, especially those who were victims of Nazi rule, to illustrate the criminality of said regime. This development needed many decades and re-interpretations to take hold in German public memory. As such, these local burial sites also mirror the changing national memory and debates on how wars and their casualties are remembered in Germany.

While it took a long time before the commemoration of those interred in the Gräberfeld X became a focus of public memory, just as on the national scale, its way of remembering the victims of Nazi Germany has also become the dominant form, just as the historical public consciousness in the Federal Republic of Germany focuses on the Third Reich, its crimes, and its victims. In light of this, the commemoration of earlier wars steps into the background, and the Kriegerdenkmal 1870/71 is also spatially removed in the cemetery, overgrown with moss, just as this conflict has almost vanished from public memory. Still, it is impossible to disassociate the War of 1870, the Great War, and World War II due to their historical relationship, as well as their function as markers of how the memory of wars has changed in Germany in the past 140 years.

 

---

Benedict von Bremen. Born in 1984 in Marsberg, Germany. From 2005 to 2011 he studied at Eberhard Karls Universität Tübingen, majoring in Modern History and American Studies. His M. A. thesis was One of the Horrors of War Strayed from His Era into Yours: Ambrose Bierce and Civil War Memory. Since October 2011 he has been a research fellow at the American Studies Department, Tübingen University. He is a founding member of the Verein für ein Lern – & Dokumentationszentrum zum Nationalsozialismus e.V. Tübingen in November 2010. Since June 2012 he has collaborated on “NS-Täterbuch Tübingen.”

---

ENDNOTES

1 France hoped in 1870 that the southern German principalities such as the kingdoms of Württemberg and Bavaria, which had, for the most part, been aligned with Austria and defeated in the War of 1866, would take France’s side and turn against Prussia and its allies in the Norddeutscher Bund. On the contrary, a nationalistic war fever at the prospect of victory against an old enemy swept through the southern German principalities allied with Prussia.

2 “Fourteen German warriors who were severely wounded in the fight for the fatherland and cared for in this city until they died are buried here, in the soil of the homeland, 1870–72.”

3 Tübingen only became a garrison town in the 1890s (Starzmann 2009).

4 The Iron Cross was then founded again during later Prussian and German wars (Vogt 1993, 18–20).

5 Unfortunately, this slab is now overgrown with moss. At least to the best of the author’s memory, the fading inscription speaks of a lieutenant buried there.

6 Resulting from the need for more officers to lead the growing mass armies of the industrial age, as well as an opportunity for upper middle-class men to rise in the social hierarchy where the rank of officer was strongly tied to the nobility (Rumschöttel 1973, 41ff).

7 The ideas for a central monument commemorating the Tübingen veterans of the War of 1870 did not materialize; a plaque was only hung in a Tübingen church (Hoffmann- Curtius 1986, 52ff).

8 The symbolism of the Kriegerdenkmal 1870/71, as mentioned earlier, was rather Hellenist-inspired.

9 The Russian offensive into East Prussia was stalled by Field Marshal von Hindenburg’s army in September 1914 and only a few southwestern German towns were targets of air raids.

10 In German folklore, Kaiser Rotbart (or Barbarossa) sleeps in a mountain, to wake up one day to save Germany in its darkest hour.

11 World War I memorials in other European countries give the war a different meaning. Many French war monuments depict the poilu as a citizen soldier returning to his family, without the martial undertones of German Feldgrauer depictions (Jeismann and Westheider 1988, 9f). A Great War memorial in the Belgian town of Dinant puts the memory of Belgium being invaded and the fight for its liberation in the foreground (here, German soldiers committed war crimes after allegedly being shot at by franctireurs in 1914, leading to mass shootings of civilians that were taken up, among other similar incidents, by Entente propaganda as the “Rape of Belgium”).

12 Cf. the attachment of 1939–1945 plaques on almost every monument pictured.

13 The Stadtfriedhof is divided into various smaller burial plots, ordered A to Z. Cf. The Kriegerdenkmal 1870/71 is situated in Gräberfeld N while the Kriegerfriedhof 1914/18 is the Gräberfeld S.

14 For an interesting distinction between “sacrifice” and “victim,” see: Hayes 2011, 132.

15 “Here rest several hundred people of various nationalities who found a violent death in camps and institutions of our country.”

16 For example, the author’s maternal grandmother told him in the early 1990s, when he was still a child, how she had witnessed the nighttime evacuation of her hometown’s “insane asylum.” But fearing being sent to a “Konzertlager” (euphemism for concentration camp), many Germans kept quiet.

17 Wreaths had been laid down at the Gräberfeld on Volkstrauertag since the 1960s, but without any special mention of who was buried there or why (Hayes 2013, 44).

18 Before the Nazi years, the bodies of people whose fate was not connected to the Third Reich, but which were nonetheless used in the anatomical institute, had been buried in the Gräberfeld as well; it was more or less the disposal grounds of the anatomical institute. It is still not quite clear how many Nazi victims are buried there–the estimates range from 400 to 700 (Hayes 2013, 39; Schönhagen 1987, 8, 23).

19 See, for example, the heated discussions about the Wehrmachtsausstellung in the 1990s.

20 For changes in how the World War II era was dealt with in Tübingen, cf. Ulmer 2011.

21 “Deported, enslaved, ill-treated, victims of arbitrariness or misunderstood laws, it is only here that these humans could find rest. A science which did not respect their rights and dignity still wanted to use their bodies. This stone shall be an admonition to the living. The Eberhard-Karls-Universität Tübingen, 1990.”

List of References

Hantke, Manfred (1991) “Der Philosoph als ‘Mitläufer’ – Theodor Haering: ‘Es kam ein Führer! Der Führer kam!’,” in Benigna Schönhagen (ed.) Vorbei und Vergessen: Nationalsozialismus in Tübingen (Tübingen: Kulturamt), pp.179–185.

Hayes, Oonah (2011) “‘Den Toten zur Ehr, uns zur Mahnung’: Die Opfer-Darstellung in der Entwicklung zweier Tübinger Denkmäler während der Nachkriegszeit,” in Hans-Otto Binder et al. (eds) Vom brauen Hemd zur weißen Weste? Vom Umgang mit der Vergangenheit in Tübingen nach 1945 (Tübingen: Fachbereich Kultur), pp. 131–157.

Hayes, Oonah (2013) “Gedenken anstoßen? Warum am Gräberfeld X (der Opfer) gedacht wird,” in Ludger M. Hermanns and Albrecht Hirschmüller (eds.) Vom Sammeln, Bedenken und Deuten in Geschichte, Kunst und Psychoanalyse: Gehard Fichtner zu Ehren (Stuttgart: frommann-holzboog), pp. 37–61.

Hoffmann-Curtius, Kathrin (1986) “Denkmäler für Krieg und Sieg,” in Wolfgang Hesse et al. (eds) Mit Gott für Kaiser, König und Vaterland: Krieg und Kriegsbild Tübingen 1870/71 (Tübingen: Kulturamt), pp. 45–59.

Hornbogen, Helmut (1995) Der Tübinger Stadtfriedhof: Wege durch den Garten der Erinnerung (Tübingen: Schwäbisches Tagblatt).

Jeismann, Michael and Rolf Westheider (1988) “Bürger und Soldaten: Deutsche und französische Kriegerdenkmäler zum Ersten Weltkrieg,” GESCHICHTSWERKSTATT 16, 6–15.

Krumeich, Gerd (2001) “Die Dolchstoß-Legende,” in Etienne François et al. (eds) Deutsche Erinnerungsorte Vol. 1 (München: C. H. Beck), pp. 585–599.

Loistl, Alexander (1991) “Die Silcher-Pflege in Tübingen zwischen 1933 und 1945,” in Benigna Schönhagen (ed.) Vorbei und Vergessen: Nationalsozialismus in Tübingen (Tübingen: Kulturamt), pp. 171–178.

Piehler, G. Kurt (2010) “The American Memory of War,” in Georg Schild (ed.) The American Experience of War (Paderborn et al.: Ferdinand Schöningh), pp. 217–234.

Rieth, Adolf (1967) Denkmal ohne Pathos (Tübingen: Ernst Wasmuth).

Rumschöttel, Hermann (1973) Das bayerische Offizierskorps 1866–1914 (Berlin: Duncker & Humblot).

Schönhagen, Benigna (1987) Das Gräberfeld X: Eine Dokumentation über NS-Opfer auf dem Tübinger Stadtfriedhof (Tübingen: Kulturamt).

Schönhagen, Benigna (2007), “Das Gräberfeld X in Tübingen,” in Konrad Pflug et al. (eds.) Orte des Gedenkens und Erinnerns in Baden-Württemberg (Stuttgart: Landeszentrale für politische Bildung), pp. 376–82.

Starzmann, Holger (2009) “‘Garnison des Geistes”: Die Anfänge der Militarisierung einer Universität,” in Matthias Möller (ed.) Still gestanden? Die Geschichte einer alten Kaserne (Tübingen: Förderverein Kulturdenkmal Schellingstraße 6), pp. 11–22.

Ulmer, Martin (2011) “Verdrängte Verbrechen und gefallene Helden: Wie sich Tübingen in den 1950er und 60er Jahren an den Nationalsozialismus erinnerte,” in Hans-Otto Binder et al. (eds) Vom brauen Hemd zur weißen Weste? Vom Umgang mit der Vergangenheit in Tübingen nach 1945 (Tübingen: Fachbereich Kultur), pp. 47–75.

Vogel, Thomas (1991) “Kunst und Künstler in Tübingen 1933–1945,” in Benigna Schönhagen (ed.) Vorbei und Vergessen: Nationalsozialismus in Tübingen (Tübingen: Kulturamt), pp. 45–53.

Vogt, Arnold (1993) Den Lebenden zur Mahnung: Denkmäler und Gedenkstätten: Zur Traditionspflege und historischen Identität vom 19. Jahrhundert bis zur Gegenwart (Hanover: Lutherisches Verlagshaus).

Watson, Peter (2010) The German Genius: Europe’s Third Renaissance, the Second Scientific Revolution, and the Twentieth Century (London et al.: Simon & Schuster).

Geschichtswerkstatt Tübingen e.V., available online at: http://www.geschichtswerkstatt-tuebingen. de/, accessed 31.05.2013.

Lern – & Dokumentationszentrum zum Nationalsozialismus e.V. Tübingen, available online at: http://www.nsdok-tuebingen.de/, accessed 31.05.2013.

 

This article has been published in the second issue of Remembrance and Solidarity Studies dedicated to the European memory of the First World War.

>> Click here to see the R&S Studies site

Vroclav je ako miesto spomienok mladšie, než by sa vzhľadom na jeho tisícročnú históriu dalo usudzovať. Schopnosť spomínania na jeho stredovekú minulosť bola len slabo vyvinutá. Mohlo to súvisieť s tým, že mesto sa rozvíjalo v konflikte so svojou vrchnosťou, na jednej strane s vojvodom prípadne kráľom a na strane druhej v rozporoch s biskupom. Obe rivalizujúce moci boli zo strany mesta systematicky marginalizované. Dominovalo mesto mešťanov so svojím bohatstvom a svojím mestským patriotizmom. Formulovanie zvláštneho vedomia, nehovoriac o konštituovaní kultúrnej pamäte, sa udialo až v období humanizmu a renesancie. Tým sa Vroclav zúčastnil na všeobecnom európskom vývoji. Vzory pre tento vývoj poskytlo Taliansko, Nemecká ríša a nové univerzity. Putujúci vroclavskí scholári ich priniesli domov.

 

Aby bolo možné predstaviť Vroclav ako miesto spomienok, načrtnem v nasledujúcom texte krátko päť tém: Vroclavské mýty – charakteristický znak – obrazy dejín – pamätníky – a koniec nemeckého Vroclavu.

1. Mýty

Mladšie dejiny Vroclavu poznali svoje mýty: náhly útok, ktorým Friedrich Veľký v roku 1741 prekvapil už stáročia neporazené mesto Vroclav a ešte viac legendárne obhájenie a udržanie mesta a krajiny počas Sedemročnej vojny. Bitka pri Leuthene v roku 1757 rozhodla o vlastníctve Vroclavu a Sliezska, ale „Chorál z Leuthenu“ a iné pruské manifestácie dodali politickým rozhodnutiam protestantsko-náboženskú dôstojnosť, na ktorú sa vo Vroclave často spomínalo, hoci stála vo zvláštnom kontraste k voľnomyšlienkárstvu pruského kráľa.

Spomínaná udalosť dokázala nadobudnúť mýtické dimenzie preto, lebo bola spojená s prekonaním strašných nebezpečenstiev. Len jedenkrát vo svojej histórii si Vroclav vychutnával šťastie veľkého politického okamihu. V roku 1813 sa tu zhromaždili politickí a duchovní vodcovia mladej Európy, aby striasli napoleonské jarmo. Vroclav bol nielen javiskom pre toto predstavenie, ale nadšenie vroclavských študentov náhliacich sa k zbrani sa prenieslo aj na atmosféru oslobodzovacích oddielov a na politické nádeje predmarcového obdobia. Rok 1813 s kráľovskou „Výzvou k môjmu ľudu“ a založením Železného kríža dostáva medzi vroclavskými lieux de mémoire, teda miestami spomienok mimoriadny význam. To našlo svoju odozvu v tom, že mesto sa staralo o pamätné miesta venované udalostiam roku 1813 a na žiadnu zo svojich historických udalostí nespomínalo tak rado ako na túto.

2. Charakteristický znak

Päťdielny erb, ktorý mestu v roku 1530 udelil Karol V., bol v roku 1536 upevnený na západnej strane radnice a potom až do 20. storočia na mnohých ďalších mestských budovách. Stal sa logom mesta a bol spopularizovaný v nespočetných tlačených listinách, ba dokonca aj na kanálových poklopoch. Tento tradičný erb starého Vroclavu svojvoľne odstránil župný veliteľ - gauleiter Josef Wagner v roku 1938. Jeho kresťanské, prípadne slovanské odkazy už nezodpovedali duchu vtedajšej doby. Wagner pridelil mestu nový, rozdelený erb, ktorého dolná polovica znázorňovala železný kríž z roku 1813. Bol akoby predzvesťou pre nadchádzajúce roky a ostal bez akceptácie. Aj po ňom nasledujúci erb poľského Vroclavu bol zbavený kresťanského významu. Skutočnosť, že Vroclav v roku 1990 na čele so svojím vtedajším starostom Bogdanom Zdrojewskim, patrónom konferencie „Miesta spomienok v stredovýchodnej Európe“, opäť prijal svoj starý erb z roku 1530, je mimoriadne významným znamením uvedomenia si minulosti a historizácie.

Až po reformáciu bol Vroclavský dóm považovaný za najvýznamnejšie stavebné dielo mesta, po ňom nasledovali s istým odstupom oba hlavné farské kostoly a až po nich profánna stavba radnice. Protestantská perspektíva zmenila toto poradie. Dóm sa dostal do úzadia. V zápase o optickú nadvládu nad Vroclavom postavilo mesto už v osemdesiatych rokoch 15. storočia jedinú vežu Alžbetinho kostola s pozoruhodnou výškou 130 metrov, ktorá sa pod ťarchou svojej vlastnej váhy v roku 1529 zrútila. Aj po jej obnovení s redukovanou výškou 91 metrov ostala táto veža optickým vrcholom mesta.

Vroclav sa od polovice 19. storočia stal nemeckým veľkomestom s impozantnými novými správnymi budovami, obchodnými domami, fabrikami, vodnými vežami a mostami. Žiadna z týchto stavieb sa však nedala porovnať s neobvyklou stavbou Haly storočia, ktorá bola v roku 1913 postavená na pamiatku roka 1813. Bola to avantgardná stavba, ktorá reprezentovala ako žiadna iná moderný a demokratický Vroclav. Vo Weimarskej republike ju nazývali „Dóm demokracie“. Aj Tretia ríša rozpoznala jej možnosti ako javisko propagandy a národné posvätné miesto. Vo vedomí Vroclavčanov bola Hala storočia od začiatku jedným zo svojích hrdých znakov, rovnocenným s radnicou, dómom alebo univerzitou. Všetko ostatné ustupovalo do úzadia.

3. Obrazy dejín

Ako sebavedomé, veľké mesto s elitou bažiacou po vzdelaní disponoval Vroclav množstvom obdivovateľov a poetov, ktorí mu boli k službám. Chvála Vroclavu plní malé antológie, ale zriedka sa jednalo o viac než o ošúchané frázy. Čo už to len o meste prezradilo, keď ho Martin Opitz vychválil ako „kvet Európy“ alebo keď ho cisár Leopold nazval „najušľachtilejším drahokamom vo svojej korune“? Už zakladacia listina univerzity z roku 1505, ktorá však nikdy nebola zriadená, chválila „úžasný a šťastný charakter tohto miesta […], znamenitosť jeho vynikajúcich poriadkov“ ako aj skutočnosť, že „svojou kultúrou a vzdelaním svojich občanov s ľahkosťou predstihuje všetky mestá Nemecka“. Takéto tvrdenia boli čoskoro obsiahnuté v učených popisoch mesta, za ktorými od 18. storočia nasledovala historická a vlastivedná odborná literatúra.

Historizmus 19. storočia oživil zmysel pre mestské tradície a viedol k založeniu historických spolkov a múzeí o histórii mesta. Teraz sa začalo doháňať to, čo dovtedy neukázal žiadny obraz. Adolph Menzel, ktorý sa narodil vo Vroclavi, dokázal kongeniálnym spôsobom znázorniť život a svet fridericiánskeho Pruska. Niektoré z jeho najvýznamnejších diel, ktoré sa dnes nachádzajú v Berlíne, viseli kedysi vo Vroclavi. V Sliezskom múzeu výtvarných umení bola pre ne zriadená „Čestná sála pre vlastenecké dejiny“, ktorá bola plná historických obrazov a plastík.    

4. Pamätníky

V kolektívnom vedomí Vroclavčanov sa dlho držala spomienka na veľké nešťastia mesta: kruté zimy, povodne na rieke Odre, zamorenie lúčnymi kobylkami, hladomory, ničivé požiare, mor a cholera. Obrazy o nich sú veľmi zriedkavé, ale na ich pamiatku boli vydané pamätné medajly, napísané básne a spomienka na ne prešla do ústnej tradície. Ako napríklad jeden príbeh, podľa ktorého bola cesta k Alžbetinmu kostolu vydláždená náhrobnými kameňmi, pod ktorými vraj ležali popravení vzbúrenci z roku 1420, po ktorých hanlivej pamiatke Vroclavčania postúpali nohami. Alebo nešťastie roku 1749, ktoré v pravom zmysle slova otriaslo mestom, a pri ktorom explózia prašnej brány uprostred Vroclavu spôsobila smrť mnohých ľudí ako aj veľkú skazu.

Potreba spomínať na významné osobnosti a udalosti prostredníctvom pamätníkov bola však aktuálna až v 19. storočí. Dovtedy niesli všetky ulice a námestia len také názvy, ktoré poukazovali na ich topografiu či na susednú polohu kostolov alebo na vykonávané remeslá. To sa zmenilo, keď v roku 1823 bola zriadená komisia pre revidovanie všetkých názvov ulíc a domových čísiel. Vtedy začala vlna premenovávaní, ktorá priniesla mestu predovšetkým pruské názvy.

5. Epilóg

Vroclav sa na konci vojny stal miestom rozlúčky. Strata vlasti znamená viac než len materiálne vyvlastnenie. Znamená vytrhnutie z dôverne známeho prostredia, zo sociálnej istoty, zo siete vytvorenej z rodiny a príbuzenstva, z domov a hrobov. Túto traumu museli ako prví zažiť židovskí obyvatelia Vroclavu, ktorí boli od roku 1933 nacistami nútení odísť do emigrácie, nehovoriac o tých približne 8.000 židovkých obyvateľoch Vroclavu, ktorí boli od roku 1941 deportovaní a ktorí padli za obeť nemilosrdnej likvidácii. Vroclavské stanice sa stali lieux de mémoire, teda miestami spomienok, spočiatku pre židovských a neskôr aj pre všetkých ostatných obyvateľov Vroclavu. Mestský exodus začal koncom januára 1945, dovtedy ho politické vedenie nepripustilo. Keď bolo obyvateľstvo nakoniec predsa vyzvané, aby opustilo Vroclav, udialo sa to príliš unáhlene, neplánovite a za strašnej zimy. Desaťtisíce obyvateľov sa tlačilo na hlavnú stanicu alebo na stanicu Odertorbahnhof a pokúšali sa dostať do jedného zo záchranných vlakov. Pre mnohých patria hodiny, ktoré strávili v zúfalej núdzi na preplnenej stanici, k ich posledným spomienkam na Vroclav. Len málokto z nich tušil, že to bude rozlúčka navždy a že Vroclav im v pamäti ostane už len ako miesto bolestivej spomienky. Tí, ktorí v meste zotrvali a prežili, sa čoskoro nachádzali v cudzom meste. Čakalo na nich vyhostenie, na konci ktorého sa Vroclav stal mestom bez Nemcov.

Vroclav bol najväčším mestom v západnej časti Poľska (tzv. ziemie zachodnie), ktoré po boli II. svetovej vojne začlenené do hraníc Poľska a kde od roku 1945, v dôsledku migrácií po vojne, došlo k úplnej výmene populácie. Poľská administratíva sa so súhlasom sovietskych orgánov začala vo Vroclave organizovať 9. V. 1945 v ešte horiacom meste, po uplynutí sotva troch dní po kapitulácii nemeckého veliteľstva Festung Breslau (Pevnosť Vroclav). Nové orgány v ňom narazili na okolo 165 tis. Nemcov, z toho okolo 150 nemeckých Židov zachránených pred smrťou a takmer 3 tis. Poliakov pochádzajúcich ako z vroclavskej Polónie žijúcej tam pred vojnou, tak aj z mnohonárodnostnej obce niekoľkých desiatok tisícov robotníkov z nútených prác, ktorí v meste premenenom na pevnosť prežili dramatické dni obľahnutia vojakmi Červenej armády. Postupne Vroclav opúšťali, a akoby miesto nich prichádzali ľudia z iných častí Poľska, okrem iného z   pracovných a zajateckých táborov a nútených prác zvnútra Nemecka.

Príliv poľských obyvateľov sa zväčšil od augusta, keď začali prichádzať obyvatelia z najvýchodnejších vojvodstiev predvojnového usporiadania Poľska, ktorí boli nútení sa presídliť za „líniu Curzona”, čiže za novú štátnu hranicu so ZSSR, vytýčenú na rieke Bug. Nových obyvateľov vytrhnutých zo svojho rodinného prostredia, oficiálne - ale nezhodne so skutočným právnym stavom – nazývali „repatriantmi”.

Presídlenci neustále pociťovali smútok a túžbu za svojim predchádzajúcim bydliskom, okrem iného aj preto, že Vroclav vyzeral odpudzujúco vzhľadom na obrovské zničenia, ktoré v niektorých štvrtiach poškodili až 80% predvojnovej zástavby. Veľkým ohrozením boli ruiny, kde úkryt našli zlodeji a banditi, ale aj nemecké ozbrojené podsvetie. Okrem iného tam dochádzalo aj k excesom sovietskych vojakov. V noci, v meste ponorenom vo tme sa často stávali lúpežné útoky a neraz bolo počuť echo strieľania. Behom dňa ľudí obťažovali roje múch, zápach spáleniny a rozkladu ľudských tiel i zvierat v troskách, zatiaľ čo za súmraku z nich vyliezali tisíce krýs, proti ktorým bolo treba bojovať tiež v blokoch a kanceláriách či úžitkových priestoroch. Situácia v meste v prvých mesiacoch mieru nepomáhala v stabilizácii života - ako sa hovorilo - na „divokom Západe”. „Behom prvého roka - spomínal študent Vroclavskej univerzity z okolia Poznane – som vídaval vroclavčanov v zanedbanom oblečení, vyzerali - povedal by som - prechodne, dočasne. Zdalo sa, že každý z tých obyvateľov sem prišiel iba nakrátko a zanedlho znovu odíde tam, odkiaľ prišiel”.   Nových prisťahovalcov ubíjalo more ruín, pocit „hluchej mŕtvoty”, obrazy „prázdnych” námestí a ulíc „plných špiny a prachu” z rozbitých domov. V tých zvláštnych okolnostiach sa zo začiatku nedalo hovoriť o vytvorení sa akejkoľvek hlbšej väzby obyvateľov s mestom. Bola pociťovaná cudzosť Vroclave, jeho „nemecký charakter”, ktorý nejednému z prišelcov „našepkával myšlienku o opustení tohto mesta zomrelých”. Takú možnosť nemali vysídlení - väčšinou za dramatických okolností - Poliaci z východných častí predvojnového Poľska (Kresy wschodnie), hoci nie všetci stratili nádej na zmenu povojnových hraníc a návrat do rodinných miest.

Na rozdiel od násilne vysídlených prišelcov „spoza rieky Bug”, Poliaci z centrálnej časti Poľska prichádzali na západné zeme dobrovoľne a v masovom meradle. Následkom tých vnútroštátnych migrácií po vojne povstalo vo Vroclave presvedčenie, že do mesta prakticky prišla „reprezentácia obyvateľov zo všetkých regiónov Poľska”. Vzhľadom na kultúrne rozdiely, koexistencia nemohla byť na počiatku bezkonfliktná, ale postupne dochádzalo k porozumeniu a vytvoreniu sa mestskej komunity. Je to jeden z fenoménov povojnového stavu mesta Vroclav, pretože rýchlo vznikali väzby spojujúce všetkých vroclavčanov a postupoval proces transformácie nemeckého Breslau na poľský Vroclav a ich malú domovinu. Analýza príčin tohto fenoménu ako celku presahuje meritórne rámce mojej práce, ale je treba tu zdôrazniť, že bez pochyby veľkú rolu v tom, že sa tak stalo zohrala historická politika nových, komunistických štátnych orgánov povojnového Poľska. V dôsledku tejto politiky sa integrovala heterogénna komunita, ktorá sa psychologicky identifikovala s novým miestom bývania.

Historická politika komunistov bola úplne skompromitovaná vzhľadom na ich závislosť od ZSSR a propagandou v období PĽR, ale v tom počiatočnom období mala podporu skupiny predvojnových vedcov, novinárov a publicistov, ktorí už behom vojny pripravovali program územných zmien v susedstve s Nemeckom, postulujúc, aby hranica bola na riekach Odre a Nise Kłodzkiej, niekedy tiež aj na Nise Lužickej. Vzťažným bodom bolo Poľsko dynastie Piastov siahajúce od Odry k Baltskému moru, v ktorom Vroclav, ako to vyplýva zo zmienky v kronike merseburského biskupa Thietmara (nazvanom inokedy v kronike Wrotizla Wrotizlava), bol od roku 1000 hlavným sídlom katolíckej diecézy podliehajúcej hniezdnenskej metropólii spolu s diecézami, ktoré vznikli v Krakove a v Kołobrzegu. V štáte Piastov bol Vroclav centrom štátnej administratívy celej sliezskej zeme, obranným hradiskom a výpadovou bázou pre vojny s Čechmi a Nemcami. Podľa kroniky Anonyma, zvaného Gallius, pochádzajúcej z XII. st., Wrocław bol jedným z „sedes regni principales” - čiže patril k „hlavným kráľovským sídlam”. Tieto zväzky sa uvoľnili v období feudálneho roztrieštenia a napriek zjednoteniu Poľska v roku 1320 sa Sliezsko s Vroclavom už nevrátilo do predchádzajúcej územnej podoby Poľska, hoci sa kráľ Kazimierz Wielki, posledný z dynastie Piastov snažil v roku 1349 Vroclav znovu získať. Do polovice XIII. st. bola väčšina obyvateľov Vroclave z národnostného hľadiska poľská, ale bývali v ňom tiež Valóni, Židia a Nemci, ktorých počet sa zvýšil až po lokalizácii mesta podľa magdeburského práva v roku 1261. Po tejto lokalizácii bol poľský jazyk postupne odstraňovaný z mestských kníh, zatiaľ čo v súdnictve bol používaný ešte do roku 1337 Štátne a územné tradície z epochy prvých Piastov, štátu od Odry k Baltskému moru pretrvali v poľskej západnej idei, verifikovanej a ustálenej od prelomu XIX. a XX. st. v politickom a historickom písomníctve. Vízia piastovského Poľska mobilizovala mnohých Poliakov ku snahám o nezávislosť pred rokom 1918, a znovu v období II. svetovej vojny navzdory dvojnásobnej okupácii krajiny a martýrológii poľského národa,

Faktografiu, vzťahujúcu sa na históriu mesta Vroclav a Sliezska, ktorá už bola zasignalizovaná využili štátne orgány, aby sa noví obyvatelia osvojili so súčasnosťou, a príslušne modelujúc ich kolektívnu pamäť vôkol tzv. znovu získaného územia (kedysi slovanského „ziemie odzyskane“) racionalizovali povojnovú situáciu, čím odôvodňovali fakt západnej hranice. Teritoriálne presunutie Poľska na západ bolo chápané ako návrat na ziemie „odzyskane” do Matice po „desiatkach storočí boja” s nemeckou expanzívnosťou, ktorá sa začala už za vládnutia dynastie prvých Piastov. Komunistický štát prijal politiku ovládnutia spoločenskej pamäti, používajúc príslušné propagačné stratégie pre dokázanie poľského návratu po tisícoch rokoch ako logiky dejín, víťazstva štátneho záujmu a všenárodných snáh. Cenzúra umožňovala propagovanie potrebného obsahu, a štátne orgány zase dbali o neustálu aktualizáciu predstavy o minulosti, vymazávanie alebo vyhýbanie sa nevýhodným faktom z XV. - XIX.. storočia, keď poľský živel oslabol v meste s obyvateľstvom zbaveným vyšších vrstiev a obmedzeným na plebejskú vrstvu. V tej manipulácii s minulosťou to bolo výrazne neprítomné. V závislosti na aktuálnych politických a ideologických potrebách boli tvorené mýty, šírené protinemecké stereotypy. Bola snaha odstrániť zo spoločenskej pamäti obsah, ktorý by mohol narušovať proces formovania kolektívnej totožnosti vrátane, ponad všetkým formovaného, povedomia hlbokého zakorenenia Poliakov v minulosti mesta a na sliezskej zemi ako aj étosu spoločných osudov ich minulých a súčasných obyvateľov. Bolo pri tom dokazované, že história poľsko-nemeckých vzťahov svedčí o tom, že vysídlenie Nemcov bolo jediným a spravodlivým riešením, dodatočne sformalizovaným rozhodnutím veľkej Trojky.

Dnes môžeme tie vtedajšie činnosti v celku zinterpretovať jednoznačne ako vysoko zideologizované úsilie formovania historickej pamäte. Vedome boli z minulosti vyberané isté udalosti, osoby, symboly pre potreby aktuálnej politiky a legitimizáciu súčasnosti. Minulosť bola využívaná, aby sa získali aprobačné postoje obyvateľov pre rôzne typy súčasných činností a snáh. Charakteristická bola antinemeckosť všetkých počínaní, vyplývajúca zo smutných skúseností šiestich rokov trvajúcej vojny a z obáv pred revíziou hranice ustanovenej v Postupime. Pre niektorých nových obyvateľov to bol strašiak budúcej vojny a forma dočasnosti až po balenie kufrov a útek z nového miesta bydliska, zatiaľ čo pre iných to znamenalo nutnosť „zovretia” radov a obrany svojho vlastníctva a práce vloženej do obnovy mesta. Napriek labilite postojov, postupne však narastala podpora a legitimizácia štátnej moci, zvyšoval sa tiež počet obyvateľov. Trval proces „osvojovania” mesta prostredníctvom zmeny názvov ulíc, a spolu s postupujúcou obnovou Vroclav postupne strácal hore spomenutý nemecký charakter. Noví obyvatelia sa neidentifikovali so zanechaným kultúrnym dedičstvom, pretože vyvolávalo asociácie s národom, ktorý spôsobil toľko utrpenia a strát. Politické napätie, protikladnosť záujmov viditeľná na summitoch veľkej Trojky a  politická atmosféra studenej vojny zosilňujúca sa od roku 1947 sťažovali v dlhšej perspektíve stabilizáciu obyvateľov na západných zemiach. Mnoho vroclavčanov malo pocit dočasnosti, pretože behom mnohých rokov neboli medzinárodne zabezpečené hranice na riekach Odre a Nise Lužickej, následkom čoho sa stále obávali spochybnenia hranice zo strany SRN. V súvislosti s tým mala tak veľký význam návšteva Willy Brandta a dohoda z 8. decembra 1970. Pravdivé upokojenie však vo Vroclave pocítili až na počiatku 90-tých rokov, keď po rokoch politických napätí a ohrození došlo k medzinárodnému uznaniu poľsko-nemeckej hranice v dvojstrannom dohovore o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci podpísanom 17. VII. 1991v Bonne. Tento dohovor rozhodne pozitívne ovplyvnil postoje voči Nemcom a zmenu kultúrnej pamäti Poliakov, ktorí už v novej politickej situácii štátu odhalili a pocítili komplikovanú históriu mesta Vroclav. Od tamtých rokoch sú ňou fascinovaní a sú názoru, že jeho minulosť a kultúrne tradície sa môžu stať platformou porozumenia medzi západom a východom Európy. Aj preto, že fragmenty svojej histórie v meste nachádzajú Nemci, Česi, Rakúšania, a tiež Židia.

Od 90-tých rokoch je zvlášť viditeľné to, že Poliaci sa snažia zachovať, a taktiež reprodukovať materiálnu sféru toho dedičstva. Teraz sa s ním identifikujú, a veľké emočné väzby obyvateľov s mestom sa prejavili už v roku 1990 v situácii prinavrátenia mestského erbu z roku 1530, ktorý v roku 1933 odvrhli hitlerovci a v roku 1947 komunisti. Vnútorné emočné väzby utvrdila povodeň v roku 1997 a potom sa udiali ďalšie dôležité udalosti pre vroclavčanov ako problém znovu získania hermy sv. Doroty, relikvie stredovekých mešťanov z Národného múzea (Muzeum Narodowe) vo Varšave zabranej z vroclavskej radnice a spor s Múzeom poľskej armády (Muzeum Wojska Polskiego) vo Varšave týkajúci sa vrátenia pavéz mestskej stráže zo XVII. st. Nebolo vtedy vo Vroclave dôležité, že v tom druhom prípade to bola stráž nemecky hovoriaceho mesta nachádzajúceho sa pod panovaním Habsburgov, ale to, že je to vlastníctvo dnešného mesta – hlavného mesta Dolného Sliezska a mesta, kde bývajú. Z tých niekoľkých tu uvedených príkladov vyplýva, že zmeny v kultúrnej pamäti sa nevyskytujú spontánne, ale sú podložené udalosťami dôležitými pre konkrétu komunitu. Tieto príklady okrem iného dokazujú, že kultúrna pamäť sa neoddeľuje od histórie, ale jej reálie nie sú pre ňu príliš dôležité a nie sú chápané rigorózne. Pamäť v totalitnom systéme závisela behom mnohých rokoch po vojne na tom, aké ciele si stavala vládnuca strana. V demokratickom systéme spoločenstvo rozhoduje o tom, čo chce vedieť z minulosti a čo prevziať do súčasnosti. V poľskej historickej vede nie je uznávaná kontinuita histórie Breslau a Vroclave, zatiaľ čo v kultúrnej pamäti dnešných vroclavčanov je dôležité povedomie ich spoločného dedičstva voči ktorému sa chovajú s náležitým pietizmom.

Od začiatku Druhej svetovej vojny prešlo už takmer sedem desaťročí. Pri pokuse vytvorenia bilancie foriem a tradícií uchovávania spomienok na vlastné obete nacistickej zločineckej politiky vzniknutých v tomto období v jednotlivých krajinách západnej Európy sa predostrie mnohostranný a kontinuálne sa v priebehu času meniaci obraz. Napriek všetkým národným rozdielom jestvujú dve konštanty, ktoré je potrebné menovať pre celú západnú Európu: Po prvé trvalo desaťročia, kým sa genocíde európskych Židov ako celku ako aj osudom židovského obyvateľstva jednotlivých národov začala venovať skutočná pozornosť a kým sa začal jej historický výskum. Len malý počet Židov západoeurópskeho pôvodu, ktorí genocídu prežili, sa z vyhladzovacích táborov vrátili do svojich rodných krajín. A potom ešte muselo prejsť niekoľko desaťročí, kým sa ich osobným svedectvám, ich bolestivým spomienkam začal venovať primeraný priestor v rámci národných kultúr spomínania.

 

Až v priebehu sedemdesiatych rokov, keď sa spočiatku v USA a v Izraeli postupne tejto téme začala venovať celosvetová pozornosť, sa rozprúdila aj v jednotlivých západoeurópskych krajinách verejná diskusia o osudoch vlastného židovského obyvateľstva. Po druhé prešli ešte ďalšie dve desaťročia, kým sa aj v západnej Európe začalo presadzovať poznanie, že absolútne najväčšiu časť zločinov počas Druhej svetovej vojny spáchali Nemci a ich kolaboranti vo východnej a strednej Európe. Ale aj skutočnosti, že prevažná väčšina obetí nielen židovského ale aj nežidovského pôvodu boli obyvateľmi strednej alebo východnej Európy, sa dostalo až veľmi neskoro povšimnutia. Z celkového počtu približne 68.000 zajatcov koncentračného tábora Dachau, ktorí sa v čase oslobodenia Dachau v apríli 1945 nachádzali v jednom z vonkajších táborov alebo na jednom z evakuačných pochodov, pochádzalo okolo 18.000 z nich z rôznych západoeurópskych krajín. Popri Nemcoch boli najsilnejšími národnými skupinami Francúzi, Taliani, Belgičania a Holanďania. Aj v „univerze Dachau“ prežilo až do konca len niekoľko málo Židov západoeurópskeho pôvodu.

Účastníci odboja, ktorí prežili, boli po svojom návrate do svojich rodných krajín ako Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Dánsko a Nórsko vysoko uctievaní a – pokiaľ to dovolilo ich zdravie a mali záujem – boli taktiež integrovaní do politického a spoločenského života. Vo Francúzsku ako aj v Belgicku, Dánsku či Holandsku stál ich hrdinský, vlastenecký odpor proti nemeckým okupantom po celé desaťročia v stredobode verejného uctievania. Ani kolaborácia vichyovského Francúzska s nacistickým Nemeckom či konflikty v jazykovo a kultúrne rozdelenom Belgicku, kde bol činný silný flámsky fašistický zväz, a ani skutočnosť, že aj v Holandsku popri odbojovému hnutiu existovala predovšetkým aj ľahostajnosť ako aj rôznorodé kolaborácie s nemeckými okupantami, sa spočiatku nestali predmetom verejných analýz alebo historického výskumu. Situácie v Španielsku, Grécku, Taliansku a Anglicku sa navzájom odlišovali od situácie vo zvyšku Európy:

V Španielsku sa španielske obete nacistického teroru dostali až v posledných rokoch do zorného uhla národnej verejnosti, keď sa pomaly začala rozvíjať debata o dejinách zločinov počas španielskej občianskej vojny ako aj po nej, ktoré boli ešte aj po Francovej smrti ďalej zamlčiavané. V Grécku bolo až po prekonaní vojenskej diktatúry v rokoch 1967–1974 možné vytvoriť demokratickú spoločnosť, ktorá však začala až o 20 rokov neskôr so spracovávaním dejín Grécka počas Druhej svetovej vojny a počas občianskej vojny. Aj spomienka v Taliansku bola po ukončení Druhej svetovej vojny rozpoltená. Dedičstvo dlhého obdobia fašizmu za vlády Mussoliniho ako aj dedičstvo rokov 1940–1943, počas ktorých Taliansko bojovalo ako spojenec na strane nacistického Nemecka, boli utláčané do úzadia. Násilné činy voči susedným Slovincom sa takisto málo tematizovali ako aj Mussoliniho rasové zákony, kvôli ktorým ešte dlho pred deportáciou talianskych Židov Nemcami boli zahraniční židovskí utečenci nútení opustiť Taliansko. V Anglicku sa na nacistické vyvražďovanie Židov upriamila verejná pozornosť až oveľa neskôr. V deväťdesiatych rokoch začali ženy a muži, ktorí boli ako deti v tridsiatych rokoch v rámci destkých transportov poslaní z Nemecka a Rakúska do Anglicka, verejne rozprávať o svojich zážitkoch. Až v roku 2000 bolo v múzeu „Imperial War Museum“ zriadené najdôležitejšie národné miesto spomienok, a síce vlastná výstava o holokauste.

V Nemecku to boli spočiatku spojenci, ktorí po bezpodmienečnej kapitulácii nacistického Nemecka dňa 8. mája 1945 okamžite začali pripravovať vojenské súdne procesy. V nich sa mali zodpovedné osoby z NSDAP, SS, ríšskej vlády, priemyslu, hospodárstva, justície, medicíny a z Wehrmachtu zodpovedať pred svetovou verejnosťou za svoje zločiny. Dňa 15. novembra 1945 začal na pôde bývalého koncentračného tábora Dachau prvý veľký vojenský súdny proces proti 40 obžalovaným kvôli zločinom spáchaným v koncentračnom tábore Dachau, ktorý sa stal modelom pre 489 súdnych konaní proti 1672 obžalovaným, ktoré nasledovali až do roku 1948. Americké procesy v Dachau stáli v tieni súdnych konaní Medzinárodného vojenského súdneho dvora v Norimbergu, ktorým sa vďaka obšírnemu medzinárodnému spravodajstvu venovala celosvetová pozornosť. V Nemecku však všetky procesy konané pred súdnymi dvormi spojencov narazili u väčšiny obyvateľstva na ľahostajnosť alebo dokonca na rozhodné odmietanie. Nemecké obyvateľstvo bolo uprostred trosiek a rozvalín zamestnané každodenným bojom o prežitie, zadovážením bytových priestorov či potravín. Milióny utečencov a vyhnancov museli byť niekde ubytovaní ako aj zaopatrení potravinami. Procesy boli vnímané ako záležitosť víťazných mocností. Úsilie okupačných mocností, predovšetkým Američanov, konfrontovať nemecké obyvateľstvo s ohavnosťami nimi spôsobenými a prevychovať ich pomocou denacifikačných programov k demokratom vzbudzovalo apatiu a ľahostajnosť. Rozmer porážky z vojenského hľadiska bol síce všeobecne jasný, ale spôsobená morálna katastrofa a dedičstvo barbarstva neboli brané na vedomie. 

Historik a politológ Helmut König, ktorý v súčasnosti pôsobí v Aachene, rozlišuje štyri fázy vysporiadavania sa s nacistickou minulosťou v Spolkovej republike Nemecko:

1. Bezprostredné povojnové obdobie až do založenia Spolkovej republiky Nemecko, počas ktorého o dianí rozhodovali okupačné mocnosti: Popri trestnoprávnom spracovávaní zločinov vznikli síce spomienkové správy o prenasledovaní a odpore, avšak nepriniesli mimoriadny účinok na spoločnosť.

2. Päťdesiate roky takzvanej Adenauerovej éry, ktoré boli charakterizované mlčaním o nacistických zločinoch: Konflikt medzi východom a západom a Studená vojna ovplyvňovali aj vysporiadavanie sa s nacizmom. Aby Spolková republika Nemecko mohla byť integrovaná do západnej aliancie, boli odsúdení páchatelia amnestovaní a prepustení z väzby a bývalá elita nacistického štátu bola rehabilitovaná.

3. Dlhá, tridsať rokov trvajúca fáza medzi rokmi 1960 a 1990, v ktorej sa postupne uskutočňoval hlboko siahajúci obrat vo vnímaní a recepcii nacistických zločinov a ich významu pre nemeckú povojnovú spoločnosť a počas ktorej bol prebádaný a prediskutovaný civilizačný zlom „Osvienčim“: Po Eichmannovom procese v Jeruzaleme v roku 1961 a po Osvienčimskom procese vo Frankfurte v rokoch 1963–1965 sa v Spolkovej republike Nemecko začalo uvažovať nad politickými a morálnymi dimenziami nacistickej genocídy. V polovici sedemdesiatych rokov začali mnohé občianske iniciatívy s výskumom lokálno-historických aspektov. Zároveň táto téma začala v oblasti vzdelávania a vedy zaberať stále väčší priestor.

4. Nová Spolková republika Nemecko po politických zmenách roka 1989: Zjednotením Nemecka sa do verejnej diskusie dostali nielen politické dejiny bývalej NDR a tým aj otázka ohľadne nových konceptov pre veľké pamätné miesta venované koncentračným táborom Buchenwald, Sachsenhausen a Ravensbrück. Zároveň sa rozšíril kontext vysporiadavania sa s minulosťou v kontinuálne sa zväčšujúcom európskom spoločenstve. Rok 1995 priniesol vyvrcholenie verejného uctievania prostredníctvom podujatí organizovaných pri príležitosti 50. výročia ukončenia vojny a oslobodenia od nacistického teroru, ktoré sa intenzívne konali vo všetkých európskych krajinách. V nasledujúcich rokoch určovali otázky porovnávania oboch nemeckých diktatúr vo vysokej miere verejné vysporiadavanie sa s minulosťou. Dnes, 75 rokov po prevzatí moci Hitlerom a jeho prívržencami, sa fáza osobných svedectiev končí. Nadnárodná diskusia medzi západnou, strednou a východnou Európou však začala až teraz.

Az 1968-as évre visszatekintve azzal a furcsa ténnyel szembesülhetünk, hogy a nyugaton tisztelettel és rokonszenvvel kísért prágai tavasz emlékéhez Prágában, főleg az önálló Cseh Köztársaság létrejötte, vagyis 1992/93 után, az új politikai elit és a közéleti véleményformálók jelentős hányada inkább szkeptikusan vagy nyílt elutasítással közelít. Amíg Európában, beleértve az egykori keleti blokkot is, a prágai forradalom leverését nemzeti és csehszlovák tragédiának látják, a ’90-es évek elején Csehországban olyan hangok is hallhatóak voltak, miszerint a prágai tavasz mindenekelőtt a kommunista frakciók egymás közötti harca, és így az egész folyamat a kommunizmus nevű abszurd kísérlet történetének epizódja volt csupán.

A ’90-es évek eleji Csehországban Dubček személyéről is megoszlottak a vélemények. Fiatal konzervatív újságírók végérvényesen a kommunista táborba sorolták, míg más, árnyaltabb vélemények szerint az akkori reformerek több emberiességre törekedtek ugyan, de politikájuk illuzórikus, ellentmondásos és gyenge maradt. A prágai tavasz legnagyobb jelentőségét bukásában látják, amellyel végleg megszűnt az illúzió, hogy a kommunizmust meg lehetne újítani. A prágai tavasz ismert alakjai, mint Karel Kosík, Jiři Pelikán vagy Eduard Goldstücker ugyanakkor azzal vádolták az új liberális-konzervatív hatalmi elitet, hogy ugyanúgy viszonyul a prágai tavaszhoz, mint a Husák-rendszer tette a maga idején, vagyis a prágai tavaszt kétszer is eltemették a hatalom birtokosai; egyszer 1968-at követően, majd pedig 1989 után.

Az 1989 utáni politikai differenciálódás csehországi nyertesei a neoliberális pártok voltak, amelyek egyértelművé akarták tenni, hogy a demokráciáról és a társadalomról alkotott elképzeléseik különböznek 1968-étól. A „természetes rend” és az „elbizakodott konstrukció” sematikus szembeállításával egy jobb, technokrata világ nevében minden szocialistát és baloldali liberálist olyan politikai ellenségként bélyegeztek meg, aki veszélyezteti az emberi szabadság alapjait. A prágai tavasz a politika tárgyává vált, és a politikai csatározások középpontjába került. Nem a párttagok álltak 1989-ig a kritika kereszttüzében, hanem a ’68-asok és a velük együtt emlegetett disszidensek, pl. a „Charta 77” polgárjogi mozgalom keretében.

Ha a Csehországban reflektált antikommunizmuson belül is értelmezni akarjuk a prágai tavasz 1989 utáni, átmeneti lebecsülését, annak nagy része a prágai tavasz vereségének különleges módjából fakad, amely fokozatosan következett be, és amelynek a legnehezebb részét maguk a reformerek végezték el. Képtelenségük arra, hogy lemondjanak bizonyos politikai alapelvekről, és inkább idejében átengedjék a hatalmat, bizakodásuk abban, hogy a ragaszkodás bizonyos pozíciókhoz még mindig a kisebbik rossz, nem volt véletlen. Ebben a reformkommunista képviseleti politika és a népnek, a parlamentnek és az alkotmánynak elkötelezett, legális és demokratikus politika alapvető különbsége mutatkozott meg. A reformkommunista kísérlet erőszakos meghiúsítása rezignációba, cinizmusba és emigrációba torkollott. A Husák-rendszer 20 évét a magánéletbe való menekülés és a hatalommal való külső kollaboráció jellemezte. Az elnyomás, a politikai alkalmazkodás és önmegtagadás kulturális értelemben elpusztította az országot. A pártból 1989-ig száműztek minden reformgondolatot.

A prágai tavasz ’90-es évek eleji politikai instrumentalizálása csak lassan adja át a helyét az árnyaltabb véleményeknek és az érvelő stílusnak, amelyek félreismerhetetlenül megjelennek az 1968 örökségéről folytatott vitában. Ehhez társul, hogy – a reformkísérlet ellentmondásos megítélése ellenére – a prágai tavasz és erőszakos leverése mélyen beleivódott a cseh polgárok kollektív emlékezetébe. A közvéleménykutatások szerint többségük a demokrácia megújításának kísérleteként és a nemzeti többség ügyeként tartja számon a prágai tavaszt.

Máshogy közeledtek a prágai tavaszhoz Szlovákiában, ahol mind az 1968-as reformfolyamathoz, mind pedig kudarcának következményeihez sokkal tartózkodóbban viszonyultak. Mivel az egyetlen reform, amely túlélhette az egy évvel későbbi restaurációt, az 1968-as föderális reform volt, a Husák-rendszer Szlovákiában bizonyos legitimációval rendelkezett. Szlovákia történetének legnagyobb urbanizációs és iparosítási fellendülése a kommunista rendszerben ment végbe. Az 1989-es rendszerváltás nem vezetett a demokratikus ellenzék és a hatalmon lévők közti erős polarizációhoz, ami a kommunista múlttal való szembenézés visszafogott voltában és a Csehországban 1989 után szorgalmazott átvilágítások elutasításában csapódott le. 1989 után Szlovákia általánosságban pozitívabban állt az 1968-as reformfolyamat emlékéhez.

Sem a reformkommunizmus, sem az eurokommunizmus nem hagyott hátra elméleti vagy intézményi szinten olyan örökséget, amelyhez az 1989 utáni új demokráciák kapcsolódhattak volna. A reformkommunizmus mint demokrácia-tervezet azonban nem azonos sem az össztársadalmi demokratikus átalakulással, vagyis a prágai tavasszal, sem pedig annak jelentőségével a cseh, a szlovák és az európai történelem számára.

Miért nyűgözte le a Nyugatot a prágai tavasz? A szocialisták és az eurokommunisták számára a prágai tavasz azt a reményt keltette, hogy a társadalmi igazságosság és a demokrácia összekapcsolása valósággá válhat. A modernizálók és a technokraták számára olyan kísérlet volt, amely megmutathatta volna, hogy lehetséges-e a rendszereket egymáshoz közelíteni, vagyis a nyugati jóléti államnak van-e keleti megfelelője a demokratizálódás és a piacgazdasági nyitás keretében. A szociáldemokraták pedig olyan perspektívát láttak a prágai tavaszban, amely a két baloldali tábor, a kommunisták és a szociáldemokraták megosztottságának meghaladásával kecsegtetett.

Az elképzelés, miszerint a totalitárius szovjetkommunizmus békésen és vérontás nélkül megszüntethető, olyan polgári és konzervatív politikusokat is felvillanyozott, mint Margaret Thatcher vagy idősebb George Bush. Az európai megosztottság erőszakmentes felszámolásának már a puszta gondolata is szinte mindenkit, a politika iránt nem érdeklődőket is megérintette. Arról nem beszélve, hogy a prágai tavasz mediális világesemény volt, hiszen a tévéképernyőkön milliók láthatták egy kis ország éjszakai lerohanását, amely senkinek sem ártott, csupán a hazugságoknak és a nem demokratikus gyakorlatnak akart véget vetni. A prágai tavasz tartósan megváltoztatta a szovjetkommunizmus természetéről alkotott képet. Neves európai gondolkodók, mint Jean-Paul Sartre vagy Bertrand Russell „Moszkva Vietnámjaként” bélyegezték meg a katonai beavatkozást.

A prágai tavasz hosszú távú hatással volt az egykori keleti blokkra, hiszen néhány hónapra valósággá vált a szovjet mintájú diktatúrák megváltoztathatósága a szabadságjogok kiterjesztése irányában. Kis létszámú és befolyású disszidens csoportok tiltakozó tüntetései a Szovjetunióban, Lengyelországban, Magyarországon és az NDK-ban választóvonalat jelentettek a keleti blokk fejlődésében. A civil társadalmi ellenzék megszületésének és a reformkommunizmus leáldozásának pillanatai voltak ezek.

A prágai tavasz nem sok okot ad az elfogult ítéletekre. Nem helytálló sem a reformkommunisták által felállított egyszerű összefüggés, amely szerint a prágai tavasz a bársonyos forradalom közvetlen előfutára, sem pedig az a neoliberális szembeállítás, hogy a nép demokráciát akart, miközben a reformkommunisták csak saját uralmuk korszerűsítésére törekedtek.

Kulturális értelemben a ’60-as évek produktívnak bizonyultak. A Nyugattal szembeni civilizációs hátrány még kevéssé volt látható, és az ökológia színrelépése előtti növekedési és technikai fetisizmus azt a hitet igazolta, hogy megvan a lehetőség a Kelet és a Nyugat közötti hosszú távú közeledésre. A marxizmus meglepő, az 1960-as években világszerte végbement reneszánsza megkönnyítette a határokon és rendszereken átívelő kommunikációt. A prágai tavasz ideológiailag lépést tartott a kortársak eme tévedésével. Az akkori reformerek meg voltak győződve arról, hogy az államosítás következtében kialakult társadalmi struktúrát nem lehet megváltoztatni. Azért mertek több demokráciát alkalmazni, mert hittek a szocializmus történelmi küldetésében.

A már említett programszerű korlátozások ellenére 1968 össztársadalmi folyamata rendszerváltás volt, amelyet erőszak nélkül nem lehetett volna megállítani. A prágai tavasz történelmi jelentősége a reform- és rendszerváltó folyamatok demokratikus felforgató erejében rejlik, amely bizonyította a kommunista diktatúra békés úton való megszüntetésének lehetségességét.

---

Dr. Jan Pauer - történész, tolmács és filozófus. 1990-1993 között együttműködött a cseh kormány által létrehozott történészbizottsággal, amely a volt Csehszlovákia történelmének 1967-1971 közötti szakaszát vizsgálta. 1993-tól a Brémai Egyetem Kelet-Európai Kutató Központjának munkatársa. Társszerzője számos közép-európai történelmi, kulturális és politikai témájú dokumentumfilmnek, résztvevője tízegynéhány rádióműsornak és számos sajtócikk szerzője.

In recent years there have been numerous fierce discussions about the future historical and cultural memory of the newly expanded Europe – usually used as shorthand for the expanded European Union. The most controversially discussed areas were those pertaining to the history of formerly communist-ruled countries and members of the Warsaw Pact. Conflicts about memories and memorialisation were primarily ignited by the differing national perceptions of historical events and the evaluation of these events in the 20th century. The discussions focused on those states in which the assessment and treatment of national-socialist and communist crimes did not accord with the expectations and standards which had developed over the previous decades in Western Europe, particularly in the Federal Republic of Germany.

The point was, and is, not merely which historical events should be remembered and how they will be, or rather should be, commemorated. How these historical events should be perceived and how they should be integrated into the respective national or transnational historical narratives were likewise a matter of heated debate. Discussions focused on the status accorded to particular historical events, their representation and memorialisation, compared to other historical events. The prominence given to the memorialisation of national-socialist crimes was hotly debated.

And, finally, there was also the question of aesthetics, of the adapted forms and quantitative dimensions utilized, as these determined the importance of a monument or memorial, based on its height, size or extent as measured by the square meters covered by the facility, and from which, again based on their sheer size, inferences were made regarding its importance compared to monuments commemorating other events, which were often perceived as vying with them in importance.

These discussions currently focus on the memorial cultures which have begun to develop in the formerly Soviet-dominated post-socialist nations of Central and Eastern Europe – nations which, during the course of the 20^th century, were the site of crimes committed by those two big totalitarian systems: national-socialism and communism. Many Central and Eastern European states suffered repeated occupations, and today this informs the respective memorial cultures which have developed in these countries since 1991, with differing regional and national emphases. The developments in the Russian Federation occupy a special position, as the blame for all of the crimes committed in the East Bloc has been laid at their door. But this perception ignores the fact that Russians were similarly victims of Stalinist repression as were the populations of those countries later occupied by the Soviet Union. And the authoritarian regimes of the interwar period, which persecuted persons or groups for political, religious and/or ethnic reasons, recede from view behind these memories.

Taken together with the repudiation of the post-war period under Soviet domination, this memorialisation of events serves to promote the identity of nation-states and is accompanied by a comprehensive externalisation of moral guilt and responsibility – both of which are usually laid at Moscow’s door – and is used to construct a national identity of victimisation or resistance.

This is accompanied by a visible appropriation of public space including

- the creation of own monuments and symbols to take the place of previously existing monuments and symbols,

- the renaming of streets, public facilities and institutions (including even such mundane establishments as cafés and restaurants),

- the destruction/reshaping of monuments and state symbols classed as extraneous to the nation, which are neutralised or nationalised, thereby simultaneously erasing the traces of the totalitarian past,

- and the reactivation of national and religious symbols with positive connotations due to their concealment or suppression in the public space during communist rule.

In addition to their commemorative and memorial role, the newly created monuments and places of remembrance also have the task of providing or eliciting information. Thus, rediscovered sites of massacres and mass graves are marked, and clues to identify the victims are shown, with the newly erected information panels used to display pictures of personal belongings found in mass graves, such as cigarette cases, glasses or fountain pens with initials. The population is asked for help in identifying the dead. The names of identified victims are published in obituaries and lists of names are amended to visibly show the extent of the persecutions suffered and the crimes committed.

While in the former socialist states monuments, museums, memorial sites and commemorative rituals recalled the crimes committed by German occupying forces during the Second World War and commemorated the fight against national-socialism – even if such commemorations tended to be selective – the crimes committed by the Soviet Union or by the various national communist rulers were not spoken of. Since 1991 they are being remembered in an attempt to make amends for their previous concealment.

Over the past few years, a diverse physical landscape of remembrance has been created in the shape of monuments, museums and memorial sites in the former communist states of Central and Eastern Europe. Investigations by the Federal Foundation for the Reappraisal of the SED Dictatorship, carried out as part of the documentation project “Memorial Sites of the Communist Dictatorship” (Erinnerungsorte an die kommunistischen Diktaturen), have resulted in the listing of more than 3500 monuments, memorial sites and museums. This includes approximately 400 monuments in the Russian Federation, created in memory of the Great Terror of 1937/38, and some 300 monuments erected in the Ukraine for the victims of the great famine – the Holodomor – in 1932/33. More than 150 monuments and memorials commemorate the suppression of the Hungarian revolution in 1956. The majority of these memorials mostly refer to specific national or regional events or specific crimes, and commemorate actions, persons or groups, who symbolise the national resistance against communist rule and stand for national self-assertion. They are associated with a positive narrative of remembrance which, particularly in the Baltic States or in Ukraine[1], focuses on the anti-communist struggle and positions its protagonists as members of the resistance and victims of communism. To what extent this resistance was also coupled with the espousal and defence of democratic values is of secondary importance.

Not all monuments remembering the crimes committed under communist rule and commemorating the victims were created after the downfall of communist regimes. In 1981, for example, a monument was erected in Poznań commemorating the uprising of 1956. Numerous monuments and memorials were created in the “free world” to remember communist crimes and their victims. These include monuments set up in Western Europe, Canada or the US to commemorate the Hungarian revolution of 1956 or the massacre of Katyn.

Monuments and museums which deal critically with the past or commemorate past victims are not the only type of monument to be created after 1989/90 in formerly communist ruled states. A number of museums, memorials and mementos have been set up which offer a positive interpretation of the communist past. These include the erection of new statues of Stalin or museums dedicated to Stalin, as has been done in several former Soviet republics, for example in Tbilisi, and museums celebrating the state security services such as those in Dnipropetrovsk or in Marij El.

However, this varied physical manifestation of a culture of memory created over the past few years in the shape of thousands of memorials and museums, mementos, monuments, cenotaphs, religious buildings and museum parks does not permit any inferences to be made about the actual status of communist crimes in the collective memory or which importance the majority of the population accords such symbols in the public space. Private or local initiatives and victims’ association were often behind the creation of these memorials and the memorials were erected despite the indifference of the local population or even in the teeth of active opposition on the part of a majority of the population or the public authorities. To believe in the existence of a homogeneous national memory, based on these numerous newly created monuments and memorials, would be to reject the many different memories and perceptions which often coexist alongside each other. Thus, several hundreds of monuments currently exist in Ukraine commemorating the great famine of 1932/33. But to conclude, based on the number of these monuments and memorials remembering the Holodomor and its victims, that they are already part of the canon of cultural memory of the new Ukraine would be wide of the mark.

An eloquent example of this are the hundreds of monuments and memorials for the victims of Stalinist repression and the GULag erected in the Russian Federation. In many places the local population is completely unaware of the existence of these monuments, let alone that these memorials form part of any living culture of memory.

translated from German by Helen Schoop 

---

[1] Other examples from Romania, Hungary and Croatia and other countries could be additionally cited.

---

 

V minulých rokoch sa opakovane vášnivo diskutovalo o tom, ako má v budúcnosti vyzerať historická a kultúrna pamäť novej rozšírenej Európy, pod ktorou sa rozumie predovšetkým rozšírená Európska únia. Veľmi sporné boli pritom predovšetkým témy, ktoré sa týkali dejín v minulosti komunisticky ovládaných štátov patriacich v tom čase k Varšavskému paktu. Konflikty pamäte a spomienok sa rozpútali predovšetkým z dôvodu ich rozličných národných pohľadov na svoje dejiny a ich hodnotenie v 20. storočí. V stredobode pozornosti tu stoja predovšetkým tie štáty, ktorých zaobchádzanie s nacistickými a komunistickými zločinmi sa nezhoduje s očakávaniami a štandardami vznikutými v minulých desaťročiach v západnej Európe a predovšetkým v Spolkovej republike Nemecko.

 

Pritom nešlo a nejde len o to, na ktoré historické udalosti a v akej forme sa spomína alebo lepšie povedané: na ktoré by sa malo spomínať. Prinajmenšom takisto vášnivo sa diskutuje o tom, ako sa tieto historické udalosti majú hodnotiť a ako sa začleňujú do príslušných národných prípadne nadnárodných historických narácií. Pri týchto diskusiách hrá nie menej dôležitú úlohu aj otázka ohľadne príslušných priorít vo vzťahu na zobrazovanie a pripomínanie iných historických udalostí, predovšetkým nacistických zločinov.

V neposlednom rade ide pritom aj o estetické otázky, o adaptované formy a kvantitatívne dimenzie, ktoré spájajú význam pomníkov alebo pamätných miest s výškou, veľkosťou alebo rozsahom štvorcových metrov takýchto objektov a len z ich čírej veľkosti vyvodzujú závery ohľadne dôležitosti ich významu vo vzťahu k pamätníkom venovaných iným – často vnímaných ako konkurujúcim – udalostiam.

Tieto diskusie sa momentálne vedú predovšetkým vo vzťahu k rozvíjajúcej sa kultúre spomínania v postsocialistických štátoch strednej a stredovýchodnej Európy, ktoré boli v minulosti pod sovietskym vplyvom a ktoré sa v priebehu 20. storočia stali dejiskom zločinov dvoch veľkých totalitárnych systémov – nacionálneho socializmu a komunizmu. Mnohé z týchto štátov pritom zažili opakované okupovania, ktoré dnes s regionálne a národne rozdielnym významom ovplyvňujú v týchto štátoch kultúru spomínania rozvíjajúcu sa od roku 1991. Mimoriadne postavenie v tejto diskusii zaujíma vývoj v Ruskej federácii, ktorej sa pripisuje výlučná vina za zločiny spáchané v celom východnom bloku. Pritom sa akoby mimochodom prehliada, že ruské obyvateľstvo sa takisto ako aj krajiny neskôr obsadené Sovietskym zväzom stalo obeťou stalinistických zločinov. Za tieto spomienky ustupujú do úzadia autoritárske režimy medzivojnového obdobia, ktoré tiež prenasledovali osoby alebo skupiny osôb z politických, náboženských a/alebo etnických motívov.

V spojení s vymedzením obdobia po druhej svetovej vojne, hodnotenému výlučne ako obdobie sovietskej cudzovlády, slúžia pozdvihnutiu národnoštátnej identity a nesú sa spolu ruka v ruke s rozsiahlou externalizáciou viny a zodpovednosti – namierenej predovšetkým na Moskvu – ako aj s konštrukciou vlastnej národne zdôvodnenej identity ako obete príp. identity odporu.

S tým spojené je viditeľné zaberanie verejného priestoru

-       vlastnými pomníkmi a symbolmi, ktoré nastupujú na miesto tých doterajších,

-       premenovaním ulíc a verejných zariadení (k čomu patria aj také všedné zariadenia ako kaviarne a reštaurácie),

-       ničením/preformovávaním pamätníkov, vzniknutých pod cudzím vplyvom, ako aj štátnych symbolov, ktoré sa neutralizujú príp. nacionalizujú a tým sa zároveň vymazávajú stopy totalitárnej minulosti,

-       reaktivizáciou národných a náboženských symbolov, s ktorými sa z dôvodu ich tabuizácie a potláčania na verejných priestoroch v období komunistickej nadvlády spája pozitívny význam.

Novo vznikajúce pomníky a miesta spomienok spĺňajú popri funkcii spomínania a uctievania si pamiatky aj informačné úlohy. Na jednej strane sa vyznačia odhalené miesta masakrov a masových hrobov. Na strane druhej sa prostredníctvom inštalovaných informačných tabúľ vytvoria oporné body pre identifikáciu obetí tým, že sa sprístupnia osobné predmety nájdené v masových hroboch ako napríklad púzdra na cigarety, okuliare alebo plniace perá s iniciálami svojich majiteľov a následne sa požiada obyvateľstvo o pomoc pri identifikácii mŕtvych. V nekrológoch sa uverejnia a doplnia mená identifikovaných obetí, aby sa zviditeľnil rozsach utrpených prenasledovaní a zločinov.

Zatiaľ čo sa na zločiny nemeckých okupantov spáchaných počas druhej svetovej vojny a na boj proti nacistickej nadvláde v bývalých socialistických štátoch – i keď len selektívne – spomínalo vo forme pomníkov, múzeí, pamätných miest a rituálov, boli zločiny spáchané Sovietskym zväzom príp. jednotlivými národnými komunistickými mocnármi tabuizované a od roku 1991 zažívajú dodatočnú memoralizáciu.

V predchádzajúcich rokoch vznikla v kedysi komunisticky ovládaných štátoch stredovýchodnej a východnej Európy rozmanitá materiálna základňa spomienok vo forme pomníkov, múzeí a pamätných miest. Rešerše „Spolkovej nadácie pre vysporiadanie sa s dikatúrou Jednotnej socialistickej strany Nemecka“ (Bundesstiftung zur Aufarbeitung der SED-Diktatur) v rámci dokumentačného projektu „Miesta spomienok na komunistické diktatúry“ (Erinnerungsorte an die kommunistischen Diktaturen) zaznamenali doteraz viac než 3500 pomníkov, pamätných miest a múzeí. Medzi nimi sa nachádza aj približne 400 pomníkov, ktoré v Ruskej federácii pripomínajú veľký teror v rokoch 1937/38 alebo asi 300 pomníkov, ktoré boli zriadené v Ukrajine pre obete veľkého hladomoru v rokoch 1932/33. Potlačenie maďarskej revolúcie v roku 1956 pripomína viac než 150 pamätníkov, ktoré sa väčšinou vzťahujú na národnoštátne prípadne konkrétne regionálne udalosti a konkrétne zločiny. Pritom sa pripomínajú akcie, osobnosti alebo skupiny, ktoré slúžili národnému odporu proti komunistickej nadvláde a národnému sebaurčeniu. S tým spojené je aj pozitívne spomienkové rozprávanie, ktoré kladie predovšetkým v pobaltských štátoch a v Ukrajine dôraz na antikomunistický boj a jeho protagonistov znázorňuje ako bojovníkov odporu a obete komunizumu. Do akej miery bol tento odpor spojený zároveň aj so snažením o demokratické hodnoty, je pritom sekundárne.

Pamätníky pripomínajúce zločiny spáchané počas komunistickej nadvlády a ich obete však v žiadnom prípade nevznikli až po zániku komunistických režimov. Tak napríklad bol v roku 1981 v Poznani postavený pamätník venovaný povstaniu v roku 1956. V „slobodnom svete“ vznikli početné pamätníky pripomínajúce komunistické zločiny a ich obete. K nim patria napríklad pamätníky, ktoré boli postavené v západnej Európe, v Kanade alebo v USA pre obete maďarskej revolúcie v roku 1956 alebo pamätníky pripomínajúce zločiny v Katyni.

Po rokoch 1989/90 však v bývalých komunisticky ovládaných štátoch nevznikali len pamätníky a múzeá, ktoré sa kriticky vysporiadavali s minulosťou alebo ktoré boli venované ich obetiam, ale vznikali aj múzeá, pamätné a spomienkové miesta, ktoré boli zriadené s pozitívnym postojom voči komunistickej minulosti. Sem patria napríklad – ako v niektorých bývalých sovietskych republikách – novo vybudované busty Stalina alebo Stalinovi venované múzeá v Tbilisi, múzeá tajných služieb v Dnepropetrovsku alebo v Marijsku.

Táto v minulých rokoch vzniknutá mnohotvárna materiálna kultúra spomínania vo forme tisícok pamätných miest a múzeí, spomienkových znakov, pomníkov, pamätníkov, sakrálnych stavieb a muzálnych parkov však neumožňuje vytvoriť si žiadny záver o tom, ako je v kolektívnej pamäti skutočne zakotvená spomienka na komunistické zločiny alebo aký význam pripisuje väčšina obyvateľstva takýmto znakom na verejných priestoroch. Často boli takéto pamätníky iniciované zo strany súkromných alebo lokálnych iniciatív a zväzov obetí ako reakcia na nedostatok záujmu alebo dokonca odpor väčšiny obyvateľstva alebo štátnych inštitúcií. Prípadné vyvodzovanie homogénnej národnej spomienky z veľkého počtu novo vybudovaných pamätníkov by zahradilo prístup k dnes často vedľa seba existujúcim rôznym spomienkam a rozličným hodnoteniam. Tak napríklad existujú v Ukrajine síce viaceré stovky pamätníkov pripomínajúcich veľký hladomor v rokoch 1932/33, avšak vyvodzovanie záverov len na základe počtu týchto pamätníkov v tom zmysle, že by spomienka na tento hladomor a jeho obete patrila už k spomienkovo-kultúrnemu kánonu novej Ukrajiny, by bolo mylné.

Výstižným príkladom pre túto skutočnosť je aj niekoľko stoviek pamätníkov pre obete stalinských represií alebo gulagov, ktoré vznikli v Ruskej federácii. Na mnohých miestach je však existencia týchto pamätníkov pre väčšinu obyvateľstva neznáma, ani nehovoriac o tom, že by sa cítili byť časťou živej spomienkovej kultúry.

______________________

[1] Ďalšie príklady z Rumunska, Maďarska alebo Chorvátska ako aj z ďalších štátov by sa tiež dali menovať.

Settling accounts with Nazism and communism, even with apartheid and the dictatorships of South America has become a scholarly discipline in its own right. Its distinguished researchers met during a seminar in Warsaw.

By Andrzej Stankiewicz

 

Research on the mechanisms of what has come to be known as transitional justice got under way in earnest at the turn of the 1990s, when communism in Central-East Europe was headed for the dustbin of history.

Transitional justice is the broadly conceived settling of accounts with receding totalitarian systems, carried out by new democratic authorities. This goes beyond legal regulations alone such as bringing criminals to justice, and also involves social phenomena accompanying the collapse of regimes. At present, this field of study, touching on law, history and the social sciences, encompasses research on the consequences of the collapse of all the world's 20th-century dictatorships, including de-Nazification and de-communisation. It also involves vetting and access to regime files, rehabilitation of political prisoners and restitution of nationalised property.

Plaque with the word ‘murderer’

Researchers of transitional justice met in Warsaw at an international conference titled ‘Legal Frames of Memory. Transitional Justice in Central and Eastern Europe’ (27-29 November 2013). The conference was an element of the Genealogies of Memory project launched in 2011 and carried out by European Network Remembrance and Solidarity.

‘Genealogies of Memory is one of those important scholarly projects seeking to come to grips with the memory of Central-East European totalitarianism and the transformation period,’ said deputy culture minister Małgorzata Omilanowska while opening the conference. ‘The problem of justice and related legal issues are the key to understanding many processes taking part in the countries of our region.’

Does a single model of transitional justice for countries leaving dictatorships behind them exist? ‘The situation of each country is different, but there are similarities,’ said Professor Adam Czarnota, a legal expert who lectures at universities in Poland, Australia and Western Europe.

The professor has only just returned from Argentina, a country in the process of healing its wounds following the military dictatorship of the 1970s and 1980s. He shows a snapshot he took during a visit to Buenos Aires. It shows a yellow plaque with black lettering hanging on a roadside post, indicating that a ‘murderer’ lives in this house, a collaborator of the former military regime involved in crimes.

This is evidence of what can occur when transitional justice is lacking and victims take things into their own hands. From that perspective, how does he evaluate transitional justice in Poland? ‘Property restitution and penal accountability of representatives of the former regime is still needed,’ believes Professor Czarnota.

Symbols, not money

At the centre of transitional research, both victims and victimisers are studied following the collapse of a regime. According to researchers, there can be no talk of justice until the victims are rehabilitated and the state reimburses them for the losses they sustained at the hands of the dictatorship’s functionaries. Professor Christiane Wilke of Canada's Carleton University warned in Warsaw that justice not rooted in the rule of law can become distorted and deteriorate into revenge against victimisers.

Professor Mark Osiel of the University of Iowa called attention to the way of memorialising regime victims used by the Inter-American Court of Human Rights. Based in Costa Rica, it was set up in 1979 to settle accounts with Latin American regimes. ‘The Court seeks to restore the memory of victims by means of proper court rulings. It orders the rehabilitation of victims' memory by publicly honouring them and through apologies made by the state. It also orders changes in school textbooks,’ Osiel explained. ‘Latin America is perhaps making the greatest effort to change collective memory.’

The American professor called attention to yet another matter: research on transitional justice has shown that former victims regard financial assistance as improper and at times downright suspect. In his view, it is far better to honour victims symbolically.

An unquestioned authority on transitional justice, Osiel is the author of several fundamental works on the subject. He advised prosecutors in the case against Chilean dictator Augusto Pinochet and on the prosecution of genocide in Rwanda in 1994.

Generals to the barracks?

Researchers disagree as to whether prosecuting dictators who have given up power such as Pinochet and Jaruzelski is proper. ‘I recall the worldwide reaction to Pinochet's detention in London upon a motion of Spanish judge Baltasar Garzón in connection with murder and torture charges. Even former Polish dissidents such as Adam Michnik were opposed. Because it becomes known what your future holds when you lose power,’ Jiří Přibáň, a Czech professor from Cardiff University, explained.

Professor Adam Czarnota recalled that in May the leader of the Burmese opposition and Nobel Peace Prize laureate Aung San Suu Kyi told him they did not want to sentence the junta generals but only send them back to the barracks.

But all the discussion participants agreed that settling accounts with a regime looks different in every region of the world. It depends whether a system collapsed amid violent revolution, through the peaceful hand-over of power or – as in the case of Germany and Japan – resulted from a lost war. The latter instance was referred to by Professor Czarnota as ‘victor's justice’, as the victorious powers imposed their order on the vanquished.

According to Professor Czarnota, with the exception of the Baltic states, there has been no transitional justice in the countries of the former USSR. It is no coincidence that the churches of Western Christianity essentially dominate in countries where transitional justice processes have taken place.

 

Ukrainian Yaroslav Pasko form Donetsk State University admitted: ‘In Ukraine such social will is lacking. This is the result of an underdeveloped civil society. In our country there is no structure that promotes a departure from post-Soviet experiences and sentiments.’

Polish model in Tunisia

Conference participants set the countries of our region up as examples for states making the transition from dictatorship to democracy. Deputy justice minister Wojciech Węgrzyn emphasised that account settling in the countries of the former Eastern bloc has incurred smaller social and economic costs compared to states in, for example, Latin America.

Recently, Poland has even become something of an exporter of knowledge on ‘justice of the transformation period’. Last year, Polish NGOs, backed by the Foreign Ministry, organised training sessions devoted to justice in the transition period for Tunisians who have been trying to build democracy following the Jasmine Revolution at the turn of 2011.

 

Verbindendes Gedächtnis im 20. Jahrhundert? Das „Europäische Netzwerk Erinnerung und Solidarität“ und die Brüche in der Erinnerungslandschaft des alten Kontinents

 

Die Beweggründe, sich zu erinnern, sind so unterschiedlich wie die Personen und Konstellationen, die Erinnerungen anstoßen, konservieren und weitergeben. Bei aller Unterschiedlichkeit von Erinnerungsformen ist es in der Regel der Bezugsrahmen einer Gemeinschaft oder eines Landes, innerhalb dessen Erfahrungen ausgetauscht und Erinnerungen gepflegt werden. Das kollektive Gedächtnis selektiert, bewahrt und übermittelt Ereignisse und Vorgänge, die in Form von Erbe und Tradition vor allem national konnotiert werden.

Das 19. Jahrhundert stand unter dem Signum nationaler Erweckungsbewegungen, die ihren libertären Gehalt in der zweiten Hälfte des Jahrhunderts sukzessive zu Lasten eines aggressiven, häufig xenophoben Konservatismus einbüßten, was Heinrich August Winkler treffend mit dem Wandel vom „linken zum rechten Nationalismus“ umschreibt.^[1] Für das 20. Jahrhundert ist eine Dynamisierung von Ereignissen, die beschleunigte Erosion traditioneller Werte und die Totalisierung des Nationalen feststellbar, wovon die europäische Staatenordnung nachhaltig erschüttert wurde. Zu Synonymen für das Neue und Unermessliche des 20. Jahrhunderts wurden Begriffe wie ‚Gewalt‘, ‚totaler Krieg‘, ‚Holocaust‘, ‚Nationalsozialismus‘, ‚Kommunismus‘ und ‚Vertreibungen‘, um nur einige zu nennen.

Das Neue des 20. Jahrhunderts war nicht das Hegemonialstreben der Großmächte an sich, sondern die zerstörerische Wucht der bolschewistischen Revolution mit ihren globalen Weiterungen und die Einzigartigkeit des vom nationalsozialistischen Deutschland entfachten und total geführten Zweiten Weltkriegs. Anders als in früheren Jahrhunderten brachte das europäische Staatensystem die Kraft zur eigenen Abwehr des nunmehr rassistischen Eroberungswahns und zur Erreichung eines selbstbestimmten europäischen Gleichgewichts nicht mehr auf. Die äußere Befreiung vom Nationalsozialismus kam aus dem asiatischen Teil der Sowjetunion und von jenseits des Atlantiks. Der Preis dafür war die Akzeptanz der in Jalta ausgehandelten und in Potsdam notifizierten Teilung Europas, wobei deren Konsequenzen für die Staaten östlich der Elbe weitaus gravierender und schmerzhafter als für jene im Westen waren: der Verlust von Freiheit, sowohl die Beschneidung der staatlichen Souveränität wie die von Lebenschancen einzelner Menschen, durch eine nach sowjetischem Muster errichtete Staatenordnung.^[2]

*

In Westeuropa stand die Entwicklung unter anderen Vorzeichen. Hier nahmen die Vereinigten Staaten von Amerika die Vorbildrolle ein; die parlamentarisch-liberale Demokratie setzte sich in der Mehrzahl der Länder durch, was nicht zuletzt auf die lehrreiche Erfahrung mit den Gefährdungen der Demokratie in der Zwischenkriegszeit und auch die einprägsame Negativkontrastierung durch den diktatorischen „Ostblock“ zurückzuführen war. Die zwanzigjährige Hochkonjunktur der Weltwirtschaft in der Nachkriegszeit tat ein Übriges, um Stabilität und Wohlstand im Westen zu generieren, was wiederum einer allmählichen lebensweltlichen Entfremdung vom östlichen Teil Europas Vorschub leistete. Die erfolgreiche ökonomische und politische Integration Westeuropas blieb nicht ohne Folgen auf die inhaltliche Füllung der Vorstellungen, welche Eliten und Gesellschaften von Europa hegten.^[3]

Wenn von Europa die Rede war, so war in Paris, Bonn oder Brüssel seit den 1960er Jahren selbstredend Westeuropa gemeint. Mehr noch: die Region zwischen Rhein, Maas und Mosel als administratives und wirtschaftliches Zentrum der Europäischen Gemeinschaft machte bereits Skandinavien und das Mittelmeer zur Peripherie. Das östliche Europa dagegen figurierte in der Vorstellungswelt der meisten Westeuropäer als grauer Einheitsblock oder verschwand aus deren Bewusstsein. Die Westeuropäer hielten sich zusehends für die Vertreter des ‚eigentlichen‘ Europa, wobei ihnen die Absenz der anderen Hälfte bald nicht mehr auffiel. Nur Wenige haben vor dem Fall der Mauer das Fehlen des Ostens in der westlichen Wahrnehmung thematisiert.^[4]

Dass die Spaltung des Kontinents in Ost und West, in totalitäre/autoritäre und demokratische Systeme kein ‚natürliches Ergebnis‘ des Zweiten Weltkriegs war, davon zeugen die Föderationsprojekte, die Widerstandsgruppen quer über Europa für die Zeit nach dem erhofften Sieg über das Dritte Reich entwickelten. Ernst Friedländer spricht gar von der „Geburt des europäischen Föderalismus aus dem Geist des Widerstandes“.^[5] Die Lehre, die aus dem eklatanten Versagen des Völkerbundes und dem verheerenden Nationalismus, insbesondere dem Nationalsozialismus, zu ziehen war, hieß europäische Einigung. Wichtige Dokumente dieses Erneuerungswillens wie das „Manifest von Buchenwald“ trugen selbstverständlich die Unterschriften von West- und Osteuropäern. Als im Mai 1948 über 600 Vertreter europäischer Nationen in Den Haag zum „Europa-Kongress“ zusammenkamen, fehlten vor dem Tagungsgebäude nicht die Fahnen der osteuropäischen Staaten. Allerdings wurden diese Länder damals nur noch durch Exilanten vertreten. Im Oktober 1948 auf dem Weltkongress der Intellektuellen für den Frieden in Breslau/Wrocław waren westliche Vertreter zwar anwesend,^[6] aber die sowjetische Regie arbeitete auf die ideologische Spaltung Europas hin.^[7]

Die östliche Hälfte des Kontinents insgesamt wie der geistige Anteil von Osteuropäern an europäischen Föderationsplänen drohten fortan in Vergessenheit zu geraten und wären wohl gänzlich aus dem Blickfeld der westeuropäischen Öffentlichkeit verschwunden, hätte es nicht Exilanten gegeben, die in Zeiten des Kalten Krieges versuchten, individuell und durch eigens gegründete Zeitschriften und Zirkel die östlichen Erfahrungswelten nicht dem Vergessen anheimfallen zu lassen. Zu den Zentren der Exilliteratur und -publizistik gehörten für die Tschechoslowakei der in Toronto ansässige Verlag „Sixty-Eight Publishers Corporation“ und die „Freie Presse Agentur“ in Wurmannsquick,^[8] für Ungarn die letztlich in München herausgegebenen Zeitschriften Új Látóhatar und Nemzetőr sowie die politisch maßgebende, in deutsch erscheinende Europäische Rundschau aus Wien.^[9] Für Polen erlangte die in Paris erscheinende Zeitschrift Kultura einen beträchtlichen Einfluss unter den literarischen wie politischen Emigranten und inspirierte die intellektuellen Diskurse und das oppositionelle Milieu im Lande.^[10]

Gegen die machtpolitische Zweiteilung Europas und, gravierender noch, gegen deren Gewöhnung und kulturelle Akzeptanz unter Westeuropäern schrieben Dutzende von ostmitteleuropäischen Intellektuellen und Dissidenten an. Es waren der Exiltscheche Milan Kundera mit seinem berühmten Essay Un Occident kidnappé oder Die Tragödie Zentraleuropas und das Buch Antipolitik des ungarischen Soziologen György Konrád, die die Mitteleuropa-Debatte Mitte der 1980er Jahre auslösten. Kundera konstatierte nach 1945 eine Verschiebung der alten Grenze zwischen Katholizismus und Orthodoxie um einige hundert Kilometer nach Westen, sodass das geographische Zentrum Europas nunmehr kulturell im Westen und politisch im Osten lag.^[11] Konrád betrachtete die „Antipolitik“ als Mittel, um sich dieser willkürlichen Teilung zu widersetzen. Gesellschaften, die dem Druck eines totalitären Staates ausgesetzt sind, müssen seiner Meinung nach lernen, ihr eigenes Leben zu führen, indem sie zahlreiche Formen der Zusammenarbeit und des Sich-Vereinigens entwickeln und auf diese Weise Schritt für Schritt eine Grenzen überschreitende bürgerliche Gesellschaft aufbauen.^[12]

Während ungarische und tschechoslowakische Autoren – mit dem steten Bezug auf Russland bzw. die Sowjetunion – zur Debatte über ihr Selbstverständnis und den Grad ihrer Zivilisiertheit neigten, war die polnische Diskussion über Mitteleuropa stärker von Themen wie dem Verhältnis zu den beiden deutschen Staaten und zur Sowjetunion geprägt. Die geographische Lage des Landes legte geradezu eine Klärung des Verhältnisses Polens zu seinen Nachbarn nahe.^[13] Mit der Mitteleuropa-Debatte machten die Intellektuellen aus dem „Ostblock“ auf die Wahrnehmungsdefizite in Westeuropa aufmerksam und brachten ihre europäische Identität zur Geltung.^[14]

Die wohl nachhaltigste Wirkung besaß die über vierzigjährige politische Teilung des Kontinents in Ost und West, in autoritäre/totalitäre und demokratische Systeme. Der Zufall, in die eine oder andere Staatsform geboren oder geraten zu sein, hatte für die dort Lebenden erhebliche, bisweilen lebensbedrohliche Konsequenzen, wenn es galt, Wahrheit und Lüge zu unterscheiden und dieses auch angstfrei aussprechen zu wollen. Der polnische Dichter Czesław Miłosz flüchtete 1951 in den Westen und schilderte in seinem zwei Jahre später erschienenen Essay Verführtes Denken das Verhalten von Intellektuellen im Stalinismus, das von Angst, Unterwürfigkeit, aber auch Loyalität gegenüber den Machthabern geprägt war. Karl Jaspers würdigte diese Bemühungen des späteren Literaturnobelpreisträgers wie folgt: „Miłosz schreibt nicht wie ein bekehrter Kommunist, man merkt bei ihm nichts von jenem aggressiven Fanatismus der Freiheit, der in Gebärde, Ton und Handeln wie ein umgekehrter Totalitarismus wirkt. Er schreibt auch nicht als oppositioneller Emigrant, der praktisch an Umsturz und Rückkehr denkt. Er spricht als der erschütterte Mensch, der mit dem Willen zur Gerechtigkeit, zur unverstellten Wahrheit durch die Analyse des im Terror Geschehenden zugleich sich selber zeigt.“^[15]

Miłosz’ Kenntnisse der östlichen und westlichen Welt, seine Sensibilität wie auch sein Einfühlungsvermögen hoben ihn damals von den Herrschaftsunterworfenen im Osten, aber auch nicht wenigen Intellektuellen im Westen ab, die der Sowjetunion die Niederwerfung des Nationalsozialismus zugutehielten und den Januskopf des Kommunismus mit seiner Immanenz von Gewalt und ideologischer Vereinnahmung nicht sahen bzw. nicht sehen wollten. Die von Miłosz in seinem späteren Schaffen unter Beweis gestellte Fähigkeit zur Einsicht und Empathie war auch nach dem Ende der Blockkonfrontation 1989 keineswegs selbstverständlich. Vielmehr ist eine geteilte Erinnerung zwischen Ost- und Westeuropa zu beobachten, nur dass nunmehr die Trennungslinie durch die ökonomisch und politisch erweiterte Europäische Union verläuft.^[16]

*

Die Aktualität und Brisanz der geteilten europäischen Erinnerung ist zu Beginn des 21. Jahrhunderts im Zuge der Erweiterung der Europäischen Union sichtbar geworden. Im Folgenden soll versucht werden, am Beispiel des Umgangs mit dem Nationalsozialismus und Kommunismus, speziell am Thema Vertreibungen und Zwangsmigrationen, die Unwägbarkeiten und Brüche innerhalb der europäischen Erinnerungslandschaft zu verdeutlichen.

Vertreibungserfahrungen stehen im europäischen Kontext des 20. Jahrhunderts, aber sie werden nicht als europäische, sondern in der Regel als nationale erinnert. Die Erinnerung an Flucht und Vertreibung folgte je nach Land und Generation eigenen Bildern, die wiederum von offiziellen Stellen unterstützt oder ausgeblendet werden konnten und daher erheblichen Veränderungen unterlagen. Dies verwundert nicht, schließlich wird zunächst daran erinnert, was man selbst erlebt, gesehen oder gehört hat. Die Perspektive der unmittelbaren Erlebniswelt kann dazu führen, dass die großen historischen Vorgänge, die für die Nachwelt zusammenhängen, von der Erlebnisgeneration separiert wahrgenommen werden. Individuelle Erinnerung verläuft nicht selten quer zu den großen historischen Ereignissen und ist dennoch – oder gerade deshalb – so wichtig. Sie speichert Dialekte, Landschaftsbilder, Gewohnheiten, ja selbst Gerüche und unterliegt zugleich im Laufe von Jahren Veränderungen. Ängste und Verunsicherungen können individuelle Erinnerung ebenso beeinflussen wie die Fähigkeit zur Selbstreflexion, ja sogar zur Selbstkorrektur. Die individuelle Erinnerung an Vertreibung ist wertvoll durch ihre Authentizität und zugleich anfechtbar durch ihre Emotionalität. Diese Spannung ist nicht auflösbar, aber doch beherrschbar, indem Menschenschicksale anderer Länder mit Empathie wahrgenommen werden und sich die Erkenntnis durchsetzt, dass die Umsiedlungs- und Vertreibungserfahrung für den Einzelnen – unabhängig davon, ob es sich dabei um Polen, Ukrainer oder Deutsche handelte – gleichermaßen schmerzhaft sein mochte. Das kollektive Gedächtnis über Vertreibung, welches sekundäre, nicht unmittelbar erfahrungsgesättigte Erinnerung mit einschließt, darf sich dem Bemühen um moralische Empfindsamkeit gegenüber den Untaten der eigenen Landsleute und der Reflexion über Ursachen und Wirkung von Vertreibungen nicht entziehen. Erst dann hebt sich kollektives Gedächtnis von einer bloßen Addition von Einzelerfahrungen ab und wird von der individuellen Erinnerung tatsächlich unterscheidbar.

Diese Unterscheidbarkeit basiert nicht zuletzt auf dem Vetorecht der je persönlichen Erinnerung, die sich gegen jede Vereinnahmung in ein Erinnerungskollektiv sperrt. Nach Reinhart Koselleck gehört es „zur oft beschworenen und ebenso oft vergeblich beschworenen Würde des Menschen, dass er einen Anspruch auf seine eigene Erinnerung hat“. Bei der inflationär gewordenen Redeweise von der „kollektiven Erinnerung“ rät Koselleck zur Behutsamkeit: „Es gibt keine kollektive Erinnerung, wohl aber kollektive Bedingungen möglicher Erinnerungen. So wie es immer überindividuelle Bedingungen und Voraussetzungen der je eigenen Erfahrungen gibt, so gibt es auch soziale, mentale, religiöse, politische, konfessionelle Bedingungen – nationale natürlich – möglicher Erinnerungen. Sie wirken dann als Schleusen, durch die hindurch die persönlichen Erfahrungen gefiltert werden, so dass sich klar unterscheidbare Erinnerungen festsetzen. Die politischen, sozialen, konfessionellen oder sonstigen Voraussetzungen begrenzen also die Erinnerungen und geben sie zugleich frei.“^[17]

Angesichts der Schwierigkeiten der geeigneten Form von Erinnerung und deren Korrektiv stellt sich die Frage: Welche Rolle kann die Geschichtswissenschaft bei der Vergegenwärtigung von historischen Ereignissen spielen? Hans Günter Hockerts hat die begriffliche Trias „Primärerfahrung, Erinnerungskultur und Geschichtswissenschaft“ als typologisierenden Zugang zur Zeitgeschichte angeregt. Dabei meint Primärerfahrung die selbst erlebte Vergangenheit, Erinnerungskultur die Gesamtheit eines nicht spezifisch wissenschaftlichen Gebrauchs von Geschichte in der Öffentlichkeit mit unterschiedlichsten Mitteln und zu verschiedenen Zwecken. Dass Geschichte instrumentell eingesetzt wird und die Bedürfnisse des ‚Infotainment‘ befriedigt, ist insbesondere bei der Zeitgeschichte zu beobachten. Fachwissenschaftliche Interventionen und Korrekturbemühungen stoßen hier schnell an Grenzen.^[18]

Konstitutiv für die Wissenschaft ist, dass sie Standards eines „systematischen, regelhaften und nachprüfbaren Wissenserwerbs“ entwickelt hat. Sie ist sich auch der Standortgebundenheit historischer Erkenntnis bewusst und legt Prämissen mehr oder minder explizit offen. Strittig waren und bleiben dagegen Einordnungen, Gewichtungen und Verknüpfungen, zumal sie sich nur selten mit fachwissenschaftlichen Kriterien entscheiden lassen. Hier hat nicht nur die Multiperspektivität ihren legitimen Platz. Hier kann es auch nicht um die regelhaft gewünschte „Objektivität“ gehen, weil es keinen Fixpunkt für deren Überprüfbarkeit gibt. Wohl aber muss intersubjektive Überprüfbarkeit im wissenschaftlichen Diskurs als Kontrolle und Korrektur dienen. „Erinnerungsvielfalt heißt nicht, alles für erlaubt zu erklären. Die Fachkompetenz kann dazu beitragen, dass Pluralität nicht zur Beliebigkeit verkommt“ und Legenden entschieden entgegengetreten wird.^[19]

Auch wenn methodische Zweifel angebracht sind, ob die Charakterisierung des europäischen 20. Jahrhunderts als ‚das Jahrhundert der Vertreibungen‘ tragfähig ist, kann zumindest die quantitative Dichte an erzwungenen Migrationen in der ersten Hälfte des vergangenen Jahrhunderts kaum geleugnet werden. Als Beispiele lassen sich unter anderem die Vertreibung der Armenier aus der Türkei 1915, der griechisch-türkische „Bevölkerungsaustausch“ von 1922, die Vertreibung von Polen durch den deutschen Aggressor 1939, die Deportation von Tschetschenen und Inguschen 1944 und die Vertreibung von Deutschen aus dem östlichen Europa 1945–1948 nennen. Allen diesen Zwangsmigrationen war gemeinsam, dass sie sich gegen Ethnien richteten, die mit Hilfe der Mobilisierung negativer nationaler Empfindungen und gezielter Propagandakampagnen als fremd und gefährlich kontrastiert werden konnten. Dabei wurde das vermeintliche oder tatsächliche illoyale Verhalten der betreffenden Bevölkerungsgruppe gegenüber dem Staat oder gegenüber anderen Bevölkerungsgruppen zum Anlass für jene Zwangsmigrationen genommen und/oder diese politisch damit gerechtfertigt. Die Vertreibungsvorgänge selbst waren in der Regel mit kollektiver Entrechtung, massiver Gewalt und individueller Entwürdigung verbunden und unterlagen in ihrem Verlauf bisweilen einer inhumanen Dynamik, die über das, was die politischen Entscheidungsträger mitunter als „humanen und geregelten Bevölkerungstransfer“ definierten, bei weitem und zu Lasten der Betroffenen hinausging.^[20]

Neben den Gemeinsamkeiten gibt es elementare Unterschiede zwischen den genannten Zwangsmigrationen. Sie konnten vor allem ethnisch, politisch, ideologisch oder rassistisch motiviert sein, sich nach dem Inneren eines Landes richten oder nach außen wirken. In den ersten drei Jahrzehnten des 20. Jahrhunderts geschahen Vertreibungen auf dem Kontinent vom Inneren eines Landes aus und wurden wie z. B. der griechisch-türkische Konflikt mit dem Vertrag von Lausanne im Jahre 1923 völkerrechtlich zumindest nachträglich sanktioniert. Diese Konfliktregelung diente im vorliegenden Fall der politischen Entschärfung der griechisch-türkischen Auseinandersetzungen, auch wenn diese Art der Übereinkunft auf dem Rücken der Betroffenen ausgetragen wurde, Heimatverlust mit sich brachte sowie Traumatisierte und Tote hinterließ.

Mit dem Zweiten Weltkrieg veränderte sich der Charakter von Vertreibungen erheblich. Die Nationalsozialisten benutzten nach dem Überfall auf Polen Vertreibungen erstmals als Mittel einer hemmungslosen Eroberungspolitik, indem sie Bevölkerungsgruppen wie die sogenannten Volksdeutschen ungefragt auf der Landkarte verschoben, Millionen von Polen, Russen, Ukrainern und Tschechen ihrer Heimat beraubten und Juden systematisch ermordeten. Ohne den Nationalsozialismus mit seiner brachialen Umsiedlungs- und Ausrottungspolitik im östlichen Europa hätte es die Vertreibung der Deutschen nach 1945 nicht gegeben. NS-Deutschland war es, das Vertreibungen zur Durchsetzung seiner verheerenden Lebensraumpolitik durchführte und damit ein fatales Verhaltensmuster in Europa etablierte, das insbesondere Stalin ausnutzte.^[21]

Während die Nationalsozialisten aus rassistischen und siedlungspolitischen Gründen vertrieben und mordeten, taten es die Bolschewiki aus ideologischen und innenpolitischen Gründen. Was das „Dritte Reich“ und die Sowjetunion teilten, waren ihre imperialen Ansprüche und utopischen Reinheitsphantasien, wie Jörg Baberowski feststellt. Die Sowjetunion war ein Vielvölkerreich, bevor die Bolschewiki damit begannen, es nach ihren Vorstellungen neu zu ordnen. Das „Dritte Reich“ war ein Nationalstaat, der sich durch kriegerische Expansion in ein Vielvölkerimperium verwandelte. „Es eignete sich jene Ambivalenz erst an, die seine politischen Führer nicht ertragen konnten. Beide Regime, Nationalsozialisten wie Bolschewiki potenzierten das Chaos, das sie mit ihren Ordnungsentwürfen beseitigen wollten. Denn als sie sich über die vertrauten Ordnungen hinausbegaben, um fremde Welten zu erobern und zu zerstören, zeigten sich ihnen nicht nur fremde Verhältnisse, sondern existentielle Bedrohungen ihrer Gesellschaftsentwürfe. Deshalb lernten die Eroberer die Welt jenseits der vertrauten Ordnungen nur als feindlichen Gegenentwurf kennen.“^[22]

Nationalsozialisten und Bolschewiki hatten den Ersten Weltkrieg und den folgenden Bürgerkrieg vor allem als Kämpfe erlebt, die sich in einem multiethnischen und gewalttätigen Kontext ereigneten. Während die einen „Barbaren“ und „Untermenschen“ ausmachten, sahen die anderen „Verräter“ und „Feinde“, die sich in Rassen und Ethnien verkörperten. Diese Erfahrungen waren wesentlich für die Herausbildung der nationalsozialistischen und bolschewistischen Ordnungsprogramme und Säuberungsphantasien.^[23]

„Das Besatzungsregime der Nationalsozialisten in der Ukraine, in Weißrußland und im Baltikum veränderte seit 1941 nicht nur die ethnische Landkarte der Sowjetunion. Es veränderte auch die Selbstwahrnehmung der betroffenen ethnischen Gruppen und das Denken der Bolschewiki über das Imperium. Juden waren jetzt nur noch Juden, Deutsche nur noch Deutsche und Tschetschenen nur noch Tschetschenen. Was sie sonst noch waren, verlor nach den Erfahrungen des Zweiten Weltkrieges für alle Seiten an Bedeutung. Während des Krieges ethnisierte und biologisierte sich die Feindrhetorik der Bolschewiki, sie antworteten auf die Zumutungen, die die Nationalsozialisten in die Sowjetunion getragen hatten. Ohne die Eroberung und Erschließung fremder Räume, die von Feinden bewohnt wurden, hätten Nationalsozialisten und Bolschewiki ihren totalen Krieg gegen innere und äußere Feinde nicht entfesseln können. Deshalb war das Imperium der historische Ort des totalitären Ordnungsentwurfs.“^[24]

Angesichts des Verhältnisses von Ursache und Wirkung sowie der oben skizzierten Dynamisierung des Ordnungs- und Vertreibungswillens ist die Verwendung des Begriffes ‚Jahrhundert der Vertreibungen‘ problematisch. In der Ausrichtung auf die longue durée besteht die Gefahr einer chronologischen Aneinanderreihung von Vertreibungsvorgängen – begonnen mit der Vertreibung und dem Mord an den Armeniern 1915 und endend mit den ethnischen Säuberungen im Jugoslawien der 1990er Jahre. Eine solche quantitative Herangehensweise erklärt wenig, suggeriert hingegen Zusammenhänge zwischen den Einzelereignissen, die nicht existieren, und befördert die nivellierende Botschaft, dass Vertreibungen als zu ächtende Vorgänge alle gleichermaßen verwerflich seien. Die Ursachen einzelner Vertreibungen, seien sie ethnisch, politisch, ideologisch oder rassistisch motiviert, bleiben bei einer derartig generalisierenden Betrachtung unterbelichtet. Notwendig ist dagegen neben der Vergegenwärtigung der obwaltenden Ordnungsvorstellungen die Rekonstruktion der Bezüge und Horizonte, in denen sich das vielfach leidvolle Vertreibungsgeschehen abgespielt hat.^[25]

Zudem waren Vertreibungen kein Phänomen, das Europa im Ganzen im 20. Jahrhundert tangierte – es war vor allem ein Mittel der Politik im östlichen Europa. Holm Sundhaussen hat über die Zwangsmigrationen in Südosteuropa geschrieben, dass diese auf das strukturelle Zusammenwirken von zwei Faktoren zurückgingen, die Kombination eines zentralistischen, französischen Staatsmodells mit dem kulturellen, von der Abstammung abgeleiteten „deutschen“ oder auch mitteleuropäischen Nationsmodell.^[26] Philipp Ther übertrug diesen Befund auf die ostmitteleuropäischen Staaten. Aus multilingualen, vorwiegend durch politische Werte zusammengehaltenen Reichsnationen wurden in der zweiten Hälfte des 19. Jahrhunderts und des frühen 20. Jahrhunderts Staatsnationen, die eine höhere Identifikation von ihren Bewohnern verlangten. Der Zwang zur Eindeutigkeit in ethnisch multiplen Gesellschaften fand zum Beispiel seinen Ausdruck bei Volkszählungen, in denen sich die Menschen für eine bestimmte Nationalität entscheiden mussten.^[27]

Dieser Zwang zur Eindeutigkeit wurde in der Zwischenkriegszeit mit dem grundsätzlich begrüßenswerten Minderheitenschutz als Gestaltungsprinzip internationaler Politik auf die Probe gestellt. Bei Konflikten griff nun der Völkerbund ein und bestimmte beispielsweise beim Schulenstreit in Oberschlesien, wer Deutscher und wer Pole war.^[28] Die nach dem Ersten Weltkrieg geschaffene nationalstaatliche Ordnung brachte auf internationaler Ebene mit sich, dass sich nach vermeintlich objektiven Kriterien definierte Nationen und nationale Minderheiten gegenüberstanden. Als sich dann die sozialen Spannungen im Zuge der Weltwirtschaftskrise verschärften, hatte dieses ethnische Strukturprinzip der Gesellschaft fatale Folgen für die Minderheiten im östlichen Europa.

*

Die Erinnerungen an das gewalttätige 20. Jahrhundert und den Zweiten Weltkrieg, der die Landkarte Europas gründlich veränderte, haben mit dem Revolutionsjahr 1989 an Kontur gewonnen. Was sich ökonomisch seit längerem und politisch seit der EU-Osterweiterung mit dem Wort Homogenisierung beschreiben lässt, gilt nicht für das kollektive Gedächtnis der europäischen Nationen. Während Auschwitz für das vor dem Ende des Sowjetimperiums vereinte (West-)Europa durchaus als verbindlicher negativer Bezugspunkt denkbar ist, empfinden die Bevölkerungen der Länder Osteuropas diesen kaum als ihren identitätsstiftenden Fluchtpunkt. Es treten zwei Opfergeschichten in eine beunruhigende, weil scheinbar unauflösbare Konkurrenz: Holocaust und GULag, Nationalsozialismus und Stalinismus.^[29]

Deutschland und Polen befinden sich in einem mitteleuropäischen Raum für den die nationalsozialistische und kommunistische Erfahrung konstitutiv waren. Zudem verkörpern beide Staaten die Teilung Europas in zwei Gedächtniskulturen. Polen und Deutschland sind wie wenige andere Länder des Kontinents durch beide Diktaturen geprägt aber auch gepeinigt, im Falle Polens nach Westen verschoben und im Falle Deutschlands geteilt worden. Polen wie (West-)Deutschen ging es seit Ende des Krieges und geht es nach wie vor darum, das „Dritte Reich“ und den Zweiten Weltkrieg in die je eigene nationale Geschichtserzählung zu integrieren – ein Vorgang, der sich stetig wiederholt und gemäß den aktuellen Bedürfnissen und Standpunkten seine Akzente ändert.

Das gilt in hohem Maße für beide Länder, weil ihre jahrhundertealte Nachbarschaft dazu geführt hat, dass die Geschichte der einen Nation zumindest für bestimmte Regionen und Phasen zugleich zu einem Bestandteil der Geschichte der anderen geworden ist. Auch wenn diese Verschränkung nicht symmetrisch verläuft, Polen häufiger mit deutscher Politik und Kultur in Berührung kam als umgekehrt, schien das Revolutionsjahr 1989, das Ende der Blockkonfrontation und das Scheitern des Kommunismus, die Gewähr zu bieten, nunmehr vorbehaltlos deutsche und polnische Erinnerungsstränge zu betrachten und ihre Schnittstellen zu deuten. Das Revolutionsjahr 1989 erweiterte das Feld der Gedächtniskultur um die Geschichte der kommunistischen Diktatur im Zeichen der SED und PVAP.^[30]

Dieser Erwartung wurden die Historiker beider Länder in der Tradition der westdeutsch-polnischen Schulbuchgespräche und nunmehr frei von politischen Rücksichtnahmen durchaus gerecht, sie erwies sich jedoch mit Blick auf die deutsche und polnische Öffentlichkeit als voreilig. Die Etablierung einer neuen Gedächtniskultur, bezogen auf die jeweils eigene Geschichte, hatte Vorrang. Diesseits von Oder und Neiße war es vor allem die „Aufarbeitung von Geschichte und Folgen der SED-Diktatur“, so auch der Auftrag und Name der parlamentarischen Enquete-Kommission, die mit der Öffnung der Stasi-Akten dem elementaren informationellen Selbstbestimmungsrecht der Ostdeutschen entsprach, aber auch das (Enthüllungs-)Interesse der medialen Öffentlichkeit bediente, die eine weitgehend westdeutsche war. Etwas Ähnliches gab es in Polen nicht.

Sosehr die Thematisierung der zweiten deutschen Diktatur ein legitimes ostdeutsches Anliegen war, so pharisäerhaft war die weitverbreitete Meinung, diese sei scheinbar allein die Aufgabe der Bürger der neuen Bundesländer, gleichsam ihre Pflichtübung, um sich zu jenen Demokraten zu läutern, die die ehemals Westdeutschen angeblich schon gewesen waren. Der Zufall, westlich von Elbe und Werra aufgewachsen zu sein, machte nicht gefeit gegen die alltäglichen menschlichen Unzulänglichkeiten – die vielen Feigheiten, Verrätereien und Machtgelüste. Die Deutschen in der Demokratie hatten das Glück, dass sie die Konsequenzen ihres Verhaltens während des „Dritten Reichs“ nicht so drastisch zu spüren hatten, wie es das kommunistische System den Bewohnern der ehemaligen DDR in Form vierzigjähriger Vormundschaft abverlangte. Die politischen „Schulden“ der deutschen Vergangenheit, so die Politikwissenschaftlerin Gesine Schwan, „liegen in einer in beiden Hälften des Landes noch immer nicht überwundenen Tradition, Freiheit und Toleranz als zentrale Pfeiler der Demokratie zu unterschätzen beziehungsweise um wesentliche Bedeutungsmomente zu verkürzen“.^[31]

Als wissenschaftlich produktiv erwiesen sich die in den 1990er Jahren begonnenen Vergleichsstudien von nationalsozialistischer und kommunistischer Diktatur – nicht um beide Systeme gleichzusetzen oder den Rassenwahn und den Vernichtungskrieg des Nationalsozialismus zu relativieren, sondern um Unterschiede, Ähnlichkeiten und etwaige Gemeinsamkeiten zwischen den beiden deutschen Diktaturen strukturell zu erfassen und zu analysieren; um die jeweiligen Spezifika beider Systeme, aber auch die mögliche Kontinuität kultureller Muster und Verhaltensweisen herauszuarbeiten. Die Ergebnisse dieser Vergleiche sind inhaltlich beachtlich wie methodisch anregend und können eine Grundlage für weiterführende Vergleiche von europäischen Diktaturen im 20. Jahrhundert sein.^[32]

*

Die Situation in Polen war nach 1989 dadurch gekennzeichnet, dass hier keine Notwendigkeit bestand, sich mit einer zweigeteilten Vergangenheit mit all ihren medialen Begleiterscheinungen auseinandersetzen zu müssen. Ähnlich wie in den neuen Bundesländern hingegen galt es, Kriterien des Umgangs mit der diktatorischen Vergangenheit aus einem geistigen Zustand heraus zu entwickeln, der zwar nicht inhaltlich, aber doch strukturell erheblich von dem System geprägt worden war, mit dem nun abgerechnet werden sollte. Die erste frei gewählte Regierung im „Ostblock“ unter Premier Tadeusz Mazowiecki vermied eine Abrechnung mit der kommunistischen Vergangenheit, wobei sie sich mit einem Gros der öffentlichen Meinung Polens im Einklang wusste. Dieses Vorgehen, als Politik des „dicken Striches“ gegenüber der Vergangenheit von ihr selbst so bezeichnet, mochte die empfindlichen Startbedingungen seiner Regierung verbessern, zeitigte jedoch insofern negative Langzeitfolgen, als die kathartische Aufarbeitung von individuellem, schuldhaftem Verhalten in der Diktatur Volkspolens weitgehend ausblieb.^[33]

In den 1990er Jahren stimulierte dieser Zustand Verdächtigung und Denunziation, die zur politischen Instrumentalisierung missbraucht werden konnten. Mehr noch, die Tatsache, dass die „Dritte Republik“ nicht mit ihrem unrechtmäßigen Vorgänger ostentativ gebrochen hatte, beeinflusste die Einstellung der Bürger zu ihrem Staat. Da die Vorstellung, der neue Staat sichere die Partikularinteressen der alten Eliten, breiten Widerhall fand, blieb die Skepsis gegenüber den regierenden „Anderen“ bestehen.^[34]

Rudolf Jaworski machte Mitte der 1990er Jahre geradezu gegensätzliche Trends in den Gedächtniskulturen Deutschlands und Polens aus. Seit der deutschen Einheit sei „eine selbstbestätigende Rückbesinnung auf die nun gleichsam wiedervereinigte deutsche Geschichte ebenso unverkennbar wie eine zunehmende Geschichtsmüdigkeit im postkommunistischen Polen“. Die neu eröffneten Chancen zu einer aktiven Gegenwarts- und Zukunftsgestaltung habe in Polen zu einer Abschwächung der vordem geradezu zwanghaften Fixierung auf ihre eigene Vergangenheit beigetragen, während umgekehrt die Deutschen sich selbstbewusster ihrer früher eher verdrängten oder sogar verleugneten Geschichte zuwenden würden.^[35]

Diese für die 1990er Jahre zutreffende Beobachtung hat im neuen Jahrzehnt vor allem für Polen an Plausibilität eingebüßt. Seit dem Jahr 2000 ist eine intensive Beschäftigung mit der eigenen Vergangenheit in den Medien wie der breiten Öffentlichkeit in Gang gekommen. Auslöser dieser neuen Hinwendung zur Geschichte war die Jedwabne-Debatte und die Frage, ob und in welchem Maße Polen das Pogrom an den jüdischen Bewohnern des Ortes Jedwabne im Juli 1941 verübten. Diese Debatte war ein schmerzhafter und zugleich wichtiger Markstein für die Erinnerungsarbeit der polnischen Gesellschaft, stand doch nicht weniger auf dem Prüfstand als das sorgsam tradierte martyrologische Selbstverständnis vieler Polen. Nach Auffassung der als moralische Autorität betrachteten Publizistin und ehemaligen Solidarność-Aktivistin Halina Bortnowska wurden infolge dieser offen wie emotional geführten Debatte nationale, auch in Volkspolen gepflegte Selbstbilder hinterfragt, vor allem jenes des ewig unschuldigen Opfers, das in der Jedwabne-Debatte auf dramatische Weise mit dem genuinen Antisemitismus kollidierte.^[36]

*

Neuen Zündstoff erhielt die Diskussion um den besonderen Platz des Holocaust in der europäischen Erinnerungskultur. Diesen Zündstoff lieferten das Ende der Blockkonfrontation und die kollektiv ähnlichen Erinnerungen der Osteuropäer, in denen das Leid unter dem kommunistischen Joch nach Jahrzehnten der Indoktrination und des Schweigens nun seine Artikulation fand und wofür um Verständnis auch im Westen des Kontinents geworben wurde. Exemplarisch dafür ist die Rede der damaligen lettischen Außenministerin und frühere EU-Kommissarin Sandra Kalniete am 24. März 2004 auf der Leipziger Buchmesse. Sandra Kalniete wies in ihrer Ansprache darauf hin, dass nach der Befreiung vom nationalsozialistischen Grauen im Jahre 1945 „in der einen Hälfte Europas der Terror weiterging und dass auf der anderen Seite des Eisernen Vorhangs das sowjetische Regime die Verfolgung und Vernichtung der Völker Osteuropas und auch des eigenen fortsetzte. Fünfzig Jahre wurde die Geschichte Europas ohne uns geschrieben, als Geschichte der Sieger mit der dafür typischen Einteilung in Gute und Böse; in die, die im Recht sind, und die, die Unrecht haben. Erst als der Eiserne Vorhang fiel, erhielten Forscher endlich Zugang zu Archivdokumenten und den Lebensgeschichten der Opfer, die die Tatsache bestätigten, dass beide totalitären Regime, der Nationalsozialismus und der Kommunismus, gleichermaßen verbrecherisch waren.“^[37]

Diese letzten Worte waren es, die Salomon Korn, den stellvertretenden Vorsitzenden des Zentralrats der Juden in Deutschland, veranlassten, den Saal demonstrativ zu verlassen. In einem Interview mit der Leipziger Volkszeitung nannte er die Gleichsetzung der Verbrechen der Sowjetunion und des Nationalsozialismus „unerträglich“.^[38] Manche Kommentatoren fühlten sich an den „Historikerstreit“ von 1986 erinnert.^[39] Sandra Kalniete ging es darum, auf die im Westen kaum bekannten genozidalen Erfahrungen des Zweimillionenvolkes der Letten aufmerksam zu machen, unter denen fast jede Familie persönlich überlieferte Geschichten aus dem GULag erzählen kann – so auch Sandra Kalniete selbst, wie in ihrem Buch Mit Ballschuhen im sibirischen Schnee nachzulesen ist.^[40]

In Deutschland rief das Buch Lob, aber auch vehemente Kritik hervor.^[41] Hinter dem Hinweis auf die vermeintlich dominante Kollaboration der Letten mit den Nationalsozialisten verbarg sich das Unbehagen,^[42] der Holocaust als Gründungsmythos (West-)Europas werde durch den „Osten“ nicht geteilt. Im „Osten“ hingegen wurde das „westliche“ Erinnerungsprimat von vielen als anmaßend empfunden, auch weil sie die eigenen Erfahrungen und Zumutungen eines vormundschaftlichen Kommunismus in der „westlichen“ Erinnerungskultur nicht oder nicht ausreichend wiedererkannten.^[43]

Auch wenn der Kontinent nunmehr politisch die Jalta-Ordnung, jene Spaltung in einen diktatorischen Osten und einen demokratischen Westen als Folge des Zweiten Weltkriegs, überwunden hat, so wirken die Erinnerungskulturen von Ost- und Westeuropa nach wie vor nebeneinander, nicht selten gegeneinander, so als hätten sich die Zumutungen des Lebens hinter dem Eisernen Vorhang tiefer, als in westeuropäischen Hauptstädten für möglich gehalten, im Gedächtnis der Ostmitteleuropäer eingeprägt. Mit dem Ergebnis, dass das kommunikative Gedächtnis in Ost und West über zwei Dekaden nach der Revolution von 1989 mit wenig kompatiblen Erinnerungen gefüllt ist und die wechselseitige Wahrnehmung Unverständnis und mangelndes Vorstellungsvermögen nicht zuletzt im Westen offenbar werden lässt.^[44]

Während dem Gedächtnis an den Holocaust im Westen eine unverändert hohe öffentliche Aufmerksamkeit zuteilwird, ist das Wissen über den GULag auf Wenige beschränkt und droht zudem der Vergessenheit anheimzufallen. Die US-amerikanische Publizistin Anne Applebaum formuliert dieses Dilemma so: „[W]enn wir den GULag vergessen, [...] beginnen wir zu vergessen, was uns mobilisiert und inspiriert hat, was die Zivilisation ‚des Westens‘ so lange zusammenhielt. [...] Wenn wir uns nicht stärker für die Geschichte der anderen Hälfte des europäischen Kontinents interessieren, die Geschichte des anderen totalitären Regimes des zwanzigsten Jahrhunderts, dann werden wir am Ende unsere eigene Vergangenheit nicht verstehen und nicht mehr wissen, warum unsere Welt so geworden ist, wie wir sie heute erleben.“^[45]

Die Virulenz und Aktualität der Problematik von geteilten Erinnerungen ist im Umfeld der Feierlichkeiten vom 9. Mai 2005 in Moskau deutlich geworden. Die Erfahrungen mit der sowjetischen Herrschaft im Baltikum und die Hegemonie der Sowjetunion den anderen Ländern Ostmitteleuropas gegenüber wirken mental bis heute noch vielfach nach und sind für das historische kollektive Bewusstsein dieser Länder weiterhin konstitutiv. Dagegen sind vertiefte Kenntnisse z. B. über die Befindlichkeit der Menschen in den baltischen Staaten, über die aus der historischen Erfahrung gespeisten Eigen- und Fremdbilder der Esten, Letten, Litauer und Polen in Westeuropa nur selten anzutreffen. Manche politischen Äußerungen und Handlungsweisen der Gegenwart sind aber nur vor dem jeweiligen historischen Erfahrungshorizont zu erklären.^[46]

Welches könnten die Mittel und Wege sein, um die auch (oder gerade) heute konfligierenden Gedächtniswelten zwischen „altem“ und „neuem“ Europa zu entschärfen? Die Beantwortung dieser Frage gebietet Behutsamkeit, handelt es sich doch häufig um westliche Wahrnehmungsdefizite, deren Gründe sowohl in der andersartigen Sozialisation unter dem Signum sozialer Amerikanisierung und folglich anderer Generationserfahrungen zu suchen sind als auch die Folgen der ideologisch propagierten wie auch praktizierten Abgrenzungspolitik der „Ostblockstaaten“. Erschwerend kommt hinzu, dass dieses Defizit kaum mehr zu korrigieren ist, schließlich handelte es sich im östlichen Europa um ein diktatorisches System, das 1989/90 implodierte, somit nicht mehr direkt erfahrbar ist und dennoch in den Biographien, Erinnerungen und Verletzungen von Millionen Menschen weiterlebt.

Ein Rückblick auf das Wirken ostmitteleuropäischer Bürgerrechtler und Dissidenten ist in besonderer Weise geeignet, um als sinnstiftendes Beispiel für die Verwirklichung der Zivilgesellschaft in Europas Freiheitsgeschichte aufgenommen zu werden. Denn sie waren es, die nicht nur die Zersetzung des Staatssozialismus betrieben, sondern auch die Überwindung der Jalta-Ordnung beförderten und ein ungeteiltes Europa gedanklich begründeten. Wolfgang Eichwede bezeichnet sie emphatisch als „Kinder der Aufklärung“, da sie mit ihrem Mut, ihrem Vertrauen auf die Öffentlichkeit und die Kraft ihres Beispiels Keime einer Zivilgesellschaft schufen, die 1989 zum Durchbruch kamen.^[47]

*

Schließlich ist es ein Auftrag des 2005 von Deutschland, Polen, Ungarn und der Slowakei auf den Weg gebrachten „Europäischen Netzwerks Erinnerung und Solidarität“, zur Annäherung der Gedächtniswelten beizutragen. Ein Ausgangspunkt für dieses Netzwerk war die sogenannte „Danziger Erklärung“ des damaligen polnischen Staatspräsidenten Aleksander Kwaśniewski und des Bundespräsidenten Johannes Rau vom 29. Oktober 2003. Die „Danziger Erklärung“ war eine Reaktion auf die teils kontrovers geführte Diskussion über die Aufarbeitung der Problematik von Flucht und Vertreibungen im 20. Jahrhundert, die in und zwischen den Gesellschaften der beiden Länder geführt wurde. In der Erklärung regten die beiden Präsidenten an, „alle Fälle von Umsiedlung, Flucht und Vertreibung, die sich im 20. Jahrhundert ereigneten, gemeinsam neu zu bewerten und zu dokumentieren“.^[48]

Im Februar 2005 verabschiedeten die für Kultur zuständigen Minister Deutschlands, Polens, Ungarns und der Slowakei eine Absichtserklärung zur Einrichtung eines länderübergreifenden Netzwerks. In der Absichtserklärung werden die oben angesprochenen unterschiedlichen Erinnerungsbedürfnisse der Länder berücksichtigt. Darin heißt es: „Gegenstand des Netzwerks ist die Analyse, Dokumentation und Verbreitung der Geschichte des 20. Jahrhunderts der Kriege, der totalitären Diktaturen und der Leiden der Zivilbevölkerung – als Opfer von Kriegen, Unterdrückung, Eroberung, Zwangsmigrationen sowie als Opfer von nationalistischen, rassistischen und ideologisch motivierten Repressionen.“^[49]

Der umfassend formulierte Anspruch ist nicht zuletzt das Bekenntnis zur dialogischen Erinnerungskultur, das hinreichend viel Raum für wissenschaftliche wie populär angelegte Projekte lässt und zugleich die Möglichkeit einer Erweiterung des Netzwerks um weitere interessierte Länder eröffnet. Die Reihenfolge bei der Nennung der Aufgaben des Netzwerks folgte der plausiblen historischen Gewichtung, wonach Zwangsmigrationen ein Fragment der Geschichte des 20. Jahrhunderts bilden und ohne eine Einordnung in die menschenverachtende Dynamik des Kriegsgeschehens zusammenhanglos bleiben würden. Zwangsmigrationen sind nicht das Wichtigste und Drastischste, was Ost- und Mitteleuropäer erlebt haben. Das, was die europäische und insbesondere die ostmitteleuropäische Geschichte des 20. Jahrhunderts auf dramatische wie schmerzhafte Weise geprägt hat, sind die Erfahrungen von zwei Totalitarismen: des Nationalsozialismus und des Kommunismus. Das Gemeinsame, das sich in dieser Aufgabenbeschreibung ausdrückt, ist die ungeteilte Empathie mit allen Opfern der Geschichte.^[50]

Im September 2005 wurde die Satzung der Stiftung „Europäisches Netzwerk Erinnerung und Solidarität“ vom Stiftungsrat unter Vorsitz von Andrzej Przewoźnik, dem damaligen Leiter des „Rates zum Schutz des Gedenkens an Kampf und Märtyrertums“, verabschiedet. Als Stiftungsgründer konnte der namhafte Künstler, Theaterwissenschaftler und Auschwitz-Überlebende Józef Szajna gewonnen werden. Zeitgleich konstituierte sich in Warschau der Stiftungsrat, dessen wissenschaftliche Mitglieder von den Kulturministern Deutschlands, Polens, Ungarns und der Slowakei benannt wurden. Die Erklärung über die Gründung des „Europäischen Netzwerks“ vom Februar 2005 rief in der Presse ein breites Echo hervor, stieß bei vielen Initiativen der Bildungs- und Erinnerungsarbeit auf positive Resonanz und äußerte sich in der Bereitschaft zur Kooperation.^[51]

Das Netzwerk soll letztlich auch dazu beitragen, die Folgen der jahrzehntelangen Spaltung Europas zu überwinden, indem Erfahrungen von Kriegen, Diktatur und Zwangsmigration mit dem Blick auf das Schicksal des Anderen thematisiert und aufgearbeitet werden. Aufgabe des Netzwerks ist es zudem, die vielfältig vorhandenen Initiativen und Institutionen miteinander zu verbinden und eine dialogische Erinnerungskultur zu befördern und einer Vertiefung der Europäischen Union kulturell den Weg ebnet.

Welches sind die Herangehensweisen und Themen, die das Profil des Netzwerks bestimmen können?

Erstens gibt es in der europäischen Erinnerungslandschaft einen hervorgehobenen Zeitraum, auf den die private wie öffentliche Erinnerung nach wie vor ausgerichtet ist: den Zweiten Weltkrieg. Dieser war ein gravierender Einschnitt, der Zerstörung, Vertreibung, Not und Unterdrückung mit sich brachte, aber auch Befreiung und Neubeginn ermöglichte. In der Konsequenz des Krieges wurden Deutschland und Europa in zwei Hälften auseinandergerissen sowie Schicksale und Lebensläufe in Ost und West dauerhaft unterschiedlich geprägt.

Das seit einigen Jahren in Deutschland artikulierte Interesse am Thema Flucht und Vertreibung soll im historischen Kontext durch das Netzwerk ebenso bearbeitet werden wie Themen zur nationalsozialistischen Gewaltherrschaft in Ostmitteleuropa, für welche die polnische Seite eine besondere Sensibilität besitzt. Das Netzwerk kann hier ansetzen, die Geschichtsbilder wechselseitig zu öffnen, die Perspektive des Anderen mit einzunehmen, zu versuchen, die Befindlichkeiten der Nachbarn mitzudenken und in das jeweils eigene Geschichtsbild zu integrieren, die Geschichten der europäischen Nationen untereinander zu verbinden.

Zweitens stellt die Thematisierung der östlichen Erfahrungswelten samt dem Gedächtnis des Kommunismus und seiner Erinnerungskonkurrenz zum Nationalsozialismus ein zentrales, wenngleich erst in wenigen Publikationen behandeltes Narrativ europäischer Geschichte dar. Richtungweisend sind die Arbeiten von François Furet, Mark Mazower und Tony Judt.^[52] Die drei Historiker legten kenntnisreich und treffend dar, wie der lange Schatten des Zweiten Weltkriegs auf dem ganzen Nachkriegseuropa lag, die politischen Geschicke und Integrationsanstrengungen in Ost und West prägte sowie kulturelle Muster – auch grenzübergreifend – kodifizierte.

Zudem könnte ein Vergleich zwischen den Diktaturen nach 1945 wie auch die Kontrastierung mit demokratischen Systemen Aufschluss darüber geben, wie die jeweiligen politischen Eliten ihren Führungs- und Gestaltungsanspruch mit den Modernisierungszwängen der Ökonomie und dem gesellschaftlichen Verlangen nach Wohlstand und Demokratisierung zu vereinbaren suchten.^[53] Auf diese Weise ließen sich Integrationsmechanismen und -formen wie auch transnationale kulturelle Einflüsse in und unter den Ländern Ost- wie Westeuropas charakterisieren. Eine derartige Analyse, die bisher nur rudimentär vorgenommen wurde,^[54] könnte nicht nur die Gründe für den Verfall und das friedliche Ende des „Ostblocks“ genauer beleuchten, sondern auch seine jahrzehntelange Dauer und relative Stabilität.^[55]

Drittens eröffnet die Auseinandersetzung mit Erinnerung und Gedächtnis in Form von „lieux de mémoire“/Erinnerungsorten einen vielversprechenden Zugang zur europäischen Geschichte des 20. Jahrhunderts. Die von Pierre Nora in Frankreich ausgegangenen Ansätze zur Erfassung, Kategorisierung und damit auch Kanonisierung von „lieux de mémoire“ haben Nachahmungen und Modifizierungen für andere Staaten gefunden – was für sich bereits einen nennenswerten Tatbestand von Europäisierung darstellt.^[56] Projekte über materielle wie immaterielle Erinnerungsorte erlauben, für die Gegenwart eine kulturelle Dimension der Rückbesinnung und Orientierung einzuführen, welche die Veränderungen von Erinnerungsformen über längere Zeiträume bis in die aktuelle Gegenwart hinein zum Thema macht. In den letzten Jahren erfuhr die Beschäftigung mit Erinnerungsorten auch in Deutschland eine beachtliche wissenschaftliche Resonanz.^[57] Inzwischen gibt es Anzeichen, dass die wissenschaftliche Auseinandersetzung mit dem Thema Erinnerungsorte auch in Ostmitteleuropa zunimmt.^[58]

In vielen europäischen Ländern sind Bestrebungen einer Vergangenheitspolitik und offiziellen Gedenkkultur erkennbar, die nationalen Paradigmen folgen.^[59] Dies sollte nicht vorab beargwöhnt werden, sondern bei den Themen und Projekten des Netzwerks insofern Berücksichtigung finden, als damit die unterschiedlichen Narrative wissenschaftlich diskutiert und gewichtet werden können. Dabei kann es nicht darum gehen, den nationalen Rahmen, innerhalb dessen sich die Erinnerung an Krieg und Gewalt konstituiert, europäisch zu nivellieren. Vielmehr wird es Aufgabe sein, die verschiedenen Zuordnungen von Schuld und Verantwortung als gegebene Bruchlinien im europäischen Erinnerungsraum wahrzunehmen. Diese müssen auch im Rahmen des Netzwerks ständig reflektiert werden, um die eigene Vergangenheit aushalten zu können. Reinhart Koselleck sagte eindringlich: „Wir können unsere Erinnerung nicht wahren, ohne diese unüberbrückbaren Bruchlinien mit zu erinnern. Sonst wären wir uns selbst gegenüber unehrlich.“^[60]Wenn es dem Netzwerk gelänge, die Brüche in der europäischen Erinnerungslandschaft offenzulegen und zu überbrücken, indem die Befindlichkeiten der Nachbarn mitgedacht und die Perspektiven der Anderen übernommen werden, wäre dies mehr, als die Gründer des „Europäischen Netzwerks Erinnerung und Solidarität“ zu erhoffen wagten.

[1] Heinrich August Winkler: Vom linken zum rechten Nationalismus: Der deutsche Liberalismus in der Krise von 1878/79. In: Ders.: Liberalismus und Antiliberalismus. Göttingen 1979, S. 36–51.

[2] Hagen Schulze: Staat und Nation in der europäischen Geschichte. München 1999, S. 320.

[3] Ute Frevert: Eurovisionen. Ansichten guter Europäer im 19. und 20. Jahrhundert. Frankfurt/M. 2003 (Europäische Geschichte), S. 148f.

[4] Vgl. Gregor Thum: „Europa“ im Ostblock. Weiße Flecken in der Geschichte der europäischen Integration. In: Zeithistorische Forschungen / Studies in Contemporary History, Online-Ausgabe, 1 (2004), H. 3, S.1. URL: <http://www.zeithistorische-forschungen.de/16126041-Thum-3-2004>; Peter Bender: Das Ende des ideologischen Zeitalters. Die Europäisierung Europas. Berlin 1981; Karl Schlögel: Die Mitte liegt ostwärts. Die Deutschen, der verlorene Osten und Mitteleuropa. Berlin 1986.

[5] Ernst Friedländer: Wie Europa begann. 2. Aufl. Köln 1968, S. 50.

[6] Teilnehmer aus Westeuropa waren unter anderen Pablo Picasso, Hans Scharoun, Max Frisch, Max Pechstein, Paul Éluard, Fernand Léger, Irene Joliot-Curie, Hans Mayer.

[7] Gregor Thum: „Europa“ im Ostblock (Anm. 4), S. 3; Hans Mayer: Ein Deutscher auf Widerruf. Erinnerungen. Bd. 1. Frankfurt/M. 1988, S. 397–411.

[8] Jan Čulik: Tschechisches literarisches Leben im Exil 1971–1989. In: Ludwig Richter / Heinrich Olschowsky (Hg.): Im Dissens zur Macht. Samizdat und Exilliteratur in den Ländern Ostmittel- und Südosteuropas. Berlin 1995 (Forschungen zur Geschichte und Kultur des östlichen Mitteleuropa), S. 69–84, hier S. 70.

[9] Juliane Brandt: Ungarische Exilliteratur – Ungarische Literatur im Westen. In: Richter / Olschowsky (Hg.): Im Dissens zur Macht (Anm. 8), S. 169–190, hier S. 173, 175.

[10] Andrzej Stanisław Kowalczyk: Giedroyc i „Kultura“ [Giedroyc und die Kultura]. Wrocław 1999; Krzysztof Kopczyński: Przed przystankien Niepodległość. Paryska „Kultura“ i kraj w latach 1980–1989 [Vor der Haltstelle Unabhängigkeit. Die Pariser Kultura und Polen in den Jahren 1980–1989]. Warszawa 1990.

[11] Milan Kundera: Un Occident kidnappé – oder Die Tragödie Zentraleuropas. In: Kommune 7 (1984), S. 43–52, hier S. 44.

[12] György Konrád: Antipolitik. Frankfurt/M. 1985, S. 76ff., 145ff.

[13] Zu den tschechoslowakischen, ungarischen und polnischen Stimmen siehe Hans-Peter Burmeister, Frank Boldt, György Mészáros (Hg.): Mitteleuropa. Traum oder Trauma? Bremen 1988; Krystyna Rogaczewska: Niemcy w myśli politycznej polskiej opozycji w latach 1976–1989 [Deutschland im politischen Denken der polnischen Opposition in den Jahren 1976–1989]. Wrocław 1998, S. 125, 141.

[14] Vgl. Hermann Rudolph: Ein Stellvertreterkrieg am falschen Platz. Zur Mitteleuropa-Diskussion in der Bundesrepublik Deutschland. In: Hans Ester / Hans Hecker / Erika Poettgens (Hg.): Deutschland, aber wo liegt es? Deutschland und Mitteleuropa. Amsterdam u. a. 1993 (Amsterdam Studies of Cultural Identity 3), S. 323–334; Peter Bender: Die Notgemeinschaft der Teilungsopfer. In: Ebd., S. 335–350.

[15] Czesław Miłosz: Verführtes Denken. Frankfurt/M. 1980, S. 8.

[16] Heinrich Olschowsky: Emigrantenschicksal und literarische Strategie. Überlegungen zu Czesław Miłosz. In: Richter / Olschowsky (Hg.): Im Dissens zur Macht (Anm. 8), S. 55–68, hier S. 56ff.; Janusz Reiter: Geteilte Erinnerung im Vereinten Europa. In: Frankfurter Allgemeine Zeitung, 7.5.2005.

[17] Reinhart Koselleck: Gebrochene Erinnerung? Deutsche und polnische Vergangenheiten. In: Deutsche Akademie für Sprache und Dichtung, Jahrbuch 2000, S. 19–32, hier S. 20f.

[18] Hans Günter Hockerts: Zugänge zur Zeitgeschichte: Primärerfahrung, Erinnerungskultur, Geschichtswissenschaft. In: Aus Politik und Zeitgeschichte, B 28/2001, S. 15–30. Die Goldhagen-Debatte verdeutlicht, wie sehr Wissenschaft und Mediengesellschaft konfligieren können. Je besser die Historiker mit der Materie vertraut waren, umso schärfer fiel in der Regel die Kritik aus. Aber das tat dem überwältigenden Medienerfolg des amerikanischen Politologen keinen Abbruch. Umgekehrt fehlte dem thematisch ganz ähnlich gelagerten, indes wissenschaftlich vorzüglichen Buch von Christopher Browning die Brisanz für eine Mediendebatte – das heißt: keine PR-Kampagne, keine Nachrichtenfaktoren, keine plakativ versimpelte These. Ruth Bettina Birn / Volker Riess: Das Goldhagen-Phänomen oder: fünfzig Jahre danach. In: Geschichte in Wissenschaft und Unterricht 49 (1998), S. 80–95; Christopher Browning: Ganz normale Männer. Das Reserve-Polizeibataillon 101 und die „Endlösung“ in Polen. Reinbek 1993.

[19] Hans Günter Hockerts: Zugänge zur Zeitgeschichte: Primärerfahrung, Erinnerungskultur, Geschichtswissenschaft. In: Konrad H. Jarausch / Martin Sabrow (Hg.): Verletztes Gedächtnis. Erinnerungskultur und Zeitgeschichte im Konflikt. Frankfurt/M. u. a. 2002, S. 39–71, hier S. 41.

[20] Vgl. Michael Mann: The Dark Side of Democracy. Explaining Ethnic Cleansing. Cambridge 2005, S. 34ff.; vgl. Philipp Ther: A Century of Forced Migration: The Origins and Consequences of „Ethnic Cleansing“. In: Ders. / Ana Siljak (Hg.): Redrawing Nations. Ethnic Cleansing in East-Central Europe 1944–1948. Lanham 2001 (Harvard Cold War Studies Book Series 1), S. 43–74; Norman Naimark: Flammender Haß. Ethnische Säuberung im 20. Jahrhundert. München 2004, S. 9ff., 231ff.

[21] Vgl. Michael G. Esch: „Gesunde Verhältnisse“. Deutsche und polnische Bevölkerungspolitik in Ostmitteleuropa 1939–1950. Marburg 1998 (Materialien und Studien zur Ostmitteleuropa-Forschung 2), S. 128ff., 176ff.

[22] Jörg Baberowski: Ordnung durch Terror. Stalinismus im sowjetischen Vielvölkerreich. In: Isabel Heinemann / Patrick Wagner (Hg.): Wissenschaft – Planung – Vertreibung. Neuordnungskonzepte und Umsiedlungspolitik im 20. Jahrhundert. Stuttgart 2006, S. 145–172, hier S. 146; vgl. Eric D. Weitz: A Century of Genocide. Utopias of Race and Nation. Princeton 2003, S. 8–15.

[23] Vejas Gabriel Liulevicius: Kriegsland im Osten, Eroberung, Kolonisierung und Militärherrschaft im Ersten Weltkrieg. Hamburg 2002, S. 275ff.

[24] Baberowski: Ordnung durch Terror (Anm. 22), S. 147.

[25] Karl Schlögel: Wie europäische Erinnerung an Umsiedlung und Vertreibung aussehen könnte. In: Anja Kruke (Hg.): Zwangsmigration und Vertreibung – Europa im 20. Jahrhundert. Bonn 2006, S. 49–68, hier S. 55.

[26] Holm Sundhaussen: Bevölkerungsverschiebungen in Südosteuropa seit der Nationalstaatswerdung (19./20. Jahrhundert). In: Comparativ 6 (1996), S. 25–40, hier S. 38.

[27] Philipp Ther: Ein Jahrhundert der Vertreibung. Die Ursachen von ethnischen Säuberungen im 20. Jahrhundert. In: Ralph Melville / Claus Scharf (Hg.): Zwangsmigrationen in Europa 1938–1950. Mainz 2007 (Veröffentlichungen des Instituts für Europäische Geschichte Mainz, Abteilung Universalgeschichte, Beiheft 69), S. 19–38, hier S. 24ff.

[28] Tomasz Falęcki: Niemieckie szkolnictwo mniejszościowe na Górnym Śląsku w latach 1922–1939 [Das Schulwesen der deutschen Minderheit in Oberschlesien in den Jahren 1922–1939]. Katowice 1970, S. 67f.

[29] Wacław Długoborski: Das Problem des Vergleichs von Nationalsozialismus und Stalinismus. In: Dittmar Dahlmann / Gerhard Hirschfeld (Hg.): Lager, Zwangsarbeit, Vertreibung und Deportation. Dimensionen der Massenverbrechen in der Sowjetunion und in Deutschland 1933 bis 1945. Essen 1999 (Schriften der Bibliothek für Zeitgeschichte 10), S. 19–28.

[30] PVAP: Polnische Vereinigte Arbeiterpartei.

[31] Gesine Schwan: Die Last zweier Vergangenheiten. In: Thomas Brose (Hg.): Deutsches Neuland. Beiträge aus Religion und Gesellschaft. Leipzig 1996, S. 24–33, hier S. 31.

[32] Siehe den aussagekräftigen Querschnitt an vergleichenden Arbeiten über das „Dritte Reich“ und die DDR. Günter Heydemann / Detlef Schmiechen-Ackermann: Zur Theorie und Methodologie vergleichender Diktaturforschung. In: Günter Heydemann / Heinrich Oberreuter (Hg.): Diktaturen in Deutschland – Vergleichsaspekte. Bonn 2003 (Schriftenreihe der Bundeszentrale für politische Bildung 398), S. 9–55, hier S. 14.

[33] „Pomówmy o dylematach“. Z Tadeuszem Mazowieckim rozmawia ks. Adam Boniecki [„Lasst uns über die Dilemmata sprechen“. Adam Boniecki im Gespräch mit Tadeusz Mazowiecki]. In: Tygodnik Powszechny, 22.4.2007, S. 12; Piotr Grzelak: Wojna o lustrację [Der Krieg um die Lustration]. Warszawa 2005, S. 17–25.

[34] Bronisław Wildstein: Der Antikommunismus nach dem Kommunismus. In: Paweł Śpiewak (Hg.): Anti-Totalitarismus. Eine polnische Debatte. Frankfurt/M. 2003 (Denken und Wissen. Eine Polnische Bibliothek), S. 527–542.

[35] Rudolf Jaworski: Kollektives Erinnern und nationale Identität. Deutsche und polnische Gedächtniskulturen seit Ende des Zweiten Weltkrieges. In: Ewa Kobylińska / Andreas Lawaty (Hg.): Erinnern, Vergessen, Verdrängen. Polnische und deutsche Erfahrungen. Wiesbaden 1998 (Veröffentlichungen des Deutschen Polen-Instituts Darmstadt 11), S. 33–52, hier S. 48.

[36] Vgl. Tomasz Szarota: Mord in Jedwabne – Dokumente, Publikationen und Interpretationen aus den Jahren 1941–2000. Ein Kalendarium. In: Edmund Dmitrów / Paweł Machcewicz / Tomasz Szarota (Hg.): Der Beginn der Vernichtung. Zum Mord an den Juden in Jedwabne und Umgebung im Sommer 1941. Osnabrück 2004 (Veröffentlichungen der Deutsch-Polnischen Gesellschaft Bundesverband e. V. 4), S. 209–252; Jan Błoński: The poor Poles look at the Ghetto. In: Antony Polonsky (Hg.): „My brother`s keeper?“ Recent Polish debates on the Holocaust. London 1990, S. 34–52; Halina Bortnowska: Wenn der Nachbar keinen Namen hat. In: Transodra 23 (2001), S. 122–124.

[37] Rede Sandra Kalnietes zur Eröffnung der Leipziger Buchmesse, 24.3.2004. In: <http://www.die-union.de/reden/altes_neues_europa.htm>.

[38] Salomon Korn: Vorsicht vor Antisemitismus aus Osteuropa. In: Leipziger Volkszeitung, 26.3.2004.

[39] Ijoma Mangold: Salomon Korns Protest. Der Historikerstreit lässt grüßen. In: Süddeutsche Zeitung, 25.3.2004; Matthias Arning: Rückkehr des Totalitären. In: Frankfurter Rundschau, 15.4.2004.

[40] Sandra Kalniete: Mit Ballschuhen im sibirischen Schnee. Die Geschichte meiner Familie. München 2005.

[41] Positive Rezensionen unter anderem von Hubertus Knabe: Ballschuhe im Schnee. In: Der Tagesspiegel, 1.8.2005; Christian Esch: Nachgeholte Tränen. In: Süddeutsche Zeitung, 21.3.2005; Anita Klüger: Ratten in Brennnesselsud. In: tazMagazin, 21.5.2005; negative Rezension von Michael Wolffsohn: Keine Gesellen nirgends. In: Die Welt, 16.4.2005.

[42] Mit den deutschen Truppen kollaborierten vor allem die von Viktor Arajs geführte paramilitärische Gruppe, die ca. 200 Mann umfasste und ab Sommer 1941 sich aktiv an der Ermordung der lettischen Juden beteiligte. In der lettischen Bevölkerung hatten die Mitglieder des Arajs-Kommandos allgemein einen äußerst schlechten Ruf. Kathrin Reichelt: Zwei Beispiele der Judenverfolgung in Lettland 1941–1944. In: Joachim Tauber (Hg.): „Kollaboration“ in Nordosteuropa. Erscheinungsformen und Deutungen im 20. Jahrhundert (Veröffentlichungen des Nordost-Instituts 1). Wiesbaden 2006, S. 77–87, hier S. 80f.

[43] Basil Kerski: Ungleiche Opfer. In: Kafka. Zeitschrift für Mitteleuropa, H. 14 (2004). S. 34–43; Jasper von Altenbockum: Der lange Schatten. Lettland und die „Gleichsetzung“ von Stalinismus und Nationalsozialismus. In: Frankfurter Allgemeine Zeitung, 3.4.2004.

[44] Vgl. Andrzej Paczkowski: Gedächtniswelten. Das „alte“ und das „neue“ Europa. In: Bernd Kauffmann / Basil Kerski (Hg.): Antisemitismus und Erinnerungskulturen im postkommunistischen Europa. Osnabrück 2006 (Veröffentlichtungen der Deutsch-Polnischen Gesellschaft Bundesverband e. V. 10), S. 135–145.

[45] Anne Applebaum: Der GULAG. Berlin 2003, S. 609.

[46] Heinrich August Winkler: Erinnerungswelten im Widerstreit. Europas langer Weg zu einem gemeinsamen Bild vom Jahrhundert der Extreme. In: Kauffmann / Kerski (Hg.): Antisemitismus und Erinnerungskulturen (Anm. 43), S. 105–116, hier S. 114; vgl. Roland Freudenstein: Warum die EU gegenüber Russland mit einer Stimme sprechen muss. In: Dialog, H. 77–78 (2007), S. 68–70; Lilija Ševcova: Garantiert ohne Garantie. Rußland unter Putin. In: Osteuropa 3 (2006), S. 3–18, hier S. 13ff.

[47] Wolfgang Eichwede: Kinder der Aufklärung. In: Kafka. Zeitschrift für Ostmitteleuropa 3 (2001), S. 8–13; vgl. Jerzy Giedroycs Kultura und die Krise der europäischen Identität. In: Łukasz Galecki / Basil Kerski (Hg.): Die polnische Emigration und Europa 1945–1990. Eine Bilanz des politischen Denkens und der Literatur Polens im Exil. Osnabrück 2000, S. 73–94, hier S. 91ff.

[48] <www.bundeskanzlerin.de/bk/Redaktion/Binaer/2005/12/2005-12-02-danziger-erklaerung-pdf,property=blob.pdf->.

[49] <www.markusmeckel.de/index.php?option=com_docman&task=doc_download&gid=231->.

[50] Paweł Machcewicz: Ein Netzwerk aus polnischer Sicht. In: Kruke (Hg.): Zwangsmigrationen und Vertreibung (Anm. 25), S. 147–150, hier S.148f.

[51]>; <http://www.polskiejutro.com/art/a.php?p=144-145okiem>.

[52] François Furet: Das Ende der Illusion. Der Kommunismus im 20. Jahrhundert. München 1996; Mark Mazower: Der dunkle Kontinent: Europa im 20. Jahrhundert. Berlin 2000; Tony Judt: Geschichte Europas von 1945 bis zur Gegenwart. München 2006.

[53] Helmut Fehr: Unabhängige Öffentlichkeit und soziale Bewegungen. Fallstudien über Bürgerbewegungen in Polen und der DDR. Opladen 1996; Detlef Pollack / Jan Wielgohs (Hg.): Dissent and Opposition in Communist Eastern Europe. Origins of Civil Society and Democratic Transition. Aldershot 2004; Manfred Agethen / Günter Buchstab (Hg.): Oppositions- und Freiheitsbewegungen im früheren Ostblock. Freiburg 2003.

[54] Zur wirtschaftlichen Integration: Ralf Ahrens: Gegenseitige Wirtschaftshilfe? Die DDR im RGW. Strukturen und handelspolitische Strategien 1963–1976. Köln u. a. 2000 (Schriftenreihe des Hannah-Arendt-Instituts für Totalitarismusforschung 15); sozialgeschichtliche Überblicksdarstellung: Mark Pittaway: Eastern Europe 1939–2000. London 2004; alltagsgeschichtlich: David Crowley, Susan E. Reid (Hg.): Socialist Spaces. Sites of Everyday Life in the Eastern Bloc. Berg 2002; eine sehr aussagekräftige Fallstudie über die weitreichende Hochschul- und Kaderpolitik: John Connelly: Captive University. The Sovietization of East German, Czech and Polish Higher Education, 1945–1956. Chapel Hill u. a. 2000.

[55] Wolfgang Schmale: Wie europäisch ist Ostmitteleuropa? In: Themenportal Europäische Geschichte (2006), <URL: http://www.europa.clio-online.de/2006/Article=164>, S. 7; Helena Flam: Mosaic of Fear. Poland and East Germany before 1989. New York 1998; vgl. Andreas Rödder: Wertewandel und Postmoderne. Gesellschaft und Kultur in der Bundesrepublik Deutschland 1965–1990. Stuttgart 2004 (Stiftung Bundespräsident-Theodor-Heuss-Haus, Kleine Reihe 12); Włodzimierz Borodziej: Der Standort des Historikers und die Herausforderung der europäischen Geschichte. In: Gerald Stourzh (Hg.): Annäherungen an eine europäische Geschichtsschreibung. Wien 2002 (Archiv für österreichische Geschichte 137), S. 105–118, hier S. 116.

[56] Pierre Nora (Hg.): Les lieux de mémoire. 7 Bde. Paris 1984–1992; Mario Isnenghi (Hg.): I luoghi della memoria. 3 Bde. Rom u. a. 1987–1997; Moritz Csáky (Hg.): Orte des Gedächtnisses. Wien 2000; Pim den Boer / Willem Frijhoff (Hg.): Lieux de mémoire et identités nationales. Amsterdam 1993.

[57] Etienne François: Eine Geschichte der deutschen Erinnerungsorte: Warum? Wie? In: Alexandre Escudier (Hg.): Gedenken im Zwiespalt. Konfliktlinien europäischen Erinnerns. Göttingen 2001 (Genshagener Gespräche 4), S. 77–89; vgl. Etienne François / Hagen Schulze (Hg.): Deutsche Erinnerungsorte. Bde. 1–3. München 2001; Elke Stein-Hölkeskamp / Karl-Joachim Hölkeskamp (Hg.): Erinnerungsorte der Antike. Die römische Welt. München 2006.

[58] Marcin Kula: Nośniki pamięci historycznej [Die Träger der historischen Erinnerung]. Warszawa 2002; Marek Czapliński / Hans-Joachim Hahn / Tobias Weger (Hg.): Schlesische Erinnerungsorte: Gedächtnis und Identität einer mitteleuropäischen Region. Görlitz 2005; Robert Traba: „Wschodniopruskość“. Tożsamość narodowa i regionalna w kulturze politycznej Niemiec [„Ostpreußentum“. Nationale und regionale Identität in der politischen Kultur Deutschlands]. Poznań 2005 (Poznańskie Towarzystwo Pryjaciół Nauk, Wydział Historii i Nauk Społecznych, Prace Komisji Historycznej 64).

[59] Helmut König: Die Zukunft der Vergangenheit. Der Nationalsozialismus im politischen Bewußtsein der Bundesrepublik. Frankfurt/M. 2003; Peter Oliver Loew: Zwillinge zwischen Endecja und Sanacja. Die neue polnische Rechtsregierung und ihre historischen Wurzeln. In: Osteuropa 11 (2005), S. 9–20; vgl. „Krise zwischen Ungarn und Slowaken eskaliert. Neue Ausfälle belasten die bilateralen Beziehungen“. In: Die Welt, 8.6.2006.

[60] Reinhart Koselleck: Gebrochene Erinnerung? Deutsche und polnische Vergangenheiten. In: Deutsche Akademie für Sprache und Dichtung, Jahrbuch 2000. Göttingen 2000, S. 19–32, hier S. 29.

---

Dr. Burkhard Olschowsky (geb. 1969 in Berlin) studierte Geschichte und die Geschichte Osteuropas in Göttingen, Warschau und Berlin. 2002 erwarb er an der Humboldt-Universität in Berlin seinen Doktortitel. 2003-2005 arbeitete er als Vertragsdozent im Bereich zeitgenössischer Geschichte und Politik an der Humboldt-Universität in Berlin. In den Jahren 2004-2005 war er im Bundesministerium für Verkehr, Bau und Stadtentwicklung tätig. Seit Mai 2005 wissenschaftlicher Mitarbeiter in Bundesinstitut für Kultur und Geschichte der Deutschen im östlichen Europa. Seit 2010 ist er wissenschaftlicher Mitarbeiter im ENES-Sekretariat.

---

 

V prvej polovici roku 1933 na Ukrajine sa rozbesnil veľký hlad. Milióny ľudí hynulo. Z povrchu Zeme zmizli stovky dedín, tisíce chútorov. Ľudí zomretých v dôsledku hladu pochovávali na cintorínoch, opustených miestach, samotách, veľmi často – na záhradkách pri domoch, vhadzovali ich do studní, ktoré boli neskôr zasypávané. V úvozoch robili dlhé výkopy a do nich boli hádzané mŕtvoly.

O tom hlade nebolo možné písať ani hovoriť. A samozrejme ani stavať pomníky na mohylách osôb, ktoré zomreli z hladu. Prvé symbolické náhrobky boli vznesené v roku 1983 na protiľahlom konci zemegule – v Edmontone a Winnipegu. V máji roku 1986 . bol odhalený pomník obetí Veľkého hladu v centrum Los Angeles a v roku 1993 – v Chicago. Kongres USA poskytol vo Washingtone pozemok pod pomník ku cti Ukrajincov, ktorí zomreli z hladu. Pomník bol odhalený na jeseň roku 2008 kedy bolo 75. výročie tej tragédie ukrajinského národa.

Na Ukrajine sa začali stavať pomníky v miestach pochovania obetí hladu na jeseň roku 1989. Ako jeden z prvých bol odhalený memoriál pripomínajúci obete stalinského teroru v obci Pańkowcy v Staro-Siniavskom rajóne v Chmielnickom obvode. Počas mnohých rokov práce spojené s lokalizáciou obetí hladu a stavbou pomníkov alebo pamätných znakov vykonávali občianske organizácie, predovšetkým Združenie skúmajúcich Hlad – Genocídu (Stowarzyszenie Badaczy Głodu-Ludobójstwa) v rokoch 1932-1933 na Ukrajine (založené v júli 1992). V poslednom období tieto práce kontroloval Sekretariát prezidenta Ukrajiny. Pred 75. výročím Veľkého hladu mali byť zlokalizované všetky miesta, kde boli obete pochované. Vo všetkých obvodoch boli zahájené práce, ktoré mali určiť totožnosť zomrelých.

Čo sa stalo na Ukrajine v rokoch 1932-1933? Prečo nebolo možné o tom hovoriť až do decembra 1987? Vtedy prvý tajomník ÚV Komunistickej strany Ukrajiny Wołodymyr Szczerbyćkyj bol nútený so zaťatými zubami potvrdiť, že hlad bol spôsobený akoby živlom prírody – suchom.

Historici nemajú problém s dokázaním zámeru, že štátne orgány realizovali teror pomocou hladu ani so zaznamenaním výsledkov realizácie toho zámeru. Omnoho ťažšie je dokázať prečo sa Stalin pre tento zámer rozhodol.

Nemôžu to dosvedčiť dokumenty, pretože vodca nebol povinný vysvetľovať podriadeným motívy, ktorými sa riadil. Avšak, ak chýbajú priame dokumenty, vtedy historici musia nájsť nepriame svedectvá, ktoré spoločne poukážu na motívy.

V roku 1988 komisia Kongresu USA, ktorej výkonným riaditeľom bol John Meys, uznala hlad na Ukrajine v rokoch 1932-1933 za genocídu. V dôsledku toho, na základe žiadosti organizácie ukrajinskej diaspóry, bola utvorená medzinárodná komisia skladajúca sa z právnikov svetového významu pod vedením Georga Sandberga. Skúmala dôkazy, ktoré dostala a väčšinou hlasov potvrdila ten názor. Obe komisie využili predovšetkým výpovede emigrantov.

Dnes sa tiež nemôžeme obísť bez výpovedí očitých svedkov. Hlavná akcia teroru pomocou hladu, behom ktorej boli konfiškované potraviny v rámci nepretržitých revízií jednotlivých hospodárstiev sa uskutočnila v januári roku 1933. na základe ústnych pokynov na všetkých úrovniach moci – od Kremľa po konkrétnu dedinu. Všetky iné technologické elementy tejto formy represie sú už potvrdené dokumentmi. Výsledky stalinskej akcie popísané v bezpočte dokumentov sú taktiež dobre známe.

Technológia teroru potvrdená v dokumentoch spočívala v:

- náhodným zavádzania režimu „čiernej dosky” v počiatočnom štádiu teroru (november - december 1932 .);

- stálych revíziách sedliackych hospodárstiev za účelom nájdenia ukrývaného obilia, niekedy s ukladaním pokút platených deputátom – mäsom a zemiakmi (november - december 1932);

- konfiškáte v priebehu revízie jednotlivých hospodárstiev všetkých potravín (január 1933.);

- propagačnej akcii nasmerovanej na vyvolanie nenávisti hladujúcich obyvateľov v mestách voči „kulakom - sabotérom”;

- blokáde USSR a Kubáńskej oblasti severného Kaukazu;

- zákaze používania termínu „hlad” dokonca aj v dokumentoch s označením „prísne tajné”.

Teror pomocou hladu trval v situácii spoločenskej a hospodárskej krízy, a kríza bola výsledkom hospodárskej politiky. Stalin popisujúc svoju politiku v období od roku 1929 do januára roku 1933 sám našiel pre to výrazný termín – „rus. ponukanie” čo znamená popoháňanie[1]. V priemysle táto politika spočívala v ustanovovaní nevykonateľného tempa rastu so súčasným prenasledovaním tých, ktorí zostali pozadu. Na vidieku sa „ponukanie” realizovalo vo forme konfiškáty zobranej úrody. Povinné dodávky obilia boli pozastavené až na do jari každého ďalšieho roka a vtedy štát začal pomáhať sedliakom v podobe široko reklamovaných pôžičiek na osivo a potraviny. „Generálnu líniu socialistickej industrializácie” sprevádzal nárast prípadov smrti v dôsledku hladu sedliakov, ktorým bolo odobrané obilie, a taktiež medzi obyvateľmi miest, ktorým boli zmenšované normy prídelu chleba alebo boli úplne pozbavení centrálneho zásobovania.

Na Západe vznikol vplyvný prúd tzv. „revizionistov”, čiže vedcov, ktorí chcú očistiť históriu ZSSR od hodnotenia obdobia „studenej vojny” , ktoré bolo plné predsudkov. Zvlášť nesúhlasia s tým, že hlad z rokov 1932-1933 na Ukrajine bol genocídou. Tento názor sa zakorenil v historiografii vďaka prácam R. Conquest’a a G. Meysa. A s nimi ruskí vedci jedným hlasom tvrdili, že obilie bolo určené pre „svätú vec” – industrializáciu. Podľa nich, bez politiky „ponukania” by Sovietsky zväz nemohol vydržať nápor nacistického Nemecka.

Nechajme budúcim pokoleniam odpoveď na otázku, či je možné za genocídu považovať smrť stoviek tisíc ľudí v rôznych regiónoch ZSSR, včítane Ukrajiny, v dôsledku povinných dodávok obilia a predaja ho v zahraničí. Tu pojednávame o niečom úplne inom, o záhube miliónov ľudí, ktorú zorganizoval Kremeľ pod zámienkou povinných dodávok, a nie v ich dôsledku. Do posledných mesiacov roku 1932 ľudia na Ukrajine, tak isto ako aj v iných regiónoch, umierali preto, že boli zbavení obilia. Počínajúc novembrom roku 1932 začali umierať preto, že boli zbavení všetkých iných potravín.

Naši oponenti obyčajne uvádzajú tri argumenty, ktoré spochybňujú, ako sa im zdá, tézu o Veľkom hlade ako genocíde. Po prvé, na ukrajinskom vidieku zomierali z hladu ľudia rôznej národnosti. Po druhé, nikto neprenasledoval Ukrajincov vzhľadom na ich národnosť. Po tretie, či je možné nazvať genocídou hlad v prípade, keď sovietska moc zorganizovala v širokom merítku pomoc v roku 1933 práve obyvateľom USSR a Kubáne?

Argument o záhube ľudí rôznej národnosti na ukrajinskom vidieku neznie presvedčivo. Pretože neodpovedá na otázku, prečo počet obetí hladu v USSR a na Kubáni v roku 1933 bol o rad veľkosti vyšší ako v iných regiónoch európskej časti ZSSR. Odpoveď je jednoduchá: teror bol nasmerovaný proti vidieckym oblastiam Ukrajiny, v ktorých žili nie len Ukrajinci. To, že zomreli ľudia rôznych národností je úplne pochopiteľné. Teror pomocou hladu nebolo možné personalizovať – bol to úder naprieč celými oblasťami.

Je treba pojednať o ostatných argumentoch. Sústreďme sa najprv na tézu, že nikto neprenasledoval Ukrajincov vzhľadom na ich národnosť. V komisii Kongresu USA, ktorá skúmala hlad z rokov 1932-1933 na Ukrajine, bola svedkom kladená tá istá otázka: prečo vás Stalin vykynožoval? Pretože, sme Ukrajinci – odpovedali. Akú inú odpoveď mohli dať sedliaci? Pretože také presvedčenie sa upevnilo v ukrajinskej diaspóre, a po roku 1991 sa rozšírilo po celej Ukrajine.

Koho v skutočnosti kynožil Stalin? Americký vedec G. Meys skúmajúci ukrajinský národný komunizmus ako prvý z vedcov prehlásil, že stalinský teror na Ukrajine bol smerovaný nie proti ľuďom určitej národnosti či profesionálnej skupine, ale proti občanom Ukrajinského štátu, ktorý vznikol v období rozpadu ruského Impéria a prežil svoju osobnú záhubu, keď sa prerodil do podoby sovietskeho štátu. Formula o vykynožení Ukrajincov ako národa, nie etnickej skupiny hladom (to destroy them as political factor and as a social organism) bola obsiahnutá v referáte Meysa na prvej vedeckej konferencii venovanej hladu z v rokoch 1932-1933 na Ukrajine, zorganizovanej v Montreale v roku 1983.[2]

Naši oponenti tvrdia, že sa nedá zjednotiť v jednom celku zorganizovanie hladu –genocídy s poskytnutím hladujúcim potravinovej pomoci v tak širokom rozsahu. Je nesporné, že taká pomoc bola poskytnutá. Robert Davies a Stefen Wheatcroft publikovali v roku 2004 monografiu, v ktorej uvádzajú 35 stranícko-vládnych uznesení vo veci poskytnutia potravinovej pomoci hladujúcim regiónom ZSSR. Prvé z nich má dátum 7. februára, a posledné 20. júla 1933. Celkový rozsah pomoci bol 320 tis. ton obilia, z čoho do USSR a na Kubáň bolo poslaných 264,7 tis., a do všetkých ostatných regiónov spolu – 55,3 tis. ton[3].

Čísla presvedčili R. Conquest’a o tom, že téza o hlade - genocíde je chybná. Davies a Wheatcroft v poznámke na obálke ich knihy zdôrazňujú, že ich vývody „sa líšia od tých, ktoré pred nimi spravili mnohí iní historici, včítane R. Conquest’a”. Samotný Conquest sa zoznámil s knihou ešte v rukopise a vedľa anotácie autorov na obálke figuruje jeho verdikt: „Je to vynikajúci vklad do skúmania tak dôležitého problému”. Autori zacitovali v knihe fragment z jeho listu napísaného po zoznámení sa s rukopisom v septembri 2003 V tom liste Conquest prehlásil, že Stalin nezorganizoval hlad v roku 1933 špeciálne, hoci nespravil nič, aby tragédii zabránil[4].

Pomoc hladujúcim bola predstavovaná ako starosť strany o ľudí, ktorí sa ocitli v ťažkej situácii, ktorú si sami to zapríčinili. Technológiu teroru pomocou hladu sme už poznali. Zostáva už len dodať jednu charakteristiku – pomoc štátu hladujúcim sedliakom. Vtedy a len vtedy môže byť tá forma represie vedomou činnosťou Kremľa!

Naozaj, môžeme si predstaviť, že sovietska moc stále poľovala na nejakého človeka len preto, že to bol Ukrajinec? Nakoniec, rovnako nie je možné si predstaviť, aby tá štátna moc mohla zničiť človeka preto, že bol sedliakom. Ostáva spraviť jediný možný záver: Veľký hlad sa odohral v dôsledku súhry konkrétnych okolností.

V dobe prvého komunistickej vlny v rokoch 1918-1920 sa boľševikom podarilo vybudovať základy príkazového hospodárstva. V roku 1929 Stalin zahájil nový vlnu v podobe útoku. Mal v úmysle zrealizovať to, čo sa nepodarilo Leninovi: nahnať do komún desiatky miliónov drobných výrobcov tovaru. Následkom toho začala na počiatku roku 1930 dozrievať kolosálna spoločenská vzbura. Stalin bol prinútený rezignovať na komúny a obmedziť sa na tzv. „artele“, čiže dovolil sedliakom mať záhradky pri domoch. Súdiac, že kolchozníci sa nechajú uspokojiť produktmi svojich hospodárstiev pri domoch, začal konfiškovať vidieku prakticky celú úrodu obila. Sedliaci nesmeli dostať obilie do okamihu splnenia plánu povinných dodávok , ktoré v praxi nemali žiadne právom vymedzené hranice. Obilie, nájdené po skončení skupu bolo považované za ukryté pred evidovaním alebo ukradnuté.

Sedliaci nechceli pracovať v kolchozoch bez odmeny, zadarmo, a preto ich komunistický štát začal obviňovať zo sabotáže, čo bolo následne zámienkou pre prenasledovanie. Kríza kolchozného zriadenia hrozila kolapsom celého hospodárstva. V januári 1933 bola vláda nútená prejsť od neobmedzených povinných dodávok na paušálny štátny výkup obilia podľa daňových zásad. Znamenalo to, že štát konečne uznal právo vlastníctva kolchozov a kolchozníkov na vyprodukované pôdohospodárske produkty. Nové právo menilo vzťahy medzi mestom a vidiekom tak radikálne, ako zákon o produkčnej dani v marci roku. 1921 Kolchozy nadobudli vtedy podobu, akú si zapamätali v súčasnosti žijúce pokolenia.

Naši kolegovia na Západe chápu príčiny spoločenského a hospodárskeho hladu z rokov 1932-1933 v ZSSR, hoci zďaleka nie všetci, ako sme vyššie uviedli, pochopili stalinskú politiku „ponukania”. Avšak väčšina z nich nedoceňuje druhú stranu problému – národnú. Pre nich hladujúci ukrajinský sedliak je proste sedliak, nie občan Ukrajinskej republiky Sovietskeho zväzu. Sovietsky zväz chápu ako zväz bezprávnych republík utvorený tzv. národom „titulárnym”. Ale takým sa ZSSR stal až po hlade v rokoch 1932-1933 a terore v rokoch 1937-1938. Predtým bol Sovietsky zväz zväzom štátov.

Richard Pipes, ktorý je uznávaným znalcom histórie Ruska tvrdí, že národná sovietska štátnosť bola od samotného začiatku fikciou, pretože sa za ňou skrývala diktatúra z ústredia v Moskve[5]. S týmto konštatovaním treba súhlasiť, ale nie je možné sa obmedziť len na to. Zostávajúc v rámci takej predstavy o sovietskej moci nepochopíme ani Veľký hlad na Ukrajine, ani konfrontáciu B. Jelcina a M. Gorbačova v Moskve ako deštrukčnú pre ďalší osud ZSSR.

Keď bol chorý Lenin postavený pred faktom utvorenia spoločného štátu cestou „autonomizácie” národných republík, spravil v konštrukcii ústavy zásadné zmeny. Bol vytvorený zväz štátov, čiže federácia druhého stupňa, do ktorej „spolu a s rovnakými právami” vstúpila ako Ruská federácia tak aj všetky iné nezávislé republiky. V ústavách zväzových republík, rovnako ako aj v celozväzovej ústave bolo zdôrazňované, že každá republika má právo vystúpiť zo Sovietskeho zväzu (samozrejme procedúra vystúpenia nebola uvedená). Takýmto spôsobom sa Leninovi podarilo prejsť dejinám cez rozum a zachovať základnú časť rozpadnutého predrevolučného impérium v novom sovietskom povlaku.

Sovietska štátnosť – nie je to jednoduchý pojem ako v prvotnej, t.j. ruskej dimenzii tak aj druhotnej – národnej. Rady podriadené diktatúre kremľovských vodcov mali reálnu výkonnú moc. Vďaka tej moci sa strana boľševikov menila na štátnu štruktúru.

Dvojitú konštrukciu štátnej moci je nutné uznať ako geniálny vynález Lenina. Ale ani to riešenie nebolo bezpečné pre ústredie, ktoré by bolo treba nazvať Kremeľ, nie Moskva. Moskva – je hlavné mesto Ruska, republiky, ktorá mala najviac práv. Vodcovia boľševikov transformovali celoruský ÚV RKS(b) na orgán celozväzový. A hoci Rusko zostávalo republikou štátotvornou, všezväzové centrum sa nesnažilo s ňou ani stotožňovať   (prekážala v tom ústavná konštrukcia ZSSR), ani tvoriť v Moskve konkurenčné centrum štátnej moci. Zásada „spolu a s rovnakými právami ” pri vstupe formálne nezávislých republík do ZSSR bola odmietnutá v rokoch 1990-1991 v dôsledku konfrontácie M.S. Gorbačova a B.N. Jelcina.

V čom spočívalo nebezpečenstvo dvojitej konštrukcie moci v období prechodu od sovietskej štátnosti na Kremli k národnej štátnosti? Toto nebezpečenstvo malo charakter prvotný aj druhotný. Druhotné nebezpečenstvo sa týkalo činnosti rôznych politických straníkov, ktorí nezdieľali niektoré názory centrum alebo, už v priebehu rozvoja udalostí, mohli potenciálne vystúpiť proti. Preto sa represie dotkli celého politického byra ÚV KS(b)U, desiatok tisíc pracovníkov aparátu a predstaviteľov národnej inteligencie.

Prvotné nebezpečenstvo, ktoré tie represie ospravedlňovalo sa skrývalo v tých istých privilégiách konštrukcie štátnej moci, ktoré si zaistil Kremeľ. V rukách rád, samozrejme vrátane národných rád, sa koncentrovala reálna výkonná moc, ktorá dávala strane charakter štátnej štruktúry. Pokiaľ tú moc kontroloval priamo Kremeľ, Sovietskemu zväzu nehrozil rozpad. Ale ak taká kontrola bola realizovaná mimo Kremeľ regionálnymi štruktúra strany (v prípade krízy centrálnej moci), hrozba rozpadu sa stávala reálna. V Kremli bolo najväčšie ohrozenie stotožňované s Ukrajinou – republikou s trvalými tradíciami národnej (nie sovietskej!) štátnosti. Tá republika susedila s Európou, a z hľadiska svojich ekonomických zdrojov (spolu s ľudským potenciálom) sa vyrovnala všetkým iným národným republikám spolu).

Kremeľ začal po utvorení ZSSR rozvíjať v národných republikách kampaň zakoreňovania sovietskej moci v neruskom prostredí. Na Ukrajine prešla kampaň zakoreňovania rýchlo mimo rámec čisto byrokratického predsavzatia a stala sa náradím národného obrodenia. Po sčítaní ľudu v roku 1926   ukrajinské vedenie tvrdohlavo žiadalo ÚV WKP(b), aby bolo k republike pripojené územie Ruskej federácie, ktoré s ňou susedilo a kde Ukrajinci tvorili väčšinu obyvateľov, včítane Kubáňskej oblasti Ruskej federácie. Tieto snahy boli bezvýsledné. Avšak vedeniu USRR sa podarilo získať súhlas Kremľa s ukrajinizáciou rajónov za hranicami republiky, kde Ukrajinci tvorili väčšinu obyvateľov. Na Kubáni bol zakrátko zavedený ukrajinský jazyk do úradov verejnej správy, škôl, hromadných oznamovacích prostriedkov. V Kremli sledovali tieto úspechy s narastajúcim nepokojom. Celá ukrajinizovaná Kubáň by mala byť pripojená k USSR, čiže nebezpečne by sa zvyšoval veľký ľudský potenciál Ukrajiny v ZSSR.

Po tom všetkom, čo bolo povedané zostáva predstaviť dôkaz na to, prečo bolo možná akcia konfiškáty zásob potravín vo vidieckych oblastiach Ukrajiny, ktorú predsavzal Kremeľ v januári 1933. Dôkaz sa týka augusta 1932.

Historici náležite ocenili návyk Stalina, ktorý odpočíval každé leto niekoľko mesiacov v kúpeľoch severného Kaukazu. Na Kremli zostávali a „hospodárili“ L.M. Kaganovič (línia stranícka) a W.M. Molotov (línia sovietska). Zohľadňujúc najvyšší stupeň tajnosti, Stalin bol nútený ich kontaktovať pomocou vlastnoručne napísaných listov prostredníctvom špeciálnych agentov GPU. Keď Stalin úradoval v Kremli osobne, kontaktovali sa ústne, tzn. nezanechávali stopy v dokumentácii politického byra ÚV WKP(b). Táto okolnosť presne rozhraničuje inštitucionálnu a personálnu mieru zodpovednosti za všetko to, čo sa odohrávalo v zemi. Je jasné, z čoho je možné obviniť vyšší kolektívny orgán štátnej strany čiže čekistov a celé zloženie politického byra ÚV, a za čo je možné obviniť priamo Stalina a jeho najbližších pomocníkov z toho obdobia – L.M. Kaganoviča, V.M. Molotova a P.P. Postyševa.

O.V. Chlevniuk, hlavný redaktor diela „Stalin a Kaganovič. Korešpondencia z rokov 1931-1936” si všimol nasledujúcu vlastnosť: že Stalin dokonca aj v tajnej korešpondencii konštruoval pre seba a svoje okolie obraz udalostí, ktorý bol vzdialený od reálneho, ale dovoľoval zachovať najvyšším orgánom „politickú tvár”[6]. Avšak v liste z 11. augusta 1932 adresovanom Kaganovičovi bol mimoriadne úprimný, pretože mu chcel dať funkciu generálneho tajomníka ÚV KS(b)U. Kaganovič bol v centre kádrovej kombinácie, preto by mal vedieť v čom spočívala jej podstata, a taktiež charakter svojich neodkladných počínaní na Ukrajine.

Podstata listu Stalina zo dňa 11. augusta 1932 je obsiahnutá v dvoch odstavcoch:

„Najdôležitejšia je teraz Ukrajina. Na Ukrajine je zle. Zle po straníckej línii. Hovorí sa, že v dvoch obvodoch Ukrajiny (pravdepodobne v Kyjevskom a Dniepro-petrovskom) sa okolo 50 rajónových výborov postavilo proti plánom povinných dodávok obilia považujúc ich za nereálne. V iných rajónových výboroch, ako hovoria, veci nevyzerajú lepšie. Ako je to možné? To je nie strana, ale parlament, karikatúra parlamentu. Kosior, miesto toho, aby viedol rajóny, celý čas lavíroval medzi nariadeniami ÚV WKP a požiadavkami rajónových výborov až dolavíroval do beznádejného postavenia. Zle sa deje na sovietskej línii. Czubar – to nie je vedúci. Zle je na línii GPU. Redens (Stanislav Redens do januára roku 1933 bol predsedajúci GPU USRR – Aut.) nezvláda vedenie boja s kontrarevolúciou v tak veľkej a zvláštnej republike, ako Ukrajina.

Ak nezačneme teraz zlepšovať situáciu na Ukrajine, môžeme Ukrajinu stratiť. Pamätajte že Piłsudski nedrieme, a jeho agentúra je mnohokrát silnejšia ako si myslí Redens či Kosior. Pamätajte tiež že v Ukrajinskej komunistickej strane (50 tisíc členov, cha-cha) je nemálo (áno, nemálo!) zhnitého elementu, uvedomelých aj neuvedomelých petlurovcov, čo sú predsa – priami agenti Piłsudského. Ak sa situácia zhorší, ten element sa nezdrží, aby neotvoril front vo vnútri (a navonok) strany proti strane. Najhoršie je to, že ukrajinské vedenie nevidí tie nebezpečenstvá. Takto to nemôže pokračovať”[7].

Bádajúc situáciu v ZSSR v druhej polovici roku 1932 nájdeme na základe sovietskych novín jedine raporty o tom, že boli odovzdávané do prevádzky nové stavby prvého päťročného plánu. Raporty GPU, na ktoré sa odvoláva Stalin v liste Kaganovičovi ukazujú iný obraz – zachmúrený a zlovestný. Mesto hladovalo, hladoval vidiek. Komunisticko stranícky sovietsky aparát bol zdezorientovaný alebo otvorene frondował. U rádových členov strany narastala nespokojnosť s počínaním štátnej moci.

Tu je treba pripomenúť krízu, ktorá nastala poldruha roka pred uvedenými udalosťami. V súvislosti so sedliackymi vzburami Stalin pozastavil na pol roka kolektivizáciu na počiatku marca roku 1930. Kanadská historička Lynne Viola vybádala, že známy článok „Závrat hlavy z úspechov” sa ukázal pod vplyvom vzbúr na Ukrajine a severnom Kaukaze, ktoré, čo sa týka ich počtu a množstva účastníkov, značne predbiehali všetky ostatné regióny ZSSR spolu[8]. K tomu čo napísala treba dodať len jedno: Stalina vtedy zvlášť trápili vzbury v prihraničných oblastiach USRR. Vedel, že Ukrajina je nie len región ako iné, ale tiež republika s vysokým štátnym štatútom hraničiaca s Európou. Prejavilo sa to tiež v liste Kaganovičovi z 11. augusta 1932. Uvádzajúc predsavzatia, ktoré by mohli viesť k prelomu na Ukrajine končí o tomto probléme: „Bez tých a im podobných predsavzatí (hospodárske a politické posilnenie Ukrajiny, v prvom rade jej prihraničných rajónov apod.) opakujem – môžeme Ukrajinu stratiť”[9].

Takže druhá polovica roku 1932 sa ukázala byť bodom, v ktorom sa stretli a prekryli dve krízy – v spoločensko - ekonomickej a národnej politike Kremľa. Ako vyplýva z dokumentov, Stalin sa najviac zo všetkého bál spoločenskej vzbury na hladujúcej Ukrajine. Represie, ktoré sa zakrátko začali, boli súčasne smerované proti ukrajinským sedliakom (teror hladom) a ukrajinskej inteligencii (individuálny teror v masovom meradle, čistka organizácií v komunistickej strane). Ostré represie neboli smerované proti ľuďom určitej národnosti, ale proti občanom Ukrajinského štátu. A je pochopiteľné, že sa jednalo o Ukrajincov. Jadro problému spočívalo v tom, že občania Ukrajiny aj v pokornej rubaške sovietskej republiky už samotnou svojou existenciou ohrozovali kremľovských zločincov, ktorí ovládli stranu a nové impérium, ktoré utvorila.

Keď hovoríme, že štát učinil ukrajinských sedliakov na sebe závislých tým, že im konfiškoval zásoby potravín, žiada sa od nás: ukážte dokument! Nie je na to dokument, nebola genocída. Ľudia, ktorí prežili Veľký hlad hovoria, že špeciálne brigády robili revízie v sedliackych hospodárstvach a brali im všetky potraviny. Desiatky, stovky, tisíce svedectiev z rôznych obcí tvoria kompaktný obraz. Treba z toho urobiť jediný možný záver: tí, ktorí robili revízie plnili rozkaz, hoci nebol napísaný na papieri. Ale od nás vyžadujú dokument...

Čo sa dá robiť, je možné ukázať aj písomný dokument, ale len v príslušnom kontexte. Rozprávanie o ňom treba začať od pripomenutia „práva piatich klasov”, ktorého úlohou bol boj s „márnením” obilia.

„Vychádzajúc v ústrety požiadavkám robotníkov a kolchozníkov” (čítame v preambule) Ústredný výkonný výbor a Rada ľudových komisárov ZSSR prijali dňa 7. augusta 1932 uznesenie „O ochrane imania štátnych podnikov, kolchozov a družstiev a posilnení spoločenského (socialistického) vlastníctva”. Za rozkrádanie imania sa navrhovalo zastrelenie, a „v prípade poľahčujúcich okolností” – odňatie slobody na obdobie nie kratšie ako 10 rokov[10].

V novembri roku 1932 . Stalin delegoval mimoriadne komisie pre otázky povinných dodávok obilia: pod vedením V.M. Molotova – pre USSR a L.M.Kaganoviča – pre Kubáň. V súlade s pokynmi, ktoré od neho získal, Molotov vyhotovil text dvoch uznesení, ÚV KS(b)U zo dňa 18. novembra a Rady ľudových komisárov USSR zo dňa 20 novembra, s rovnakým názvom „O predsavzatiach majúcich za účel zväčšenie povinných dodávok obilia ” (konečný text parafoval Stalin). Boli na ňom zlovestné body o trestaniu „dlžníkov” deputátom – mäsom a zemiakmi[11]. Politické byro ÚV WKP(b), využívajúc situáciu utvorenú teroristickými postupmi tých komisií, popísalo ukrajinizáciu Severného Kaukazu ako „petlurovskú”. V uznesení ÚV WKP(b) a Rady ľudových komisárov ZSSR zo dňa 14. decembra 1932 sa požadovalo,„aby sa na severnom Kaukaze okamžite prešlo v dokumentácii sovietskych a družstevných orgánov „ukrajinizovaných” regiónov, a taktiež vo všetkých novinách a časopisoch z jazyka ukrajinského na ruský jazyk ako najzrozumiteľnejší pre obyvateľov Kubáne, ako aj do jesene pripraviť školy na zmenu vyučovacieho jazyka na ruštinu”[12]. Behom decembra 1932 sa u sedliakov na tom území obilie neustále hľadalo. Na revízie si zvykli tí, ktorí boli revidovaní, ako aj tí ktorí revízie robili. Revízie boli vykonávané pod kontrolou príslušníkov NKVD a priamo to robili hladujúci členovia výborov chudobných sedliakov (ktorí dostávali určité percento z nájdeného obilia), ako aj robotníci vydelegovaní z miest. Rovnako ako v predchádzajúcom roku, dedina bola v rámci povinných dodávok, ešte pred revíziami, pozbavená takmer celého obilia.

Dňa 1 januára 1933 Stalin poslal do Charkova telegram so žiadosťou odovzdávania obilia a navrhol ÚV KSU(b) a Rade ľudových komisárov USSR „aby vidiecke rady, kolchozy, kolchozníci a jednotliví pracovníci boli široko oboznámení s tým, že: a) všetci, ktorí dobrovoľne odovzdajú štátu obilie, ktoré bolo predtým rozkradnuté a ukryté, nebudú prenasledovaní; b) kolchozom, kolchozníkom a jednotlivým pracovníkom, ktorí tvrdohlavo ukrývajú rozkradnuté obilie alebo utajujú pred evidenciou budú uložené najprísnejšie tresty podľa uznesenia Ústredného výkonného výboru a Rady ľudových komisárov ZSSR zo dňa 7. augusta 1932.”[13]

Telegram, ktorého celý obsah tvorili dva citované body sa zdá byť divný. Predtým sa Stalin neobracal na sedliakov žiadnej zväzovej republiky s hrozbami. Ba dokonca vedel, že na Ukrajine obilie nie je, pretože výsledok decembrových revízií čekistov bol mizerný. Napriek tomu je zmysel dokumentu zrozumiteľný, ak tie dva body spojíme. Druhý bod je adresovaný tým, ktorí ignorovali požiadavku v prvom bode, čiže neodovzdali obilie. A ako bolo  možné zistiť, kto neodovzdal ukryté obilie? Len revíziami! Takže telegram Stalina bol signálom pre vykonávania revízií.

Osoby, ktoré prežili Veľký hlad vypovedali, že behom tých revízií brali sedliakom nie len zemiaky a mäso so slaninou, podľa uznesenia vo veci trestania  vo forme deputátu , ale všetky potraviny. Takže telegram bezchybne poukazuje na človeka, ktorý dal signál k zahájeniu represívnej akcii spojenej s konfiškáciou potravín, čiže organizátora teroru pomocou hladu.

Postup Stalina musí byť analyzovaný v istej súvislosti. Na spoločnom zasadnutí politického byra ÚV a prezídia Centrálnej kontrolnej komisie WKP(b) dňa 27. novembra 1932 sa krach povinných dodávok obilia nedal do súvislosti s politikou prídelov (na ktorú nakoniec rezignovali v januári 1933) prenášajúc vzťahy medzi štátom a kolchozmi na daňový systém), ale so záškodníctvom a sabotážou v kolchozoch a sovchozoch. „Nebolo by múdre – prehlásil vtedy generálny sekretár – keby komunisti, vychádzajúc z predpokladu, že kolchozy tvoria socialistickú formu hospodárenia, neodpovedali drvivým úderom na úder tých iných kolchozníkov a kolchozov”[14].

Prapríčinou teroristických akcií bola snaha stalinskej skupiny, aby neboli obvinení z hospodárskej kómy v „socialistickom stavebníctve”, ktorá vyvolala hlad v celej zemi. „Drvivý úder” bol nasmerovaný proti republike, ktorá mohla využiť katastrofálne následky „ponukania” hospodárstva, aby vystúpila zo ZSSR. Stalin sa obával že vedenie USSR by mohlo využiť spoločenskú vzburu dozrievajúcu medzi sedliakmi hladujúcimi dva roky po sebe Pozbavenie ich všetkých potravín bolo efektívnym prostriedkom stlmenia odbojného potenciálu ukrajinského vidieka.

Stalin sa neobmedzil len na konfiškáty potravín. 22. januára 1933 . vlastnou rukou (rukopis sa zachoval) napísal nariadenie ÚV VKS(b) a Rady ľudových komisárov ZSSR začínajúce sa slovami: „ÚV VVKS a Sownarkom dostali informáciu, že na Kubáni a Ukrajine sa začali masové odchody sedliakov „za chlebom” do Centrálno-černozemského obvodu, k Volge, do Moskovskej oblasti, Západného obvodu, Bieloruska”. Kremeľ žiadal od vedenia susedných regiónov blokádu USRR a Kubáne[15].

U osôb, ktoré prežili obdobie Veľkého hladu vznikol dojem, že štátna moc ničila ľudí za základe etnickej príslušnosti. Ukázalo sa, že skutočnosť je komplikovanejšia: mocenské orgány ničili a súčasne zachraňovali ukrajinských sedliakov. Pavel Postyšev, ktorý pricestoval na konci januára 1933 na Ukrajinu s diktátorským zmocnením mal dve úlohy: zorganizovať jarné sejby a zlikvidovať „nacionalistickú odchýlku” v strane a sovietskom aparáte. Vo februári uvoľnil zásoby obilia v USSR, aby sa nakŕmili hladujúci. Pomoc poskytoval jedine tým, ktorí boli schopní pracovať. Tak učili sedliakov pracovať v kolchoze. Postyšev súčasne zaútočil na Ukrajinskú komunistickú stranu ako aj na nestraníkov a inteligentov. Počet osôb, ktorých čekisti uväznili v roku 1932 bol 74 849, a v roku 1933 124 463[16]. Po Veľkom hlade a masových represiách v rokoch 1937-1938 republika stratila svoj odbojný potenciál (okrem západných obvodov, ktoré sa stali súčasťou ZSSR v roku 1939 ).

Ľudia, ktorí , ktorí vrhli Ukrajinu do víru tých hrôzostrašných represií už nežijú. Neexituje totalitný štát, vedenie ktorého zodpovedá za vyvolanie Veľkého hladu. Očakávame od medzinárodnej verejnosti, aby ten zločin bol uznaný ako genocída Očakávame to predovšetkým od Ruskej Federácie , ktorej obyvateľov sa tiež dotkli mnohomiliónové straty v období neochvejného vládnutia Jozefa Stalina.

---

[1] Сталин И. Сочинения. – Т. 13. – С.183-184.

[2] Famine in Ukraine 1932–1933. – Edmonton, 1986. – P.12.

[3] Davies R.W., Wheatcroft Stephen G. The Years of Hunger. Soviet Agriculture, 1931–  1933. – Palgrave Macmillan, 2004. – P. 481-484.

[4] Ibidem. – P.441.

[5] Пайпс Ричард. Россия при большевиках. – М., 1997. – С.184.

[6] Сталин и Каганович. Переписка. 1931–1936 гг. – М., 2001. – С.18.

[7] Taktiež tam, s. 273-274.

[8] Lynne Viola. Peasant rebels under Stalin. – New York, Oxford, 1996. – P.138-140.

[9] Сталин и Каганович. Переписка. 1931–1936 гг. – С.274.

[10] Tamże, tom 3, s. 453-454.

[11] Голод 1932–1933 років на Україні: очима істориків, мовою документів. – К., 1990. –     С.254; Колективізація і голод на Україні. 1929–1933. – К., 1992. – С.549.

[12] Tamże, s. 293-294.

[13] Голод 1932–1933 років на Україні: очима істориків, мовою документів. К., 1990. С.308.

[14] Трагедия советской деревни. – Том 3. – С.559.

[15] Tamże, s. 32, 635.

[16] Нікольський В.М. Репресивна діяльність органів державної безпеки СРСР в Україні     (кінець 1920‑х – 1950‑ті рр.). – Донецьк, 2003. – С.119.

 

Varšavské povstanie je jednou z kľúčových udalostí pre pochopenie dejín Varšavy, Poľska, strednej Európy a tiež 2. svetovej vojny. Na jednej strane vysvetľuje identitu mesta, ktoré bolo v roku 1944 úplne zrovnané so zemou, na druhej ukazuje zak0 otročenie Poľska a strednej Európy nastalo po vojne a na tretej strane prezentuje posledný príklad skutočnej nemecko-sovietskej spolupráce v rámci snahy zničiť poľské hlavné mesto. Povstanie ukazuje, že vojna nebola len jednoduchým bojom dobra so zlom (ako sa často na to nazerá na západe Európy), ale zúčastňovali sa jej tri stany s rôznymi cieľmi – dva totalitné systémy a svet západných demokracií. V čase trvania vojny sa zmenili spojenecké vzťahy – Západ sa spojil s jedným totalitným systémom, aby zvíťazil nad druhým, pričom cenu za to spojenie zaplatila stredná Európa.

Varšavské povstanie sa nikdy nedostalo do kánonu pamäti. Stalo sa to preto, že nikomu na tom nezáležalo – ani poľskej komunistickej vláde, ani Kremľu dokonca ani západnej aliancii. Pamiatka o Povstaní v čase obdobia komunizmu bola starostlivo prekrucovaná – charakter a intenzita klamstiev bola rôzna, pričom vláda nemohla súhlasiť, aby sa odhalila celá pravda o povstaní, keďže by to kompletne narušilo legitimitu jej vládnutia. Ak by sa dovolilo oficiálne povedať celú pravdu o Povstaní, nebolo by možné nepovedať o legálnom poľskom štáte, ktorý viac ako dva mesiace fungoval na neveľkom priestore Poľska, o orgánoch, ktoré fungovali výnimočne správne vzhľadom na extrémne podmienky, v ktorých museli pôsobiť ako aj o projekte povojnového zriadenia Poľska, ktorý bol pripravený a jeho základy publikované v „Zbierkach zákonov“. Z tohto dôvodu sa po období najhoršej a najprimitívnejšej stalinskej propagandy spolu s „odmäkom” v roku 1956 stalo možné pochváliť „hrdinov Povstania”, ale už nie jeho veliteľov či širšie – zbrojné sily zvané „Armia Krajowa“. Úplne sa vyhýbali tomu, akú štátotvornú funkciu plnil Podzemný poľský štát), legitimite vlády, formovaniu sa občianskej spoločnosti a medzinárodnej situácii.

V roku 1989 Fukuyama ohlásil „koniec histórie”, predpovedajúc, že spolu s pádom komunizmu sa skončilo obdobie veľkých ideologických konfliktov a celý svet smeruje k prijatiu liberálnej demokracie. V Poľsku v deväťdesiatych rokoch nadobudol „koniec histórie” podobu hesla „budujeme budúcnosť, minulosť nechajme historikom” a odsunutie otázok spojených s kolektívnou pamäťou mimo hranice hlavného prúdu politickej debaty. Nastala paradoxná situácia, v ktorej síce nastala plná sloboda historických výskumov a prezentovania ich výsledkov, ale rezultáty tých prác sa nedostali k širšej verejnosti.

Na začiatku tohto storočia je možné na celom svete sledovať, že história a kladenie otázok spojených s identitou sa vracajú na pôdu verejnej debaty. Symbolickým zlomovým momentom boli teroristické útoky 11. septembra 2001. Zároveň sa v Európe konalo pomerne dôležité prehodnotenie historickej politiky – príkladom je Nemecko alebo Rusko (najmä ich vzťah k pamäti o 2. svetovej vojne). V tom čase sa začali diať zmeny aj v Poľsku, kde si stále častejšie uvedomovali, že nie je možné vybudovať vedomé a moderné spoločenstvo bez spoluúčasti pamäti, že „studený” projekt spoločenstva zakladajúci sa výlučne na hospodárskych vzťahoch nemôže správne fungovať.

V tej atmosfére zmien bolo rozhodnuté o výstavbe Múzea Varšavského povstania. Samotný osud tohto projektu predstavujú mimoriadne zaujímavý vklad do povojnových dejín Poľska a ukazuje vzťahy jednotlivých vlád voči kolektívnej pamäti. Myšlienka uctenia tej pamäte vznikla už v 40-tých rokoch, následne znovu ožila v období prvej „Solidarity”, potom sa behom niekoľkých rokov v období III. Poľskej republiky stále vracala ako aktuálna téma, avšak menej dôležitá, ktorá sa nemohla dočkať realizácie. Až v roku 2003 vtedajší primátor Varšavy, Lech Kaczyński, rozhodol o jeho lokalizácii, menoval splnomocnenca pre výstavbu – Jana Ołdakowského a termín otvorenia – 60. výročie Povstania.

V čase projektovania expozície Múzea boli prijaté viaceré základné premisy. Po prvé, malo to byť múzeum narácie, plynulým spôsobom rozprávajúce istý príbeh. Rozprávaniu mnohoaspektového príbehu o Varšavskom povstaní boli podriadené všetky výrazové prostriedky – fotografie, filmy, textové informácie, multimédiá, scénografické inštalácie a nakoniec tiež objekty. Po druhé, expozícia by mala vtiahnuť diváka do prezentovaného príbehu, využiť všetky prostriedky a predstaviť atmosféru dní povstania. Po tretie, súčasne by nemala nikoho ponechať ľahostajným, mala by prinútiť k individuálnemu premýšľaniu o prezentovanej histórii. V tom zmysle je Múzeum Varšavského povstania interaktívnou inštitúciou – nie preto, že využíva moderne multimediálne prostriedky, ale preto, že absorbuje diváka, ktorý vstupuje do interakcie s históriou.

Dôležitou problematikou bola otázka, kto by mal byť hlavným adresátom expozície. Prirodzeným sa zdal byť mladý človek, taký, ktorého treba presvedčiť, že dejiny môžu byť zaujímavé a že netvoria len zbierku údajov a faktov. Mladí príjemcovia si majú uvedomiť, že ľudia, ktorí bojovali v Povstaní, boli takí istí ako oni. Druhou skupinou, o ktorej bolo treba venovať pozornosť, najmä v kontexte neúplných vedomosti o poľských dejinách, boli cudzinci. A treťou z najdôležitejších cieľových skupín, ktorej požiadavky sú trochu odlišnejšie ako tých dvoch prvých, boli odbojári – priami účastníci Povstania.

Po definovaní cieľových skupín bolo treba sa zamyslieť, akým spôsobom je možné ich osloviť. Bola prijatá hypotéza že, aby bolo možné sa priblížiť k adresátom je potrebné „hovoriť ich jazykom”. Preto – pre mladého návštevníka – je dôležité široké využitie nových technológií a frekventovanosť stimulov rôzneho druhu – zvukových, vizuálnych a multimediálnych. Aby sa oslovila skupina cudzincov spravili sa prakticky všetky texty expozície v dvoch jazykoch – v poľštine a v angličtine. Odbojári však boli chápaní osobitne – oni nie sú hosťami v Múzeu, ale spoluhostiteľmi, ktorí tiež rozhodujú o špecifickej mágii tohto miesta.

Aby sa dosiahli naplánované ciele bola behom celého roka spolu s prácami s Múzeom tvorená atmosféra okolo vznikajúceho miesta. Veľmi dôležité bolo presvedčiť obyvateľov Varšavy, že práve pred ich očami vzniká dôležité miesto pre identitu mesta, dôležitý bod na mape hlavného mesta. Pre tieto účely sa nadviazala blízka spolupráca s médiami, ktoré podrobne informovali o všetkých krokoch spojených s projektovaním a realizáciou Múzea. Zároveň boli organizované viaceré občianske akcie, napríklad zbierka povstaleckých pamiatok s cieľom aktivizácie ľudí do projektu. Všetky tie kroky spôsobili, že otvorenie Múzea sa stalo veľmi očakávanou udalosťou.

Naplánované efekty sa podarilo dosiahnuť – Múzeum v roku 2007 navštívilo takmer pol milióna návštevníkov. odbojári sa cítia byť jeho spoluhostiteľmi a zároveň viac ako 60% návštevníkov sú to ľudia vo veku pod 30 rokov. Na základe reakcií návštevníkov je pozorovať, že prakticky nikto neodchádza z Múzea ľahostajný. Múzeum sa okrem iného stalo miestom typu „must see” pre zahraničných turistov, ktorých na návštevách expozície pribúda. Takisto zahraničné štátne návštevy, vrátane korunovaných hláv, prezidentov a premiérov sú v Múzeu časté.

Avšak Múzeum Varšavského povstania nie je len expozíciou – skladá sa z viacerých oddelení, venujúcich sa rôznym oblastiam pôsobnosti – existuje tu Archiwum Historii Mówionej (Archív rozprávanej histórie) zbierajúci rozhovory so všetkými žijúcimi Povstalcami, Centrum Wolontariatu (Centrum dobrovoľníctva), knižnica vrátane archívu, široko pôsobiace sekcie Sekcja Historyczna i Dydaktyczna (Historická a didaktická sekcia), vydávajú sa rôzne publikácie. Pobočkou Múzea je Instytut Stefana Starzyńskiego (Inštitút Stefana Starzyńskiego), ktorého úlohou je venovať sa a skúmať identitu mesta Varšavy ako pokračovanie diela veľkého primátora hlavného mesta.

Múzeum organizuje veľa kultúrnych podujatí, ktoré sa často nachádzajú mimo tradične chápanej muzeálnej činnosti. Najdôležitejšie sú, samozrejme, oslavy jednotlivých výročí Varšavského povstania, ktoré sa neobmedzujú len na dôstojné akadémie a oficiálne prejavy, ale zahrňujú tiež veľmi doteraz úspešné koncerty pre mládež, divadelné (či „paradivadelné ”) predstavenia, spoločenské akcie a podujatia na otvorenom priestranstve pre najmladších. V rámci každoročne organizovaného Festiwalu Warszawskiego (Varšavského festivalu) „Tyrmand-Komeda-Polański” pripravuje Inštitút Stefana Starzyńského rôznorodé kultúrne podujatia nadväzujúce na Varšavu z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. V Múzeu sú realizované cyklické stretnutia s históriou, filmom, architektúrou, výtvarným umením, zároveň umelci a maliari tvoria svoje diela na tzv. „Múre umenia” (Mur Sztuki) v Parku Wolności (Park Slobody) obklopujúcom Múzeum.

Veľkorysé, majúce široký dosah, aktivity spojené s modernou, naračnou expozíciou tak tvoria špecifickú klímu Múzea Varšavského povstania. Múzeum je na jednej strane miestom pamäte, na druhej strane tiež aktívne žijúcim centrom na kultúrnej mape Varšavy, spolutvoriacim jej identitu. Výnimočné miesto Varšavského povstania v kolektívnej pamäti, modernosť odkazu a komplexnosť pôsobenia ktoré sa stretli na jednom mieste, priniesli efekt v podobe inštitúcie priťahujúcej masy.

While other Central European countries initiated lustration before Poland did, none consider it an entirely successful process.

Although more than two decades have passed since the collapse of communism, settling accounts with the old system is anything but complete. This is true regardless of the nature of the revolution: a ‘velvet’ one as in Czechoslovakia, negotiated as in Poland and Hungary or brutal and bloody as in Romania. The lack of complete and credible documentation is the most obvious reason almost everywhere. While the burning of the Polish secret police’s files in Pasikowski’s Pigs is only a movie scene, it is quite close to what actually happened. Developments in the other Soviet bloc countries were no different; just think of the piles of scattered documents filmed by Western journalists in the back yard of the demonstrator-occupied Stasi office in Leipzig.

Dossier game

There was a temptation to use more or less credible documentation against political opponents during the fight for power in post-communist countries, especially in the 1990s. As a consequence, lustration was deprived of its role in dealing with the past and instead created the impression of being a ‘dossier game’ serving the purposes of the powers that be. While in Poland these clashes are symbolised by the ongoing dispute regarding Lech Wałęsa’s past, almost all former Soviet bloc countries have had their share of alleged informers, including the Czechs, who were the first to initiate lustration, and the Germans with their apparently model lustration legislation and the so-called Gauck Office.

Countries, various groups and different institutions have all failed in conducting a complete and consistent lustration process. This includes churches, which the previous system attempted to fight (and infiltrate). Poland’s Catholic Church symbolically completed its lustration at the end of the previous decade but there were no major consequences. Elsewhere, for example in post-Soviet states, no attempts were made to conduct a credible lustration of the local Orthodox Churches. In Bulgaria, it was not until 2011 that the church hierarchy reluctantly agreed to lustration (not surprisingly since, as it soon turned out, the majority of synod members during communism had collaborated with the secret police).

Conducted soon after reunification, lustration in the former GDR was for a long time considered relatively complete. Germany, however, was different because the democratic legislation of West Germany was extended to the former German Democratic Republic, with all the consequences. Established in 1990, the Office of the Federal Commissioner for the Stasi Archives, with a staff of 1,600 (referred to as the Gauck Office after the first commissioner) is still very much in demand. Since 1992, two million people have requested access to the files. Initially the office was to continue until 2011, but the German parliament has extended this period by another eight years.

While the office has been relatively successful and has blocked the careers of former Stasi collaborators and agents at federal level, it has failed at state level in the east of the country. As an example, in Brandenburg’s Landtag every fourth left-wing (Die Linke party) MP has had a spell of what could be qualified as collaboration with the Stasi. Past informers have been found in the police and among Western politicians. In addition, some fifty people with a record of working for the secret services are employed at the Office for Stasi Archives and more than 500 work for various federal agencies. More than two decades into the process, some say that complete lustration in a country where every fiftieth citizen has had some contact with the secret political police is in fact impossible. What was Germany’s universally praised lustration process has turned out to be quite superficial, a claim made by Uwe Müller and Grit Hartmann, the authors of the book Vorwärts und Vergessen!.

Agents and confidants

The Czechs were the first among the former Soviet bloc countries to take lustration seriously, screening as early as 1989for StB (Security Service) agents and collaborators. Prior to the first free elections in June 1990, political parties could run checks on their candidates, thus blocking the political careers of many. Czechoslovakia’s new parliament adopted formal lustration laws in October 1991. One applied to all citizens and the other to those serving in uniformed services. If a person was proved to have collaborated with the communist secret police, they were excluded from posts in public administration, public offices, the army, police and state-owned enterprises.

Early on there were legal and interpretational problems. The Constitutional Court ordered a change in some of the clauses. It was found that some people described as ‘candidate’ or ‘confidant’ in secret service documents may not even have known that agents were using them as a source of information. Following their formal adoption, the lustration laws were to stay in effect for five years. However, just as in all the other postcommunist states, this was much too soon and it was clear that more time was needed. The lustration law in the Czech Republic has indefinite duration.

There were scandals involving people from the front pages. Many were prosecuted following the 1992 publication by journalist Petr Cibulka of a list of 220,000 people from the StB archives. Just as with the Polish Wildstein’s list, the problem was that it included former spies and those of interest to the secret police. With no equivalent of Poland’s Institute of National Remembrance, the mistakes were difficult to correct. It was not until 2007 that the Czech Republic established the Institute for the Study of Totalitarian Regimes (USTRCzR).

The Slovaks took a different approach when they established their own state. From early on, Slovak politicians, especially on the left of the political spectrum, were wary of lustration. The joint Czechoslovakian lustration law expired in 1996 and was not followed up by Vladimir Meciar’s HZDS government. The Nation’s Memory Institute (UPN) was not established until 2002 under a right-wing government. Eventually, it was decided that lustration statements were not mandatory, and even if someone is proved to have had a secret police past, moral stigma aside there will be no legal consequences (e.g. exclusion from public office). Gaining access to UPN archives is relatively easy.

Neither were the Hungarians very enthusiastic about dealing with the past. Despite the militant mood among right-wing groups during the collapse of communism in 1989, Hungarians took a long time to adopt lustration laws. The Alliance of Free Democrats had its proposals, as did the first non-communist government of József Antall. Adopted in 1994, the first act offered a relatively mild treatment of former agents. Not only were secret police collaborators kept safe from any serious sanctions, but also legislators wanted to keep communist security service files secret for as long as 30 years. Due to objections raised by the Constitutional Court, the final version of the law was not ready for another two years, to have finally expired in 2004.

Astonishingly, the governing radically anti-communist Fidesz party is reluctant to address the topic of lustration. Some analysts believe that this is due to the fear of possible blackmail due to intense infiltration of the opposition during the 1970s and 1980s. In a recent bid to revisit the ‘agent’s act’ in June this year, the Hungarian Parliament again failed to pass the bill. This time government coalition MPs abstained.

Secret Collaborator politician

Romania was equally slow with its lustration legislation. With strong post-communist influences, the first governments were in no hurry to deal with the past. It was not until 1996 that the right-wing government of Emil Constantinescu started work on Act 187, a law dealing with Securitate (Ceausescu-era security service) agents and collaborators. Passed three years later, the law turned out to be ineffectual. While data about confidants’ pasts were to be disclosed, there would be no consequences. It was up to voters to decide whether people discredited in the past could hold elected offices. As a result, many a former secret police collaborator is pursuing a political career in Romania. While the agent exposure process gained some impetus after 2006 with pressure from president Traian Basescu, the screening of several hundred people a year compared to several hundred thousand former secret police collaborators does not seem like an effective way of dealing with the past.

As we can see, lustration involving painful consequences for former communist secret service collaborators is merely a demand voiced by former opposition groups. Despite the common belief that the new political elites of Germany and the Czech Republic were most consistent in their lustration policies, the process failed even there. What may come as consolation is that while Polish lustration is criticised for being weak and inconsistent, the majority of the countries in our region have achieved even less in dealing with the shameful past of the communist era.

 

---

This article was originally published in a special appendix to Rzeczpospolita daily for the 'Genealogies of Memory' conference on 27 November 2013.

 

For a quarter of a century we have sought to memorialise the victims of communism by erecting monuments and opening museums. But at times it seems that the most important things continue to be left unsaid.

Despite the Institute of National Remembrance operating at full capacity, it cannot win against nature. Defendants usually avoid justice, through death or for reasons of old age. Had the Institute of National Remembrance been formed ten years before, and had judges party to the lawlessness of the Polish People’s Republic been duly charged, justice would probably have had a better chance.

Institute of National Remembrance Prosecutions

As of October 2013, Institute of National Remembrance judges closed proceedings in 12,457 cases. Over a period of ten years, a total of 305 cases were filed against 469 individuals. 131 were convicted, with as many as 129 for communist crimes. Proceedings against 13,562 defendants were discontinued because of the statute of limitations. Nonetheless, prosecution is not over. Last year, as many as 1,252 new proceedings were initiated, 704 of which were in cases relating to communist crimes. During the same period, Institute of National Remembrance prosecutors filed as few (or perhaps as many) as 10 cases against 12 defendants.

Prosecuting crimes, communist crimes in particular, is but one of the aspects of coming to terms with the Polish People’s Republic’s past (and of the Institute’s work). A list of examples of the work performed during recent weeks follows, as reported by the Polish Press Agency.

• (18/11) Following a preliminary examination, the Institute of National Remembrance defined the area to be searched in the hope of identifying the graves of Home Army soldiers Danuta ‘Inka’ Siedziko wna and Feliks ‘Zagon czyk’ Selmanowicz at the Gdan sk Garrison Cemetery, in the vicinity of a prison where both had been sentenced to death after prolonged and cruel interrogation.
• (15/11) In the case of Stalinist military prosecutor General Marian R., aged 94, charged with having unlawfully deprived 17 detainees of freedom in the years 1951–1954, the Regional Military Court in Warsaw withdrew the majority of charges by virtue of the 1989 amnesty, and a number of other charges due to the statute of limitations. The Institute of National Remembrance is set to file an appeal. Following the so-called Gomułka period of political thaw, R. was chief military prosecutor of the Polish People’s Republic, then chairman of the Polish Football Association, and director general of the Office of the Council of Ministers in the 1980s.
• (21/10) The European Court of Human Rights in Strasbourg concluded that it cannot assess the 1990–2004 Russian investigation into the Katyn massacre, as Russia ratified the European Convention of Human Rights only in 1998, i.e. eight years after the investigation had begun. The judgment received heavy criticism, including from Professor Witold Kulesza, former head of prosecution at the Institute of National Remembrance, who said that ‘the court had an opportunity to add something of a postscript to the judgment of the Nuremberg Trials by confirming that the Katyn massacre had been committed by Russia, which today is charged with the duty of classifying the crime in international law as genocide. Let me add that the Institute of National Remembrance is conducting its own investigation into the Katyn massacre, the outcome of which largely depends on the files held by Russia. To date, the authorities there have failed to provide Poland with a complete set of documents.’

Live Fire Fight

I cite the Strasbourg judgment in the Katyn case to prove that seeing justice done is an uphill struggle, even outside of Poland.

This is shown in the ruling of the Regional Court in Warsaw in the December 1970 case. Over eighteen years of trial, the number of defendants has shrunk from twelve to three. That in itself is cause for a major charge to be brought against today’s Polish judiciary. The court acquitted former deputy prime minister of the Polish People’s Republic Stanisław Kociołek, while sentencing two commanding officers of troops responsible for crushing the December 1970 worker protests to two years of suspended imprisonment sentences. Concurrently, the legal classification of charges was commuted from issuing a command resulting in the manslaughter of several individuals at the Gdan sk and Gdynia Shipyards to participation in an assault resulting in death with the use of ‘dangerous objects’, the dangerous objects in question being rifles loaded with live ammunition. In her justification for commuting the charges the judge, Agnieszka Wysokin ska-Walczak, declared as follows: ‘Responsibility for participation in battery resulting in death does not require blame to be individualised; the relevant article of the Polish Criminal Code extends to fights and well as assault threatening human life and health.’

The legal structure resulting in Polish People’s Army officers having been convicted for participation in battery resulting in death (Article 158 § 1–2 of the Polish Criminal Code), while probably easier for evidence-related reasons, dilutes the perpetrators’ accountability.

Maciej Bednarkiewicz, the lawyer representing the victims in the December 1970 trial, who announced his intention to file an appeal, told the Rzeczpospolita daily that he expects the Appeals Court to offer an appropriate assessment of the Polish People’s Republic under criminal law, as this is the last moment to do so. The President of the Institute of National Remembrance shares this opinion. In March 2012, he called on the individuals with access to knowledge of events qualifying as communist or Nazi crimes to come forward and testify before a commission (the Ostatni Świadek – Last Witness campaign). The campaign yielded the initiation of investigation proceedings in 38 cases.

The Lost Decade

You might well ask why so late? And why has Poland been so slow to prosecute communist crimes? Maciej Bednarkiewicz, a lawyer with ample experience in political trials, believes that three factors have contributed to deficiencies in justice against officials of the Polish People’s Republic: that in the wake of 1989, they only handed selected files over to the new authorities; that the current Polish Republic and its authorities have not been sufficiently persistent in bringing criminals to trial, and have suffered a shortage in support; and that the 1981 imposition of martial law or the Polish People’s Republic have never been judged in political categories, as was the case in Germany.

‘The primary obstacles encountered by Institute of National Remembrance prosecutors are legal in nature: doubts as to the statute of limitations for communist crimes,’ adds Dariusz Gabrel, director of the Chief Commission for the Prosecution of Crimes against the Polish Nation.

The fundamental issue is that, in the resolution of May 25, 2010 (Reference No. I KZP 5/10), the Supreme Court interpreted provisions of the Institute of National Remembrance Act with regard to the statute of limitations for communist crimes, concluding that the Institute of National Remembrance does not have the capacity to prosecute crimes carrying a penalty of up to three years of imprisonment.

‘There are factual problems as well,’ highlights Gabrel, ‘such as the passage of time: the memory of witnesses dims, after many years it becomes impossible to identify the victims, and there are difficulties with collecting evidence. In the 1990s, it would have been easier to prosecute the perpetrators of communist crimes, but parliament only began dealing with the issue in late 1998 by establishing the Institute of National Remembrance.’

‘Officials from the Office of Public Security and Security Service have used the occasional argument that they felt unjustly treated; the Institute of National Remembrance is prosecuting them, they are facing charges of torturing an innocent human being, and yet, they say, this human being had been tried and sentenced by a court of law. Why, then, should they be treated any differently to judges in facing criminal responsibility for alleged lawlessness,’ says Professor Witold Kulesza.

This brings me to the role of the prosecutors and judges of the Polish People’s Republic.

Judges with Immunity

Poland has not seen the sentencing of any prosecutor or judge for judicial crimes comprising the trying and sentencing of innocent individuals recognised as opponents of communist authorities, despite the fact that more than 100 officials who tortured these innocent individuals in person have actually been tried and convicted.

It is thus difficult to claim pure coincidence. What usually happens resembles the Katowice case: the local branch of the Institute of National Remembrance was investigating communist crimes consisting of the abuse of power by prosecutors and judges who under martial law in 1981/82 had tried Solidarity Trade Union members, sentencing them to imprisonment. These Solidarity members were convicted for acts which were not illegal under the law, making it obvious that the issue was one of political repression. The Institute of National Remembrance applied to the respective courts (including the Supreme Court, as one of the judges had been a Supreme Court judge, currently retired) to remove the respective prosecutors’ and judges’ immunity, allowing them to be tried under criminal law. Not only did the Supreme Court refuse the institute’s motion, on December 20, 2007 it resolved that criminal courts had been forced to apply the Martial Law Order in retrospect. As the 2007 resolution was entered into the Register of Legal Statute, lower-instance courts are currently treating it as binding interpretation.

‘When as a co-author of the Institute of National Remembrance Act I was consulting it with German prosecutors appointed to prosecute cases of lawlessness in the German Democratic Republic, they envied the institute’s investigation authority,’ recalls Professor Witold Kulesza. ‘But they also pointed out that commencing any investigation in the late 1990s, ten years after the collapse of communism, is too late for the democratic state to judge the crimes in question. They told me that we were just beginning a process they were about to complete. I must admit the bitter truth that my German colleagues were correct.’

 

---

This article was originally published in a special appendix to Rzeczpospolita daily for the 'Genealogies of Memory' conference on 27 November 2013.

ABSTRACT

Unemployment in Cracow was a socio-economic problem which the city was facing throughout the Second Republic. The great crisis, whose consequences began to be felt in Cracow in the early 1930s, only made the phenomenon more acute and visible. This article offers a broad analysis of the issue in the context of the great crisis and the inter-war period. The discussion covers factors conditioning unemployment in Cracow, its social consequences and attempts at counteracting them made by both the city authorities and Church-based organisations.

The well-known French historian René Sédillot once wrote that those who claimed that it was “blind fate that directs the world’s events proclaim a great absurdity as there are many general or moral or physical causes that shake monarchies, lift them or lead them to perdition. If a single battle – he concluded – can decide about a state’s fall, there is a general reason for that state to disappear as a result of a single battle.”¹ The question arises what revolutions, battles and falls of countries have to do with the global crisis which in the early 1930s also reached Cracow, then a provincial town? The general context matters here since focusing on the direct reasons for and consequences of the crisis in Cracow, one just cannot ignore the economic and social conditions in the city present long before the global and Polish economies collapsed. And so in this text I shall focus primarily on the consequences of the crisis in the context of the collapsing labour market and its repercussions, attempts at counteracting them as well as ways of managing them practised by the city authorities, Church-based organisations and society itself against a broad background of earlier socio-economic problems with which Cracow had wrestled since the very first days of its regained independence. I will also briefly discuss the reasons why the crisis did not have a special place in the memory of local residents. These are the objectives of the article.

 

*

Researchers claim increasingly often that poverty is not a state but a process,² and each process, as we learn from history books, is subject to changes in time and space. The challenge then arises to correctly capture the factors responsible for initiating those changes and transformations. This is a very difficult task which sometimes requires advanced study covering remote times e.g. in the context of studying inherited poverty. One of the factors, certainly very tangible, is unemployment, a structural social problem which at the time of Poland’s Second Republic was treated by many as the fundamental reason for the gradual impoverishment of society. ³

According to the 1931 census held at the time of the great crisis, Cracow had 219,286 inhabitants (including 45,800, or nearly 21 %, of Jews), including 111,538, or over 50 % (44 % of women) of those professionally active. 22.9 % of the residents were “independents”, i.e. they either employed others or performed their work with the help of their family. Over 63 % of working Cracovians belonged to the “hired”, a group divided into physical labour force (workers and outworkers), who represented 44.7 % (including 18.6 % of domestic servants), and white-collar workers (18.4 %). Elżbieta Adamczyk claimed that Cracow still remained a city of intelligentsia and her percentage estimate for that group was over 20 % of the total population. Nearly 14 % were described as having a “non-defined social status”. The biggest employer was industry – clothing, food, steelmaking and construction – accounting for 30.3 % of those professionally active. Commerce and insurance employed 21,459 persons (19.3 %), most of whom were active in commodity trade, followed by space rental, insurance and brokerage. The passenger and cargo transport sector employed 5,941 Cracovians (5.3 %), schooling, education and culture – 5,116 persons (4.6 %), and medical care 5,589 persons (5 %). Public service, the Church and religious organisations represented 8,398 persons (7.5 %). Old-age pensioners and persons with disabilities were supported by the state, as were prisoners and residents of social care homes.⁴

As regards unemployment, the first task is to attempt to estimate the number of jobless in inter-war Cracow. However, it is near impossible to give a precise number for at least two reasons. Above all, it must be stressed that there is no complete source material concerning the registration of the unemployed in the Cracow branch of the State Job Agency (Państwowy Urząd Pośrednictwa Pracy; hereinafter, PUPP), where – which must be remembered – non-Cracovians registered as well. Secondly, the data from the PUPP often failed to reflect reality. In actual fact, the problem concerned the entire country. “The statistics of employment agencies of the time,” – as noted by Paweł Grata – “recorded [...] just numbers reflecting the total number of jobless persons registered there, and things varied as regards people’s decisions to be registered at the agency in the context of the existing labour law provisions and possible benefits stemming from them.”⁵ And so for various reasons not all unemployed persons came to the Agency. In October 1925, the Cracovian Inter-Union Committee of White- Collar Workers estimated the number of jobless among them to be 1,000, while the PUPP statistics recorded just one such person.⁶ Consequently, as put by Zbigniew Landau and Jerzy Tomaszewski, “the statistical data did not reflect [...] the actual scale of unemployment and in some periods side factors were present which had an impact on the changing numbers of those registered.”⁷ For example, such factors should definitely include the Act on unemployment benefits, which came into force in late August of 1924 and made such financial support available to registered persons only.⁸ Perfectly understandably, this led to a statistical increase of the number of unemployed. In reality, however, it just showed more precisely, while still not fully realistically, the scale of Polish unemployment of the time.

In Cracow, the number of jobless did not stay the same throughout the inter-war period and was obviously influenced by a number of various factors. Among them was the state of the Polish economy, a factor of key importance, but also one apparently trivial: the importance of the seasons of the year, due to which employment in certain sectors like construction was seasonal.

At the moment when the above-mentioned Act came into force in the summer of 1924, there were 2,750 persons registered as unemployed in Cracow. ⁹ At the end of 1925, that number was already 3,801, then in early 1926 it dropped to 2,500 to jump again to 3,000 persons in February. ¹⁰ In December 1926, the number of registered persons without employment stood at 1,602, and at the end of 1927 at 2,920.¹¹ The unemployment rate in Cracow saw a steep increase during the economic crisis of the early 1930s.

In March 1930, there were 7,051 jobless persons; a year later, according to the census data, that number grew to as many as 9,810.¹² In December 1933, the number of registered was almost half of that figure – 4,788,¹³ and in the preceding month even 3,118.¹⁴ At the end of 1934, there were 3,590 jobless persons in Cracow, almost as many as a year later (3,600) .¹⁵ In 1936, the average number of those registered at the PUPP was 3,210 persons, with the Cracow County Office estimating the actual number of unemployed to be around 4,500. A year later that average was 5,156, while the estimates from the County Office stood at around 8,500.¹⁶ In February 1938, there were 6,702 registered persons according to the PUPP data, while the County Office gave the figure of 9,000.¹⁷ In September, the number of unemployed according to the PUPP dropped to 1,955 persons.¹⁸ At the beginning of 1939, the number of those without employment was 5,585 persons.¹⁹

All those figures should be treated as approximations only, also given the increase in the number of Cracow residents from 178,588 in 1918 to around 259,000 in 1939, that is through the inter-war period.²⁰ The conclusion is that the Cracow labour market was able to absorb a significant number of those coming to the city from the outside, particularly in the 1930s, and, importantly, both during the crisis and later when the economy picked up. According to the 1931 census, out of 17,760 persons working as domestic servants (98 % were women), as many as 16,056 lived on the employer’s premises, which I understand as meaning that such employment was almost entirely dominated by non-Cracovians, mainly young girls coming to the city from locations in its vicinity.²¹

The biggest employers were industry and commerce, employing 33,795 and 21,489 persons, respectively; in percentage terms, according to the 1931 census, that was nearly half of those professionally active outside agriculture.²² Those employment sectors, however, were hit hardest by the biggest crisis in the first years of the second decade of the interwar period. The unemployment rate in industry and commerce was as high as over 80 % of the total number of jobless registered at the Cracow branch of the PUPP.²³ Particularly affected were construction workers, as more than 44 % of them lost jobs (1,650 persons). The following sectors shed more than 20 per cent of the workforce: timber (399 persons), steelmaking (1,083), clothing (1,217) and food (554). Also 2,175 white-collar workers were jobless.²⁴

Researchers point out that Cracow’s unemployment rate was relatively low as compared with other large Polish cities since the great crisis hit mostly industry, which was not one of Cracow’s strengths.²⁵ Leaving purely economic aspects aside, let us focus on the social dimension of unemployment. The quoted numbers let us develop a general idea of the scale of the phenomenon. Its essence, however, boiled down to economic aspects which would sometimes relatively quickly affect the lives of the unemployed to such an extent that their daily existence turned out to be a major challenge and piled a whole range of difficult problems before them.

Creeping poverty entering the homes of the jobless, which needed to be kept and paid for somehow, and the lives of their families, which had to be fed, at times triggered such behaviours as stealing or begging. Due to acute poverty, the subsistence of families would sometimes depend on young girls opting to sell their own bodies in the streets of Cracow or pushed out to the street by the parents or siblings against their own will. Most frequently, however, the jobless did what they could to weather the crisis with dignity, counting on assistance from the city and state authorities. Such aid was also provided by Church-based organisations, various charity and care institutions, or a legion of good-willed people who were not indifferent to the fate of those without employment.

It was truly a catastrophe for Cracovians given the fact that according to the estimates of the Bishop’s Emergency Committee, at the beginning of 1924 the city had around 30,000 people in need, excluding the Jewish community.²⁶ That figure represented more than 21 % of all Christian residents of Cracow. We do not know the situation in the Jewish community of over 46,000 back then.²⁷ Most probably it was not positive, either, if in the mid-1930s out of around 60,000 of Cracow’s Jews²⁸ sometimes even as many as 16,000 persons (over 26 %), used the assistance offered mainly by the Jewish Community.²⁹ During the great crisis in 1932, Jews from Cracow established an association called Zedaka Laanijim located in Paulińska Street. That institution, whose name meant “alms for the poor,” dealt with beggary among Cracow’s Jews. The poorest could rely on monthly financial benefits. For example, already when the economy picked up in 1937 such assistance was received by 400 Jewish beggars.³⁰ It is worth mentioning that the Jewish Assistance Committee cooperated closely with Bishop Sapieha’s committee.³¹

Cracow’s Jews lived mainly in the quarter of Kazimierz, where – as recalled by a Pole residing there – “there was a specific smell of sweat, stuffy flats, unaired bed-sheets, spicy condiments, a sour smell of poverty.”³² Even if the optimistic scenario was assumed that the percentage of Jews in need was the same as that of the other Cracow inhabitants, one must conclude that at least every fifth local resident was living in poverty, many of them unemployed with families. One should be under no illusion, however, that the other Cracow residents lived comfortably and in luxury. However, as is written in an article on high prices published in the Goniec daily, “for now, society is bending under this burden, clenching the teeth and, determined, believes that times will change soon.”³³

On 18 July 1924, the aforementioned Act was adopted on social assurance in the case of unemployment. Those entitled to benefit included persons who had lost a job and registered the fact at the PUPP within a month, and had worked for at least 20 weeks in the year preceding the job loss. The Act also provided for setting up Unemployment Funds to manage the monies to be paid out as benefits. .³⁴ The Act was supposed to enter into force by 31 August, yet for not entirely clear reasons Cracow experienced a delay of almost a month and the registration of the unemployed began as late as in early October.³⁵ Still, a relatively large group of the jobless failed to meet any registration conditions anyway. For example, out of around 3,000 unemployed persons registered at the PUPP at the end of 1926, the benefits were paid out to just half and they were a mere drop in the ocean of the needs of the unemployed.³⁶

Worse still, the Act completely ignored white-collar workers, which they received with an angry uproar.³⁷

In February 1926, Cracow’s regional management of the Unemployment Fund wrote a letter to the Ministry of Labour and Social Care where it demanded “in the face of the ever-growing poverty of unemployed white-collar workers, [...] the adoption of an amending act [...]” in order to include them in the Act in question.³⁸ A month later desperate jobless white collars staged a demonstration.³⁹ They continued to complain about their living conditions in the years to come.

The living conditions of the unemployed receiving benefits improved as compared with those who failed to meet the registration requirements. The situation of the latter – both blue – and white-collar workers – was not to be envied although they were taken care of by the Union of Parish Committees (Związek Komitetów Parafialnych; hereinafter, ZKP) headed by Bishop (and later Archbishop) Adam Sapieha, of which more later.

The hardship of the jobless was exploited by many Cracovian crooks, particularly at the time of the great crisis of the 1930s. For example, preying on other people’s misfortune, a group of men set up a fake job agency in 1931. Job seekers were supposed to pay 2.85 zloty and then to find employment in less than 20 days. It was not long before it became obvious that the whole project was a sham created and managed by professional tricksters, but the Cracow police soon managed to apprehend them.⁴⁰

In the period discussed here, extensive charity work – which started even before the outbreak of the First World War under the supervision of Bishop and from 1926 onwards Archbishop Adam Sapieha – was done by the Catholic Church.

Soon after the end of the war Bishop Sapieha set up the Duke and Bishop’s Committee for Assisting the Affected by the War Calamity,⁴¹ later renamed as the (already mentioned) ZKP, whose tasks included job agency.⁴² Roughly at that time, Committees for Combating Unemployment were being set up across the country, yet they failed to operate extensively or effectively, .⁴³ unlike the ZKP, which had 7,000 families under its wings in the 1920s. The Union collected and distributed cash benefits, food, clothes, medicines, etc. It also organised summer camps for poor children and took care of old and ill persons as well as orphans. “In short,” – as Bronisław Panek wrote – “the Union managed almost the entire social care provided in Cracow.” .⁴⁴

From 1926 onwards, the Archbishop’s Emergency Committee (Arcybiskupi Komitet Ratunkowy; hereinafter, AKR) another body set up by the Cracow archbishop, also operated efficiently. The Committee focused, above all, on helping orphans, yet it did not neglect unemployment-related problems. For instance, the AKR tried to organise as many free-of-charge and cheap canteens for the unemployed as possible. Incidentally, canteens and kitchens were the basic form of assistance offered to the jobless by both Churchbased organisations and the city authorities. In 1920 alone, the kitchen run by Ladies of Charity of St Vincent de Paul gave out 169,313 meals to poor adults and 108,500 to children.⁴⁵ The Catholic Union of Polish Women managed a canteen for the poor in the quarter of Kazimierz based in Bożego Ciała Street, and one for unemployed and poor white-collar workers in Franciszkańska Street and św. Tomasza Street.⁴⁶

In November 1923, the city, too, launched two budget canteens for whitecollar workers which gave out 1,300 lunches daily.⁴⁷ In Warszawska Street, there operated a kitchen under the auspices of the AKR.⁴⁸ The Committee had its canteens in such locations as the quarter of Prądnik Czerwony and Smoleńsk Street.⁴⁹

The need to offer cheap or free meals was also addressed by the Municipal Committee for Combating the Consequences of Unemployment (Miejski Komitet do Walki ze Skutkami Bezrobocia; hereinafter, MKB), established in 1931 as a response of the Cracow city authorities to the crisis and its local consequences. Lunches were given out in kitchens in Franciszkańska Street, Bożego Ciała Street, Warszawska Street, Krakowska Street, św. Tomasza Street, and Nadwiślańska Street.⁵⁰ The lunch cost 0.25 zloty and included a piece of meat, vegetables and bread.⁵¹ The Jewish community also had its own canteen for the poorest located in Gertrudy Street.⁵²

Another could also be found at the registration office for the unemployed in Krótka Street. Reports have survived concerning that facility which give us an idea of how humiliating it must have sometimes been for the jobless to use the “services” of such canteens. “The provisions are poor [...]” – we read in a police document – “the potatoes and cabbage are rotten, meat of the lowest quality.”⁵³ To make things worse, canteen staff treated the unemployed very badly. They behaved with disdain, sometimes just brutally “[...] pushing or even kicking women and elderly people.”⁵⁴ One of the cooks “[...] was hitting [...] the unemployed with a ladle as they cried for equal and better meals.”⁵⁵ Such stories intensified the sense of bitterness, low selfesteem and despair, or even personal meltdown experienced by the jobless. Humiliated and discouraged from accepting such a form of assistance by unpleasant experiences, the unemployed occasionally turned to theft and robbery as a means to provide for themselves and their families.

The MKB’s support was to target those who were registered at the PUPP but lost their right to receive benefits.⁵⁶ The MKB opened several sections in charge of such areas as promotion, economic and financial affairs, food provision for children, clothes and labour, as well as commissions for medical and legal aid, and an audit commission. Between September 1931 and June 1932, the MKB collected over 482,000 zloty sourced from various contributions, collections and the tram ticket tax. Interestingly, it was as early as 1926 that the Townhall started to interfere in ticket or electricity prices in order to collect more funding for combating unemployment.⁵⁷ A sum of 40,000 zloty was fed into the city coffers monthly, which according to the Townhall was enough to employ 600 jobless people to perform public works.⁵⁸

At the same time, Cracow’s cafes and restaurants also supported the MKB’s charity work by raising their tea and coffee prices by 0.05 zloty, with the extra sum going to the Committee. As many as 6,825 unemployed people approached the MKB for assistance and they were subject to special verification so as to ensure that the support would go to those who needed it most. As a result 1,694 single persons received assistance as well as 3,045 families, i.e. 13,320 in total. The results of the Committee’s campaign were truly impressive. More than 267,000 lunches were given out, food vouchers worth 244,286 zloty were offered to unemployed persons, around 250–270 were employed on various public works, also children of unemployed parents were taken care of.⁵⁹

It seems that all this could not have happened without the generous approach of fellow Cracovians. Appeals to support the MKB and Church-based organisations reverberated throughout the city. Help came from industrialists,⁶⁰ office workers,⁶¹ labourers,⁶² artisans,⁶³ tradesmen,⁶⁴ physicians,⁶⁵ tram drivers,⁶⁶ and scouts.⁶⁷ The selflessness of Cracow residents which went down in the history of the city was impressive to all. The MKB report read that “Cracow has excellently passed [...] a test of dedication to public good, and in terms of generosity it [...] overtook Poland’s largest towns by several counts [...].”⁶⁸

The MKB collaborated with Archbishop Sapieha’s Committee. Although there had been some squabbles and misunderstandings between the Townhall and the archbishop in the past, now, in the face of the progressive economic downturn and raging unemployment, it was clear that all hands were needed to work for the improvement of the living conditions of the poor and unemployed. The MKB provided Church-run canteens with certain quantities of meat free of charge and supported the archbishop’s Committee with small sums of money. The Church, in turn, was doing some things for the City as regards helping the needy. In the face of the great crisis, Archbishop Sapieha established in 1931 the Committee for Assisting the Hungry (Komitet Pomocy Głodnym; hereinafter, KPG), which served free meals for the jobless in four kitchens.⁶⁹ Throughout the inter-war period, several dozen Sisters of Charity worked at St Lazarus Hospital in Kopernika Street, and a dozen or so at St Ludovic Hospital in Strzelecka Street.⁷⁰ Yet that was not the only contribution of the Church to medical assistance for the poorest. In Trynitarska Street, there operated a hospital of the Order of Brothers Hospitallers of Saint John of God, popularly known as the Fatebenefratelli.⁷¹

Still, poor residents of Cracow liked best the hospital operating under the auspices of the aforementioned Ladies of Charity of St Vincent de Paul in Lea Street. It is often thought that such establishments offer poor conditions. Was this really the case? Looking at the hospital’s weekly menu which has partially survived (albeit without the menus for Tuesday, Wednesday and Saturday) one can conclude than many patients hospitalised today would eagerly swap places with the patients of Ladies of Charity:

“Sunday: breakfast – sandwiches, borsch or tea; lunch – chicken broth with fine pasta, chicken, cauliflower, potatoes; dessert – punch cake and stewed pear beverage; dinner – roasted veal in mayonnaise with vegetable salad or fish in vegetables and potatoes;

Monday: breakfast – ham, borsch or tea; lunch – Naples soup, roasted veal in batter with potatoes and cabbage with tomatoes; dessert – cream puffs with sour cream; dinner – rice ragout or French dumplings and apple soufflé;

Thursday: breakfast – ham, borsch or tea; lunch – chicken broth with dough, roasted veal with cream, potatoes and beetroots; dessert – fruit cake – stewed apple beverage; dinner – schnitzel, cucumbers, potatoes or apple pie, cauliflower;

Friday: breakfast – cheese, borsch or tea; lunch – mushroom soup and fried fish, red cabbage, potatoes; dessert – sweet sponge-cake dish with sweet cream sauce, stewed apple beverage; dinner – dumplings with plum filling with sour whipped cream.”⁷²

No comment seems necessary; let us just remember that the menu is not from a restaurant but a kitchen in a hospital for the poor.

While the MKB was doing its charity work, the voivodeship authorities began to combat unemployment too, and in numerous letters sent to the institutions they controlled called on officials to pay voluntary taxes to benefit the Committees fighting the consequences of unemployment, both at the county and municipal levels.⁷³ The county governors – as imagined by the voivode – were kindly asked to “present to the clerks who reported to them the need for and importance of the action aiming to alleviate the unemployment calamity and call on the clerks to pay voluntary taxes to benefit the campaign.”⁷⁴ The tax was supposed to be at a rate of 1–2 % of the gross salary for clerks earning in excess of 500 zloty who supported their own families, and for single clerks earning more than 400 zloty. Those earning less could choose to be taxed or not,⁷⁵ although – as was said at one of the meetings devoted to the matter – “only in exceptional circumstances will a petty contribution from a clerk be justified.”⁷⁶ In practice, it seems, the “voluntary” nature of the initiative was illusory and superiors exerted much pressure on the subordinates to support the action benefitting jobless Cracovians.

The scenario was similar in the case of special stamps that officials offered to their clients who wanted to attend to some administrative business at a given institution. The proceeds from the stamp sale were also supposed to support the Committees. To what a degree such gifts were to be voluntary can be inferred from the words of the voivode, who instructed the clerks bluntly that “a given person’s refusal to buy the stamp [...] may not be a reason for a negative outcome of their case.”⁷⁷ However, regardless of the motivation informing the people who paid for the stamps, the results of the voivode”s initiative was satisfactory. By April 1932, that is when the collection ended, the MKB coffers received 4,447 zloty.⁷⁸ By the end of the year, the stamp sale brought 7,565 zloty.⁷⁹

Another type of assistance for the unemployed different from cash contributions were in-kind donations offered by both the city authorities and Church-based organisations. Most typically, the donations included such products as bread, lard, groats, rice, flour, fat, beans, soap, clothes, underwear, fuel, etc.⁸⁰ Regrettably, sometimes those were products – as we read in one of the reports – “of inferior quality.”⁸¹ “One week,” – another document reads – “while the donations were given out to the jobless, they received zinc white instead of flour. When they voiced their concern, a notice was put up in the canteen saying that the zinc white received might be exchanged for flour.”⁸² The very distribution of the in-kind donations, the unemployed said, was slow; and those in charge of the process often expressed unwillingness and disdain towards the beneficiaries.⁸³

Nonetheless, the donations had a significant impact on the material standing of the needy and, which I find of particular importance, their morale.⁸⁴ Only by the end of January 1932, the MKB gave out over 10,000 in-kind donations, whereby beneficiaries, including the unemployed, were offered the content of 54 train cars of coal and 6 of potatoes.⁸⁵ In 1933, Ladies of Charity of St Vincent de Paul gave out to the poor 191 kg of sugar, 234.5 kg of lard, 66 kg of apples, 49 coffee packets, 71.5 kg of soap, 112,000 kg of coal, 453 items of underwear, 614 of clothes as well as 138 sets of bedlinen and 79 pairs of shoes.⁸⁶

For its part, the AKR distributed not just in-kind donations. For example, in late 1931 Christian residents of Cracow were offered vouchers worth 0.05 zloty each which could be exchanged for a piece of bread, a glass of tea, or used as a lunch subsidy for the poorest, something the buyers were particularly encouraged to do.⁸⁷ After all the campaign was launched by the aforementioned KPG of Archbishop Sapieha, which began its operation in early 1931. The Committee was set up to help all those who “suffer hunger due to lack of work and insufficient income or illness.”⁸⁸ Lunches served in the Committee’s kitchens cost 0.25 zloty, but the needy paid just 5 groszy. Usually, however, people could not afford even that little, which I think speaks volumes of the situation of Cracow’s poor back in the day. If that was the case, they received a hot meal free of charge. In total, over the nine weeks when the kitchen operated, more than 2,600 persons ate there. As many as 113,171 lunches were given out, including 65,924 free of charge.⁸⁹

As much as they could, the local authorities also made efforts to offer jobs to the unemployed. There was pressure exerted on entrepreneurs to take on new staff, if only on a part-time basis. Unfortunately, the jobless often did not enjoy their posts for long as some companies were forced to cut jobs just a few months after employing new staff.⁹⁰ Sometimes people were holding on to their jobs for dear life or vehemently defended at least part of their income. When in November 1928 the Townhall decided to transfer six cabman posts from the city centre to the suburbs, the owners of horse-drawn cabs threatened to do all they could to change the decision of the authorities, “even if 6 November were to repeat itself and if blood were to flow.”⁹¹

The jobless could also count on various training programmes helping them improve their qualifications or acquire new ones. Consequently, the labour market prospects became much better for those people, as with additional skills they were more attractive for employers. Such courses were delivered, for instance, by the Committee for Winter Assistance to the Unemployed, which in early 1937 prepared such training schemes for blue-collar workers (courses on central heating maintenance, on reinforced concrete, on roads and sewage systems, and on technical drawing), white-collar workers (such as instructors, accountants and shorthand writers/typists), and jobless women (cutting and sewing, manual and machine knitting, embroidery, leather haberdashery or corset-making).⁹²

Above all, however, the unemployed were posted to public works, a popular practice throughout the inter-war period. Thanks to such opportunities, 1923 saw the start of the construction of the Cracow-Ojców road, modernisation of levees on the Vistula river from Niepołomice in the direction of Oświęcim, and in the city of Cracow itself efforts to regulate the Rudawa river and the construction of a bridge on the Vistula where Krakowska Street ended.⁹³ The Townhall offered the jobless some other work too, like cleaning trunk sewers and their tributaries in newly connected districts, and in early 1926 around 1,400 persons found employment in that sector.⁹⁴

In 1934, as many as 741 jobless persons were employed, including 277 in road construction and repair and 298 in sewer building; also 200 persons doing the earthwork on the Mound of Krakus.⁹⁵ In winter, the city authorities engaged the jobless in snow removal.⁹⁶ Such work was principally managed by a body established in the late 1930s called the Municipal Committee for Winter Assistance to the Unemployed (Miejski Komitet Pomocy Zimowej Bezrobotnym; hereinafter. MKPZB). As late as in early 1939, the MKPZB employed around 250 jobless persons and, weather permitting, their number rose, including women, who were usually employed to do the gardening in the Krakowski Park, Henryk Jordan Park, or along Mickiewicz Avenue.⁹⁷

At the same time the Townhall, sometimes in conjunction with the voivodship authorities, called on the Polish government to provide considerable funding for that purpose⁹⁸ or to offer appropriate loans.⁹⁹ The costs of such project were high after all. Just in 1926 alone, the expenditure for public works amounted to 668,299.14 zloty. Thanks to the charges collected on top of the electricity bills and tram tickets, a sum of 476,278.77 zloty was collected, which means that over 190,000 zloty was still missing.¹⁰⁰ In total, those monies allowed for the employment, chiefly for earthworks, of 878 persons who received a daily pay of 3.50 zloty, later increased to 3.80 zloty.¹⁰¹ That seems a sound amount. Analysing the prices back then, one can see that for such a daily sum, a worker could buy, for instance, a loaf of wheat bread (0.90 zloty), 1 kg of rice (1.53 zloty), a few kilograms of potatoes (0.14 zloty), a few eggs (0.16 zloty per egg) and a litre of milk (around 0.30 zloty).¹⁰² In the monthly perspective, shopping prospects were of course much better.

With time, particularly in the 1930s when due to the crisis the number of unemployed was growing, less was paid for their public work. In 1933, blue-collar workers received 2.75 zloty daily and a half of the amount in kind.¹⁰³ By way of comparison, those who drew the unemployment benefit received around 12–16 zloty biweekly, i.e. still less than those involved in public works.¹⁰⁴ No wonder then that public works were massively popular with the jobless and some did all they could to get their share, which sometimes led to regrettable cases of rabid rivalry between job seekers. In June 1935, the decision was made to employ them during the preparatory work for railway track replacement on the Cracow – Cracow Płaszów – Skawina line. As many as 400 came on the opening day although only a half was needed. A selection had to be made, ending in a bitter dispute between the chosen and rejected ones.¹⁰⁵

Sometimes, however, it would turn out that despite their hardship the jobless were not that desperate to take any given post. More precisely: they were not ready to work far from home. Still in the 1920s, workers would keenly travel to Upper Silesia to work in mines and steelworks or to France to do some seasonal work. With time, however, some of the unemployed preferred to work in the city of Cracow or as close to it as possible. Such an attitude was not appreciated by the authorities. In May 1938, workers were sought to construct the Zakopane-Cracow road and regulate the Vistula river near Sandomierz. Around 700 persons were needed in total. Those with families were to be paid 2.70 zloty and the others 2.50 zloty. Still, no-one reported for work.¹⁰⁶ It was only after the authorities threatened to stop the payment of benefits and allowances to the jobless that around 350 persons decided to go, and bachelors received an increase of the original rate up to the standard 2.70 zloty.¹⁰⁷ At the same time, around 150 unemployed persons left Cracow to work on road construction near Szaflary.¹⁰⁸

To summarise briefly the considerations presented above, one must say that – contrary to what is sometimes thought – the unemployed residents of Cracow usually were not left to their own devices unaided, and that throughout the inter-war period. As I have shown, the great crisis that hit the city in the early 1930s did not mark any breakthrough in the policies pursued by the local authorities and Church-based organisations as regards support offered to the jobless and the poorest. One could even risk saying that with their rich – as I intended to show in this text – experience in mobilising such support they were still ready to do more, as it was necessary in the face of an economic downturn induced by the crisis. Consequently, the range of assistance offered by the Townhall, the Catholic Church, and Jewish associations was relatively impressive, although, given the realities of Cracow back then, far insufficient. After all, not all unemployed residents were able to cope not just with the conditions in which they had to subsist, sometimes from one day to the next, but also with their own weaknesses which in times of hardship tend to haunt one with doubled force.

 

*

Literature on the great economic crisis – its root causes, course and consequences both in the field of economy and society – is very rich. However, not much attention is paid to the issue of remembering the crisis. This is not surprising: after all the matter at hand is highly complicated. The same is true for Cracow itself. I consider that the main problem is the nature of the crisis itself and its characteristics against a backdrop of the city’s socioeconomic situation over the course of the entire inter-war period. In the case of Cracow, as I have shown in my considerations presented above, the crisis did not leave a wasteland in its wake as was the case in some other parts of Poland, partly due to the fact that the city was poorly industrialised. Coupled with the fact that Cracow had known unemployment, poverty and social exclusion – permanently, although more or less acutely felt – since the end of the Great War, this helps to understand why the crisis of the late 1920s and the early 1930s was seen as just another economic slump. It was not a collapse to mark a divide between the times of prosperity and a great recession. Additionally, the intensified efforts on the part of the city authorities and Church-based organisations described here reduced those negative consequences.

Yet another aspect is the perspective of Cracow residents on what was happening around them. It must be remembered that in the first years of the inter-war period Cracovians compared their situation not with the global conflict that had just ended but with the pre-war times, which in their recollections were much better than their contemporary realities. That first post-war period, a time of high prices and shortage of provisions, was some sort of a benchmark and a reference point in the successive years leading to the crisis. While describing the mood of the local public in June 1924, the Cracow police stated that “the current sentiments of the public are predominantly influenced by the reform action of the Government. Although an economic crisis is just at the doorstep,” so went the analysis by the police, “society, which for a long time felt the acute consequences of the recent inflation-driven economy, appreciates the benefits related to the stable currency. Fresh in the public memory are the impoverishment of broad strata of society, the atrophy of savings and healthy credit, and, in terms of ethics, the decline of morality. [...].” However, as concluded by the police, “the general public usually approaches the actions of the Government trustfully and favourably, despite the economic crisis and growing unemployment [...].”¹⁰⁹

Because of all this, the memory, and today – since there are very few left who have direct experience of those times – just the post-memory (the memory of the memory) of the great crisis did or does not arouse much emotion. It has become part of the general reflection on the weakness of the Polish economy in 1918–1939 and its consequences: unemployment and poverty. The obvious focus here is on Cracow. The end of the crisis, or its actual delineation, is still a difficult notion as chronologically it was close to the outbreak of the Second World War. The war, in turn, and then its repercussions, forced a completely different perspective on how Cracow residents and others see the Second Polish Republic and its economic and social problems. The great crisis became part of the background.

Text translated into English: Mikołaj Sekrecki

 

---

Krzysztof Kloc. A PhD student at the Institute of History of the Pedagogical University of Cracow, where he is drafting a biography of Ambassador Michał Sokolnicki under the supervision of Professor Mariusz Wołos. His interests include the history of diplomacy and the political history of the Polish Second Republic, with special focus on the history of Piłsudski’s camp, the Reborn Poland’s historical policy, and biographies of the period as well as the history of inter-war Cracow. A bursary holder from the Jerzy Peterkiewicz Educational Foundation (2013) and the Z Brzezia Lanckorońskich Foundation (2016) as well as a finalist of Scientific Awards of the “Polityka” weekly (2015). Krzysztof Kloc’s publications have appeared in such sources as “Dzieje Najnowsze,” “Klio,” “Niepodległość,” “Pro Fide Rege et Lege” and “Zeszyty Naukowe UJ.” He is currently working also on the publication of “Korespondencja 1946–1960” between Jerzy Giedroyc and Michał Sokolnicki.

 

---

ENDNOTES

1 After Władysław Zajewski, Czy historycy piszą prawdę (Cracow, 2015), p. 9.

2 Elżbieta Tarkowska, “Bieda, historia i kultura,” in Elżbieta Tarkowska (ed.), Zrozumieć biednego. O dawnej i obecnej biedzie w Polsce (Warsaw, 2000), p. 15.

3 Łukasz Linowski, “Enklawy biedy w miastach Wielkiego Pomorza w dwudziestoleciu międzywojennym i ich miejsce w polityce lokalnych władz,” in Mateusz Rodak (ed.), Margines społeczny Drugiej Rzeczypospolitej, Warsaw 2013, p. 313.

4“Drugi powszechny spis ludności z dn. 9 XII 1931 r. Mieszkania i gospodarstwa domowe. Ludność. Stosunki zawodowe. Miasto Kraków,” Statystyka Polski, series C, issue 64; Elżbieta Adamczyk, “Społeczność Krakowa i jej życie,” in Janina Bieniarzówna, Jan M. Małecki (eds), Dzieje Krakowa, vol. IV: Kraków w latach 1918–1939 (Cracow, 1997), pp. 29–30.

5 Paweł Grata, Polityka społeczna Drugiej Rzeczypospolitej. Uwarunkowania – instytucje – działania (Rzeszów, 2013), p. 190.

6 The National Archive in Cracow (Archiwum Narodowe w Krakowie; hereinafter, ANKr), the Cracow County Office (Starostwo Grodzkie Krakowskie; hereinafter, StGrKr), ref. 111, p. 7.

7 Zbigniew Landau, Jerzy Tomaszewski, Gospodarka Polski międzywojennej, vol. II: Od Grabskiego do Piłsudskiego: okres kryzysu proinflacyjnego i ożywienia koniunktury 1924–1929 (Warsaw, 1971), pp. 89–90.

8 Ibidem, p. 89.

9 Andrzej Pilch, Dzieje ruchu robotniczego w Krakowskiem (Cracow, 1987), part I, p. 314, table 20.

10 Ibidem; “Bezrobocie na terenie województwa krak.,” Goniec Krakowski (hereinafter GK) 1924, issue 29, p. 5; ibidem, no 33, p. 5.

11 Andrzej Pilch, op. cit., Part I, p. 314, table 20.

12 Ibidem, part II, pp. 76–77, table 26; “Drugi powszechny spis ludności z dn. 9 XII 1931 r. Mieszkania i gospodarstwa domowe. Ludność. Stosunki zawodowe. Miasto Kraków,” Statystyka Polski, series C, issue 64, p. 79, table 30.

13 Andrzej Pilch, op. cit., Part II, pp. 76–77, table 26.

14 ANKr, StGrKr, ref. 155, p. 131.

15 Andrzej Pilch, op. cit., Part II, pp. 228–229, table 30.

16 ANKr, StGrKr, ref. 155, p. 279.

17 Ibidem.

18 Andrzej Pilch, op. cit., Part II, pp. 228–229, table 30.

19 Ibidem.

20 The population of Cracow in the inter-war period: 1918 – 178,588; 1921 – 183,706; 1924 – 185,843; 1925 – 187,283; 1926 – 188,734; 1927 – 190,196; 1928 – 206, 829; 1929 – 210,632; 1930 – 214,504; 1931 – 219,286; 1932 – 224,384; 1933 – 228,684; 1934 – 233,066; 1935 – 237,532; 1936 – 242,084; 1937 – 246,723; 1939 – 259,000 (an estimate), “Drugi powszechny spis ludności z dn. 9.XII 1931 r. Mieszkania i gospodarstwa domowe. Ludność. Polska,” Statystyka Polski, series C, issue 94a, p. 1; Miesięczne sprawozdania statystyczne: miasto Kraków, 1924–1937; Skorowidz miejscowości Rzeczypospolitej Polskiej, vol. XII, Województwo krakowskie. Śląsk cieszyński (Warsaw, 1925).

21 Elżbieta Adamczyk, op. cit., p. 30, table 4.

22 Ibidem.

23 Ibidem, s. 37, table 5.

24 Ibidem, p. 36.

25 On industry in interwar Cracow, see Jan Szpak, “Gospodarka. Przemysł,” in Dzieje Krakowa, vol. IV: Kraków w latach 1918–1939..., op. cit., pp. 191–202.

26 Czesław Brzoza, Kraków między wojnami. Kalendarium 28 X 1918 – 6 IX 1939, Cracow 1997 (hereinafter Kalendarium...), 18 Jan 1924, p. 122.

27 Cracow’s population was 184,415 then, including 138,218 of those classified as Christians and 46,197 Jews, Miesięczne sprawozdania statystyczne: Miasto Kraków, 1924, January, p. 1.

28 Ibidem, 1935, April, p. 2.

29 ANKr, StGrKr, ref. 155, p. 226.

30 Stanisław Piech, “Życie religijne,” in Dzieje Krakowa, vol. IV: Kraków w latach 1918– 1939..., op. cit., p. 291.

31 ANKr, StGrKr, sygn. 155, pp. 23–24.

32 Andrzej Chwalba, Dzieje Krakowa, vol. V: Kraków w latach 1939–1945 (Cracow, 2002), p. 97; B. Panek in turn, wrote that “Kazimierz, Cracow’s southern quarter, was commonly known for two reasons: abject sanitary conditions and the ethnic dominance of Jews, often very rich and so ‘ruling the roost’ in the area, largely inhabited by the blue-collar poor,” B. Panek, Krakowskie organizacje charytatywne w latach 1918–1939, Cracow 1986, p. 54.

33“Obłędny taniec drożyzny,” GK 1926, issue 4, p. 1.

34Ustawa o zabezpieczeniu na wypadek bezrobocia z dnia 18 lipca 1924 r., Dz. U. 1924, no. 67, item 650.

35 GK 1924, issues 228–229, p. 6.

36 Elżbieta Adamczyk, op. cit., p. 38; during the payment of the benefits often chaos reigned supreme, difficult to contain for the officials. In the late 1930s, money was paid out in alphabetical order: for instance, on Monday to the unemployed persons whose family names started with letters A-J, on Tuesday – K-P, and on Wednesday to all the rest. On specific days those in need also received benefits in alphabetical order, Głos Narodu 1939, issue 22, p. 9.

37 ANKr, StGrKr, ref. 111, tables 5–7.

38 “Skrajna nędza bezrobotnych pracowników umysłowych,” GK 1926, issue 34, p. 5.

3“Demonstracja bezrobotnych pracowników umysłowych w Krakowie,” ibidem, issue 70, p. 5.

40“Żerowanie niebieskich ptaków,” Ostatnie Wiadomości Krakowskie (hereinafter, OWK) 1931, issue 117, p. 6.

41 Bronisław Panek, op. cit., p. 18.

42Ibidem, p. 33.

43Zbigniew Landau, Jerzy Tomaszewski, op. cit., vol. I, p. 123.

44Bronisław Panek, op. cit., p. 37.

45 Ibidem, p. 40.

46S. Piech, op. cit., pp. 264–265.

47 Czesław Brzoza, Kalendarium..., 15 Nov 1923, p. 122.

48 Stanisław Piech, op. cit., p. 268.

49 Ibidem, p. 270.

50 ANKr, StGrKr, ref. 155, p. 19.

51 Ibidem.

52 S. Piech, op. cit., p. 291.

53 ANKr, StGrKr, ref. 155, p. 163.

54 Ibidem, p. 165.

55 Ibidem, p. 163.

56 “Miejski Komitet do walki z bezrobociem,” OWK 1931, issue 97, p. 6.

57Dziennik Rozporządzeń stoł. król. miasta Krakowa 1926, Year XLVII, issue 1, p. 16.

58 Ibidem, p. 158.

59 ANKr, StGrKr, ref. 155, pp. 13–24.

60 “Przemysłowcy krakowscy na rzecz bezrobotnych,” OWK 1931, issue 99, p. 6.

61 “Ofiarność Krakowa dla bezrobotnych,” ibidem, issue 171, p. 6.

62 “Robotnicy dla bezrobotnych,” ibidem, issue 129, p. 6.

63 “Rękodzielnicy dla bezrobotnych,” ibidem, issue 119, p. 6.

64 “Kupiectwo krakowskie dla bezrobotnych,” ibidem, issue 126, p. 6.

65 For instance, the Board of the Association of Physicians of the Health-insurance Fund in Cracow passed a resolution on medical advice for the unemployed holding an attestation from the MKB, “Bezpłatna ordynacja lek. dla bezrobotnych,” ibidem, issue 137, p. 6.

66 On the initiative of City Mayor Władysław Belina-Prażmowski and the tram service director Tadeusz Polaczek-Kornecki, a special kitchen was launched for children of jobless parents, which gave out 130 lunches a day. “In the kitchen” – the press reported – “meals are cooked by women from the tramway service, as well as a conductor who used to be a cook. The children are serviced by a few girl guides free of charge,” “Kuchnia dla ubogich dzieci w Tramwaju Krak.,” ibidem, issue 134, p. 6.

67 “Krakowscy harcerze dla bezrobotnych,” ibidem, issue 115, s. 6.

68 ANKr, StGrKr, ref. 155, p. 17.

69Dziennik Rozporządzeń stoł. król. miasta Krakowa 1931, Year LII, issue 6, pp. 244–245.

70 Stanisław Piech, op. cit., p. 271.

71 Ibidem.

72 ANKr, StGrKr, ref. 566, pp. 869–871.

73 ANKr, StGrKr, ref. 93, p. 67; ANKr, StGrKr, ref. 155, p. 3.

74 ANKr, StGrKr, ref. 93, pp. 77–78.

75 Ibidem.

76Dziennik Rozporządzeń stoł. król. miasta Krakowa 1931, Year LII, issue 9, p. 321.

77 ANKr, StGrKr, ref. 93, p. 70.

78 Ibidem, pp. 153–154.

79 Ibidem, pp. 165–166.

80 ANKr, StGrKr, ref. 155, p. 168; OWK 1933, issue 4, p. 6.

81 ANKr, StGrKr, ref. 155, p. 168.

82 Ibidem, p. 163.

83 Ibidem, p. 155.

84 Ibidem.

85 Czesław Brzoza, Kalendarium..., 31 Jan 1932, p. 254.

86 Bronisław Panek, op. cit., p. 43.

87 Czesław Brzoza, Kalendarium..., 30 Dec 1931, p. 251.

88Dziennik Rozporządzeń stoł. król. miasta Krakowa 1931, Year LII, issue 6, p. 244.

89 Ibidem.

90 ANKr, StGrKr, ref. 155, pp. 213, 235.

91 ANKr, StGrKr, ref. 111, pp. 623–625; On 6 November 1923 in Cracow, workers on strike staged violent protests, sometimes even called a revolt, inspired by the Polish Socialist Party and directed against the policy of the then conservative government headed by the leader of the Polish Peasants’ Party “Piast” (Polskie Stronnictwo Ludowe “Piast”) Wincenty Witos. The protest soon developed into violent clashes of the workers with the police and armed forces, and were brutally suppressed, with 3 officers, 11 privates, 18 workers and civilians dead, and a total of nearly 150 persons injured.

92 “Czego mogą się nauczyć bezrobotni?,” Głos Narodu 1937, issue 22, p. 7.

93 Jerzy Gołębiowski, “Podłoże ekonomiczne wystąpień strajkowych warstw pracujących Krakowa w 1923 roku,” in Józef Buszko (ed.), Rok 1923 w Krakowie. Rozprawy i studia (Cracow, 1978), p. 58.

94 “Jeszcze jeden doraźny podatek na rzecz bezrobocia w Krakowie,” GK 1926, issue 24, p. 5.

95 ANKr, StGrKr, ref. 155, p. 193.

96 “500 bezrobotnych zatrudniono przy usuwaniu śniegu w Krakowie,” Głos Narodu 1937, issue 31, p. 9.

97 “Akcja zatrudniania bezrobotnych,” ibidem, 1939, issue 68, p. 9.

98 “A pan Wojewoda i Magistrat krakowski w sprawie bezrobotnych tylko radzą, radzą, radzą...,” GK 1926, issue 6, p. 5.

99Dziennik Rozporządzeń stoł. król. miasta Krakowa 1927, Year XLVIII, issue 3, p. 106.

100 Ibidem, issue 1, p. 29.

101 Ibidem.

102Miesięczne sprawozdania statystyczne: miasto Kraków, 1926, June, p. 8.

103 ANKr, StGrKr, ref. 155, p. 145.

104 Ibidem, p.221.

105 Ibidem, pp. 239–240.

106 Ibidem, p. 285.

107 Ibidem, p. 289.

108 ANKr, Cracow Regional Office, ref. 128, p. 1021.

109 ANKr, StGrKr, ref. 107, pp. 79–86.

 

This article has been published in the fourth issue of Remembrance and Solidarity Studies dedicated to the memory of economic crisis.

>> Click here to see the R&S Studies site

 

Dejiny západnej Ukrajiny a bývalého Haliča sú komplikovanejšie než dejiny zvyšnej časti Ukrajiny. Halič bol súčasťou viacerých štátov a mocností. Po založení mesta Ľvov kniežaťom Danylom v roku 1256 patrila táto oblasť 400 rokov k Poľsku a náväzne 146 rokov k Habsburskej monarchii (1772–1918). Po Prvej svetovej vojne sa tento región stal časťou nezávislého Poľska, v rokoch 1939/1941 nasledovalo sovietske a nacistické podmanenie a na vyše päť desaťročí začlenenie do ZSSR. Až v roku 1991 získala Ukrajina nezávislosť.

V tridsiatych rokoch žilo v trojnárodnom meste Lemberg/Lwów/Ľvov 51 percent Poliakov, asi jedna tretina Židov a 16 percent Ukrajincov. Po likvidácii Židov a vyhnaní poľského obyvateľstva bol Ľvov prakticky na 85 percent prázdny a mesta sa zmocnili ruskí/sovietski štátni úradníci, dôstojníci a ukrajinskí sedliaci. Minulosť tohto mesta ako kolísky ukrajinského národného hnutia bola odkrytá až po dosiahnutí nezávislosti. Dnes je Ľvov ako centrum západnej Ukrajiny v kontraste k silne rusifikovanému východu krajiny záštitou ukrajinskej identity. Z toho vyplynuli antagonistické historiografie, nezlučiteľné „národné pamäte“, neprekonateľné verzie udalostí, hrdinov a mučeníkov.

Pri hľadaní spájajúcich naratív kontinuálnej ukrajinskej minulosti preukázali lokálni patrioti v Ľvove po roku 1991 úctu rôznym osobnostiam premenovaním ulíc, zriadením pamätníkov, pamätných tabulí alebo organizovaním verejných osláv. Dôležití predstavitelia ukrajinskej literatúry ako napríklad básnik Taras Ševčenko alebo spisovateľ a bojovník za slobodu Ivan Franko boli už za sovietskeho režimu uctievaní ako nositelia kultúry ukrajinského národa. Vodca kozáckych povstaní v 17. storočí Bohdan Chmeľnický patrí tiež do panteónu sovietsko-ukrajinskej pamiatky, hoci toto mesto, vtedy patriace Poľsku, neobraňoval ale obliehal. Pozorovanie veľkých historických postáv ako národných historikov Mychajla Hrušovskeho alebo Mychajla Drahomanova sa orientuje na pan-ukrajinskú identitu. Okrem toho toto mesto prispelo k vytvoreniu lokálnej tradície, ktorá spočíva na partikulárnych dejinách Haliča (po ukrajinsky Haličina). Táto konštrukcia sa zakladá na komplexných procesoch obratu, zvýšenia hodnoty, rehabilitácie, ale aj zamlčania historických udalostí a priebehov.

Prvá charakteristická črta tejto politiky je uvedomenie si histórie mesta pri takmer úplnej absencii poľskej, židovskej a tiež sovietskej/ukrajinskej časti týchto dejín. Staré mesto Ľvova je klenotom renesancie ako aj neskoršej architektúry pod vplyvom viedenskej a krakovskej secesie. Avšak o tom sa prakticky nikde nedá verejne dočítať. Dnes ostalo z tejto minulosti už len niekoľko stôp: jidišské alebo poľské nápisy vystupujú spod šúpajúcej sa farby niekedy opäť na povrch. Nikde miestne úrady oficiálne nepripomínajú zavraždenie 160.000 Židov nacistami alebo deportácie vyše 100.000 Poliakov v rokoch 1945/46. Pamätník pre obete geta v Ľvove bol v roku 1992 vybudovaný zo súkromných peňazí.

Všetko, čo v meste pripomínalo niekdajšiu sovietsku prítomnosť, muselo zmiznúť. Podobne ako v Rige a v iných pobaltských mestách boli mnohé pamätníky Červenej armády zbúrané, ruské školy boli zatvorené. Názvy ako Puškinova alebo Lermontovova ulica, nachádzajúce sa vo štvrti, v ktorej boli ulice premenované podľa predstaviteľov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), museli ustúpiť.

Druhou charakteristickou črtou tejto dejinnej politiky je vytvorenie ukrajinského národného kontinua v meste, ktoré bolo vlastne až od roku 1945 ukrajinizované a ktorého ukrajinská kontinuita prakticky neexistuje. Táto vymyslená kontinuita začína pri Danylovi, haličskom kniežati v 13. storočí a siaha až po ukrajinského speváka popovej hudby Ihora Bilozira, ktorého v roku 2000 zabili Rusi. Tak sa dostaneme od Západoukrajinskej ľudovej republiky, ktorá bola v Ľvove vyhlásená 9. novembra 1918 a existovala tri mesiace až po „akt“ dňa 30. júna 1941, prostredníctvom ktorého ukrajinskí nacionalisti z Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) Stepan Bandera a Jaroslav Stečko, ktorí spolu s Wehrmachtom vpochodovali na Ukrajinu, vyhlásili nezávislosť Ukrajiny, ktorú však nacistické Nemecko strpelo len niekoľko málo dní.

Ultranacionalisti, pravicoví extrémisti a kolaboratéri nacistov boli rehabilitovaní, pretože bojovali proti Rusom. Múzeum dejín mesta nanovo pretvorilo svoje priestory pod titulom „Snahy Ukrajincov po slobode a nezávislosti“. Tu sú teoretici radikálneho, fašistického nacionalizmu ako Dmytro Doncov, členovia ukrajinských práporov Wehrmachtu „Nachtigall“ [slávik] a „Roland“ ako aj členovia divízie SS Halič, ku ktorej sa chcelo prihlásiť až okolo 80.000 ukrajinských dobrovoľníkov, nekriticky znázornení ako hrdinovia. Dve osobnosti z Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) sú tu mimoriadne vyzdvihnuté: Stepan Bandera, ktorý je v Poľsku v prvom rade vnímaný ako vrah a pre ktorého bol v roku 2007 postavený monumentálny memoriálny komplex vedľa kostola Sv. Alžbety, a Roman Šuchevič, veliteľ práporu „Nachtigall“.

Novinkou od rokov 2006–2007 sú zmeny pri pomenovaní vojenských jednotiek, ktoré kolaborovali s nacistami, v tom zmysle, že nemecké názvy teraz ustupujú ukrajinským názvom. Prápor Wehrmachtu „Nachtigall“ sa teraz objavuje pod názvom „DUN“ (Druzhyna ukraïnskikh nacjonalistiv/Légia ukrajinských nacionalistov) a divízia SS „Halič“ pod názvom „U.D. Halytschyna“ (Ukraïnska Divizja Halytschyna/Ukrajinská divízia Halič) alebo „Prvá U.D. Halytschyna“. Pre tento účel boli z vystavených uniforiem odstránené vyobrazenia lebky, lemovanie, zrkadlá a služobné odznaky SS, čím sa výpoveď týchto muzeálnych exponátov zbagatelizovala.

Treťou charakteristickou črtou tejto spomienkovej politiky na mesto Ľvov je vynájdenie nového mučeníctva. V kontexte „konkurencie obetí“ ide o nájdenie takých mučeníkov, ktorí sú vhodní pre oltár národnej spomienkovej konštrukcie. Najdôležitejším orientačným bodom tejto viktimizácie na Ukrajine je veľký hladomor („Holodomor“) z rokov 1932–1933, o ktorého medzinárodné uznanie ako „ukrajinského holokaustu“ sa ukrajinská vláda veľmi usiluje. V Ľvove ostali v živej pamäti predovšetkým tie masakre, ktoré spáchal Národný komisariát vnútra v Ľvovských väzniciach v posledných dňoch pred vpádom Nemcov v júni 1941. Národný komisariát vnútra dostal vtedy rozkaz buď odtransportovať politických väzňov do vnútra Sovietskeho zväzu alebo ich zlikvidovať. Počas rýchleho vpádu Nemcov bolo vo väzeniach zastrelených viac než 4.000 osôb. Až od roku 1991 smú byť tieto ohavné činy opäť pomenované. Mestské úrady ako aj organizácie pre pomoc obetiam zriadili viaceré pamätníky venované týmto tragickým udalostiam. Na týchto nových pamätníkoch však nejestvuje žiadny poukaz na ukrutné pogromy, ktoré sa po vpáde Wehrmachtu diali v uliciach mesta a ktoré na židovskom civilnom obyvateľstve spáchala pomstychtivá zberba, ukrajinská pomocná polícia a ukrajinskí nacionalisti pod dohľadom nacistov.

Zlúčenie hrdinov nacizmu a obetí stalinizmu v jednom spoločnom mauzóleu sa vyrovnáva sakralizácii ukrajinského utrpenia. Toto mauzóleum bolo slávnostne otvorené v roku 2006 na cintoríne v Łyczakowe. Táto nová časť cintorína bola zriadená tak, že prečnieva nad poľským vojenským cintorínom pre obete Prvej svetovej vojny (Cmentarz Lwowskich Orląt) a tak ho symbolicky vytláča. Toto spomienkové miesto je venované pamiatke práporu „Nachtigall“ a divízii SS „Halič“ („Prvá U.D. Halytschyna“). V roku 2006 oznámili mestské úrady svoj zámer premiestniť sem telesné pozostatky Stepana Banderu, Jevhena Konovalca, Andriya Melnyka a iných vedúcich osobností z Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA).

Ľvov je priam zachvátený horúčkou spomínania, pričom sa tu prejavuje selektívna spomienková politika a muzealizácia. Tematizuje sa len ukrajinské znovuzrodenie a ukrajinské utrpenie a naproti tomu sa zabúda na multikultúrne dedičstvo mesta, ktoré je priam vymazané zo spomienok.

Ako sa s týmito pamätníkmi stotožnia poľskí, nemeckí, americkí a židovskí turisti? Ako sa dá táto politika spomínania zladiť so žiadúcou intergráciou Ukrajiny do Európy? Dozvedia sa ešte budúce generácie západoukrajinských žiakov napriek tomuto revizionistickému popieraniu, že títo „hrdinovia“ sa upísali službe Wehrmachtu a SS? Bude sa vôbec niekedy niekto pýtať na to, do akej miery sa podieľali na „etnických čistkách“ voči Poliakom a Židom? To všetsko sú vážne otázky vzhľadom na problematické selektívne znázorňovanie dejín, ktoré múzeá, ulice a pamätníky v ukrajinskom Ľvove od roku 1991 zmenili a formovali.

Historia zachodniej Ukrainy oraz byłej Galicji jest bardziej złożona niż historia pozostałej części Ukrainy. Galicja należała do kilku państw i mocarstw. Po założeniu miasta Lwowa przez księcia Daniela w 1256 r. terytorium to przez 400 lat należało do Polski, a następnie przez 146 lat do monarchii habsburskiej (1772–1918). Po I Wojnie Światowej stało się częścią niepodległej Polski, lata 1939/1941 były czasem podboju sowieckiego i nazistowskiego, a następnie region ten na ponad 50 lat został wcielony do ZSSR, zanim w 1991 r. Ukraina uzyskała niepodległość.

W latach 30-tych w mieście trzech narodów Lwów/L’viv żyło 51% Polaków, jedna trzecia Żydów i 16% Ukraińców. Po eksterminacji Żydów i wypędzeniu ludności polskiej Lwów opustoszał praktycznie w 85 procentach. Miasto objęli w posiadanie rosyjscy/radzieccy urzędnicy i wojskowi oraz ukraińscy chłopi. Przeszłość tego miasta jako kolebki ukraińskiego ruchu narodowego została ujawniona dopiero po uzyskaniu niepodległości przez Ukrainę. Dzisiaj jako centrum zachodniej Ukrainy w kontraście do silnie zrusyfikowanego wschodu kraju miasto stanowi ostoję ukraińskiej tożsamości. Stąd też wzięły się antagonistyczne historiografie, niemożliwe do pogodzenia „pamięci narodowe”, rozbieżne wersje wydarzeń, bohaterów i męczenników.

W poszukiwaniu łączącej narracji o ciągłej ukraińskiej przeszłości lokalne autorytety we Lwowie po 1991 r. oddawały cześć różnym osobistościom, zmieniając nazwy ulic, wznosząc pomniki, wieszając tablice pamiątkowe i organizując publiczne uroczystości. Wpływowi przedstawiciele literatury ukraińskiej, tacy jak poeta Taras Szewczenko czy pisarz i bojownik o wolność Iwan Franko jeszcze w czasach reżimu sowieckiego byli czczeni jako rzecznicy kultury narodu ukraińskiego. Również przywódca powstań kozackich w XVII w. Bogdan Chmielnicki należy do panteonu sowiecko-ukraińskiej pamięci, mimo że wcale nie bronił miasta, które wówczas było polskie, tylko je oblegał. Opieranie się na wielkich postaciach historycznych, takich jak historycy narodu Mychajło Hruszewski czy Mychajło Drahomanow ma na celu budowanie pan-ukraińskiej tożsamości. Miasto przyczyniło się również do stworzenia lokalnej tradycji bazującej na szczególnej historii Galicji (po ukraińsku Галичина [Halychyna]). Konstrukcja ta zakorzeniona jest w złożonych procesach odwrócenia, rewaluacji, rehabilitacji, ale również przemilczenia zdarzeń i procesów historycznych.

Pierwszą cechą charakterystyczną tej polityki jest przedstawianie historii miasta z niemal zupełnym pominięciem jej polskiej, żydowskiej i radzieckiej/rosyjskiej części. Starówka Lwowa jest klejnotem renesansu oraz późniejszej architektury z wpływami secesji wiedeńskiej i krakowskiej. Jednak praktycznie w żadnym miejscu publicznym nie można o tym przeczytać. Dzisiaj pozostało zaledwie parę śladów tej przeszłości. Napisy w jidysz lub po polsku czasami prześwitują przez łuszczącą się farbę. Władze lokalne nigdzie nie przypominają oficjalnie o wymordowaniu przez nazistów 160 000 Żydów czy o deportowaniu ponad 100 000 Polaków w latach 1945/46. Pomnik ofiar getta w Lwowie został wzniesiony w 1992 r. z prywatnych środków.

Wszystko, co przypominało o sowieckiej obecności w mieście, też musiało zniknąć. Podobnie jak w Rydze i innych miastach w krajach bałtyckich, niektóre pomniki Armii Czerwonej zostały rozebrane. Rosyjskie szkoły zostały zamknięte. Puszkin i Lermontow musieli ustąpić miejsca w dzielnicy, w której ulice zostały przemianowane ku czci członków Organizacji Ukraińskich Nacjonalistów (OUN) i Ukraińskiej Powstańczej Armii (UPA).

Drugą cechą charakterystyczną tej polityki historycznej jest tworzenie ukraińskiego narodowego kontinuum w mieście, które dopiero po roku 1945 zostało zukrainizowane i którego ukraińska ciągłość narodowa w praktyce nie istnieje. Ta wymyślona ciągłość rozpoczyna się od Daniela, galicyjskiego księcia z XIII w. i sięga po ukraińskiego piosenkarza pop Ihora Biłozira, który w 2000 r. został zabity przez Rosjan. Tak od istniejącej trzy miesiące Zachodnioukraińskiej Republiki Ludowej, która została powołana do życia 9 listopada 1918 r. w L’vivie dochodzimy do „Aktu” z 30 czerwca 1941 r., którym Ukraińcy nacjonaliści z OUN, Stepan Bandera i Jarosław Stećko, którzy weszli do miasta razem z Wehrmachtem, proklamowali niepodległość Ukrainy, która wszakże tylko przez kilka dni była tolerowana przez narodowo-socjalistyczne Niemcy.

Ultranacjonaliści, prawicowi ekstremiści i kolaboranci zostali zrehabilitowani, ponieważ walczyli przeciwko Rosjanom. Muzeum historii miasta na nowo urządziło sale zatytułowane „Dążenie Ukraińców do wolności i niepodległości”. Bezkrytycznie jako bohaterów przedstawiono tam teoretyków radykalnego, faszystowskiego nacjonalizmu takich jak Dmytro Doncow, członków ukraińskich batalionów Wehrmachtu „Nachtigall“ i „Roland“ oraz ukraińskiej dywizji Waffen SS, do której zgłosiło się nawet 80 000 ukraińskich ochotników. Wyróżnione zostały dwie osobistości z OUN/UPA: Stepan Bandera, w Polsce odbierany w pierwszym rzędzie jako morderca, któremu w 2007 r. obok Kościoła św. Elżbiety wystawiono monumentalny kompleks upamiętniający, oraz Roman Szuchewycz, dowódca  batalionu „Nachtigall“.

Nowością są wprowadzone w latach 2006–2007 zmiany w nazywaniu tych jednostek wojskowych, które kolaborowały z nazistami, polegające na tym, że nazwy niemieckie ustępują ukraińskim. Batalion Wehrmachtu „Nachtigall“ pojawia się teraz jako „DUN“ (Druzhyna ukraïnskikh nacjonalistiv, Drużyna ukraińskich nacjonalistów), a dywizja Waffen SS „Galizien” jako „U.D. Галичина (Halychyna)“ (Ukraïnska Divizja Галичина (Halychyna)) lub „pierwsza U.D. Галичина (Halychyna)“. W tym celu z wystawionych mundurów usunięto czaszki, obszywki, patki i inne oznaczenia służbowe, w ten sposób unieszkodliwiając muzealne eksponaty.

Trzecią cechą charakterystyczną polityki pamięci miasta Lwów jest tworzenie nowego męczeństwa. W kontekście „konkurencji ofiar” chodzi o to, by znaleźć męczenników odpowiednich na ołtarz narodowej konstrukcji pamięci. Najważniejszym punktem odniesienia tej wiktymizacji na Ukrainie jest wielki głód („Holodomor“) w latach 1932–1933, o którego międzynarodowe uznanie jako „ukraińskiego Holocaustu” mocno zabiega rząd. We Lwowie w pamięci obecne są przede wszystkim masakry przeprowadzone przez NKWD w ostatnich dniach przed wejściem Niemców w czerwcu 1941 r. we lwowskich więzieniach. NKWD otrzymała wtedy rozkaz przewiezienia więźniów politycznych w głąb ZSRR lub ich likwidacji. W obliczu szybkiego wkroczenia Niemców w więzieniach zastrzelono ponad 4000 osób. Od 1991 r. o tych makabrach znowu wolno mówić. Władze miasta oraz organizacje reprezentujące ofiary wystawiły wiele pomników upamiętniających te tragiczne wydarzenia. Nowe pomniki nie przypominają jednak o straszliwych pogromach, które po wkroczeniu Wehrmachtu pod nadzorem nazistów zostały dokonane na żydowskiej ludności cywilnej przez żądną zemsty tłuszczę, Ukraińską Policję Pomocniczą oraz ukraińskich nacjonalistów.

Zestawienie bohaterów nacjonalizmu z ofiarami stalinizmu we wspólnym mauzoleum równa się sakralizacji ukraińskiego cierpienia. Mauzoleum zostało otwarte w 2006 r. na Cmentarzu Łyczakowskim. Ta nowa część cmentarza została tak zaprojektowana, że przewyższa polski cmentarz wojskowy z I Wojny Światowej (Cmentarz Lwowskich Orląt), a zatem symbolicznie nad nim dominuje. W tym miejscu pamięci cześć oddawana jest znowu cześć batalionowi „Nachtigall“ i dywizji Waffen SS „Galizien“ („Pierwsza U.D. Галичина (Halychyna)“). W 2006 r. władze miasta ogłosiły zamiar przeniesienia tam szczątków Stepana Bandery, Jewhena Konowalca, Andrija Melnyka oraz innych przywódców OUN/UPA.

Lwów jest miastem pogrążonym w prawdziwej gorączce pamięci. Jednocześnie stosuje się selektywną politykę pamięci i muzealizację. Jedynymi podnoszonymi tematami są: odrodzenie Ukrainy i ukraińskie cierpienie. O wielokulturowym dziedzictwie miasta się natomiast zapomina i je wypiera.

Jak w tym krajobrazie pomników odnajdą się polscy, niemieccy, amerykańscy i żydowscy turyści ze swoimi narracjami? Jak taka polityka pasuje do upragnionej integracji Ukrainy z Europą? Czy przy takim rewizjonistycznym ukrywaniu przeszłości przyszłe pokolenia zachodnio-ukraińskich uczniów dowiedzą się, że ci „bohaterowie” zaciągnęli się na służbę Wehrmachtu i Waffen SS? Czy ktoś zapyta, na ile brali udział w „czystkach etnicznych” prowadzonych na Polakach i Żydach? Są to poważne pytania w obliczu problematycznego, wybiórczego przedstawiania historii, które od 1991 r. zmieniło muzea, ulice i pomniki w ukraińskim L’vivie.

 

---

prof. Delphine Bechtel -  zastępczyni dyrektora Centre Interdisciplinaire de Recherches Centre-Européennes, profesor Wydziału Studiów Germańskich Uniwersytetu Paris IV - Sorbonne. Jej zainteresowania naukowe obejmują m.in.: literaturę i kulturę jidysz w Europie Środkowo- Wschodniej, politykę, kulturę i kontakty literackie pomiędzy niemieckimi a żydowskimi pisarzami hebrajskimi lub pisarzami jidysz w Europie Środkowo- Wschodniej (Rosja, Polska), miasta wielokulturowe w Europie Środkowej i Wschodniej.

 

The history of west Ukraine and of former Galicia is more complicated than that of the rest of Ukraine. Galicia has belonged to many different states and powers. After the founding of Lviv by Prince Danylo in 1256 the region belonged to Poland for 400 years and was subsequently ruled by the Habsburg monarchy for 146 years (1772–1918). After the First World War, the region became part of independent Poland, in 1939/1941 came the Soviet and National-Socialist invasions which were followed by five decades of incorporation in the USSR, until Ukraine became independent in 1991.

In the 1930s the tri-ethnic population of the city of Lemberg/Lwów consisted of 51 percent Poles, around one third Jews and 16 percent Ukrainians. After the extermination of the Jews and the expulsion of the Polish population Lviv stood 85 percent empty. The city was taken possession of by Russian/Soviet bureaucrats, the military, and Ukrainian peasants. The city’s past as the cradle of a Ukrainian national movement was only revealed after Ukraine became independent. Today, in contrast to the strongly russified eastern part of the country, the city of Lviv, which is also the centre of western Ukraine, has become a haven of Ukrainian identity. This has led to the rise of antagonistic historical narratives, disparate “national memories”, with irreconcilable versions of events, heroes and martyrs.

After 1991, in their search for a connecting narrative which would show a continuous and uninterrupted Ukrainian past, the local authorities in Lviv commemorated a number of people, renaming streets after them, erecting monuments and commemorative plaques to them or honouring them in public commemorations. Leading figures of Ukrainian literature such as the poet Taras Shevchenko and the writer and freedom fighter Ivan Franko had already been previously celebrated as the bearers of Ukrainian culture under the Soviet regime. The leader of the Cossack Uprising in the 17th century, Bohdan Khmelnytsky, had also been included in the pantheon of Soviet-Ukrainian remembrance, even though he had attacked the city, which was Polish at the time, and did not defend it. The celebration of famous historical personages such as the historian of Ukrainian history Mykhailo Hrushevskyi or Mykhailo Drahomanov aims at constructing a pan-Ukrainian identity. The city has additionally contributed to creating a local tradition based on the specific history of Galicia (Halychyna in Ukrainian). This construction rests on complex processes of reversal, positive revaluation, rehabilitation, but also on the concealment of historical events and processes.

A first characteristic of this policy is the re-envisioning and updating of the city’s history to the almost complete exclusion of the Polish, Jewish and Soviet/Russian part of the city’s history. Lviv’s historic centre is a jewel of renaissance architecture while much of its later architecture was strongly influenced by the Viennese and Cracow Secessionists. But there are almost no public inscriptions indicating this. Today, only a few traces of this past remain: Yiddish or Polish inscriptions sometimes reappear as the paint flakes away. Nowhere do the local authorities officially commemorate the murder of the 160,000 Jews by the Nazis or the deportation of more than 100,000 Poles in 1945/46. The monument to the victims of the ghetto in Lviv, erected in 1992, was privately financed.

Everything which recalled the Soviet presence in the city also had to disappear. Similar to what took place in Riga and other Baltic cities, many monuments to the Red Army were dismantled. Russian schools were closed. In one district, Pushkin Street and Lermontov Street had to yield to street names honouring members of the Organisation of Ukrainian Nationalists (OUN) and of the Ukrainian Insurgent Army (UPA).

The second characteristic of this history policy is the creation of a Ukrainian national continuum in a city which only became ukrainised after 1945 and where there was practically no Ukrainian continuity. This invented continuity starts with Daniel, a 13th century Galician ruler, and stretches to include the Ukrainian pop singer Ihor Bilozir, who was beaten to death by Russians in 2000. In one leap the story progresses from the West Ukrainian People’s Republic, which was proclaimed in Lviv on November 9, 1918 and only existed for three months, to the “Act of Ukrainian Statehood” of June 30, 1941. With this Act the Ukrainian OUN nationalists Stepan Bandera and Yaroslav Stetsko, who had entered the city with the Wehrmacht, proclaimed an independent Ukrainian state but this independent Ukraine was only tolerated by Nazi Germany for a few days.

Ultranationalists, right-wing extremists and collaborators of the Nazis are being rehabilitated because they fought against the Russians. The Lviv Historical Museum has redesigned some of its rooms, titling them “Ukrainian efforts at liberation and independence”. In the suite of rooms, theorists and proponents of a radical fascist nationalism such as Dmytro Doncov, members of the Ukrainian Wehrmacht battalions Nachtigall and Roland and of the SS Division Galizien, which attracted almost 80,000 Ukrainians volunteers, are portrayed as heroes without any criticism or qualifications. Tributes are paid in particular to two personages of the OUN/UPA: Stepan Bandera, perceived in Poland primarily as a murderer, for whom a monumental memorial complex was erected next to the Church of St. Elisabeth in 2007, and Roman Shukhevych, the commander of the Nachtigall Battalion.

Changes to the names of the military units who collaborated with the Nazis are a new feature since 2006–2007, with the German names now yielding to Ukrainian denominations. Thus, the Wehrmacht Nachtigall Battalion now officiates as “DUN” (Druzhyna ukraïnskykh natsjonalistiv, Legion of Ukrainian Nationalists), and the SS Division Galizien as “U.D. Halytschyna” (Ukraïnska Divizja Halychyna) or “1^st U.D. Halytschyna”. To this end, the death’s-heads, trimmings, mirrors, insignia and badges of the SS have been removed from the uniforms on display, trivializing the museum exhibits and playing down their connection to Nazi Germany.

The third characteristic of the politics of remembrance commemorating the city of Lviv is the invention of a new martyrdom. In the context of a “contest of victims” the aim is to find martyrs suitable to be placed on the altar of a national construction of memory. In Ukraine, this cult of victimization has taken the Great Famine (“Holodomor”) of the years 1932–1933 as its most important point of reference, and the government is currently endeavouring to obtain international recognition of the Holodomor as a “Ukrainian Holocaust”. In Lviv remembrance focuses particularly on the massacres carried out by the NKVD in the prisons of Lviv in the last days prior to the invasion of the city by the Germans in June 1941. The NKVD was given the order to either arrange for political prisoners to be transported to the interior of the USSR or to liquidate them. As the Germans rapidly advanced on the city, more than 4000 persons were shot in the prisons. Since 1991 such atrocities can once again be openly spoken of. The municipal authorities together with victims’ organisations have erected several monuments commemorating these tragic events. But none of these new monuments bear any references to the brutal pogrom openly perpetrated against the Jewish civilian population after the invasion by the Wehrmacht by a vengeful mob, the Ukrainian auxiliary police force and Ukrainian nationalists under the approving eyes of the Nazis.

The amalgamation of nationalist heroes and victims of Stalinism in a joint mausoleum amounts to a sanctification of Ukrainian suffering. The mausoleum was consecrated in Łyczaków/Lychakiv Cemetery in 2006. This new part of the cemetery was designed so as to tower above the Polish military cemetery of the First World War (Cmentarz Lwowskich Orląt), which it thus symbolically displaces. The memorial site also pays tribute to the Nachtigall Battalion and the SS Division Galizien (“1^st U.D. Halychyna”). In 2006 the municipal authorities announced their intention of moving the remains of Stepan Bandera, Yevhen Konovalets, Andrij Melnyk and other leaders of the OUN/UPA and reburying them there.

Lviv has been seized by a remembrance mania – but only a selective politics of remembrance and musealisation is brought to bear on the past. The focus is only on the rebirth of the Ukrainian nation and on Ukrainian suffering. The city’s multicultural legacy is forgotten and suppressed.

How will Polish, German, American and Jewish tourists recognise themselves and their narratives in this landscape of monuments? How do such policies fit in with the hoped for integration of Ukraine in Europe? With this revisionist blanking out, will future generations of West Ukrainian pupils still realise that these “heroes” enlisted in the ranks of the Wehrmacht and the SS? Will questions once be asked as to what extent they collaborated in the “ethnic cleansing” of Poles and Jews? All serious questions in view of the problematic selective representations of history which have changed and shaped the museums, streets and monuments in Ukrainian Lviv since 1991.

 

translated from German by Helen Schoop

---

 

prof. Delphine Bechtel - deputy director of Centre Interdisciplinaire de Recherches Centre-Européennes, professor of Department of German Studies of University Paris IV - Sorbonne. The scope of her scientific interests encompasses among others: Yiddish literature and culture in Central and Eastern Europe, politics, culture and literary contacts between German and Jewish authors writing in Hebrew or Yiddish in Central and Eastern Europe (Russia, Poland), multi-cultural cities in Central and Eastern Europe.

---